OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - pätnásta kapitola

24.04.2012 (15:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1150×

15. kapitola

Akosi som tomu všetkému stále nechápala. Všetko mi bolo cudzie a to, čo sa tu teraz dialo bolo na mňa príliš zložité. Hoûri sa na mňa pozrel a sadol si ku mne. Síce som si mohla byť istá, že mi myšlienky nečíta, pustil sa do vysvetľovania.

„Chcem ti to vysvetliť tak, aby si tomu chápala,“ začal a objal ma. „Preto nemám na výber.“

Trochu sa mi zatočila hlava, ale uvedomila som si, že to nie je tým, že som konečne bola v Hoûriho náručí. Ocitla som sa pred akousi starou budovou. Bola veľká a videla som, že je tam veľa ľudí. Okolo sa to hmýrilo akýmisi tvormi. Boli to vlci alebo niečo také. Lenže títo stáli na nohách a hovorili akýmsi divným jazykom. Videla som ako tá budova horí a v tom...

Z budovy vybehli ľudia. Rozbúšilo sa mi srdce. Keď som si všimla, ako jednu postavu dvíha vlk zo zeme, chcela som sa rozutekať a pomôcť jej. Lenže Hoûriho ruky ma zastavili. Pevne ma držal okolo pása a nepustil ma. Pred očami som videla ako to dievča ten vlk roztrhal. Okolo vytriskla krv a ja som zhíkla.

Okolo nás prebehol ktosi, kto sa veľmi podobal na Hoûriho. Bežal rýchlejšie, ako ktokoľvek koho som videla. A v tom ma ten pravý Hoûri vzal do náruče a rozbehol sa so mnou za ním. Pevne som sa ho držala okolo krku a mlčala som. Nevládala som otvoriť ústa. Bežali si obrovskou rýchlosťou za Hoûriho dvojčaťom. A v tom sme prešli do iného deja.

Hoûri prudko zabrzdil pred jazerom v lese. Jeho dvojča stálo za ním a okolo neho sa nachádzali divné tvori. Hoûri ma položil na zem a do ucha mi pošepkal čosi, čo znelo ako: „Toto som pre teba podstúpil.“

Tie divné tvory mali červené oči a na tvári akési čierne čiary. Vyzerali strašidelne. Na sebe mali čierne oblečenie. Ale to, čo desilo najviac boli ostré tesáky. Normálny človek by si asi uvedomil, že sú to upíri, ale ja nie. Chcela som sa za Hoûriho dvojčaťom rozbehnúť, ale Hoûri ma stále pevne držal. Tie tvory Hoûriho dvojča obkľúčovali a on ustupoval čím ďalej tým bližšie ku rieke. Zdalo sa, že sa vody bojí viac než tých tvorov.

Zrazu jeden na Hoûriho dovjča skočil. Ten sa stihol ledva uhnúť, ale hneď na neho skočil ďalší. Až jeden padol do vody a zrazu stuhol. Stuhol a z jeho tela vyšlo čosi, čo vyzeralo ako obrovská lietajúca húsenica. Lenže namiesto húseničej hlavy mal na krku hlavu človeka. Ten človek bol čierny. Čierny ako popol a oči mal zlaté. Všetci sa zrazu rozutekali, ale Hoûriho dvojča sa potklo.

Ten tvor na neho zletel a objal ho svojím telom. Hoûriho dvojča sa začalo zvíjať. Snažila som sa vymaniť z Hoûriho objatia. Chcela som jeho dvojčaťu pomôcť, lenže on ma pevne držal a do ucha mi šepkal iba tiché: „Ššššš...“

V tom sme sa zjavili v krčme. Stálo tam, ako vždy, Hoûriho dvojča. Tentoraz okolo neho stáli iné tvory. Boli to vlci. Lenže väčší a hrôzostrašnejší. Neboli to tí, čo pri tom dome. Títo boli iný. Tamtí stáli na dvoch a mali akési brnenia. Toto boli iba vlci.

„A teraz sleduj,“ pošepkal Hoûri a pritiahol si ma ku sebe pevnejšie.

Na Hoûriho dvojča skočil jeden vlk a zakusol sa mu do líca. Hoûriho dvojča ho odhodilo na druhú stranu krčmy, kde vlk prerazil stenu. Z líca Hoûriho dvojčaťa začala tiecť krv. To, že sa ubránil rozhnevalo ostatných vlkom a vrhli sa na neho. Dopadol chrbtom na zem. Jeho telo som nevidela, iba som počula krik a zavýjanie. Asi po desiatich minútach boja začala po zemi tiecť červená krv. Zavrela so oči. Nechcela som to vidieť. A v tom som počula výkrik, ktorému som nerozumela. A potom som počula hrozný rachot.

Najprv som sa bála otvoriť oči. Ale keď som ich postupne otvorila, všimla som si Hoûriho dvojča ako rozkrčmo stojí v strede miestnosti a díva sa na mŕtve telá vlkom. Z jeho tela tiekla krv rýchlym prúdom a v očiach som nevidela nič. Iba smrť. A v tom padlo. Celé telo Hoûriho dvojčaťa padlo nevládne na zem. Skríkla som.

Otvorila som oči a uvedomila som si, že som roztrhla Hoûriho tričko. Odtiahla som sa od neho a pozrela na jeho ustarostenú tvár. Pokúsil sa o úsmev, lenže z toho vzniklo skôr niečo ako úbohá grimasa.

„Teraz si ma ešte viac pomiatol,“ povedala som a vyskočila z postele, v čom som si uvedomila, že som iba v spodnom prádle. Trochu som sa začervenala a pozrela na Hoûriho.

„Viem, že potrebuješ vysvetlenia,“ začal. „A veľmi rád by som ti ich dal, ale ani veľmi neviem, čo na tom nechápeš.“

„Napríklad to, na čo ma potrebujete?“

Hoûri sa zamyslel. Pozrel sa na svoje ruky a potom si ma prehliadol. Uškrnul sa a ja som mala pocit, že ani nemá v pláne mi to vysvetliť. Znova sa zahľadel na svoje ruky. Videla som, že rozmýšľa.

„Pretože si jediná,“ dvihol hlavu, „ktorá nás dokáže zachrániť.“

Nechápavo som sa zamračila. Mala som ich zachrániť. Ako by som ich len ja, mala zachrániť? Dobre, v poslednej dobe sa mi diali zvláštne veci, ale nechápala som z akého dôvodu, práve ja? Poobzrela som sa po izbe a znovu si sadla na posteľ.

„Myslím tým,“ pokračoval, „že my wertieni sme v nebezpečenstve. Sám presne neviem pred akým. Pamätám si len, že nás napadli Oldovci. To čo som ti ukázal sú iba úryvky z toho čo sa stalo. Nepamätám si toho veľa, pretože vlkodlaci mi vymazali pamäť tým, že sa mi zahryzli do tváre. Neviem z akého dôvodu, ale niečo som si pamätal. Časom som sa bol pozrieť na to miesto. Síce je tam teraz Európsky parlament vo Francúzku, čosi tam predsa len ostalo. Napríklad v knižnici bol denník akejsi Eli. A to mi veľmi pomohlo.

Katie, ja viem, že je toho na teba veľa. Chápem ťa! Chápem, že to nezvládaš a že potrebuješ aj oddych. Pochybujem, že si pred tým rozmýšľala, aké je to byť tým, čím si teraz. Pochybujem, že si verila na upírov, vlkodlakov, čarodejníkov a podobne. A samozrejme, že budem chápať, keď mi na otázky budeš odpovedať, že nevieš o čo sa jedná. Budem chápať, keď odo mňa budeš chcieť vysvetlenia. Ale musím ti povedať, že na niektoré otázky si musím hľadať odpoveď aj ja.“

Môj pohľad zablúdil na Hoûriho tvár. V očiach mal smútok a súcit. Vždy vyzeral tak, že mu niečo chýba. Lenže nikdy to nemohol mať. Keď som ho tak videla, vždy ma bolelo pri srdci a cítila som sa pod psa. Vtedy vyzeral však omnoho horšie. Z očí mu priam sršala bolesť. Bolesť a smútok nad chýbajúcim kúskom jeho srdca.

„Hoûri?“

Dvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Chvíľu som nemala odvahu sa ho to spýtať. Váhala som, či sa ho túto otázky spýtať. Došlo mi ale, že skôr či neskôr sa ho na to určite spýtam. A čím skôr sa ho na to spýtam, tým skôr to budem mať z krku.

„Zamiloval si sa do niekoho?“

V jeho tvári sa zračilo prekvapenie a v jeho očiach smútok. Uvedomovala som si, že na túto otázku mi jeho pohľad už odpovedal. Lenže mi ešte nikto neodpovedal na to, kto to bol. Netrpezlivo som čakala na odpoveď.

„Uvedomujem si, že si na ňu veľmi nepamätám, ale bola medzi nami. V ten deň, čo som musel utiecť. Mala svetlé vlasy a oči modré ako obloha. Vždy sa na mňa usmievala tak nádherne. Volala sa Layla. Lenže umrela medzi prvými. Nedokázal som jej pomôcť. Videl som ako ju Oldovci zabíjajú, ale neodvážil som sa výjsť z domu. Mohol som jej pomôcť.“

Z očí mu stiekla slza. Nechcela som, aby pokračoval. Uvedomila som si, že ho to rozprávanie stojí veľa. V tom sa postavil a oprel sa o parapetu. Zahľadel sa von oknom a pozeral niekde do diaľky.

„Teraz ale milujem niekoho iného.“

Moje srdce sa zrazu rozbúchalo. Čakala som, čo bude pokračovať. Ale on to hrozne naťahoval.

„To dievča je vlastne aj mojím záchrancom. Dal som si sľub, že keď sa nabudúce zamilujem, tak to dievča ochránim. Ale snažil som sa nezamilovať. Ten pocit zamilovania určite poznáš. Už keď toho človeka vidíš, tak to cítiš. Cítiš vybrovanie a pocit ako keby si lietala. A ja som sa zamiloval do osoby, ktorá má chrániť mňa. Nie len to! Ona ma má zachrániť.

Katie, zamiloval som sa do teba. Od začiatku som si to neuvedomoval. Ale to, že si sa vyspala s niekým, kto mi vymazal spomienky, to hrozne zabolelo. Lenže stále ťa milujem a nedokážem ti ublížiť. Nedokážem sa na teba nahnevať. Milujem ťa a chcem s tebou stráviť celý zvyšok svojho života.

Najprv som ti to nechcel povedať. Ale Semily ma donútila. Povedala, že ti musím povedať, pretože keď sa to dozvieš cez niekoho iného, tak môžeš urobiť hlúposť. Jedna veštba totiž tvrdí, že zomrieš pri záchrane tvojej lásky. Preto sa o teba bojím. Cítim a viem, že si sa zamilovala do mňa. Snažím sa od teba držať čo najďalej, práve kvôli tej veštbe.“

Zastavil sa a chvíľu mlčal. Mne srdce búchalo ako o závod. Áno, zamilovala som sa. Má pravdu – do neho. Ale moje city nevymažem. Dúfala som, že tá veštba sa nevyplní.

„Katie, ja viem, že na teba bude táto otázka zložitá, ale musím ti ju položiť. Dúfam, že mi na ňu neodpovieš nie. Viem, že sa budeš diviť a že ti to bude pripadať hrozne naivné, ale nedá mi to. Musím sa ťa to spýtať,“ otočil sa na mňa a pozrel sa mi do očí.

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - pätnásta kapitola: