Nemôžeš mi zakázať milovať 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V dnešnej kapitole Elliot ukáže svoju pravú stránku. Následky ponesie Laurela. Zoznámime sa s novým človekom, pani Eleovou, majiteľkou kníhkupectva. A na konci Laurelu čaká malý šok.

31.12.2011 (20:00) • Wicky • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 374×

Adrien. Jeho meno mi behalo hlavou celý zvyšok dňa, takisto ako aj majiteľ. Nevedela som sa zbaviť myšlienky naňho, hoci som sa o to úpenlivo snažila. Keď hodiny odbili štvrtú, zbalila som všetky svoje veci, zavrela obchod a pomaly sa pobrala domov. Cestou som rozmýšľala, kedy asi príde Elliot domov. Môj brat mal vo zvyku ísť sa s kamarátmi zabaviť, a preto domov chodil často v podguráženom stave. Nezazlievala som mu to, robil tak od smrti rodičov, no stav v akom prišiel, často nemal dobré následky.

Keď som prišla domov, hneď som zo seba zhodila veci a otvárala chladničku. Bola som hladná ako vlk. Vybrala som si kura, ktoré som robila včera na obed a dala ho zohriať. Po jedle som vyšla do svojej izby, kde som si vyzliekla všetko oblečenie a s pyžamom v ruke vošla do kúpeľne. Teplá sprcha na moje telo pôsobila ako upokojujúci balzam. Moje hnedé, po pás dlhé vlasy som si vysušila a obliekla si obľúbené, flanelové pyžamo modrej farby. Zmorená z dnešného dňa som si ľahla do postele a tešila sa na spánok. Neprešlo ani desať minút a už som začula odomykanie dverí. Doširoka som otvorila oči a čakala, čo sa bude diať. Elliotove ťažké ťarbavé kroky sa blížili ku schodisku. Bolo počuť ako s námahou vyšiel jeden schod, no potom nohu vrátil naspäť. Vtom som začula jeho hlas „Laurela, okamžite zíď dole.″ S nechuťou som sa postavila a vyšla pred izbu na chodbu.

„Čo potrebuješ, braček?″ opýtala som sa a snažila sa, aby v mojom hlase nezačul strach.

Elliot sa na mňa pozrel tým svojím typickým, opitým pohľadom a prstom ukázal vedľa seba „Poď sem!″ prikázal. Nesúhlasne som zavrtela hlavou a vedela, že je to chyba. V Elliotovej tvári sa zračil hnev. Chytil sa zábradlia a ako keby mu pred chvíľou nerobilo problém vyjsť tie schody, sa rozbehol nahor, smerom ku mne. Ani som sa nenazdala a už ma držal pod krkom. Jeho ruky som chytila svojimi krehkými dlaňami a snažila sa ich odtlačiť, no márne. Bol oveľa silnejší než ja.

„Už neraz som ti povedal, že ma budeš poslúchať, je ti to jasné?″ zavrčal mi do tváre a mňa ovial pach alkoholu. Hlava sa mi zatočila. S námahou som prikývla. Ešte chvíľu sa mi nenávistne díval do očí, a potom ma surovo zhodil na zem. Na tvári som zacítila niečo mokré. Okamžite som si začala utierať slzy pretože Elliot neznášal, keď som plakala, vtedy to bolo ešte horšie. Pomaly som sa zviechala zo zeme. Keď už som si myslela, že sa upokojil a pôjde si ľahnúť do postele, pristála mi na tvári facka.

„To aby si sa konečne naučila, kto je tu pánom!″ Otočil sa a zmizol vo svojej izbe. Dúfala som, že dnešný večer takto nedopadne, ale mýlila som sa. Pomaly som sa zviechala zo zeme a vošla do svojej izby. Zvalila som sa do postele a so slzami stekajúcimi po tvári som zaspala.

Ráno ma zobudilo slnko, pražiace na moju tvár. Prstami som sa jemne dotkla líca a zaúpela od bolesti. Určite tam mám modrinu. Pre takéto prípady som si kúpila púder, ktorý následky bratovho vyčíňania dostatočne zakryje. Po rannej hygiene som sa obliekla a zišla do kuchyne na raňajky. Elliot tu nebol, určite ešte spal. Po tom včerajšku sa mu ani nečudujem. Použitý tanier som po sebe umyla a mohla sa konečne vybrať do práce.

Celý deň bol nudný. Porobila som si nejaké veci a poobede ma navštívila pani Eleová, majiteľka obchodu. Je to milá stará pani, ktorej snom bolo mať vlastné kníhkupectvo. Sen sa jej splnil, no teraz už nemá toľko energie aby tu mohla sama pracovať, preto ma zamestnala.

„Počula som, že sa sem prisťahoval nejaký cudzinec,″ načala, keď sme sedeli pri šálke zázvorového čaju, „je to veľmi sympatický mladík. Stretla som ho na ulici pri večernej prechádzke s manželom.″

„Áno, viem. Včera tu bol a kúpil si knihu,″ povedala som a zadívala sa von oknom. Pri spomienke naňho sa mi pery skrútili do úsmevu.

„Ach, dievča. Tebe sa ten chlapec páči, všakže?″ Pani Eleová sa potmehúdsky usmiala. Moje líca nabrali červený odtieň, pohľad som sklopila k rukám v ktorých som zvierala hrnček. Nechcela som si to priznať, no mala pravdu. Adrien sa mi páčil, ale nikdy by som to nahlas nepriznala. Keby sa to dozvedel Elliot, neskončila by som dobre.

„Och, pani Eleová, pozrite sa koľko je hodín, už by som mala zatvárať.″ Naoko som sa zdesila a vyskočila zo stoličky. Pani Eleová ma napodobnila. Vyprevadila som ju z obchodu a poďakovala za návštevu. Prázdne šálky som umyla a odložila na miesto. Zobrala som si svoje veci, zamkla dvere a keď som sa otočila, na mieste som zamrzla. Predomnou stál človek, ktorý neustále okupoval moje myšlienky.

Autor: Wicky, v rubrice: Povídky » Na pokračování