Mozart - 10. kapitola - Kolaborácia so severanom • OurStories.cz ~ naše povídky

Prvá okrúhla kapitola tejto poviedky, v ktorej Oliver prehlbuje vzťahy a získava nového spojenca.

23.09.2021 (11:00) • luckap • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 537×

Z knižnice do tmy vonku vyšli naraz. Sneh sa trblietal žltým svetlom od pouličných lámp.

Albie zakrákala, labami sa zaprela do Oliverovej ruky a vzlietla na konár. Od jej váhy bolela hudobníka celá ruka. Zajtra mu možno zostane svalová horúčka.

Leonnie sa jednou rukou snažila otvoriť svoju tašku a zároveň do nej strčiť požičané slovníky. Oliver chvíľu otáľal, ale keď už jej toľko pomohol, nedbal a pomohol jej znova. Napravil jej pritom druhú stranu kabáta, ktorú mala cez plece len tak prehodenú.

Oliver pokrútil plecom, aby ho uvoľnil. „Prečo tak nerada prijímaš pomoc?“

Leonnie zišla dole tromi schodmi a pustila sa smerom k internátu. Musela hovoriť hlasnejšie ako zvyčajne, aby prekričala vietor. „Podľa čoho súdiš?“

„Vždy sa tváriš, akoby ti ľudia svojou ochotou ubližovali.“

„Netvárim sa tak,“ vyhrnula vrchnú peru, a keby mohla, určite by si preložila ruky na hrudi.

„Ale áno, robíš to,“ smial sa na nej Oliver.

„Fajn,“ uznala nepriamo a prešliapla z nohy na nohu. Neobliekala sa tak extravagantne ako Jolie, ale dokázala svojim oblečením zaujať rovnako. V dave vynikala presne tak, ako sa v ňom dokázala stratiť. Mala dlhý svetlo šedý kabát s rúžovými kvetmi zdobiacimi široké rukávy pri zápästiach lemované čipkou. Vysoký golier skrýval okraj károvaných šiat rovnakých odtieňov.

Ako dlho na tom asi Jolie pracovala?

„Deje sa niečo?“

Oliver potriasol hlavou a vrátil sa do prítomnosti, v ktorej mu vietor strapatil vlasy.

Leonnie mala vlasy stočené do drdolu s jedným zapleteným prameňom ako vianočka.

Našťastie už prechádzali cez prach budovy.

„Teraz by som si dala horúcu čokoládu,“ zasnila sa Leonnie a z oblečenia si prášila snehové vločky.

„Môžem ťa pozvať, ak chceš.“

Oliver sa chvatom pobral k automatu, aby nemohla namietať. Ak s ňou bude môcť stráviť viac času, možno sa mu s niečím zverí a on tak bude mať informácie priamo od zdroja a nie sprostredkovane od pravej ruky.

Našťastie škola investovala do poriadneho automatu, ktorý nevydával iba zafarbenú vodu, ale skutočne lahodné nápoje. Horúca čokoláda bola hustá a stúpajúca para, obkrúcajúca sa okolo nosa, lákala na vypitie.

Oliver sa vracal s dvoma pohárikmi v ruke, ale Leonnie nestála na tom istom mieste. Bol trochu sklamaný, že odišla, ale ani ho to neprekvapilo.

Po krátkom obzeraní si celej haly si ju všimol sedieť v kresle, ďaleko od krbu, kde zvyčajne sedával s Everrom a Sorenom.

Oliver sa usmial a šiel za ňou.

Iba pár krokov od nej, Leoonie prehodila kabát na protiľahlé kreslo a medzi obočím mala vrásky.

„Pozval si ma na horúcu čokoládu, aby si zo mňa vymanil informácie o pátraní?“

„Nie.“

„Aj tak by som ti o tom nič nepovedala.“

„Tomu pevne verím.“

„Robím to iba kvôli horúcej čokoláde.“

„Dobre. Človek môže byť milý a nemať pritom nečestné úmysly.“

Leonnie žmúrila oči. Oliverovi pripomínala Brynn, keď si pred seba dala skicár namiesto štítu.

Kabát vzal opatrne do rúk a prehodil si ho cez kolená. Vzniesla sa z neho zmyselná vôňa citróna, pomaranča a bergamotu. Intenzívny citrusový nástup vône vystriedali sladké ovocné tóny a kvetinové akordy ruže a zvodného jazmínu. Nakoniec ho omámilo delikátne spojenie pačuli, tonka bôbov a madagaskarskej vanilky, ktoré doplnili vzácne labdano a biele pižmo.

Operadlá boli pritisnuté k stene a oni tak mali výhľad na všetkých okolo. Z haly už zmizli pozostatky vianočnej výzdoby a do doby, keď ju nahradia fašiangové masky a farebné girlandy ešte pár týždňov zostávalo. Každým rokom striedali karneval s valentínskymi srdcami.

„Prečo si vybrala toto miesto?“ nadhodil ľahkú otázku, na ktorú chcel nadviazať ďalej.

Leonnie si na nápoji zohrievala ruku. „Keby sme si sadli na gauč boli by sme všetkým na očiach. Mohli by si myslieť, že máme rande.“

„Nechcela by si so mnou mať rande?“

„Myslela som skôr na teba.“

„Ale čo...“ dvihol Oliver obočie.

Leonnie sa natiahla a chcela ho udrieť, ale nedosiahla a viac sa vystrieť nemohla kvôli zraneniu a plným pohárom. „Nemuselo by sa ti páčiť, že ťa so mnou vidia.“

„Prečo?“

„Ty máš vždy toľko otázok.“

„Je na tom niečo zlé?“

„Asi nie. Snažíš sa spoznať človeka do hĺbky. To sa dnes nenosí.“

„Nepáči sa ti to?“

„Občas áno.“

„Máš rada horúcu čokoládu?“

„Mám na čokoládu alergiu. Urobia sa mi fľaky na rukách a trvá týždne kým zmiznú.“ Na dôkaz vystrčila chrbát dlane, ktorú jej zdobili biele mapy a drobné jazvičky po škrabancoch.

„To by som nedokázal. Veď čokoláda je afrodiziakum. Pre dievčatá určite.“

Leonnie potriasla hlavou. Niekoľko prameňov sa jej uvoľnilo z vrkoča.

Oliver musel rýchlo niečo vymyslieť, aby nezostali ticho.

„Ešte si mi neodpovedala na otázku, prečo si si vybrala toto miesto.“

„Ale ja už som ti odpovedala.“

„Ech, prepáč zabudol som. Vyviedlo ma z miery, že ťa svojimi otázkami vyzliekam do naha.“

„Iba otázkami?“ nadhodila pre zmenu Leonnie a Olivera to prekvapilo. Žeby vedela aj žartovať?

„Ako to myslíš?“

„No, nemysli si, že nevidím ako sa na mňa Everrette pozerá,“ začervenala sa a rýchlo si odpila z pohára.

„Everr,“ opravil ho Oliver.

„Jasné. Vyžíva sa v prezývkach.“

„Asi sa nedokáže zmieriť s tým, že ho doma volajú pán Thalbach alebo jeho celým menom.“

„Everrette Birger Halvar Thalbach.“

„Nie že by som predtým vedela celé jeho meno, ale vieš, aký je význam tých mien?“ spýtala sa odrazu potichu, akoby ju mal Oliver vykričať.

„Nie, ale rád sa priučím.“

„Everrette znamená „odvážny kanec“ Birger je v preklade „záchranca“ a Halvar je v staronórčine „strážca skaly“?“

„To fakt?“ rozosmial sa Oliver, až mu nadskakoval kabát na stehnách.

Leonnie prikývla a rezervovane sa usmievala. „Niekto sa postaral o to, aby bol z Everra hrdina. Aspoň menami určite.“

Chlapec sa z kútika očí zotrel slzu. Pre smiech sa plakalo tak ľahko. „Ešte som nestretol nikoho, kto by na počkanie vedel významy mien.“

„Nie je to nič zaujímavé.“

„Je to parádne.“

„A vieš, čo znamená moje a Sorenove meno?“

„Soren je vážny alebo prísny. Slovotvorná motivácia mena Oliver nie je nikdy presná. Niekde sa píše, že je to „oliva“. Germánsky význam by mala byť armáda, bojovník.“

Oliver pochvalne prikývol. „Vážny, to na Sorena sedí.“

Plavovláska si znova k perám priložila pohár. Dnes jej horúca čokoláda padla dobre. „Ako Everr volá mňa?“

„Myslíš si, že o tebe hovoríme?“ znova ju naťahoval.

Leonnie zostala vo vytržení.

„Iba si z teba strieľam. Neber všetko tak vážne.“

„Keby sa to dalo...“

„Plavovlasá Xena,“ prezradil jej Oliver, aby sa jej opäť zdvihla nálada. Pri rozprávaní o sebe ešte viac zbledla a odhodlanie nahradil ostych.

„Tvoje obľúbené slovo: Prečo?“

Hudobník si prvý raz odpil. „Máš svetlé vlasy, si bojovníčka...“

„Teraz nemôžem robiť nič,“ zúfala si a preklínala zranenie.

„Prejde pár týždňov a môžeš nám vrátiť všetky lotroviny.“

„Hlavne ten prehraný súboj v šerme.“

„Trebárs,“ prehodil rukou. „Máš teraz čas riešiť záhadu zo zápisníka.“

Leonnie sa prudko postavila, až sykla od bolesti. „Povedal si, že zo mňa nebudeš ťahať informácie.“

Postavil sa spolu s ňou. „Neťahám. Rozprávať si mi o tom nezakázala.“

Zranená mlčala.

„Prosím, zostaň ešte chvíľu. Už si mi dala aj tak viac času, než v aký som dúfal.“

„Už som sa zdržala pridlho. Jolie na mňa už určite čaká, že spolu pôjdeme na večeru.“

Nemusela mať výčitky svedomia, že prišla o veľa čokolády. Mala už skoro prázdny pohár.

Oliver sa nahlas nadýchol, čím si dodával čas. Keby povedal niečo smiešne, mohla by to pochopiť zle a odísť. A keby povedal niečo striedme, mohla by sa nahnevať a odísť. Čo jej teda má povedať, aby to nedopadlo jednoznačným faux pas a namiesto toho zanechalo prísľub budúceho stretnutia?

„Môžem ťa odprevadiť.“

„Môžeš,“ povolila, aj keď sa jej Oliver ani nepýtal.

Alexes sa slimačím tempom ťahal halou a zazeral do každého rustikálneho kvetináča. Keď sa pozrel pred seba a všimol si Leonnie a Olivera.

Všetci traja zastali a študenti sa zmenili na rozmazané kulisy v ich osobnej dráme.

Alexes sa uškrnul. Až príliš dobre si uvedomoval, akú má nad Oliverom moc. Stál s rukami od tela, akoby pod pazuchami nosil knedle. Vlasy na bokoch si dal vyholiť, ale na vŕšku hlavy mal vlasy zapletené do vrkoča. Bradu si nechal ešte viac zarásť.

Nevyzeral, že by chcel zaútočiť, ale keby to chcel urobiť, ale kam sa na neho hrabal Oliver so svojim vyziabnutým telom? Vtedy mal dobré prostredie a psychickú podporu. Teraz ho mohol ovaliť jedine zakladačom ťažkým od nôt a oči mu vypichnúť kutáčom. Jeho jedinou výhodou bolo, že okolo striehol zástup ľudí a vychovávateliek.

„Ach,“ tľoskol jazykom Alexes a ťažkopádne prekladal nohu pred nohu, čo by pribral o sto kíl od kedy videl Olivera.

Ako asi vyzerajú Alexesove rozhovory so slečnou Schoderovou? Táto myšlienka hudobníka aspoň trochu povzbudila.

Oliver sa zaškeril, ale opäť sa ovládol, lebo si spomenul na skutky, ktoré vykonal a ktorými Alexesa nahneval.

„Rada ťa vidím,“ nadchla sa Leonnie a jej tvrdosť sa zmenila na nežnosť lesnej víly.

Aká pochabá bola ľudská láska...

Alexes ich obišiel ako nepríjemne vyzerajúci fľak na zemi a žmúriac do mobilu pokračoval ďalej. Múdro si oskenoval všetky strany.

Leonnie sa za ním otočila. „Alexes?“

„Čo?“ Ryšavec sa za ňou ani neotočil.

To je kus hoväda, pomyslel si Oliver a šiel za Leonnie, ktorá Alexesa dobehla. Udržiaval si dostatočnú vzdialenosť, aby neprejavil záujem, ale nebol ani ďaleko, keby sa na niečo chceli pošepky dohadovať.

Vymeniť spoločnosť Everretta a Sorena za spoločnosť Leonnie nebolo neznesiteľné, ale ak z jej reakcii Oliver správne vytušil záujem voči Škandinávcovi, bude trvať na tom, že tie skrýše prehľadajú spolu.

„Potrebuješ pomôcť s hľadaním?“ zaujímala sa Leonnie, akoby s tou narazenou kľúčnou kosťou dokázala lámať skaly.

Nikto nevedel, čo bude na druhom konci záhady, tak si vlastne každý vymýšľal vlastné pomenovanie.

Alexes sa znova zastavil a otočil, čo by slová vychádzali z Oliverových úst. „A čo henten? Že by Mozart, Wolfie,“ dodal spomenúc si na prezývku od Everretta, „si nevedel dať rady sám? Bez tak ani nepomáhal pri dulovaní indícii, iba vyslal svojich poslov.“

„Silné slová na človeka, ktorý hľadá storočné odkazy v kvetináčoch s muškátmi.“

„Muškáty sú tiež storočné. V Československu sa pokladali za vrchol záhradnej architektúry.“

„Asi ako komunistické skulptúry,“ preložil si Oliver ruky na hrudi.

Leonnie a Alexes toho mali veľa spoločného. Obaja sa totiž pri Oliverových poznámkach nepekne ježili.

„Ak nechceš dostať po papuly, tak šúchaj nohami, lebo za to, že ste ma okradli, by si si pár faciek zaslúžil.“

„Prečo hľadáš tie hlúpe indície?“

„Keby boli také hlúpe, nehľadal by si ich.“

„Chceš to, čo mám ja?“ skúsil jeho zámery odhadnúť Oliver.

Alexes sa chrapľavo zachechtal. „Veľa si o sebe namýšľaš.“

„Potrebujem ten poklad nájsť rovnako ako ty.“

„Prečo?“ Oliver sa už začínal cítiť ako papagáj.

„Pretože môj dedo sa kamarátil s tvojim a keďže sa chcel starý Mozart stať policajtom, v jeho záujme mu ten zápisník nechali. Je to jediný exemplár.“

„Aha,“ vyjachtal chlapec. Chcel zaujať nejaké stanovisko, ktoré by ho nezamotalo do spletitých prísľubov, ktoré by nezvládol a na ktoré by Soren a Everrette nemali trpezlivosť. Nech si chcel Oliver akokoľvek veľmi nahovárať, že je čestný, využil by rovnaké prostriedky. A vlastne aj konal úplne rovnako.

„A ty?“ otočil sa Alexes na Leonnie.

Olivera prekvapilo, že ani on nepoznal motív dievčaťa. Čakal, že si budú bližší.

Cez Leonninu nečitateľnú tvár sa nikdy nedalo dostať až k jej myšlienkam, ale ak jej na Alexesovi naozaj záleží tak mu odpovie.

„Ja...“ váhala.

Oliver poctivo čakal a Alexes od zvedavosti urobil niekoľko krokov dopredu.

„Wolfie!“

Trojica sa otočila na kričiaceho Everretta, bežiaceho za nimi. Soren rýchlo kráčal s rukami strčenými vo vreckách bundy.

Oliver zvesil plecia, lebo teraz sa už Leonnie nepochváli svojimi úmyslami, no aspoň mu odľahlo, že nemusí robiť ťažké rozhodnutie bez nich.

„Iba sme sa rozprávali a tuto náš priateľ Alexes nám prezradil novinku,“ pretlmočil Oliver novú správu.

„No to je znamenité,“ prehltol Soren a žmurkal na brata.

„My, ty a Leonnie, všetci ťaháme za jeden koniec.“ Everr sa zavesil na Oliverove plecia a Leonnie zboku pritisol k sebe.

Neodtiahla sa.

Alexes zdvihol ruku v pästi o nič menej nebezpečnejšiu ako palcát. „Ty si silno myslíš, že keď naši kmeťovia boli druhovia, že nimi budeme aj my?“

„Prečo nie?“ snažil sa ďalej Everr.

„Teba sa nikto nič nepýtal.“

Everr stiahol ruky z kamarátov a vztýčil prst. „Tak to si vyprosujem. Túto vetu neznášam a nechce vedieť, čo sa stane, keď ju zopakuješ.“

„Hej? Čo také by si mi mienil zrobiť?“ zahulákal robustným smiechom.

Niekoľko študentov sa otočilo.

Dlhovlasec vypol hruď a roztvoril ruky. „Ponúkol ti predsa našu spoluprácu.“

„Zbláznil si sa?“ sykol na neho Soren. „Toto bude čistá kolaborácia.“

„Musíš na nás hovoriť zrozumiteľne, Mozartík,“ oplatil mu Everr rovnako s úsmevom na tvári.

„Nečestná spolupráca s protivníkom.“

„Aj by som vás stĺkol, ale nateraz sa mi nežiada a je tu veľa svedkov. A možno ešte bude možnosť, keď vám tu opovážlivosť vrátim.“

S týmito slovami sa odpratal zo scény a všetko zamrznuté sa vrátilo do pohybu. Medzi tým aj krv v žilách opäť prúdila.

„Z telocvične sme vás videli s Albie. Tým sa vylučuje moja teória, že sa Leonnie dokáže premieňať na havrana,“ pošepol Everr, nuž sa mu to nepodarilo iba do jedných uší.

Leonnie sa nahlas rozosmiala a prikryla si ústa dlaňou. Bol to prekrásny zvuk patriaci ešte krajšej osobe.

„To ste si o mne mysleli?“

Dvojčatá to vyviedlo z miery, ale Everr nezaváhal. Horlivo si začal obhajovať svoj názor.

„Ale to si mi nepovedal,“ poťahovalo jej kútiky dohora. „Ja sa k vám rada pridám, ak budete chcieť. Jolie sa toho už aj tak zriekla.“

„Prečo?“ zosmutnel Oliver.

Leonnie jeho výraz plne precítila. „Musíš sa to opýtať sám.“

„Keď ju najbližšie uvidím...“

„Nateraz ti môžem sľúbiť, že ju od vás pozdravím,“ zamávala im na rozlúčku.

„Spolupráca s Alexesom by podľa mňa bola rovnaká ako lúštenie krížoviek, ktoré z jednej strany začínajú horieť,“ uznal Oliver, keď Leonnie načisto odišla do dievčenských izieb.

„Mať plavovlasú Xenu konečne na svojej strane je aspoň malá satisfakcia.“

Na malú chvíľu ma písanie tejto poviedky prestalo baviť, pretože sa píše veľmi ťažko, ak nepoznám názor iných ľudí, čo sa dá zlepšiť, čo vynechať alebo čo by bola škoda meniť. Napriek tomu som nesmierne šťastná, pretože som sa konečne donútila byť vytrvalá a písať ďalej. Takto ďaleko som sa doteraz ešte pri žiadnej poviedke nedostala. Veľmi som sa tešila na to, keď to budem môcť urobiť na konci, ale zase nejde pokúšať trpezlivosť až tak veľmi, takže by som rada zrhnula doterajšiu poviedku v číslach:

Počet kapitol: 10

Počet strán: 90

Počet slov: 29 841

Počet znakov (s medzerami): 184 397

Počet komentárov: 0

Autor: luckap (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování