OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - jedenásta kapitola

09.05.2011 (18:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 848×

11. kapitola

„Hľadal som ťa,“ začal. „Hľadal som a našiel som. Si posledná wertienka – jediná, ktorá môže zachrániť náš rod.“

Vzdychla som si. Stále som tomu nechcela uveriť. Nechcela som veriť, že je to pravda. Hovoril mi niečo o kúzlach, alebo tak niečo, a ja som na mágiu jednoducho neverila. A vôbec som už nechápala, že na to Hoûri verí. Prečo?

„Chceš dôkazy?“ spýtal sa a zrazu sa postavil. Ja som sa na neho iba pozrela. Na jeho tvári bol neprístupný a kamenný výraz. Zrazu sa otočil k pitiu a hlavu natočil trochu nabok. Zrazu sa pohár rozsypal na prach a pitie z neho vytieklo. Vystrašene som sa postavila a urobila pár krokov vzad, dívajúc sa raz na prach z pohára a raz na Hoûriho.

„Moje skutočné meno nebolo Houll. Houll... To meno som si iba narýchlo vymyslel,“ vysvetľoval ďalej. „Moje meno je...“

Zrazu sa na neho všetky pohľady z miestnosti upreli a on pokračoval, v tom, čo začal: „Lucas...“ Meno takmer kričal a nechával ho doznieť v izbe a potom pokračoval: „Dasen...“ pri tomto mene sa väčšina postavila a on dopovedal: „Lyranus.“

Zrazu sa všetci postavili a vytiahli zbrane. Ja som iba zamrkala očami a dívala sa na celú situáciu. Na chvíľu sa pre mňa zastavil čas. V tej chvíli, keď sa ma jeho pery dotkli. V tej chvíli sa pre mňa prestala Zem točiť. Ale potom ho odo mňa ktosi odtrhol a ja som sa vrátila do reality.

Dívala som sa, ako ho bijú a ubíjajú k smrti. Pir pohľade na to, som cítila, ako mi búši srdce a ako mi praská napoly. Počula som Hoûriho krik od bolesti a chcela som mu pomôcť. Ale nepohla som sa. Všetko bolo pre mňa spomalené a ja som sa ani nepohla z miesta. Iba som sa dívala, ako ho zabíjali. A zrazu som videla na zemi krv. Všetci od neho odstúpili, a ja som videla jeho mŕtve telo.

V hrudníku a v bruchu mal zapichnuté nože. Tvár mal doráňanú a v očiach... Nebol v nich ani kúsok života. Iba smrť. Prázdnota... A zrazu sa jeho oči zatvorili. Podlomili sa mi kolená a ihneď mi bolo ľúto, že som mu nepomohla.

„Kto si?“ spýtal sa ma zrazu ktosi, kto stál za mnou a dvihol ma za tričko do výšky. Potom ma ktosi chytil pod krk, ale ja som nič nevidela. V očiach som mala slzy a pred očami som už dávno mala iba tmu.

„Pusti ju!“ Počula som zrazu tak známy hlas, ale nevedela som, kto to je, lebo som nič nepočula.

Ten, kto ma držal, ešte viac stisol stisk. Počula som nahnevané kroky a padajúce telá na zem, ale neodvážila som sa zisťovať, čo sa deje. Ani som sa nepohla. Nechávala som slzy tiecť po mojich lícach a o nič iné som sa nezaujímala, iba o obrovskú chybu, ktorú som pred chvíľou spáchala.

„Demolos!“ zakričal známy hlas a zrazu som padla na zem. O chvíľu som uvidela mŕtve telo predo mnou, a potom som sa kolenačky predrala cez ostatné mŕtve telá, ku Hoûrimu.

„Je to moja vina...“ zašepkala som.

Zrazu ma naplnila zlosť. Naplnil ma hnev na okolitých. Tých, ktorí mu toto urobili. Postavila som sa a krivkala ku jednému telu. Padla som na kolená a zašepkala: „Urvai!“ Cez tričko muža, ktorý predo mnou ležal, som videla, ako ho pohlcuje čierňava. Najprv som videla iba malú čiernu bodku a potom sa z čiernej bodky stala väčšia a pohltila celého muža. Neskôr sa roztliahla po celej miestnosti a obalila všetkých mŕtvych, okrem Hoûriho a pohltila ich. Potom sa akoby vpila do zeme aj s telami a zmizla.

„Nie je to tvoja vina,“ povedal akýsi mužský hlas za mnou. Bol to ten známy hlas, ktorý som počula, keď ma ten druhý držal pod krkom.

„Hordeibes cola,“ zašepkala som.

Vydesene som sa posadila a rozhliadla sa okolo po izbe. Nevedela som určiť, či to bol sen, alebo realita. V oboch smeroch, to nebolo dobré.

Pozrela som sa vedľa seba, či tam náhodou Hoûri neleží, ale ako som si pamätala, tak odišiel z izby. Postavila som sa z postele a rozhliadla sa okolo.

Bola noc a v izbe bolo ticho. Iba zvonka doliehali do miestnosti tiché zvuky, ako napríklad sovie húkanie a vlčie vytie. Okrem svetla mesiaca, v izbe nebol žiaden zdroj svetla. Bola tam úplná tma, v ktorej som ledva dovidela na nos. A tak som sa vydala na miesto, kde ešte ako tak mesiac svietil a prebehla som stadiaľ ku dverám. Ešte raz som sa obzrela, a potom som vybehla na chodbu.

Aj tam bola tma a ticho. A tak som potichu po špičkách kráčala ďalej a rukami som hmatala pred sebou ako slepá, lebo som vôbec nič nevidela. Nevedela som kde som došla, ale zrazu som sa o niečo potkla a padla som, pri čom som vystrašene zvýskla. Dopadla som na tvrdú zem a mala som pocit, ako keby som si niečo zlomila. Ale to nebolo všetko. Padla som a rukáv sa mi zachytil o akýsi obraz a ten zo sebou stiahol aj pár trofejí nad ním. Všetko pristálo na mne s veľkým rachotom.

„Dočerta!“ zanadávala som, s maličkou nádejou na to, že všetci tvrdo spali. Ale nebolo tak.

Na chodbe sa rozsvietilo a ja som si až vtedy všimla, kde som. Zodvihla som hlavu a zistila som, že som ležala na zemi pri dverách do Houwèninej izby. To ma ešte viac rozčúlilo.

„Pre pána Jána!“ skríkol Semilyn hlas a ja som to už vzdala. Hlavu som si položila na zem a vzdychla si. Už som iba čakala, kedy už konečne zoberú ten obraz. Určite sa aj čosi rozbilo.

„Katie?“ ozval sa mi v hlave onen hlas. Ten známy hlas zo sna. Dvihla som hlavu a poobzerala sa, skadiaľ ten hlas vychádza. Ale nikto taký tu nebol. Iba Semily, Houwè, Carolie a Reddy. Bola som šťastná, že som nezobudila Toma, lebo ten potreboval spánok asi najviac.

„Myslím,“ ozvala sa Houwè a prešla ku mne. „Že spánok by si potrebovala ty!“

Prevrátila som očami a hlavu som položila znovu na zem. Potom som pocítila, ako sa mi ťažoba z chrbta uvoľňuje. O chvíľu zo mňa všetko dali dole a ja som sa chcela postaviť, ale nešlo to. Nahnevane som pozrela na Houwè, ale v jej  očiach bolo zdesenie. Dívala sa na môj chrbát.

„Čo je?“ spýtala som sa náhle a trochu som sa pohla. Ihneď mi do hlavy vpálila tak neznesiteľná bolesť, že som takmer zamdlela.

„Nehýb sa!“ prikázal mi Reddy.

Carolie prešla ku mne a kľakla si. V jej očiach bol strach a pri tom aj nádej. Nechápala som tomu, ale bolo mi to jedno. Už som raz takmer zomrela a navyše... Mala som iba Carolie, Toma a Janine. Nikoho iného.

„Nie si sama,“ ozval sa mi ten hlas znova. Ihneď som sa obzrela okolo, pri čom ma strašne zabolela chrbtica a brucho, až sa mi zahmlilo pred očami. Iba som zaskuvíňala a položila hlavu naspäť na zem.

„Čo sa tu stalo?“ spýtal sa mi tak strašne desivo známy hlas, pri ktorom mi poskočilo srdce. „Katie? Si v poria...“ hlas sa zarazil.

V tej chvíli som si chcela vidieť na chrbát, ale nedokázala som sa ani len pohnúť. Z tej bolesti sa mi krútila hlava. Chcela som ho ale vidieť. Chcela som vidieť jeho tvár a uistiť sa, že je živý a že to bol iba sen. Jednoducho som musela. Zaťala som zuby a otočila sa, pri čom mi bolesť vystrelila do každej končatiny a cítila som sa, ako keby ma bičovali zvnútra. Pozrela som na jeho tvár a všimla si jeho rozrezanú peru, dotrhanú košeľu a rany v hrudi a bruchu. Dokonca tam boli aj staré jazvy. Ihneď som sa chcela postaviť a nevnímala som protestujúcu Carolie a Semily, ktoré ma držali, aby som sa nehýbala, ale nedokázala som to. Pohľad na osobu, ktorú som už videla mŕtvu, ma naplnil šťastím a nádejou. Urobila som už iba jeden pohyb, zakrútila sa mi hlava a omdlela som.

Zobudila som sa na gauči v našom dome. Poobzerala som sa okolo. Už som nebola u Hoûriho. Postavila som sa a ihneď mi vystrelila ostrá bolesť až do končekov vlasov. Z očí mi vystreklo pár sĺz, ale musela som. Opatrne a s miernou bolesťou som kráčala do kuchyne.

„Semily?“ zavolala som do vzduchu. Žiadna odpoveď.

„Reddy?“ Žiadna odpoveď.

„Hoûri!“ Nič.

„Carolie!“ Ticho.

„Houwè?!“ zavolala som do prázdna, ale dostala som rovnaký výsledok.

„Tom?“ Ticho.

Vzdychla som si a vyšla do mojej izby. V celom dome bolo ticho a prázdno. Pootvorila som dvere do Tomovej izby. Bol tam a spal. Potom som sa pozrela do izby tety Janine. Aj ona tam bola a spala. Vrátila som sa do svojej izby, otvorila som dvere na balkón, a stále opatrne chodiac som prešla až ku okraju a pozrela von.

Bolo to tam tak, ako keď som ešte u nás doma zaspala. Všetko bolo úplne rovnaké. Vzdychla som si. Síce som nevedela čo sa tu deje, ale niečo som vedela. Musím ich nájsť, aj keď ma bude bolieť všetko a budem umierať. Jednoducho som ich musela nájsť a povypytovať sa ich na veľa otázok.

Ovial ma studený vánok a ja som zacítila Hoûriho vôňu. To ma na chvíľu vrátilo na chvíľu, keď sa naše pery dotýkali. Potom som sa prebudila a oprela sa o zábradlie. Posledné dni boli iné, ako by som očakávala – aby boli. Všetko bolo iné a už to nezmením.

Zrazu zahrmelo. Pozrela som hore a vzdychla si. Na oblohe boli šedé mraky, z ktorých začal padať dážď. Sklonila som hlavu. Zrazu som pocítila nepríjemný pocit na chrbte medzi lopatkami. Naklonila som hlavu a strčila som, s nepríjemnou bolesťou, ruku pod tričko. Nahmatala som lopatky a potom akési...

_________________________________________

Demolos! – Znič, vymaž...

Urvai! – smrť, zomrieť, zabiť...

Hordeibes cola. – Preklínam ich.

Cola – oni, ony, ich, im...

Hordeibes - preklínať, preknlínam...

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - jedenásta kapitola: