OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Niekde medzi živými - Prológ + 1. kapitola

22.08.2015 (14:00) • Ashley123 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 971×

Prológ

Každý z nás to pozná - búšenie srdca, zrýchlený tep... Spotené dlane, ktoré si utierame do oblečenia. Hlboké nádychy a ešte väčšie výdychy. Pocit, že sa čoskoro od všetkého prepadneme pod zem. Tréma.

Ťažisko na hrudi, stlačené pľúca a olovo v krku. Žiaden kyslík, žiadna pomoc. Lapáme po dychu ako ryba na suchu. Bolesť, taká neprekonateľná, že sa jej držíme ako kliešte. Nevnímame pomoc, nechceme ísť na breh a dostať sa z toho. Nie, my iba stojíme a čakáme na deň, keď bolesť odíde. Neodíde. Bude vždy tu, iba čas ju však utlmí a prikryje.

A potom tu je radosť. Čarovné iskričky v očiach, ktoré sú inokedy obyčajné. To čaro, keď sme presvedčení, že radosť nám zapĺňa každý milimeter pokožky, že zaberá každý jeden pór. Presvedčenie nám však zastiera realitu a tým pádom sme... Zatratení.

Presne tieto isté slová sa predávali z generácie na generáciu, až sa dostali ku mne. Strýko mi raz vysvetľoval ten zákon - všetko je dobré iba v malom množstve. Prečo? Keby sme žili iba z tých daných pocitov, boli by sme horší než samotná smrť. Bolesť je zlá, škodí a spáli za sebou všetky mosty. Človek, ktorý by sa jej poddal, by už nikdy v živote nedokázal žiť, iba prežívať.

Radosť? Radosť je dobrá. Ja sama ju milujem, aspoň som milovala. Obľubujeme ju snáď všetci. Ibaže bez bolesti v našom živote by sme ju ani nevnímali. Umrela by, rovnako ako medvedie mláďatá, keď medveď nedokáže nájsť potravu.

A tréma... Trémisti sú... Realisti. Aspoň načas, dokým sa im krvou nezačne putovať adrenalín a všetko je skreslené. Akoby ste zobrali pastelku, vďaka ktorej sa budete cítiť nepremožiteľní a pomaľovali by ste ňou celý svet. A to by bol problém.

Najprv ma to nezaujímalo. Veď, koho by to malo zaujímať? Sme ľudia a máme iné problémy. Ibaže potom... Sa to stalo. Policajti doteraz nevedia, čo sa tam odohralo.

Chladný večer v Oregone, presne taký, keď vonku nie je ani noha. Ja som však také šťastie nemala. Nepamätám si presne, čo sa tam udialo. Adrenalín mi rozmazal celé spomienky.

A naraz... Som bola obklopená pouličným gangom. Jeden z nich vytiahol nožík. Bránila som sa ako levica. Na to jediné som v ten deň bola hrdá. Až dokým som sa na zem nezložila ako obyčajná bábka a zomierala.

Našiel ma. Zachránil ma. Vedela som, že som mala zomrieť, ibaže vtedy to išlo mimo mňa. Chceš byť živá? opýtal sa ma vtedy. Je až zvláštne, ako som sa cítila. Bolo mi jedno, čo sa so mnou stane. Pred očami som mala iba jej tvár. Ria.

Keď vám umrie milovaná osoba, máte pocit, že ste na celý svet sami. A ja som to nechcela, nechcela som, aby za mňa trpela. Hoci je silná, pravda je taká, že ostatní nie. Vlastne som nemala na výber.

Jedno prikývnutie, jedna hodina, jedna minúta, jedna sekunda... A bola som mŕtva. Nie však mŕtva ako mŕtva. Oči mi zahalil sivý prášok a telo sa ocitlo v ľadovom pekle. Prešli roky? Neviem. Odrazu však bolesť zmizla, nezanechala za sebou ani jednu jazvičku. Podoprela som sa na lakťoch a sledovala zrkadlo, ktoré mi ukazovalo samú seba.

A môj problém sa tým všetkým začal, spolu so životom na druhej strane zrkadla. Nový začiatok, nový deň, nový život. Nový svet. A krídla.

1. kapitola

Normálna.

Čudná.

Nepoznám ju.

Možno je blázon, ale mňa to netrápi.

Dopekla, zavoláme na ňu polišov? 

Podľa mňa ona zapríčinila ten požiar.

Reakcia na mňa a moju osobu bola, ako inak, v novej škole rôzna. Študenti sa takmer od ničoho nelíšili; ich chladné očká sa do mňa zabodávala so smrteľnou presnosťou a ja som mala chuť kričať. Každý jeden pohľad do môjho chrbta prepaľoval dieru, takže keď sa obrátim... Iba dúfam, že je menšia ako Tichý oceán.

„Aha, nováčka." Vrazí do mňa odrazu brunetka so zelenými očami.

Za ňou je jej skupinka a ani sa na nich nemusím pozrieť - už podľa ich veliteľky viem, na čom som. Typické. Stredné školy sa v tomto nikdy neodlišujú. Vždy sa nájdu až povestné rozmaznané oteckove dievčatká a strpčujú ostatným život. No, čo už.

Ignorujem ju a pozriem sa na biely papierik, na ktorom je plán celej budovy. Písmenká sa mi pred očami rozmazávajú. Znamenie, že pohár mojej trpezlivosti preteká... Kde je Tyrees, keď ho potrebujem? 

Papier skončí na zemi a brunetka naňho ešte šliapne svojimi topánkami. Napadne ma, že keď by musela behať, koľko by vydržala bez toho, aby si prinajmenšom vyvrtla členok. A ak by náhodou nie, postarám sa o to sama...

Jemne na ňu zavrčím, tak, že to počuje iba ona. Ani sa však nepohne. Prekonám ten jediný krok, ktorý nás od seba delí a... Schmatnú ma niečie ruky. 

„To ťa ani nemôžem nechať chvíľu osamote? Dopekla, Zara."

„Tyrees -"

„Zara, som starší a mám viac sebaovládania, ktoré som v tvojom veku nemal. Viem, že keď ti rupnú nervy, tak..." Urobí do vzduchu veľkú bublinu a ústami naznačí výbuch, „tak sa z teba stane sopka."

„Nerozprávaj sa o mne, akoby som bola neposlušné šteňa," zavrčím. Všimnem si, že zastaví popri soche pri skriniach, kde nikto nie je.

„Ibaže ty si šteňa." Hodím po ňom nasupený pohľad. „Dobre, nie si šteňa. Ale v našom svete teoreticky si šteňa, aspoň tým, že si tak mladá."

„Mám šestnásť a..."

„Vidíš? Šteňa, a to nielen ako hyrra. Ako hyrra si iba malé embryo, ktoré nejakým zázrakom žije samostatne. Eric si ťa neuveriteľne váži a obdivuje ťa. A vôbec, si jeho prvý úspešný experiment," povie Tyrees tak horlivo, že sa na chvíľu naozaj zamyslím nad sebou a všetkým ostatným. Slovo experiment ma však prinúti zobudiť sa a ja sa otrasiem.

Experiment, experiment, experiment. Spojím si slovo úspech a slovo experiment a pridám medzi ne moju podstatu. Nie, to nebol úspech. Iba som mala šťastie, ktoré má asi jedno percento tejto prehnilej spoločnosti. Ľudstva.

Ešteže medzi nich už nepatrím, prebehne mi úľavne v hlave. 

„Nedokážem neodpovedať na tie-" Namiesto toho, aby som to dokončila, kopnem do najbližšieho predmetu.

„Hó-ho. Z tejto školy nemôže byť zrúcanina, vieš? Na, tu máš moju mapku. Ja už celú školu poznám naspamäť od základov až na pleseň na streche. A keď ťa naštvú, vybav si Dýho. Bol by inak naštvaný."

„Eric, Dý... Kto si ma vlastne oprávnene privlastňuje?" zamrmlem skôr sebe, ako jemu. Bol by však zázrak, ak by to svojim super sluchom nepočul.

Mykne plecami a pozrie sa niekam za nás. „Ja neviem a ani nemôžem, Zara. Nie je to v mojej povinnosti. A čo nie je v mojej povinnosti-"

„Tak do toho proste nemáš pchať nos, chápem. Aj tak by im však neuškodilo dohovoriť sa medzi sebou. Občas premýšľam, že najlepšie by sa dalo pretrhnúť ma na dve polovice a zakonzervovať."

„Fuj, nenávidím konzervy," ohrnie znechutene nos Tyrees a ukáže na študentov. „Už sa množia. Musíme padať na hodinu, inak bude problém. Ja mám... Chémiu a ty algebru s Nichollsovou. Vraj je prísna. Prosím ťa, nezabi ju."

„Naštvaný Eric, Dý a aj ty. Už si to predstavujem..."

°°°

Vyleziem z kúpeľne s turbanom vo vlasoch a uteráku na tele. Vytiahnem si čisté oblečenie zo skrine a oblečiem sa doňho. Vysuším si vlasy a zopnem ich do drdolu. Napokon po sebe upracem a pozriem sa na seba do zrkadla.

My, hyrry sme nesmeli používať zrkadlo príliš často. Mohlo by nás totiž vrátiť späť, na druhú stranu zrkadla - tam, kde sme skončili. Pre mnohých to je v truhle uprostred pohrebu, pre mňa je to v tmavej chladnej uličke... Bŕŕ. Veľmi rýchlo sa od zrkadla odvrátim a zakryjem ho tmavou plachtou.

Čierne legíny a čierne tielko s koženou bundičkou na mne sedia ako uliate. Pozriem sa na biele tenisky a usúdim, že som hotová. Na plnú noc adrenalínu, zachraňovania a ktovie čoho iného... 

 Vstúpim na chodbu a zamknem za sebou dvere do izby. Už som sa stala terčom mnohých rituáloch a moja izba prešla už mnohými renováciami... Až som si napokon povedala, že sa ozvem Ericovi a vypýtam si náhradný kľúč. Hoci som vedela, že hocikedy mohli originálny kľúč zobrať priamo z Ericovho trezoru, takto mi to jednoducho prišlo bezpečnejšie.

„Zara," ozve sa za mnou desivo známy hlas. Obrátim sa.

„Ahoj, Dý. Dlho sme sa nevideli."

Tvári sa, že prepočul poslednú vetu a dotkne sa mi vlasov. „Predpokladám, že ideš na lov. Podľa Ericovho želania."

Prikývnem. „Predpokladáš správne."

Usmeje sa. Je to ten typ úsmevu, z ktorého vám prebehne mráz po chrbte a srdce sa vám zovrie úzkosťou. „Odkáž mu, že zabudol na dohodu."

Skôr, než sa stihnem spýtať, akú dohodu presne, rozplynie sa ako letný vánok. „Blbý hyrry," zamumlem. „A ešte blbší Dý."

Prejdem zo západnej časti budovy na tú severnú. Ešte pred mesiacom by som sa stratila v mnohých zákutiach chodieb, ale teraz... Môj zmysel pre orientáciu sa nezlepšil, ale keď si niečo dookola opakujete ako svoju mantru, proste sa to naučíte.

Už z diaľky počujem, ako to v Ericovej kancelárii žije. Ani sa neobťažujem zaklopať, rovno vtrhnem do miestnosti. 

„Zara, konečne!" Eric sa vyhrabe z kresla a pobozká ma na ruku. Staré zvyky... Mám naozaj čo robiť, aby som si danú ruku neutrela do oblečenia.

„Dý ma zastavil a odkazuje ti, že si nejako zabudol na dohodu," poviem namiesto pozdravu.

Všimnem si, že zbledne - ak je to vôbec možné - a nasucho prehltne. Odrazu sa však usmeje a prikývne. „Ja ho už nejako kontaktujem."

Myknem plecami a obídem ho. Západnem priamo do čalúneného kresla. Debata pokračuje ďalej rovnako hlasno, ako predtým. Eric si sadne oproti mne.

„Takže, dnešný lov. Mali by ste ísť do New Yorku, na Manhattan. Vraj sa tam niečo divné udialo v posledných piatich hodinách."

„Nadprirodzená aktivita, alebo príliš snaživý vrah, ktorý sa chce zapísať do dejín?" opýtam sa znudene.

Tyrees, ktorý sa doteraz bezstarostne zabával v rohu miestnosti, sa zachmúri. Eric si odkašle. „Nadprirodzený, vieme, že iba jeden. Pri smetiakoch našli telo."

„Fajn. Iba príliš nechápem, že dnes idem na druhú vychádzku vôbec a nemám žiadny... Niežeby mi to vadilo, či čo, ale zdá sa mi, že..."

„Pravidlo číslo päť," zasyčí Eric. Fajn, náš šéf sa opäť vrátil. Ako inak...

Vykoktaj sa, Zara! „Prečo nemám mať dozor?" 

„Nepotrebuješ ho, ale ak chceš, dostaneš späť Tyreesa a-"

„Nie. Ja som o to už vlastne chcela požiadať skôr, ale nechcela som nikoho uraziť, Eric. Takže ďakujem. Ale dúfam, že si môžem zobrať ľubovoľné zbrane."

„Nie. Taká zodpovedná ešte nie si."

„Ale-"

„Pravidlá," zasyčí opäť.

Tým sa debata ukončí vo všeobecnosti. Ostatní položia svoje poháre preč a ja sa ešte stihnem narýchlo napiť. Sladkastá a šumivá tekutina - šampanské. Fajn, takže toto nutné nebolo.

Rýchlo sa pridám k skupine lovcov a ignorujem ich ironické poznámky na moju osobu. Zamierime do haly. Počkám, kým jeden z nich naťuká kód na skriňu, ktorá sa posunie a ukáže oceľové dvere. Tie sa otvoria na niečo, čo zašepká ďalší z nich. 

Eric je síce úplný ignorant, ale je chytrý. Systém, ktorý poznajú všetci a zároveň nikto? Jednotlivé skladačky, od ktorých nemá kľúč nikto iný, než on? Je ako lepidlo; drží systém pohromade a keby náhodou zmizol... Asi by sa to všetko obrátilo na prach.

„Na," strčí mi do rúk malú zbraň, ktorá sa mi zmestí do dlane. Tyrees.

„No tak, nie som žiadna bábika Barbie, že sa musíte báť -"

Vyberie mi ju z rúk a strčí mi do nej iba nôž. Zízam naňho ako na blázna. Naozaj? Vážne?

„Eric."

Prevrátim oči a počkám, kým sa všetci zoradia do kruhu. Nasucho prehltnem a vkročím doňho. Tak a teraz tá najťažšia časť. Priložia mi k dlaniam misku. Priložím si k nim nôž a potiahnem. Všetky kvapky skončia v miske. Zriedia ju posvätnou vodou a každý z nich sa napije. Nie som výnimka.

Zatvorím oči. Pred sebou mám obraz New Yorku a Manhattanu. Snažím sa to spracovať, dýchať vzduch, ktorý je tam, vnímať teplo mikročiastočiek, ktoré letia vzduchom. Cítim, ako ma sila vťahuje do vnútra a všetko okolo mňa sa premieňa v prach. Ten sivý, ktorý ma premenil, vďaka ktorému som nevnímala. 

Keď som bola človek, asi som mala preberať ternodynamiku, astrofyziku, prenos častíc v čase a priestore... A možno ani nie. Je to príliš zložité.

Nadýchnem sa. Otvorím najprv jedno, potom druhé viečko. 

Sme na mieste.

„Dobrá práca, Zara," ozve sa za mnou Tyrees. Usmejem sa. Môj prvý prenos a som konečne na mieste. Dopadol úspešne. 

„Fajn. Odhadujem, že sme od miesta činu takých päť kilometrov. Pamätajte, že sa správame ako ľudia. Žiadne zbrane, žiadne hádky."

Je tma, takže dokonalo zapadneme. Presúvame sa pomaly - ako Tyrees podotkol, správame sa ako ľudia. 

Tesne pred tou tmavou uličkou, ktorá je cítiť na metre ďaleko krvou a vraždou, spomalíme. „Kto prvý?" spýta sa chalan v modrej bunde.

Všetci kývnu na mňa. Myknem plecami a vojdem ako prvá. Scéna, ktorá sa na mňa vyškiera, nie je ani zďaleka taká, ako som si ju predstavovala. 

Celá stena popri kontajneroch je postriekaná krvou do tvaru.. Lebky. A človek, z ktorého tá krv určite pochádza, je skrútený v rohu miestnosti v klbku. V neprirodzenom krvavom klbku. Je tu veľa krvi, určite nepochádza iba z jedného človeka, napovie mi niečo.

So záujmom kráčam ďalej; v rukách pevne zvieram nôž. Prechádzam tmavou uličkou, dokým na mňa niečo nevyletí. Okamžite vytiahnem nôž a bránim sa, no je to márne. V hlave mám len jeden obraz - Oregon.

°°°

„Vieš o tom, že dnes mám koncert?" Ria. Jej mahagónové vlasy splývajú na chrbát vo veľkých vlnách.

„Áno. S mamou sme si kúpili lístky. Prídeme tam," odpoviem spoza veľkého monitoru počítača.

Ria si nedá pokoj a notebook mi zavrie. „Ja chcem vedieť, či ty to vieš. Nie je to tak dávno, čo si mi niečo sľúbila a potom... Nič."

„Viem, že máš koncert. Budeš hrať na husliach," odvrknem a znova si ho otvorím. Povzdychne si a odkráča preč.

°°°

„Tyree-" Dotyčný, ktorý ma strhol na zem, mi ústa zápchá rukou. Mlátim okolo seba rukami a aj nohami. 

„Takto si maximálne tak vyrobíš zlomeninu," odvrkne chlap.

„Chjaj mi pkojoj!" zamumlem. 

„Smola, dievčatko, ale ja nemám -" Odrazu na sebe necítim jeho váhu, rovnako ako alkoholický pach, ktorý okolo seba šíri. Vystrašene zamrkám.

„Si v poriadku?" podá mi niekto ruku, podľa hlasu spoznám, že je to Tyrees. Namiesto toho, aby som ju prijala, sa postavím sama. 

„Kde je... Kde je ten..." Snaha znieť neohrozene sa zmarí a hlas zaznie neprirodzené piskľavo.

„Nathan a ostatní s ním robia poriadky vo vedľajšej uličke."

„Nechápem..."

„Zara, je to viac než pocho... Zara? Zara!" Ostro sa nadýchnem a spadnem rovno na studenú zem. Obklopuje ma neprirodzená tma, ktorú nedokážem odohnať.

A opäť sa cítim ako pred rokmi, v čase, keď ešte Riu bavila hudba.

Nemala som pravdu.

Hrala na piane, moju obľúbenú pieseň.

2. kapitola

Ak ste sa dočítali až sem, ďakujem Vám! A zároveň žobrem o komentáre... Pravda je taká, že neviem či má zmysel pokračovať. 

Áno alebo nie?

Vaša Ashley.

Autor: Ashley123, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niekde medzi živými - Prológ + 1. kapitola: