OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 5. kapitola

17.10.2012 (11:00) • JennyferRocks • Povídky » Na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 1013×

14. október 2012 (nedeľa)

Už som ani len nevládala, ale stále som bežala. Pot mi stekal po tvári a hudba v slúchadlách hrala naplno, povedala by som ale, že ju mám zapnutú zbytočne, nevšímala som si ju. Viedla som v hlave jeden z obvyklých konfrontačných rozhovorov medzi hlavou a srdcom, nevedela som si rady. Ale poháňalo ma to dopredu.

Rozprávala som sa s Ronnie a dokonca aj s Alexou, ale stále som na tom musela niečo riešiť, ako typická žena. Život je príliš krátky na to, aby sme stále na niekoho, respektíve na niečo, čakali, urobila som dobre, že som to rande prijala. Dnes tam pôjdem a bude zo mňa iná osoba, nie to naivne zamilované dievčatko, budem dospelá a všetko sa pohne ďalej. Je to už príliš veľký stav, keď si klamem sama pred sebou.

Je mi celkom úplne jasné, že tam budem sedieť oproti možno aj peknému chlapcovi, rozprávať sa s ním, ale v hlave ho stále budem porovnávať s Robbiem. Môžem si síce povedať, kašlem na neho, všetko to bolo nereálne, ale dokážem to v skutočnosti aj urobiť? Môžem ho zaradiť do svojej minulosti, ale ostane naozaj tam, alebo sa bude naďalej predierať v mojich myšlienkach prítomnosťou?

Zvalila som sa na zem a slúchadlá som si strhla z uší, som šťastne zúfalá, uvedomovala som si. Veď som s ním nikdy ani len neprehovorila, ako je vôbec možné, že niečo cítim k neznámemu človeku? Odborník by to nazval hlúposťou, pre mňa to ale bola krutá realita. Som divná?

Sedela som na zemi, na kraji lesnej cesty a poľa, bola som dosť ďaleko za mestom, už som naň poriadne ani nedovidela. Šla som si zabehať, bola to jedna z mojich nedeľných tradícii. Aj keď som ju nedodržiavala vždy, dnes som ísť musela, mala som dosť toho celého, túžila som niekam ujsť.

Bolo teplo, oproti predchádzajúcim dňom a hlavne včerajšku. Bola som oblečená len v mikine a teplákoch, ľahla som si a natiahla sa na príjemne chladnú zem, zavrela som oči a nechala slnko, nech ma hreje. Počúvala som zvuky slabého vetra a doliehali ku mojim ušiam tóny pesničky, ktorá mi hrala v slúchadlách, natiahla som po ne ruku a dala som si ich naspäť do uší. Ostala som mierne prekvapená, už v nich nehrali typické rockové pesničky, hrala krásna a pomalá pesnička s klavírom.

Bolo to divné, s jedinou pesničkou na mňa doľahli pocity, cítila som sa bezmocne, ako keby som tam mala ležať večne a rozmýšľať nad tým čo všetko som v živote zvládla zmeškať. Počúvala som text pesničky a tlačili sa mi slzy do očí, ale neplakala som.

Kvapka v oceáne,

zmena v ovzduší,

modlil som sa, aby sme mohli skončiť spolu.

Je to ako priať si dážď, keď stojím v púšti,

ale držím ťa bližšie ako väčšinu iného,

pretože ty si moje nebo. 

Je príliš neskoro na plač,

som príliš zlomený na to, aby som sa pohol.

Stále ťa nemôžem nechať tak,

väčšinu nocí sotva spím.

Neber si odo mňa to,

čo nepotrebuješ. 

Rukou som prešla po tráve a v dlani mi ostal dáky kameň, silno som ho zovrela. Hudba mi silu, rovnako ako dodávala, aj odoberala. Posadila som sa a otvorila oči, videla som svet inak. Premerala som si pohľadom ten kameň a keď som zbadala čo držím, skoro mi vypadol z ruky. nebol to obyčajný kameň, bol to úlomok z meteoritu. Vedela som to iste, nedávno sme boli na exkurzii vo hvezdárni a mali tam takmer také isté, na ukážku. Vo vesmíre sú ich milióny a keď sa dostanú do kontaktu so zemou, pri prelete atmosférou, ich veľká časť zhorí a horiace padajú na zem. Mi to voláme padajúce hviezdy.

Nepodarí sa takúto "hviezdu" nájsť každému, väčšinou ich nachádzajú v púšti, kde ich je ľahko rozpoznať, táto hviezda mi vyčarila úsmev na tvári. Chcela som si opäť niečo želať, ale po piatku som už na padajúce hviezdy neverila, bola to strata času, aj keby, tak by som si želala asi stále to isté, ale teraz bol tomu koniec. Zdvihla som sa zo zeme, kameň aj slúchadlá z mobilom som strčila do vrecka a kráčala v tichu smerom k mestu, domov. Bola som osamelá, nemala som ani len psa, ktorý by bol kráčal vedľa mňa, ale dnešný deň bol novým začiatkom. Neotáčala som sa, až kým sm nedošla domov, bolo to moje zbohom pre Robbieho, už nič neskúšam. Veď pre jeden kvietok predsa slnce nesvieti...

16:30

Bola som krásne oblečená, učesaná a na make-upe som si tiež dala záležať. Proste, stále som v izbe pred zrkadlom a bola som nachystaná na to osudové rande, na ktoré mimochodom netuším kto príde. McDonald, v ktorom sme sa mali s pánom známym neznámym stretnúť bol len cez pár ulíc od nášho domu, neoplatilo sa mi odchádzať už teraz, no bez tak som išla. Stále bolo vonku celkom teplo, aj keď slnko z oblohy už zmizlo a začali ho striedať oblaky. Krokom typu "z nohy na nohu" som sa cez dlhé ulice pomaly približovala k miestu činu, užívala som si, cítila som sa výnimočne, aj keď som na to nemala žiadny dôvod.

Vošla som do McDonaldu, nevidela som žiadneho osamelého chalana, ktorý by bol čakal na svoju spoločnosť, ani som sa tomu nedivila, bola som tu priskoro. Nič som si nedala, len som zašla úplne dozadu a sadla si ku stolu v rohu pri okne. Zložila som si kabelku a vyzliekla kožák, zapla som si hru na mobile a bolo mi všetko jedno. Či príde, či nie.

„Ahoj Eli, som rád, že si prišla, včera si nevyzerala presvedčivo."

Bol to ten moment, keď vám stuhne krv v žilách od šoku a moment, v ktorom vidíte všetko spomalene, pritom sa to deje až príliš rýchlo, a neviete ako reagovať. Bolo to ako v pesničke Blue jeans.

Modré džínsy, biela košeľa.

Vošiel do miestnosti a moje oči sa rozhoreli.

Áno, presne tak vyzeral, dokonalo oblečený, učesaný, navoňaný, usmiaty. Len tak tam predo mnou stál ako prízrak, ako vo sne a milo sa usmieval. Nemohla som uveriť na koho sa dívam, s kým som sa to včera bavila, na koho som chcela zabudnúť, na koho som neustále myslela, koho som si priala najviac na svete. Všetko čo som dnes doobeda hodila za hlavu, som cítila znova. Teraz som sa tam na neho nechápavo dívala, a nevedela som, či to je skutočnosť, alebo mám iba horúčku a mám sa zobrať a ísť si domov po tabletku.

„Asi by som sa ti mal predstaviť, som Robbie, ten šašo zo včera, chodíme do tej istej školy, neviem, či si si ma niekedy všimla," povedal, položil tácku na stôl a prisadol si ku mne.

Čože? On je ten šašo? A že či som si ho všimla? Veď som si poriadne nevšímala nikoho iného. Preboha, dýchaj a rýchlo vymysli vhodnú odpoveď, nech tu nesedíš ako hluchonemá, rozkázal mi mozog.

„Áno, viem, všimla som si ťa, to len včera som ťa vôbec nespoznala v tom kostýme." Zasmiali sme sa, asi si tiež predstavil ako stupídne musel vyzerať.

„Si sklamaná, že šašo som ja? Vlastne som ťa chcel pozvať von už dávnejšie, ale bál som sa, že ma odmietneš." Nemohla som uveriť, neskutočnosti toho, čo práve povedal. Takže, ja som sa mu páčila, on sa páčil mne, a nikto nič neurobil? Bola to čistá irónia osudu, ale zvládla som ju obrátiť na humor.

„Aha, takže si ma radšej pozval kým si bol šašo, aby som nevedela, koho odmietam?" Prikývol a zase sme na seba hádzali tie divné úsmevy. „Vieš, že ani predtým by som ťa neodmietla? Chcela by som s tebou ísť von, určite aj pred tým." Ostalo ticho, obom nám bolo však úplne jasné, že jeden pre druhého niečo už dávno znamenáme. Bolo to odhalené.

Na tácke, položenej medzi nami, boli dve McFlurry, naznačil mi, že jedna je pre mňa a ja som si ju zobrala do ruky. Nakukla som cez otvor na lyžičku a ostala som milo prekvapená.

„Ako si vedel, že lentilková s jahodovou polevou je moja najobľúbenejšia?"

„Nevedel, tipol som si. Ja mám takú istú, tiež ju mám najradšej."

Prelomili sme ľady, už to bolo v pohode. Od tejto chvíle, nech sme sa rozprávali o hocičom, bol to najlepší rozhovor môjho života. Už sme sa nebáli povedať si toto, alebo hento. Lebo sme sa cítili navzájom prepojený, napriek tomu, že sa sotva poznáme. Zároveň to bolo aj moje najdlhšie posedenie pri zmrzline, sedeli sme tam ešte dlho po tom, čo sme ju dojedli.

Vraveli sme o všetkom, škole, kamarátoch, športoch, hudbe a už si ani presne nepamätám, čo všetko sme obkecali. Smiali sme sa na hlúpostiach a nikomu z nás sa nechcelo ísť domov. Ale aj tak sme raz odísť museli. Aj cesta domov, bola ako z filmu, každú chvíľu som čakala, kedy mi zazvoní budík a budem musieť vstať a ísť do školy. Ale, nestalo sa, možno to bolo predsa len naozaj. Robbie ma chytil za ruku, a nepustil sa ma až kým sme zastali pred mojím domom.

„Ako vlastne si sa dostal na Eduadovu párty?" Nadhodila som otázku, ktorá mi už dlho vŕtla v hlave.

„Eduard je môj otec. Nežijem ale s ním, ale s mamou, s jej priateľom a bratom a včera mi zavolal, že mu vypadol jeden človek z niečoho, čo organizuje, tak ma poprosil, či by som to nezobral zaňho, až tam som sa dozvedel, čo vlastne budem robiť."

Fúha, toto bola už trošku väčšia náhoda, v piatok v klube ma síce nevidel Robbie, ale jeho otec.

„Takže je to niečo ako brigáda?"

„No, svojím spôsobom áno, občas mi zavolá, ja mu pomôžem a platí mi za to. Je super," povedal.

Ako som to mala priamo pred očami, bolo mi jasné, že zázraky sa niekedy dejú. Dnes sa napríklad jeden stal. A bol čas na mne.

„Pôjdeme vonku aj niekedy cez týždeň?" opýtala som sa. Robbie mi pustil ruku a zadíval sa do inej strany, premýšľal.

„Veľmi rád by som bol s tebou, aj každý deň, ale..." Čo ale? Zase tu bolo to hlúpe ale, ktoré vždy všetko zničí.

„Chodím na plavecký a práve zajtra odchádzame na dva týždne do Anglicka na sústredenie," viac-menej mi odľahlo, „a bojím sa, že keď sa o dva týždne vrátim, už so mnou nebudeš chcieť chodiť von." Ako mu vôbec mohla napadnúť takáto hlúposť? Chytila som ho za ruku a pozrela som sa mu do jeho krásnych prenikavých očí.

„Keď sa vrátiš, budem tu a budem s tebou chcieť ísť von, kedykoľvek. Sľubujem."

Táto moja čistá pravda spravila niečo nečakané. Nielen, že som na Robbieho tvári uvidela šťastný výraz, ale aj niečo iné. Priblížili sme sa k sebe a pobozkal ma. Bol to obyčajný jemný bozk na pery, presne ten, ktorý vás núti chcieť niečo viac. Nebolo to ako iné bozky, len také povrchné a bez citov. Skoro sa mi zastavilo srdce, keď som si uvedomila, ako blízko pri mne je človek, ktorého milujem. Najradšej by som ho už nikdy nepustila. Keď sme sa od seba odtiahli, dívali sme sa navzájom na seba a boli sme šťastní. Možno padajúce hviezdy a želania k nim nie sú ešte stratený prípad. Ale to sa dozviem, keď príde Robbie z Anglicka.

 Dúfam, že táto kapitola sa vám dobre čítala a to, čo sa v poviedke udialo, vám vyčarilo úsmev na tvári, keďže všetci sme už od začiatku čakali práve na toto. ;) Tak dúfam, že sa páčilo.

Chcela by som to venovať, ako vždy, každému, kto si to prečítal, ešte viac tým, ktorí mi zanechali komentráre a hlavne: 

Lizzie, Nikki, Simones, AprilYoung, Mims... atď. a adminom, ktorí majú so mnou dosť veľkú trpezlivosť.

Vždy mi zdvihne náladu, keď sem prídem a vidím tu vaše odkazy. :P

Ale pozor, príbeh ešte nekončí, ešte sa nám to tu v najbližších kapitolách pekne zamotá a už teraz hovorím: Please, don't kill me! :D

Tak dúfam, že budete moju poviedku čítať aj ďalej a budem veľmi rada, ak mi opäť necháte nejaké komentáre ku kapitole, pochvaly, postrehy a sťažnosti.

*Vaša Jennyfer

Autor: JennyferRocks, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môžu padajúce hviezdy plniť želania? - 5. kapitola: