OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Navždy spolu - 3. kapitola

21.08.2012 (11:00) • Katerina • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 658×

Pomaly som potiahla kľučku, potiahla dvere... A zostala som stáť ako zamrazená. Ockov šéf Marcel do mňa takmer narazil. Rýchlo som sa spamätala. Narovnala som sa a pozvala ho ďalej a snažila som sa nevnímať, že za ním stojí asi budúci model značky Channel... A to som si myslela, že ma na tomto svete už nedokáže nič rozhodiť. No zjavne sa predsa len niečo našlo. Alebo skôr niekto. Postavila som sa k môjmu otcovi. Ten sa hrdo na pána Hall usmial a podal mu ruku.

„Ján Varga. A toto je moja dcéra Katarína.“

„Marcel Davison. A toto je môj syn Marek.“ 

„Teší ma.“

„Som veľmi rád, že vás spoznávam.“

Nechápem, na čo nám vôbec toto divadielko bolo. Veď aj tak sme už navzájom všetci vedeli svoje mená. Takéto veci nikdy nepochopím.

Celý čas, ako sa rozprávali, som pozerala do zeme. Ani som sa nesnažila zapájať do rozhovoru, pretože oni sa hneď začali rozprávať o práci. Môj otec vymieňal okná. Teraz mali prijať obrovskú ponuku nejakého anglického milionára. A potrebovali sa na niečom dohodnúť. Dokým nezačali hovoriť čísla, som ako-tak počúvala. Ale nemohla som myslieť na nič iné ako na neho.

Trochu som nadvihla oči a stretli sa nám pohľady. Zahanbene som zase sklopila pohľad. Zrazu ma niečo začalo jemne šklbať. Môj otec. Mala som im ponúknuť čaj, alebo kávu, doniesť korbáčiky a koláče. Ach jaj!

Našťastie nevyzeralo to, že by chceli (teda chcel - Marek totiž vyzeral ako keby chcel splynúť s pohovkou) tak skoro odísť. Postavila som sa zdvihla som bradu a usmiala som sa: „Nedáte si čaj? Alebo kávu?“

„Och, ďakujem, Katka. Kávu,“ usmial sa na mňa.

„Marek?“ Konečne som sa mu odvážila pozrieť očí.

„Nie, ďakujem,“ pousmial sa.

„A, ocko, ty kávu... Však?“ Nesústredene prikývol a potom ma ignoroval.

Pomaly, aby som nepútala pozornosť, som zamierila do kuchyne. Keď som zistila, že ma nikto nevidí, ľahla som si na zem a chytila si čelo. Po chvíli, keď som bola ako-tak v poriadku, som sa pozviechala zo zeme a dala variť vodu. Oprela som si lakeť o parapetnú dosku a hľadela na svoj odraz. Fúkla som na okno, aby sa zahmlilo a neprítomne som prižmúrila oči.

Musím sa vzchopiť, opakovala som si dookola.

Keď som zavrela oči, vždy som uvidela jeho obraz. Jeho dokonalé čierne oči, také čierne, že dúhovky takmer splývali so zreničkami. Tie úžasné čierne vlasy, ktoré by mu mohol závidieť každý. No neboli typu Justin Bieber... Mal ich porozhadzované po celej hlave. Keby som ho videla z diaľky, povedala by som že na nich použil minimálne kilo gélu. No jeho vlasy pravdepodobne nepoznajú hrebeň. Jeho krásna tvár... Zo snívania ma prebralo šťuknutie kanvice.

„Nech sa páči,“ povedala som nášmu vzácnemu hosťovi. Poďakoval sa.

Znova som zamierila do kuchyne, aby som priniesla ďalšie občerstvenie. Koláče (ktoré som len tak mimochodom piekla ja, takže si nie som istá, či boli vôbec jedlé) im veľmi chutili. Domáce korbáčiky si pochvaľovali ešte viac (to našťastie nebola moja práca, ale práca mojej babky).

Dúfala som, že aspoň pätnásť minút vydržím sústredene počúvať. No môj plán padol už po dvoch. Keď si obaja dospelí všimli, že ja a Marek sme unudení na smrť, navrhli nám, či sa nechceme prejsť. 

„Prečo nie...“ poznamenala som. Marek len pokrčil plecami. Vstali sme a zamierili k dverám. Obula som sa. Až keď sme boli vonku, som si uvedomila, že ešte stále som v tých hodvábnych šatách. Bolo mi to trápne, no radšej som nič nevravela.

„Takže, ty si druhák?“ nadhodila som. Prikývol.

„Chodíš na strednú tu? Do Bratislavy?“ Zase prikývol.

„To som taká chudera, že ti nestojím za slovo?“ nahnevane som vykríkla a rozhodla som sa, že pôjdem naspäť do bytu.

„Prepáč. Nechoď... Ja som to tak nemyslel.“

„Jasné. To môžeš tak vieš komu hovoriť,“ zahundrala som. Už som bola skoro pri hoteli, ale zrazu sa ozvalo malé nenápadné „puk“ a ja som mierila k zemi. Zrazu ma ktosi zozadu zachytil a ušetril ma pádu.

„Si v poriadku?“ povedal ustráchane.

„Asi hej,“ zahundrala som. „Ale teraz sa musím ísť prezuť. A prezliecť.“

„OK. Pomôžem ti,“ povedal a podal mi ruku.

„To zvládnem aj sama.“

„Ako chceš,“ pokrčil plecami. Keďže so zlomeným opätkom sa mi šlo zle, topánky som si vyzula a zvyšok cesty prešla naboso. Recepčná na mňa čudne zazerala, ale to mi bolo jedno. Keď som otvorila dvere, spýtali sa ma, čo sa stalo.

Povedala som, že nič sa nestalo, iba sa chcem prezliecť a prezuť. Keďže sme ešte neboli vybalení, vybrala som prvé tričko a nohavice, ktoré sa mi dostali pod ruku. Nechcela som, aby dlho čakal. Natiahla som si na nohy tenisky, zobrala gumičku a utekala von. Keď som vyšla z bytu, začula som ešte toto:

„A dobre sa bavte!“

Ako sa vám páčila kapitola?

Budem rada, ak napíšete aj kritiku. :)

Autor: Katerina, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy spolu - 3. kapitola: