Nový začiatok 5. kapitola 2. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo sa skrýva pod tajomstvom ničenia planét? Prečo je les zakázaný?

07.02.2011 (11:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 486×

„Wow, je to neobvyklé ako sa planéta stane temnou,“ žasla Lil.

„Na to sa príliš nedá povedať wow,“ znechutene som na ňu pozrela.

„Len si to predstav – niekto zaútočí na planétu alebo na nej bojuje, rovnováha sa naruší a všetko začne pomaly upadať. Musí to byť naozaj zvláštny pohľad. Pravda nie je to príliš dobré,“ dodala s nevinným úsmevom, keď’ videla môj začudovaný pohľad.

Mala som chuť kopnúť ju (najlepšie do hlavy), aby sa spamätala. „Radšej zmeňme tému. Čo budeme robiť? Teda až po tom, čo sa naučím na jazyky tie pozdravy,“ vyzvedala som.

„Keď si sa ich ešte nenaučila, tak načo sa ma pýtaš, čo budeme robiť?“ s jedným nadvihnutým obočím na mňa pozerala spolubývajúca.

„No, aby som vedela či si mám pohnúť. Ešte že sa vyslovujú rovnako ako sa píšu,“ vzdychla som si. Liana súhlasne prikývla a išla od stola na posteľ s DJ za pätami.

No jasne! Som to ja, ale kamoška. Totálne som zabudla! Dnes predsa príde Lianina mama pre psíka.

Po chvíli som mala všetky tie pozdravy ako tak zvládnuté. Neboli ťažké, ale aj tak nenávidím jazyky.

„Mama tu bude každú chvíľu. Ideš mi pomôcť s vecami?“

Súhlasne som prikývla.

„Ďakujem.“

Zamumlala som niečo v zmysle - nie je za čo - a zobrala tašku s jeho hračkami a vodítko do jednej ruky, a do druhej jedno ucho jeho spacieho koša. Liana zobrala to druhé a veľké vrece psích granúl.

Vyšli sme z izby a pomaly kráčali k hale, pričom okolo nás veselo poskakoval DJ. Každú chvíľu preto hrozilo, že sa oňho potkneme a spadneme. Nepomáhalo ani Lianine neustále napomínanie. A k tomu všetkému na nás pozerali decká, čo práve stáli na chodbách, že čo to asi robíme.

Keď sme zašli za vchodové dvere ( pričom som ich musela držať, aby sa nezabuchli), tak trochu sa mi uľavilo. Ale keď som pozrela na Lianu, ktorá škrabkala psíka za ušami nebolo mi dvakrát dobre.

Vedela som, že je z toho smutná, ale hnevalo ma na nej, že sa pretvaruje. Snažila sa budiť dojem, že jej to vôbec nevadí. Nebolo by lepšie sa jednoducho rozplakať? Alebo aspoň povedať – nie je to fér. To by stačilo.

Pozerala som na príjazdovú cestu pri čom som každú chvíľu očakávala rútiace sa auto.

Takže keď sa pred nami zjavila z ničoho nič akási žena s hnedými vlasmi (rovnakými ako Liana), v modro-ružovom krátkom tričku a modrej skladanej, krátkej, širokej sukni s vysokými, tiež modrými čižmami a nádhernými veľkými modro-bielo-ružovými krídlami, skoro som skolabovala.

„Ahojte,“ pozdravila milým jemným hlasom. „Liana ako sa máš. Toto je tvoja nová kamarátka?“ usmiala sa na mňa. Ja som jej úsmev opätovala a predstavila sa: „Dobrý deň som Melysa.“

„Ahoj mami,“ pozdravila pri čom to vôbec neznelo ako keby sa týždeň nevideli.

„Takže tebe nedovolila tá hrozná,“ zašepkala posledné slovo a naklonila sa pri tom bližšie k nám „riaditeľka, nechať si tu DJ-a? Ako ju len nemám rada. Myslím, že to nie je fér. Nikdy nemala rada psi. Ale čo už!“ vzdychla si pani Reguhalová. Áno, Lianine priezvisko je Reguhalová.

„Tak, povedzte ako ste sa tu za ten týždeň mali?“

„No nič moc, ale v sobotu je festival,“ informovala monotónnym hlasom Liana.

„Festivaly som vždy mala najradšej! A na Vege to bola totálna haluz ako to vy mladý zvyknete hovoriť.“

„Mami! Nestrápňuj ma,“ vyčítala mame Liana.

Trochu som sa na tom pousmiala. Mne sa to nezdalo ako strápňovanie. Skôr pokus vyrovnať sa svojej pubertálnej dcére a byť tak trochu vtipná.

A o to sa snaží väčšina rodičov, ktorý nezabudli na to, aké je to byť mladý. Aj moja mama sa o to občas snaží a veľa sa na tom nasmejeme.

„Zostala by som aj dlhšie baby, ale myslím, že tá stará rapuzela by to zrejme nepredýchala,“ pozrela s prižmúrenými očami na školu. Potom pozrela na veci, vystrela ruky dlaňami namierenými na ne a pravou rukou opísala malý kruh. DJ-ove veci sekundou zmizli.

„Dobre sa tu majte a nech sa vám darí,“ popriala nám a objala svoju dcéru.

„Dovidenia,“ rozlúčila som sa.

„Ahojte,“ povedala, chytila psa za hlavu a premiestnila sa.

Chvíľu sme tam len tak stáli a pozerali do prázdna. Sama neviem prečo. Ale čudnejšie by asi bolo sa hneď otočiť a ísť naspäť do školy.

Keď sme kráčali okolo učebne planetológie spomenula som si, čo hovorila Lianina mama.

„ Prečo tvoja mama nemá rada riaditeľku?“ šepla som jej po tom, čo som sa ubezpečila, že naokolo nikto nie je.

„Netuším. Nikdy mi to nepovedala. Keď som sem mala nastúpiť a ona sa dozvedela, že je tu stále riaditeľkou, skoro mi nedovolila ísť, “ šepla Liana.

Asi hodinu sme sa prechádzali po mega školskej záhrade. A to popri lese, okolo ihriska s basketbalovými košmi (ďalšia obyčajná vec na tejto škole), po vydláždených chodníkoch medzi kvetmi, ponad jazierko s leknami a malými zlatými rybkami, až napokon sme si na chvíľu sadli na lavičku pri fontáne s Nymphami.

„...skúste teda niečo vyčarovať,“ povedala Denebria a sadla si na svoju stoličku bez operadla. Dnes nám vysvetlila ako sa čarujú rôzne iné predmety. Presne ako nám včera sľúbila. Postup bol rovnaký ako pri ľade.

Vybrala som si sklenený pohár na dlhej nožičke. Taký, z ktorého sa pije víno.

Denebria pripomenula, že pomáha predstaviť si daný predmet. Keďže tieto poháre máme doma, nie je to pre mňa až taký problém. Teda predstaviť si to. Vyčarovať, to je o inom.

Len tak som pozrela na Lianu. Prekvapila ma. Inokedy by mala o takomto čase vyčarované aj tri ľady. Teraz však nemala vôbec nič. Už celkom naštvane sa snažila čosi vyčarovať a tvár pri tom krčila v zvláštnej grimase.

„Lil, čo sa deje?“ vystrašene som jej šepla.

„Neviem. Nejde mi to ako pri tom ľade. To bolo oveľa jednoduchšie.“

Možno preto sme začínali čarovať s ľadom. Pretože je to oveľa jednoduchšie ako iné predmety. Musím sa o tom presvedčiť sama.

Vystrela som pred seba ruky, dlaňami k lavici a myslela na pohár. Pocítila som malé šteklenie na dlaniach. Na to sa predo mnou pomaly začal objavovať sklenený pohár, na ktorý som myslela. Dokonca vyzeral presne ako jeden z tých, čo máme doma vo vitríne.

S úžasom som naň pozerala. Ako náhle som sa spamätala, pozrela som na kamarátku. Šeptom opakovala slovo kniha, čím sa ju snažila zhmotniť.

„ Skús niečo ľahšie,“ poradila som jej. Nič lepšie mi nenapadlo. Pozrela som sa po triede. Podaktorým na laviciach ležali vázy, knihy (takže to nie je ťažké), peňaženky a ďalšie predmety, ktoré im napadli.

Boli však aj takí, ktorí podobne ako Liana, sa snažili niečo zo seba dostať a pomáhali si zatvorenými očami.

„Skús pri tom zatvoriť oči. Bude sa ti na ten predmet lepšie sústrediť,“ navrhla som.

„Skúsim,“ usmiala sa na mňa.

Po tom, čo skúsila trik s očami sa jej to konečne podarilo. Skoro sa od šťastia začala smiať. Na stole ležal strieborný prívesok v podobe kríža.

„ Takýto som vždy chcela,“ pošepla mi Lil.

Toto bola prvá hodina, na ktorej sa nepodarilo všetkým splniť úlohu. Učiteľka sa na nich vôbec nehnevala a povedala, že budeme v pondelok pokračovať.

Po hodine čarovania a spiacej (pre mňa) hodine jazykov, nemám náladu a ani energiu na telesnú.

Pomaly som odišla spolu s Lianou do izby, prezliekli sme sa a vrátili naspäť do haly.

Tu sme sa stretli a pozdravili s pani Arienovou, ktorá nás zobrala do lesa.

Potrebujem sa od niekoho dozvedieť, prečo sa nemôže do toho lesa chodiť. V stredu som tam bola a nezdalo sa mi, že by to bolo nejako nebezpečné. Je to celkom obyčajný les.

„Pani profesorka, môžem sa niečo spýtať?“ položila som otázku, keď sme vchádzali do lesa.

„Pravdaže.“

„Prečo nesmieme chodiť do lesa bez učiteľov?“

Chvíľu na mňa pozerala, akoby zvažovala, či mi to môže povedať. Nakoniec sa ku mne trochu priblížila a potichu začala: „Do lesa máme prístup iba štyri hodiny týždenne. Riaditeľka to dohodla s obyvateľmi lesa. Kedysi doň nesmeli vstúpiť ľudia. Aj keď mali čarovnú moc. Bolo to len a len miesto tvorov, ktorý tam sú. Ale drahá, prosím Vás, nerozširujte to ďalej.“

„Určite nebudem. Aj tak sa tu s nikým nerozprávam okrem Liany,“ ubezpečila som ju a usmiala sa. Ona môj úsmev opätovala, chytila ma za plece a prešla na čelo skupiny, aby nás tentokrát viedla.

Po večeri som Liane povedala všetko, čo mi povedala učiteľka. Pre ňu neplatila tá prosba ohľadom toho, že to nemám nikomu hovoriť. Lil bola nesmierna výnimka.

„Takže by si tam určite nemala chodiť.“

„Asi...“

„Asi? Určite!“ skočila mi do reči Liana. Skoro po mne kričala, čo som ju tak naštvala.

„Kto vie, čo by sa stalo, keby ma tam našli.“

Nebola to otázka, ale Liana mi na ňu aj tak odpovedala.

„Určite by ťa vyhodili. Teda, ak by ťa tie príšery neroztrhali. Potom by domov poslali len takú hlavu a ruku s lístočkom – tieto časti im nechutili!“ povedala pričom vystrúhala grimasu akoby mala každou sekundou začať vracať. Hneď sme vybuchli smiechom.

Ale predsa to nie je až taká sranda. Mala som obrovské šťastie, že som v stredu žiadneho s tých obyvateľov nestretla.

„Teraz poďme spať. Zajtra je ten festival,“ zavelila som a zhasla lampičku na nočnom stolíku.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování