OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 22. časť

08.12.2013 (19:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1044×

22. časť

Mesto bývalo v poobedných hodinách vždy hektické a rušné. Deti sa vracali domov zo školy a ľudia z práce – niektorí do tej práce len smerovali. Premávka bola hustá a všade sa to len tak hemžilo uponáhľanými obyvateľmi Denveru.

Sam nikdy nemala rada to mesto, nikdy nemala rada, keď ju vtiahlo do svojho víru. Bola radšej sama alebo so svojimi priateľmi, ktorí sa jej v posledných dňoch otočili chrbtom. Ale pripisovala to hlavne Masonovi. Všetko bola jeho vina – ak by ju neopustil, nič by sa nestalo. On predsa vedel, že ona by mu tú bitku odpustila, len... len keby povedal aspoň prepáč.

Keď nad tým spätne uvažuje, on sa jej nikdy neospravedlnil. Za celých tých desať mesiacov, čo s ním žila a čo trpela všetky jeho výstrelky sa nikdy neobťažoval za nič ospravedlňovať. Bral ju ako samozrejmosť a Sam vedela, že presne v tom je tá chyba. Ale ona v sebe nikdy nedokázala pozbierať dosť odvahy, aby mu odvrávala alebo aby sa zdvihla a jednoducho od neho odišla.

A kam by aj šla? Za svojím bračekom, ktorý bol vždy dokonalý? Bolo to samé: Sam, ber si príklad z Jessieho, on je vzorný a dokonalý študent.

Sam, mala by si byť viac, ako tvoj brat.

Sam, akoto, že tvoj brat sa dokáže učiť na samé jednotky a ty nie?

Sam, prečo Jessie môže chodiť na vysokú, ale ty s tým máš problém?

Jednoducho povedané, mala plné zuby počúvania svojej mami o tom, aký je jej brat dokonalý a skvelý a nemá jedinú chybičku krásy a ona je len tá chudera, ktorá v živote nič nedosiahne. Jasné, človek by si mohol povedať, že mama to s ňou myslela dobre a chcela pre ňu len to najlepšie, no odmietala pochopiť jedno. Že Sam nie je Jessie a nikdy ním ani nebude.

On vždy sedával nad knihami a odjakživa býval ako chodiaca encyklopédia, ale ona to v sebe nemala. Ju nebavilo čítať, učiť sa a chodiť do školy. Preto je horšia?

A teraz je jej mama mŕtva a Jessie to dáva za vinu jej. Dobre, možno na tom určitý podiel niesla, ale nebolo fér, ako to na ňu hodil a tým to pre neho skončilo. Bolo od neho hlúpe, že ju zosmiešnil pred tými jeho idiotskými kamarátmi, ktorí sú podľa jej mami rovnako dokonalí, ako jej najúžasnejší synáčik.

A ona mohla robiť čokoľvek a nepomohlo to. Takže keď jej došlo, že nech sa bude akokoľvek snažiť, bude to k ničomu, proste sa pokúšať prestala. Zbytočne by to silila a to by asi tiež k ničomu neviedlo.

Zabočila za roh a pred očami mala tak dobre známu budovu. Neveľká bytovka, s tromi podlažiami, pričom na každom boli dva byty. Mason vlastnil jeden na druhom poschodí a spolu so Sam tam žili – teda, kým ju nevyrazil ako nejakého poondeného psa.

Podišla bližšie k bytovke a zastala. Po tom, čo ju Jessie vyhnal zavolala Masonovi, bolo to totiž jediné východiskové riešenie, z tejto pekelnej situácie, ktoré jej napadlo. Spoliehala sa na to, že ju vezme späť k sebe, aj keď v kútiku duše musela priznať, že jej to pripadalo celkom nereálne.

„No pozrime sa, kto sa vrátil,“ ozval sa za ňou dôverne známy hlas.

Sam sa otočila a pohľadom spočinula na mužovi v jej veku. Vždy bol pekný, veľmi príťažlivý a bolo v ňom niečo, čo ženy priťahovalo ako včely priťahuje med.

„Mason,“ vydýchla a podišla k nemu. Keď nijako nereagoval, objala ho a pritisla sa celým svojim telom na to jeho.

Nič nepovedal a ani jej objatie neopätoval. Srdce sa jej v hrudi strachom roztĺklo a ešte viac sa vydesila, keď ju zdrapil za ramená a surovo ju od seba odtiahol.

„Čo chceš, Samantha?“ zavrčal a znechuteným pohľadom si ju obzeral od hlavy až po päty. Pripadala si pri ňom ako menejcenná. Ako keby bola len nejaký kus opotrebovanej handry.

Zadržala vzlyk, ktorý sa jej dral von z úst a na pár sekúnd prižmúrila oči. „Vrátiť sa,“ šepla a Mason sa hneď zasmial. Hrdelne a falošne.

„Toto je snáď nejaký debilný vtip, nie?“ fľochol a obočie vytiahol dopoly čela.

Sam sa zamračila a potriasla hlavou. „Nie, Mason! Ja sa na teba nehnevám...“ začala, ale nenechal ju dohovoriť a hrubo jej skočil do reči.

„Ty na mňa?“ spýtal sa neveriacky a znova sa rozrehotal. „Ty na to nemáš dôvod, moja zlatá. To ja som tu ten, kto je naštvaný a kto má byť prečo!“ vykrikoval, až sa okoloidúci po nich zaujato obzerali.

Sam si momentálne pripadala ako atrakcia v cirkuse a bolo to riadne trápne.

„Tak čo mám robiť? Povedz, čo chceš a urobím to,“ prosila a do jej hlasu sa vkrádala bezmocnosť a zúfalstvo.

Prečo ju všetci odháňajú? To naozaj nebude nikdy pre nikoho dosť dobrá?

Mason si špičkou jazyka navlhčil pery a zamyslel sa. „Chcem iba jedno,“ začal a pustil ju. Ruky si strčil do vreciek na rifliach a mykol plecom. „Svoje peniaze. To je to jediné, na čom mi momentálne záleží,“ dokončil.

Sam si zahryzla do pery a prstami žmolila koniec kabátu. „Keby ich mám, okamžite ti ich dám a ty to veľmi dobre vieš!“ Už naozaj začínala strácať nervy a nemohlo jej ujsť, že v čím väčšom strese je, tým viac sa na tom Mason zabáva.

„To nie je môj problém,“ odvrkol a tvár mu lemovala ľahostajnosť.

Sam sa na sekundu zarazila, no keď sa spamätala, okamžite jej na um zišla jedna otázka. Jej záchranné lano. „Ty ma nemiluješ?“

Mason sa uškrnul a pristúpil k nej. „Samozrejme, že áno. Vieš, že si moje malé mačiatko,“ vrnel a prstom jej prechádzal po líci a po perách.

Spokojne sa uškrnula a nechala ho, nech ju pobozká. Určite ju väzme späť, veď ju predsa ľúbi a to je dôležité, nie?

„Ale tie peniaze chcem,“ vyhlásil, keď sa ich pery od seba oddialili a Sam stiahla obočie a nechápavo zavrtela hlavou.

Bol taký náladový a len veľmi ťažko sa s ním dalo vyjednávať. Ak si niečo vzal do hlavy, nik mu to nemal šancu odtiaľ dostať.

„Urobím všetko na svete, Mason...“ šomrala s hlavou zaborenou do jeho hrude.

Pritiahol si ju a upokojujúco ju hladkal po chrbte. „Ja viem, mačička,“ šepol jej do ucha a na temeno hlavy jej vtlačil jemný bozk.

Po chvíľke k nemu zdvihla oči a usmiala sa. Bol to však veľmi strnulý úsmev, plný strachu. „Takže ma vezmeš späť?“ spýtala sa s nádejou v hlase.

Masonove kútiky úst sa vykrútili dohora a prikývol. „Áno, ale...“ zarazil sa a Samine srdce vynechalo jeden úder. „Keď mi vrátiš peniaze.“

Spustila z neho ruky dolu a odstúpila od neho o jeden krok dozadu. Teraz si už naozaj pripadala stratená a nedokázala nájsť žiadne riešenie, ktoré by jej mohlo pomôcť vyhrabať sa z tohto srabu.

„Ale ja nemám...“ začala si šomrať takmer sama pre seba a Mason sa k nej nahol a chytil ju za bradu. Nasilu ju donútil, aby na neho pozrela.

„Možno by som mal jedno riešenie,“ prehodil naoko nezaujato a Sam sa toho okamžite chytila.

„Urobím všetko, sľubujem!“ Prikyvovala hlavou tak divo, až pripomínala tých psíkov, ktorých si ľudia dávajú na palubné dosky áut.

„Úplne všetko?“ uisťoval sa Mason a keď Sam aj naďalej trvala na tom, že áno, oboznámil ju so svojou predstavou. „Mám pár kamarátov...“ začal vcelku opatrne.

Na Sam bolo vidno, že horí nedočkavosťou a tak sa rozhodol, že to na ňu proste vysype.

„Niektorí z nich mi už aj spomínali, že sa im páčiš a tak som uvažoval, že presne toto je vhodný spôsob, na splatenie tvojho dlhu.“

Výraz v blondínkinej tvári dával jasne najavo, že nerozumie tomu, čo má Mason na mysli.

„No urobíš im službičku,“ zatiahol a uškrnul sa.

„Akého charakteru?“ Stále nerozumela a Mason už začínal byť z toho nervózny.

„Preboha, vyspíš sa s nimi,“ vyhŕkol. „Jasné, že nie so všetkými naraz,“ spresnil napokon a čakal na jej reakciu.

„T-tým splatím... s-svoj dlh u teba...?“ koktala udivene a Mason pritakal.

„Však oni mi zaplatia,“ prehodil.

„Ty chceš, aby som mala sex za peniaze? Prečo, veď... ty ma nemiluješ? Nebude ti to vadiť?“

Mason sa v duchu zahriakol a zakázal si pretočiť oči. Mal jej plné zuby. „Ale jasné, že ťa milujem a bude mi to vadiť, no ber to tak, že urobíš dobrý skutok,“ presviedčal ju, aj keď si bol sám vedomí toho, že sú to len chabé pokusy. No tiež vedel, že Sam je tak moc labilná, že mu skočí naozaj na čokoľvek.

„Ako tým môžem urobiť dobrý skutok?“ vypytovala sa, očividne poriadne vykoľajená celou tou situáciou.

„Vrátia sa mi peniaze a to je dobré, nie?“ Netrvalo dlho a Sam len prikývla a Mason sa uškrnul.

Znova ju pobozkal a následne na to jej strčil do ruky kľúče od jeho bytu.

„Prvý príde dnes večer.“ S tými slovami ukončil ich debatu a otočil sa na odchod.

Konečne mu všetko vychádza tak, ako chcel.

◊♦◊

Ticho a prázdno. Príliš nezvyčajné a nepríjemné. Zabodávalo sa do učí mladého advokáta a drvilo mu ušné bubienky.

Cítil sa čoraz viac osamelý a znechutený z celého života. Zo všetkého, čo sa naokolo neho dialo. Uvedomoval si – aj keď veľmi neochotne – že to so Sam zrejme prehnal, no nedokázal v sebe nazbierať dostatok síl, aby jej zavolal a ospravedlnil sa. Chcel to urobiť, no nemohol.

Prechádzal sa po byte sem a tam a obzeral sa dookola. Dúfal, že odrazu sa niekde, akoby z čista jasna, objaví jeho mama a jednoducho ho objíme a povie, že je všetko v poriadku a že ona nikam neodišla. Že to bol proste zlý sen a už to je za ním.

Zastal pred dverami jej izby a zapozeral sa na kľučku. Trasľavou rukou sa po nej načiahol no nemohol to urobiť. Nemohol tie idiotské dvere otvoriť, lebo ak by za nimi nenašiel svoju mamu, pravdepodobne by to nezvládol a už i tak mal čo robiť s tým, aby sa udržal na nohách, ktoré sa mu až nebezpečne triasli.

Oprel sa čelom o drevo dverí a zavrel oči. Kiežby ich mohol zavrieť pred všetkými problémami, ktoré sa enormne kopili a pomaly ničili všetko, čo bolo pre neho dôležité.

Mal priateľov, ale už nemal rodinu. Nemal mamu, nemal sestru, nemal otca... možno. Nie! Vyhoď si to z hlavy! okríkol sa, keď si uvedomil, akým smerom sa jeho myšlienky uberajú.

Jeho otec ich opustil, keď bol Jessie malý a on síce mal na neho kontakt, ale nikdy sa mu neozval. Ani jeho otec nepociťoval potrebu mu zavolať a spýtať si, ako sa má a či niečo nepotrebuje. Jediné, čo robil, bolo že každý mesiac, do ich dvadsiatych prvých narodenín, posielal výživné, ktoré stanovil súd. Nikdy ani o cent viacej.

A ich mama sa snažil a doslova sa išla pretrhnúť, aby im nič nechýbalo. Robila od rána do večera a zasa od večera do rána a Sam si to ani trošku nevážila. Čo je to za človeka, preboha!

Jeho vlastná sestra, jeho krv a... už len tie myšlienky mu dávali poriadne zabrať a preto ho ani neprekvapilo, keď sa mu znenazdajky podlomili nohy a on klesol na zem. Oprel sa o dvere maminej izby a nechal slzám voľný priechod.

Potreboval plakať, potreboval sa uistiť, že stále žije a to bol ten najlepší spôsob. Aj keď ho bolesť ničila, nechcel s ňou bojovať a nechcel ju ani odohnať preč. Vlastne sa túžil celý zabaliť do jej spárov a jednoducho sa jej poddať. Bola to tak lákavá a krásna predstava.

Z ničoho nič ho ktosi chytil za plecia a potiahol k sebe. Dezorientovane sa poobzeral a keď sa jeho oči stretli s čokoládovými očami Tiffany, spokojne zavrnel a nechal ju, nech ho objíme a nech ho chlácholí.

„Čo tu robíš?“ vydýchol pomedzi vzlyky.

Tiffany, ktorá mu neprestajne ískala vo vlasoch sa odtiahla a pozrela mu do tváre. „S Eddiem sme usúdili, že nie je najlepší nápad nechávať ťa samého. Zvonila som a keď si neotváral, odomkla som si náhradným kľúčom.“

Len prikývol. Na nič viac sa nezmohol. Možno by bolo na mieste vyjadriť jej vďaku, ale necítil sa na klábosenie a vyznávanie si pocitov, o ktorých ona aj tak vedela.

Poslednú hodinu strávil tým, že Stevovi dopodrobna vyrozprával všetko o Masonovi a cítil sa unavene, no nechcel spať.

Keď myslel na Dianu, mal obrovské výčitky, že dovolil, aby sa dostala do pazúrov toho psychopata a skutočne sa bál, že by jej mohol nejako ublížiť. A ak to naozaj urobí, Jessie osobne sa postará o to, že to bude posledný nádych toho kreténa.

„Ako ti môžem pomôcť?“ spýtala sa Tiff, keď Jessieho vzlyky ako-tak ustali a jeho telo sa prestalo triasť.

Jessie len mykol plecom a vzhliadol k nej. „Len zostaň tu,“ poprosil ju a vo svojom hlase počul toľko bolesti, až to jeho samého odzbrojilo.

Tiffany sa oprela o stenu a Jessie sa na ňu natlačil tak veľmi, ako sa len dalo. Potreboval niekoho cítiť, potreboval vedieť, že tu pre neho stále niekto je a aj cez ten smútok, ktorý ho zaplavoval, potreboval cítiť pokoj z pocitu, že je milovaný.

A vedel, že Tiffany ho má rada, videl to na jej očiach a jasne to dávali najavo jej gestá. Boli ako... vlastne nevedel čo boli. Ale vedel, že sa plietol. Ešte mal rodinu, ktorá ho podrží.

Ako ho tak hladila a objímala, oddal sa tomu pokoju, ktorý z nej vyžaroval a nechal sa vtiahnuť do krajiny snov, kde žiadne problémy nečíhali.

Tak, čo vravíte na Samin pohľad?

Mimi :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 22. časť: