OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - Epilog

21.04.2010 (17:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1000×

Epilóg

Ludovico Euniadi - Divenire (skladateľ, ktorý často hral popri písaní tejto poviedky:))

Život s Laniem bol plný krásnych prekvapení. Naša láska ani po šiestich rokoch vôbec nezošedivela. Stále žiarila, kamkoľvek sme prišli a každý nás považoval za skvelý pár. Boli hádky, ale, boli to skôr len také hlasnejšie dohady. Lanie nikdy na mňa nesiahol rukou, takže niečoho takého, ako týranie, by som sa od neho nikdy nedočkala. Proste krásna budúcnosť, prítomnosť a pomaly aj minulosť. Bolo tak veľa krásnych chvíľ, že sa proste navzájom vymazávali s tými zlými, takže už ostávali len tie neodolateľné, nezabudnuteľné.

Ako každý večer som si ľahla do tej príjemne mäkkej postele, pri môjho krásneho muža. Bože, je to už šesť rokov, proste neskutočné, ale naozaj ho milujem, tak isto, možno ešte väčšmi, ako keď sme mali svadbu. Jemne som sa usalašila a príjemne zaspala. Lenže dnes to bolo nejaké iné... Niečo sa mi nezdalo. Zrazu bola v izbe väčšia zima a moja posteľ vôbec nebola mäkká, bola ako mramor, z ktorého sálala tá zima. Jemne som sa zamračila.

Pootvorila som oči, keď sa mi do nich začalo vkrádať nepríjemné svetlo. To svetlo bolo z malej lampičky, ktorá sa  húpala priamo nado mnou. Pre Boha! Dobre som si spomínala na toto miesto, ale veď... Ja som utiekla! Ja som sa vtedy z tadiaľto dostala! A odcestovala som do Ameriky, za Laniem a s Laniem a naším malým zázrakom! Poobzerala som sa dookola. Ak je to pravda... Tak to znamená, že rodičia ešte žijú a aj Alex... že to môžem ešte všetko zmeniť. Ale čo Lanie? A Kate?! Čo bude s mojimi pokladmi?! To musí byť len nočná mora, len nočná mora!

Poobzerala som sa poriadne po celej miestnosti, vôbec sa nezmenila. Ruky a aj nohy som mala v tých istých želiezkach, ako som si pamätala. Je možné, že všetko to, čo sa mi stalo, bol len sen, že to nebola skutočnosť a že to bolo len tiché želanie, pokiaľ som spala? Ale tak veľa spomienok a udalostí za jednu noc? Je to možné?! Jemne som sebou cukla, keď som ho uvidela. Nezmenil sa, ani on...

„Ahoj Megie.“

Jemne sa usmial. Mal byť mŕtvy, mal za to všetko zaplatiť! Proste je to sen, musí to byť sen! Zatvorila som oči a znovu ich otvorila. Nič... Bola som stále v tej pekelnej diere, stále s tým hnusným indivíduom, ktorému sa na tvár rysoval úlisný úsmev. Prosím Bože, prosím! Bola som zase len v spodnom prádle. Môže byť niečo, ako takéto presne Deja vu? Nemôže!!! Nesmie!!! Jemne som zavzlykala. Proste sen, sen, sen!!! Otvárala a zatvárala som neustále oči a pokúšala, zobudiť sa. Lenže ono asi nebolo z čoho sa zobudiť, bola to realita!

S tým odporným úsmevom na tvári, mi začal prechádzať znovu po stehne.

„Neboj zlatíčko, dnes si to znovu užijeme...“

Zašeptal a začal ocumlávať moju tvár. Jediné moje prianie, bolo zomrieť. Možno tam, by sami zase snívalo o mojom dokonalom Laniem a našej krásnej Kate. Zavzlykala som ešte hlasnejšie a bolo mi jedno, či sa mu už tam aj zrútim. Lenže zrazu so mnou začal triasť a ja som len hlasnejšie vzlykala. Neviem prečo to naťahoval, mohol ma hneď zabiť.

„Láska! Megan!“

Čože? Veď, to bol Lanieho hlas... Rýchlo som otvorila do široka oči. Nado mnou sa skláňal Lanie a ustráchane ma sledoval. Len sen, bol to len sen... vďaka Bohu. S jemným zavzlykaním som sa vrhla Laniemu do náruče.

„Zlatko, čo sa stalo? Čo sa ti snívalo?“

Spytoval sa ma a popri tom sa s nami húpal. Zhlboka som sa nadýchla, aby som mohla prehovoriť.

„Ja... bol to len sen... Ale, bol tam zase on a ty si tam nebol a proste, bolo to ako vtedy... Bála som sa, že to je skutočnosť a nie len sen... Neviem, prečo teraz, tak zrazu.“

Chvíľu som to predýchavala a potom sa usmiala na môjho čarokrásneho muža.

„Ale ako vidím, bol to len sen. Lebo si tu ty.“

Opatrne sa nahol, aby ma mohol láskyplne a jemne pobozkať. Zapriadla som tíško a zložila sa v jeho náruči. Lenže v tom, som ucítila bolestivý tlak v bruchu. Tíško som sykla a položila si naň ruky. Bolo to ako u Kate.

„Láska?“

Spytoval sa Lanie. Jemne som ho vzala za ruky a položila ich na moje krásne vypúlené bruško.

„Už zase kope, je to tak krásne.“

Usmiala som sa a tým si vyslúžila ďalší bozk.

„Mami...?“

Otočila som sa ku dverám v ktorých stála naša malá Kate. Už bude mať 6 rokov, tak rýchlo to letí... Je skoro celá po Laniem, len veľké hnedé oči má moje. Ale jej blond vlásky, s občas ryšavými odtieňmi a tak krásne kučeravé. Proste mám dvoch anjelov...

„Áno srdiečko?“

Spýtal sa Lanie.

„Ja som počula nejaký hluk, čo sa deje?“

Žvatlala tíško a pri tom si jemne trela dlaňou očko. Je tak krásna.

„Nič zlatíčko, len sa tvoja sestrička ozýva.“

„Akože sa ozýva?!“

Čudovala sa.

„Poď sem, ku mne.“

Rozpriahla som náruč a Kate mi ihneď do nej opatrne vpadla, aby mi moc nespučila bruško. Vzala som jej rúčky do svojich a položila na bruško. Ten malý zázrak znovu pár krát zakopal. Bolelo to, ale ten krásny pocit, nič nenahradí. Kate dala pomaly preč rúčky.

„Maminka, aj ja som tak kopala, keď som bola malá?“

Spytovala sa tíško. Je to môj krásny miláčik. Tíško som sa zasmiala.

„Kopala zlatíčko, ty si kopala a kopala, ako pravý futbalista.“

„Ale to ťa muselo bolieť, to som ja nechcela.“

Zašepkala a tie krásne veľké očká sa začali lesknúť. Rýchlo som si ju vzala do náruče a pevne objala.

„Zlatíčko. To, že si kopala, bol pre mňa ten najkrajší pocit. Vedela som, že si živá, že si tam niekde vo mne a že ťa čoskoro uvidíme. A to som ešte ani nevedela, aká budeš krásna. Milovala som každý jeden kop, aj keď niekedy bolel. Ale teraz som rada, že už ťa môžem takto objať a nie len si objímať bruško. Vieš?“

Odtiahla som sa a usmiala na moju krásku.

„A mami? Ako som sa dostala vlastne dnu a potom von?“

Ups...

„Nooo...“

Vymýšľala som, ale môj dokonalý manžel pravdaže hravo situáciu uhral.

„Kate, chceš s nami spinkať?“

„Jo! Jo! Jo!“

Začala vyskakovať šťastne po posteli. Raz sa to dozvie... O nejakých, 6 – 8, možno 10, 12... 15násť? Rokov... Bože, ja neviem, ako jej to poviem. Hádam im to lepšie vysvetlia v škole.

„Tak poď sem! Ty moja krásna potvorka! Ham, ham, ham!“

Lanie si vzal nášho zajačika do náruče a začal ju jemne pusinkovať po tváričke.

„Ociiii! To... to šteklí!“

Výskala popri smiatí. Nakoniec sa obaja ukludnili. Lanie sa nahol nad Kate a vlepil mi malú, sladkú pusu.

„Tak takto som sa dostala dnu?“

Spýtala sa ospalo Kate a my sme sa museli zachichotať.

„Áno, presne takto.“

Znovu ma pobozkal a ešte väčšmi sa usmial.

„Uaa, páni! Ja budem mať ale véééľa súrodencov.“

Zašeptala znovu a spokojne zaspinkala. Och, toto bude ešte ťažké... Teraz nám to prišlo smiešne, ale ja viem, že raz príde tá chvíľa a ja jej to budem musieť povedať. Ale to je ešte ďaleko. Preplietla som prsty s prstami môjho manžela, položila ich jemne na našu spiacu krásku a vydala sa ešte na pár minút do ríše snov. A tak naša krásna rozprávka pokračovala ďalej. A naozaj sme nikdy neboli sami. Naše 3 deti sa radi starali o to, aby sme sa naozaj nenudili. Takže nič mi nechýbalo. A nikdy viac, som už neprežila môj sen. Skutočnosť bola totižto omnoho krajšia.

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - Epilog: