Navždy spolu - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Katku a Mareka čaká menšia prechádzka po meste. A čo bude Katku na svojom spoločníkovi štvať?
Príjemné čítanie. :)

25.08.2012 (17:00) • Katerina • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 664×

Neviem prečo, ale keď som sa nadýchla čerstvého vzduchu (aj keď nie až tak čerstvého ako na Orave) všetka nervozita ako mávnutím čarovného prútika úplne zmizla. Nervózna maska, ktorú som mala predtým na tvári, sa úplne rozplynula a vystriedal ju uvoľnený úsmev. Ohnivočervené vlasy som si trochu upravila, ale viac som sa nimi nezapodievala. Teraz ma netrápilo ako vyzerám.

Stál hneď vedľa hotela a vyzeral taký... čarovný! Zakrútila sa mi hlava z toľkého šťastia. Tuším snívam.

„Tááák, kam by si sa chcela ísť pozrieť?“ prerušil moje snívanie Marek.

„Hmm... neviem. Skús niečo navrhnúť ty. Poznáš to tu oveľa lepšie ako ja.“

„Asi máš pravdu. Poď za mnou.“

V ten deň sme sa veľa nachodili, no stálo to za to. Videla som Bratislavský hrad, Maximiliánovu fontánu, Dóm svätého Martina a Slovenské Národné Divadlo. Ku každej pamiatke mal veľa zaujímavých historiek. Už dávno som sa tak nenasmiala. Na konci dňa ma ukrutne boleli nohy, tak sme sa rozhodli, že pred tým, ako ma pôjde odprevadiť domov, si sadneme niekde na čaj a oddýchneme si.

„Poznám jeden podnik. Nie je to ďaleko.“ Súhlasila som. Dúfala som, že to nebude jeden z tých nóbl reštaurácií. Videl moje značné obavy. Iba sa usmial a povedal:

„Neboj, bude sa ti tam páčiť.“ Zrazu nečakane zabočil a ja som si oňho buchla hlavu.

„Prepáč!“ povedali sme naraz a uvoľnene sa rozosmiali.

Znova zabočil do ešte užšej a zapadnutejšej uličky. Pritom sa stále obzeral, či ho nik nevidí. Ako po celý dnešný deň. Na začiatku mi to dosť išlo na nervy. Hanbí sa za to, že tu je so mnou. Prirodzene. Čo som mohla čakať od nafúkaného chalana z veľkého mesta. Mala som chuť zdvihnúť sa a odpochodovať preč od neho míľovými krokmi. No niečo mi našepkávalo, že by som to neskôr mohla ľutovať. Ale až na túto malú „chybičku“ mi s ním bolo fantasticky. Ukázalo sa, že máme skoro rovnaký zmysel pre humor. Z môjho premýšľania ma prebrala ďalšia ostrá zatáčka.

„Nemohli by sme spomaliť?“ spýtala som sa dostatočne zadychčaná.

„Aj mne to napadlo, ale keď si nahodila také vysoké tempo...“ nadhodil, aj keď som na ňom nebadala žiadne známky únavy.

Čoskoro sme sa ocitli v úplne opustenej zapadnutej uličke.

„Nie, žeby som nemala rada dobrodružstvo, ale je to tu bezpečné?“ ozvala som sa napäto.

„Samozrejme. Ako ti napadlo, že by sa ti so mnou niečo mohlo stať?“

„Ták, už sme tu. Dúfam, že sa ti tu bude páčiť,“ povedal o chvíľku, keď sme zastali pred staršími, ale dokonale vyleštenými, starodávnymi dverami, z ktorých sa už odlupovala farba. No vôbec nepôsobili zanedbaným dojmom.

Usmiala som sa: „No ja zase dúfam, že nie si nájomný vrah,“ povedala som tajomne.

„Ja a nájomný vrah? Nikdy! Ako ti to napadlo? Ak teda nepočítaš tých pár obetí...“

„Akých pár obetí?“ odpovedala som mu zámerne trochu nahnevane.

„Ále. To nestojí za reč. Nech sa páči, madam.“ A otvoril dvere.

Bola to iba obyčajná pokojná kaviarnička. Vo vzduchu sa vznášala vôňa domáceho chleba a kávy. Omámene som vdychovala tú vôňu a ukladala som si ju do pamäti. Urobila som krok dopredu. Pripadala mi tak dôverne známa a v duchu som si zopakovala cestu sem.

„Tak čo, páči sa ti tu?“ Bolo vidno, že už pozná odpoveď lebo sa tajomne usmieval.

To sa ešte pýtaš? chcela som sa spýtať, no úplne mi vyschlo v krku tak som len zakašľala. Chytila som sa stola aby som udržala rovnováhu a chrapľavo som sa ho spýtala, či by mi neobjednal vodu. Nečakal, kým sem príde čašníčka a rýchlym krokom zamieril do kuchyne.

„Nech sa páči.“ Pohár som vypila na jeden dúšok.

Bolo to prvýkrát, čo sa mi to stalo, no teraz to bolo najhoršie. Poriadne sa mi zakrútila hlava. Snažila som sa tváriť normálne, keď som si sadala, no stále som sa nenápadne pridržiavala stola, aby som nespadla. No nemusela som sa báť. Marek ma celý čas držal za rameno a dodával mi istotu. Videla som, aký je zamyslený, preto som sa radšej uistila, že nič otcovi nepovie. Vôbec s tým nebol spokojný, ale musel mi sľúbiť, že bude čušať. Zbytočne by si robili starosti. A to nechcem.

„Tak čo vlastne robí tvoja mama?“

„Nooo... Robí kaderníčku. Inak povedané svetovo známu kaderníčku. Ale zaoberá sa aj inými odbormi v tomto smere.“

„To fakt? To som nevedela... Nikdy som o nej nepočula.“

„Hej... Chodia ku nej väčšinou herečky, speváčky, proste ženy slovenského šoubiznisu. A vlastne, čo robí tvoja mama?“

„Je učiteľkou,“ povedala som bez záujmu.

„Naozaj? A čo učí?“ Keby to povedal niekto iný, povedala by som, že ho to nezaujíma. No z jeho úst to znelo úplne inak.

„Slovinu a občinu.“

„Zaujímavé. Myslím, že by sme si dobre pokecali. Máš o týždeň voľno?“ Zdesene som na neho zízala.

„Ani na to nemysli,“ povedala som vražedne.

Chvíľu sme si vážne pozerali do očí a potom sme sa začali smiať, až bol problém prestať. Zrazu som začula akýsi hlas. Úplne som zabudla, že tu nie sme sami.

„Marek! Takže si konečne prišiel!“

Ako sa vám páčila kapitola? :)

Píšte komentáre. Aj kritiku.

Teraz si dáme týždňovú prestávku, pretože idem na tábor. :)

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Katerina, v rubrice: Povídky » Na pokračování