Nový začiatok 4. kapitola 1. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Mel zahliadne v lese niečo... alebo niekoho? Bytosť sa zakráda nočným, zakázaným lesom.

04.02.2011 (13:00) • Musinka22 • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 274×

4. kapitola

Obed som zjedla s najväčšou radosťou. Poriadne mi už totiž škŕkalo v žalúdku.

S nevôľou som sa však vrátila do izby a hodila sa na posteľ. Ani náhodou sa mi nechce učiť. Ešte nikdy som sa nemala učiť tak veľa názvov naraz. Ale nechcem vyvolať dojem, že som lajdák.

Po asi polhodine (čo ma prekvapilo) som vedela skoro všetkých tridsaťosem. Chýbalo mi zapamätať si už iba päť rastlín a to Pletekritlus (uznajte že je to jazyk si zapleť ), Okolas, Qerito, Waferod a Xedriob. Slová, ktoré som v celom svojom krátkom živote počula len raz a to keď ich Flora diktovala, sa príliš nedali zapamätať. Tieto boli z toho také najkrkolomnejšie.

Liana sa pokúšala dostať názvy do hlavy ešte aj po večery. Nedokázala sa ich naučiť. Teda nie že by vôbec nič nevedela, to nie. Chýbalo jej nadrviť sa asi ešte desať či jedenásť liečivých byliniek. Trochu mi jej bolo ľúto. Súcitne som ju chytila za rameno, postavila sa k otvorenému oknu a pozerala na oblohu.

Neuveriteľne krásne bolo vidieť snáď všetky hviezdy oblohy. Žiarili úplne jasne. Vyzerali ako namaľované. V meste nemáte príležitosť vidieť takú krásu. A ja viem o čom hovorím. Naposledy som videla takúto oblohu, keď sme boli na chate v horách. A to bolo pred tromi rokmi.

Pohľad mi skočil na les, do ktorého sme mali zakázané chodiť. Nemám tušenie prečo, ale nemyslím, že by som tam chcela nejako extra ísť aj keď... To zviera čo sme stretli, možno preto nesmieme ísť do jeho tmavých končín bez učiteliek. Ale mne sa nezdal nebezpečný. Možno je tam tých divných tvorov viac. Kto vie. Niečo na tom bude. Pravda je, že by som chcela to zviera stretnúť ešte raz a nabudúce by som sa ho určíte dotkla.

„ Lil pod’ rýchlo sem ! Rýchlo lebo to nestihneš!“ volala som na kamarátku, ale pohľad som upierala na pohybujúci sa objekt.

„Čo sa deje...To je človek?“ prekvapene sa spýtala. „Tuším je to nejaký chalan,“ napokon skonštatovala, „ale prečo ide do toho lesa? Je buď dosť odvážny alebo dosť šibnutý!“ postrehla Liana.

„ Neviem, čo v tom lese chce, ale nemal by tam ísť.“ Mala som trochu strach o toho dotyčného.

„Poďme za ním,“ navrhla kamoška a každé slovo z jej úst vyšlo pomaly a s veľkým dôrazom. Potom na mňa pozrel pohľadom, ktorý mal znamenať – povedz áno.

„ Nie. Nemôžeme do lesa. Porušili by sme pravidlá.“ Odišla som od okna k posteli. „Keby na to prišli... Nie sme tu ani len týždeň a už by hrozilo, že nás vyhodia! Navyše ani nevieme, kto to je,“ protirečila som jej. Zrejme bola v tom omyle, že sa nebude musieť učiť ak tam pôjdeme. Ona sa však len pousmiala a pozrela na mňa so zdvihnutým obočím.

„ Čo je?“ nechápala som.

„ To hovorí tá, ktorá chce v piatok po telesnej zostať v lese, namiesto toho, aby sa pekne vrátila do školy? To už nebude problém? “ povedala na svoju obranu Liana, pri čom ruky mala prekrížené na prsiach.

Áno chcela som zostať v piatok po škole v lese, aby som skúsila nájsť to zviera. Sama neviem prečo, ale proste ma natoľko fascinovalo, že tam musím ísť. A teraz ma zahnala do úzkych.

„Nooo...“ Nemohla som nájsť správne slová a tak som sa vyhýbala jej pohľadu. Napokon sa môj mozog odblokoval a začal naplno fungovať: „To sa môžem vyhovoriť, že som sa šmykla a stratila sa a trochu som blúdila lesom. Aj tak nebudem tam dlho. Aaa...“ Znovu som nejako stratila niť myslenia, rýchlo som však našla niečo použiteľné: „Podľa mňa, aj keby ma chytili, bolo by to cez deň a nie v noci!“ nedala som sa zasa ja. Nebol to dostatočný argument (či ako sa tomu hovorí), ale čert to vem. No na moje prekvapenie to Liane stačilo. Ruky zvesila vedľa tela a prevrátila oči. Nevedela som čo to má znamenať, ale odišla sa učiť biológiu, takže ju ten záchvat nočnej výpravy zrejme prešiel.

To večerné rozrušenie Lil asi pomohlo, lebo o chvíľu už potom vedela všetky rastliny. No aj tak je prvá hodina magické obyvateľstvo. Zrejme to bude predmet, taký ako aj znie – magický obyvatelia planét.

Takže po super raňajkách, sme tradične zamierili do haly, aby sme sa pozreli, kde je učebňa. Napodiv v tej istej chodbe ako učebne čarovania, planetologie a biológie, hneď oproti dverám vedúcim do záhrady.

Hala bola plná študentov, ktorý sa rozliezali na svoje hodiny. Dve triedy – jedna prvácka, kde patrím aj ja, druhá druhácka, kam patrí aj Johny.

Spolu s ďalšími spolužiakmi sme zamierili do triedy. Prešli sme cez chodbu a v pootvorených dverách som zbadala Denebriu ako nad niečím „maturuje“. Bola by som aj zostala stáť, ale odstrčil ma nejaký chalan, ktorý spolu s ďalšími vošli do triedy. A Lil ma dokonca potiahla za rukáv, aby som si pohla. Prešli sme na koniec chodby a zabočili vľavo. Matt držal dvere kým neprešla spolužiačka Emma, ale ako náhle už bola vo vnútri pustil ich a keďže sa otvárali dovnútra, takmer mi jednu vrazili. Ešteže moje reflexy na to stačili. V duchu som naňho zanadávala.

Lavice neboli usporiadané obyčajne, tak nasucho, otrepane, ale boli za sebou na akoby obrovských schodoch, ale boli celé z dreva a vyzerali tak trochu ako polo skrine. Namiesto stoličiek sme mali mäkké kreslá. A navyše sa vchádzalo navrchu miestnosti, takže ak ste sa chceli dostať ku katedre alebo k tabuli, museli ste zísť po schodoch na boku miestnosti. Jednoducho to bola ako na prednáške na vysokej škole.

My dve sme si sadli dopredu. Ostatní sa rýchlo nahrnuli dozadu, takže ak by sme si aj chceli sadnúť tam, kde sedia oni, nemohli by sme.

„Dobré ráno,“ odrazu zaznelo kdesi za nami. Všetky tváre sa otočili tým smerom a pozorovali ako po schodoch schádza učiteľ. „Dúfam že ste sa dobre vyspali.“ Konečne už bol dolu. Sadol si na katedru a jednou nohou kýval zo strany na stranu. „ Ja som Pierre a budem vás učiť iba jeden rok, nakoľko tento predmet majú iba prváci,“ hovoril učiteľ s hnedými vlasmi vo vrkoči, oblečený v pekne vyťahaných rifliach a modrej košeli bez kravaty, ktorú mal rozopnutú, takže mu bola trochu vidieť hruď.

Vyzeral byť v pohode. A keďže učí iba jednu triedu raz za týždeň, ani sa mu nečudujem. Nemá zničené nervy tak ako obyčajný učitelia v obyčajných školách.

„Postupne sa naučíme o rôznych obyvateľoch planét, ktoré budete zasa brať na planetológii. Naše hodiny, teda moje a Reginine na seba tak trochu nadväzujú, číže sa vám to bude lepšie učiť. Dnes začneme... “ hovoril Pierre, ale ja som ho takmer nepočúvala. Občas niečo napísal na tabuľu a to som si aj opísala, nevnímajúc obsah toho celého.

A ak mi niečo ujde, opíšem si to od Liany. Niežeby som ho nechcela počúvať, to nie. Háčik bol v tom, že som sa na jeho slová nemohla sústrediť. Ako sa hovorí, jedným uchom dnu a druhým von.

Vždy moje myšlienky preskočili na niečo celkom iné, na niečo o čom som radšej nemala premýšľať. Či už to boli Tri Nymphy, prípadne dôvod, odkiaľ sa vôbec zobrali moje schopnosti a ku koncu hodiny, po tom, čo som si napísala poznámky o tom, čo jedia akýsi Jagofoti (a po jeho ďalšom rozprávaní, ktoré môj mozog zaradil na posledne miesto veci, ktoré by som mala vnímať) som si spomenula na záhadného chalana, muža alebo kto to do kelu bol... to je totálne jedno. Nechápem ale, čo v tom lese tak neskoro robil. Ledva tam totiž mohol niečo vidieť, tak na ktorého boha sa tam teperil!? Alebo to bol práve tento učiteľ? Aj tak je záhada, čo by tam ktokoľvek niečo robil v noci.

Napadlo mi, že môže hľadať aj on to divné zviera, ale nakoniec som dospela k záveru, že toho tvora pokladám za moc dôležitého a že celý svet sa netočí len okolo neho a že nie všetci teraz budú mať nutkanie ho hľadať.

Po nudnej hodine ide trochu stresu. Bude skúšať z biológie! To je tá najhoršia vec, akú môže mať táto škola spoločné so skutočným svetom.

„Liana vieš to? Nezabudla si ich? “ doberala som si kamošku, keď sme si sadli do stredných lavíc pri okne.

Ja sa moc nestresujem. Keďže nedávajú známky a mama sa o tom nedozvie je mi to celkom jedno. Jediné, čo by mi na tom vadilo je, že tie učiteľky ma moc nepoznajú (ak však nebudeme počítať fakt, že vedia ako sa volám bez toho aby som sa predstavila) a potom by si mohli začať myslieť, že som lajdáčka, čo je úplný nonsens.

A na druhej strane to viem. Pri najhoršom by som možno zabudla také dve alebo tri spomenúť. A pri tých tridsiatich ôsmych si to možno ani nevšimne.

Tá hodina bola snáď najhoršia hodina, akú som kedy zažila. Teda kým skúšala. Potom sme si všetci vydýchli (a bolo to celkom nahlas).

Ale to skúšanie... Skúšala takým spôsobom, že každý povedal číslo od nula do desať, potom to celé sčítala a odrátala dvadsaťpäť, číže toľko koľko je nás v triede, toľko krát až nedostala číslo od nula do tých dvadsaťpäť. Možno to poznáte jednoducho pod názvom systém náhoda.

Celý ten čas sa mi potili dlane. A to nehovorím o Liane.

Keby ste ju videli, nevedeli by ste či sa máte smiať alebo plakať. Bola totálne bledá a po spánku jej stekal pot. Dosť komický pohľad, ale bolo mi jej trochu ľúto. Musela mať poriadny stres.

Nakoniec vyvolala Elektru, dievča s prefarbenými vlasmi na ryšavo a s výrazom: nepribližuj sa lebo ti jednu vrazím. Bola trochu mohutnejšej postavy, ale nie veľmi.

Ale naučená bola, to musím uznať. Nie našprtaná, ale naučená. A neskúšala ju všetky rastliny, ale nakázala jej, aby povedala iba tie, ktoré sa začínajú na písmeno „S“ a tých bolo asi tak päť alebo šesť. Skúšala ju skôr Agrolu, rastlinu, ktorá sa používa na rýchlejšie liečenie rezných rán a odrenín. Odpoveď zahŕňala jej vzhľad, na čo sa používa, kde ju nájdeme, čo trhať a ako ju správne pripraviť, aby sa mohla položiť na ranu. Nebolo to až také ťažké. Dokonca aj Liana to zvládla za pár minút, keď sa to včera učila.

Keď si dievča sadlo, Flora pokračovala v rastlinách. Povedala nám o ďalšej bylinke trochu podrobnejšie, písala poznámky a tento krát nám vyčarovala túto rastlinu, ktorá mimochodom nesie názov Arimas. Vraj sa používa ako umelé farbivo, pretože máva vždy takú farbu akú potrebujeme. Údajne ju treba iba poprosiť.

Nemohla som skryť úsmev pri pomyslení, že prosím rastlinu, aby zmenila svoju farbu na, čo ja viem, napríklad krikľavo žltú. A vraj tú, čo nám ukázala je originál. Ju ešte nikto nepožiadal, aby zmenila farbu, ktorú, mimochodom, vie zmeniť iba raz.

Ale čo potom čo bolo. Teraz idú jazyky a písma. Som zvedavá či to nebude náhodou jedna z tých obyčajných hodín ako na základnej, kde sme sa učili anglinu (ktorú z duše nenávidím), len aby sme sa dorozumeli v ostatných krajinách. Tak na to sa môžem vykašľať!

Neznášam sa učiť slovíčka... a veď to určite poznáte. Pokladám to za najnudnejšiu vec na svete (hneď po nakupovaní). A ak aj toto bude také nudné, asi to neprežijem. Alebo doslova zaspím.

„Hej Lil nevieš kde je učebňa jazykov? “ opýtala som sa, keď sme stáli pred učebňou biológie.

„Myslím, že tam, kde knižnica,“ pozrela na mňa kamoška.

„Jasne, už si spomínam. Hlavne, že som okolo tej triedy išla včera večer. Myslím, že tá biológia ma úplne vymyla. Alebo to bola ta nudná hodina o magických obyvateľoch?“ usmiala som sa a spolu so mnou aj Liana. Predpokladám, že aj pre ňu to bolo rovnaké nudné.

A včera, keď som bola vrátiť tu knihu ešte pred večerou, to bola vec. Prišla som tam a Lola my hovorí, aby som položila tú knihu na pult, čo leží pri obrovskom strednom pilieri, v ktorom boli naukladané knihy, jedna vedľa druhej.

Bol to skôr taký malý stolík na veľmi tenkých nožičkách, takže som mala pocit, že ak tam tú knihu položím, rozpadne sa. Našťastie sa tak nestalo.

Stalo sa však niečo oveľa lepšie. Kniha sa sama postavila a vyletela kdesi hore. Pozerala som za ňou (a myslím že som mala otvorene ústa, ale nezatvorila som ich) až kým sa nezaradila na svoje miesto.

Sadla som si úplne dozadu, ku oknu. V tejto triede boli obyčajné lavice pre dvoch v troch radoch.

Keď učiteľka, napodiv bez krídiel a zvláštneho oblečenia, dosť mladá na to, aby bola učiteľkou (vyzerá skôr akoby vyšla práve strednú), vošla do triedy, hodiny na stene nad tabuľou ukazovali pol jedenástej. Hneď sa postavila pred katedru a hluk rozprávajúcich deciek ustal. Pozdravili sme sa kúzlom zlatá guľa. Tá moja bola akási malá a málo žiarila. Nebola som príliš šťastná. Skôr unudená. Použila som myšlienku, že ma na biológii nevyvolala. Ako sa zdá to nie je príliš veselá myšlienka. Našťastie si to nikto nevšimol.

„Tak ahojte, ja som Ferina a budem vás učiť jazyk zvaný Nekrolančina. Vesmír ma ešte jeden jazyk Qatolančinu. Lenže tou hovoria iba zvieratá a takmer už nikto ju neovláda a je oveľa zložitejšia ako hocijaký iný jazyk. A ani ja ho neovládam. Ale to nie je až také podstatné.

Nekrolančina nie je až taký ťažký jazyk. Trošičku sa podobá na Latinčinu, ale v písaní a tak trochu aj vo výslovnosti je jednoduchšia. Veď sami uvidíte. Dnes začneme takými základnými vecami... “

Neuveriteľne ma táto hodina nudila. Presne ako som predpokladala. Nemám rada jazyky. Nech sú akékoľvek. Budem rada, keď sa táto hodina skončí.

Autor: Musinka22, v rubrice: Povídky » Na pokračování