OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - druhá kapitola

27.02.2011 (18:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 902×

2. kapitola

Všetci dobre poznáme ten pocit, ktorý nám oznamuje strach. A ja som z toho chlapca mala presne ten pocit. Bol neznámy, zvláštny a trochu strašidelný. Hovoril akýmsi čudesným jazykom a mal zvláštny prízvuk. Kútikom oka som sledovala Toma ale pevne som sa sútredila hlavne na prázdne tiché okolie, čomu som nerozumela.

„Tak... Ešte sa stretneme, Katie.“ Usmial sa tým jeho žiarivým úsmevom a začal kráčať ku východu. Dívala som sa za ním, až kým sa mi nestratil z dohľadu a až kým som neosatala vo veľkej prázdnej miestnosti sama.

Potom som iba potichu a omámene zašepkala: „Maj sa!“

Všade bolo ticho a ja som sa ocitla vo veľkej miestnosti, ktorá spájala dvanásť budov školy, sama. Všade okolo bolo ticho a prázdno, ako to bývalo každú hodinu. Nikdy som tam nebola tak sama a uvedomila som si, že sa mi to celkom páči. Bolo tam ticho, ktoré som doma, v triede a ani nikde inde namala. Bolo tam prázdno, čo som mala len sem-tam v kúpeľni a bola som tam sama.

Neskôr som si uvedomila, že už nepozerám na Toma, ale prechádzam sa po okrajoch veľkej miestnosti a prsty nechávam voľne sa pohybovať po stenách, pri chodení dookola.

Nikto a nikde.

Ticho ale s ozvenou.

Osamote a prázdno.

Nádherne ticho, prekrásna dlhá ozvena, dokonale osamote a úplne prázdno.

Až vtedy som pochopila význam slov: Nikto, nikde, ticho, ozvena, samota a prázdnota. Presne tak to tam vyzeralo.

Záblesky svetla, ktoré tam prenikali cez veľké okná, po mne behali ako na maratóne. Raz som bola v svetle a raz v tme. Raz mi prsty utekali po stene a raz po oknách. Zatiahla som pár roliet a potom som sa iba voľne krútila a poskackovala si, až kým sa do mietsnosti nedostali aj chalani z futbalového týmu.

Všimla som si ich až potom, čo niektorí z nich vydal akýsi pridusený zvuk, čo mal byť smiech. Cítila som červeň ako mi stúpa do líc. Pozrela som na Toma, ktorý sa o chvíľu spýtal: „Ideme?“

Ešte viac som sa začervenala, keď som zistila, že asi pochopili jednu dôležitú vec: som s Tomom príbuzná. Mlčky som prikývla a otočila sa na odchod. Potom však jeden z chalanov povedal tým istým zvláštnym jazykom a tým istým prízvukom, ktorý som dneska počula: „Katie, hordeibes su. Su urvai to erales su erle.“

Nepoznala som ani jedno slovo a nedokázala som si to preložiť. No niečo mi vravelo, že to čo povedal, by sa mi nepáčilo. Radšej som vzala Toma za ruku a ťahala ho von z miestnosti. Ignorovala som Tomove otázky a ťahala ho k autobusu, ktorý práve zastal na zastávke. Agresívne som ho do neho strčila a vopchala sa za ním. Zaplatila som a tlačila som ho do predu, aby som si sadla na svoje obvyklé miesto pri Carolie.

Carolie bola moja spolužiačka, ale počas Tomovho tréningu mala hodiny etikety. Ja som sa tam tiež chcela prihlásiť, lebo som sa väčšinou pri sledovaní našich futbalistov nudila, ale akosi som sa neodvážila a pred tým ma to nijak nevzalo.

„Čau!“ pozdravila ma a vzala si tašku na kolená, aby som si mohla sadnúť. Mala som pocit, že Carolie je jediný normálny človek v mojom okolí. V jej blízkosti som sa cítila bezpečne a normálne. Nevedela som, čo to spôsobuje. Sem-tam som sa bála, že sa zo mňa stane niečo hrozné, čo sa mi hnusilo. Ale hnusilo sa mi to a tobol dôkaz, že som sa toho nemusela báť.

„Ahoj!“ odzdravila som sa jej a sadla si na voľné miesto vedľa nej. „Ako bolo na etikete?“

Ako keby ma to zaujímalo, pomyslela som si. Nechápem, ako ju to môže baviť. Učia ich ako sa slušne chovať. A čo je na tom ťažké? Choďte do reštaurácie, a keď sa na vás budú ľudia zvláštne pozerať, budete vedieť, že niečo robíte zle. Potom sa opravte a v budúcnosti sa chovajte podľa toho. Nazývam to: Učenie sa z vlastných chýb. Priznávam však, že zistiť čo robíte zle je ťažké.

„Bolo už lepšie,“ odpovedala znudene. „Iba sme preberali správne stolovanie. To sme ale brali aj včera. Niekedy mám pocit, že naša učiteľka má sklerózu. Mám však pre teba novinku. Verila by si, že sa na teba neustále pýta Michael?“

Nie, neverila! Keby som uverila, že sa na mňa neustále Michael pýta, asi by som sa bola dávno zložila. Ale aj tak ma to trochu prekvapilo. Na chvíľu som pozrela von oknom a potom som znovu pozrela na Carolie.

„Michael Rowsberr?“ spýtala som sa uvoľnene. Carolie chvíľu rozmýšľala o odpovedi, ako keby nevedela s kým sa rozpráva, ale potom mlčky prikývla.

Autobus sa pohol. Sadla som si pohodlnejšie, aby som sa trochu uvoľnila. Neverila som tomu ale verila – bolo to trochu šialené. Neverila som, že sa na mňa stále pýta iba preto, lebo som tomu nechcela veriť. Verila som tomu, lebo som vedela, že je to tak.

„Nechápem, čo na tebe vidí?!“ povedala namosúrene Carolie a vytiahla z tašky zošit z matematiky. „Nechceš si robiť domáce?“

Zareagovala som pozitívne a vytiahla si hrubý veľký a čistý zošit, na ktorom bolo veľkým písmom napísané: Šialené počty z matematiky od... Katie Oldovskej! Prelistovala som zošit až k poslednému zápisu a pustila sa do počítania.

***

„Tak fajn! Vystupujem,“ povedala som a rýchlo som uložila zošit zo slovenčiny do tašky. Zapla som si ju a vyhodila na chrbát.

Autobus bol v podstate takmer prázdny. Keď vystúpim ja, Tom, Carolie a ešte jeden chlapec tam v predu... chlapec tam v predu.

Sedel tam. Sedel a kľudne sa rozprával s vodičom autobusu. Ako bolo možné, že som si ho skôr nevšimla? Sedel tam „on“ Hoûri. Ako som videla, tiež sa chystal vysadnúť, lebo v ruke držal čiernu tašku, ktorú mal prevesenú aj okolo krku.

„Carolie?“ Dívala som sa na neho trochu omámene ale aj vydesene. Nechápala som jeho reči a nechápala som ako to, že tu vystupuje.

Zastávka je hneď pred naším domom a nebyť mňa a Toma, ani by tam nebola. Je tam iba náš dom a tri domy po okolí. Ale pokiaľ viem, tak v nich nebýva nikto ako on. Býva tam stará pani Rowsbergsová, ktorú vyhnali z neďalekej dediny – kde bývala Carolie – kvôli tomu, lebo bola bláznivá – hovorila akousi neznámou rečou, deti sa jej báli a veľa ľudí ju nazývalo „čarodejnica“. V menšej chalúpke býva profesor Woody, ktorý sa sem prisťahoval už dávnejšie kvôli okolitému lesu a čistému ovzdušiu. Bývame tam my a posledný dom bol zatiaľ prázdny. Žeby sa tam nasťahoval?

„Hm?“ odpovedala Carolie a dopísala poslednú vetu. Pozrela sa na mňa a ja na ňu.

„U teba je dneska párty?“ spýtala som sa trochu neisto. Iba som sa chcela trochu uistiť a chcela som sa uistiť, že Hoûri tam nepôjde.

„Áno!“ odpovedala a zapla si tašku. Vytiahla z vrecka na značkovej bunde mobil a pozrela sa na displej. Udivene zaklipkala očami.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa náhle.

„Nič, nič.“ uistila ma a postavila sa tiež. „Môžem ísť teraz ku tebe? Rodičia nie sú doma a sestra mi poslala esemesku, že si domov zobrala chlapca a že či by som nemohla ísť ku nejakej kamoške.“

U Cathe to je časté. Keď doma neboli rodičia tak nemárnila čas.

„Samozrejme,“ povedala som a uvoľnila som jej miesto.

Autobus zastal. Tom vysadol a Carolie za ním. Ja som ale pozrela na Hoûriho, či naozaj vystupuje. Usmial sa a prešiel ku mne. Chvíľu na mňa iba hľadel, ale potom ladne vyskočil z autobusu, nevšímajúc si všetky tri schody. Dopadol na zem ako keby normálne vystúpil. Iba sa mu trochu uhli kolená a bol znova vo forme. Neveriacky som pokrútila hlavou a vyšla za ním.

„Su koul ervei,“ povedal s neustálym úsmevom na tvári a otvoril bránku domu, kde bývala pani Rowsbergsová. Prebehol po chodníku a ja som sledovala ako si otvára vchodové dvere a ako v nich mizne.

„Čo povedal?“ spýtala sa Carolie a uškrnula sa. „Kto to vlastne je?“

To netuším.

______________________

Katie, hordeibes su. Su urvai to erales su erle. - Katie, preklínam ťa. (Ty) zomrieš pri záchrane tvojej lásky.

hordeibes – prekliať, zakliať

tu – pri (kom – pri zvierati, nie!)

erales – záchrana, pomoc, zachrániť...

erle – láska, milovaný/á...

Su koul ervei – Maj sa!

Koul – vlastniť (pocit)

ervei – dobre, dobrý, úžasný

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - druhá kapitola: