OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj svet 1. kapitola



Môj svet 1. kapitolaVesmír vytvára rôznorodé priestory plné svetov, bytostí a zázrakov života. Niektoré sa podobajú na ten náš a iné si ani len nevieme predstaviť, sú úplne mimo nášho chápania. Príbeh, ktorý vám chcem porozprávať, sa mohol odohrať kdekoľvek. V našom svete, ale aj vo svete, ktorý sa nášmu iba podobá.
Duša človeka, ktorý tento príbeh objavil, má farebné krídla motýľa. Nebojí sa lietať a objavovať iné svety, ktorým daruje farby. Dokáže vnímať aj to, čo druhí nevidia.
Obyčajné šestnásťročné dievča si vymýšľa svet, ktorý nikto nevidel. Alebo to nie je výmysel a ona dokáže preniknúť do inej reality?
Zoznámte sa s Kráľovstvom večného slnka.

1. kapitola

Krajina večného slnka 

Snívalo sa mi, že sedím na chrbte čierneho koňa a cválam niekam do neznáma. Na tvári ma hladil jemný vetrík a slnečné lúče. Bolo to fajn, cítiť sa taká voľná, slobodná a nezávislá. Zrazu sa kôň vzniesol do výšky, akoby mal krídla a postupne mi zmizol pod nohami. A ja som už nebola človekom. Skôr som si pripadala ako neviditeľný anjel, čo z výšky pozoruje svet. Akoby sa vznášala len moja duša, moja podstata. Chcela som niekam uniknúť? Vychutnávala som si ten nevýslovný pocit šťastia. Potajomky, aby ma nikto nevidel. Vtom som zacítila nesmiernu bolesť, akoby mi niekto vrazil hrdzavú dýku do brucha. Môj sen sa rozplynul a náhle ma obklopila tma.

S hrôzou som si uvedomila, že bolesť neprestáva. Aj predtým sa mi snívali nepríjemné sny. Ako padám z veľkej výšky a celé telo sa mi z toho tlaku chcelo rozletieť na milión kúsočkov. Alebo na mňa niekto vystrelil a silná bolesť sa mi vpíjala do hrude a pomaly ma oberala o posledné zvyšky síl. Často ma niekto prenasledoval a ja, hoci som sa snažila uniknúť, ostala som stáť na jednom mieste, bez námahy sa ku mne priblížil a bolestivo zo mňa vysal život. Vždy sa však aj tá najneznesiteľnejšia bolesť rýchlo vytratila, len čo som otvorila oči, hoci sa mi predtým zdala príliš skutočná.

Toto však bolo iné. Nevedela som, čo mám robiť, len som si neustále brucho stláčala rukou, až mi v nej prestala prúdiť krv. Snažila som sa dýchať čo najmenej, úplne plytko, bez pohnutia, pretože pri každom, aj najmenšom nádychu ma zachvátili ostré kŕče. Hrozne ma to vyčerpávalo, mala som pocit, že mi roztrhne pľúca, tak veľmi som sa túžila zhlboka nadýchnuť. Začala ma chytať nevýslovná panika, pokúsila som sa kričať, privolať niekoho, ale nemala som dosť síl. A v podstate, bez nádychu sa kričať ani nedá. Z tej bolesti, bezmocnosti a strachu mi do očí vyhŕkli slzy. Len tak mimovoľne mi stekali po tvári. Nemohla som sa ani len poriadne rozplakať, aby sa mi uľavilo. Trvalo to celú večnosť, kým kŕče začali ustupovať. Celé telo som mala napnuté od neznesiteľnej bolesti, každý sval stiahnutý. Túžila som zavrieť oči a opäť cválať na koni do neznáma. Ale stále som mala pred očami len tmu a prázdno. Rozmýšľala som, aké to je... Potom... Prázdnota, beznádej, tma, koniec. Alebo je to iné? Ako sen? Sen, v ktorom je človek uvoľnený, šťastný a taký slobodný? Mám len šestnásť. Nechcem zomrieť, opakovala som si v duchu stále dookola, nemôžem zomrieť.

Ani neviem, ako sa mi podarilo v tej bolesti zaspať. Zobudila som sa skoro ráno, unavená a rozhorúčená. Bolesť však bola preč. Len na chvíľku ma premohol opäť ten pocit strachu a úzkosti, ale rýchlo som ho zahnala až na dno svojej mysle. Ležala som v posteli a bolo mi tak príjemne pod rozohriatou mäkkučkou perinou. Zbožňovala som to, keď som mohla len tak leňošiť a zaoberať sa svojimi myšlienkami. V hlave mi vírili všelijaké predstavy. Rada som si ich potom zapisovala, alebo kreslila. Niekedy sa mi zdalo, že žijem v úplne inom svete, ako všetci ostatní. Nad realitou som málokedy uvažovala. Videla som príbehy vymyslených bytostí a čudesné obrázky, počula som všelijaké zvuky. Niekde som čítala, že existujú rôzne astrálne svety, medzi ktorými je vzájomné prepojenie. Čo ak je to pravda? Čo ak tieto astrálne svety majú rôzne úrovne, cez ktoré sa dá prejsť? Nikto z nás nepozná odpoveď a nemá ani dostatok energie, aby to zistil. Privrela som ešte na chvíľu oči a ponorila sa do príbehu, ktorý sa v mojej mysli odvíjal už niekoľko dní.

 

Taeyon ležal na mäkkej hnedočervenej tráve s rukami pod hlavou. Zlatisté oblaky plávali na oblohe a dávali mu pocit neuveriteľnej ľahkosti. Vzduch nad ním sa vlnil od vibrujúcej energie. So spokojným úsmevom si vychutnával túto chvíľu.

„O čom snívate, vaša jasnosť?“ začul známy hlas.

Ten hlas ho prinútil roztiahnuť kútiky úst do srdečnejšieho úsmevu a v jeho hlbokých modrých očiach sa zaiskrilo.

„Vieš veľmi dobre, že nemám rád toto oslovenie, Argos.“

„No, ja som len obyčajný človek a ty si Syn svetla. Tvoja matka je Kráľovná zeme a otec Vládca slnka,“ nedal sa Argos.

Bol to jeho dlhoročný priateľ a zároveň učiteľ. V ríši ľudí ho považovali za čarodejníka, za neobyčajného človeka s mimoriadnymi schopnosťami, ktorému nikto nerozumel. V tomto svete však boli zvláštne schopnosti každého tvora, ktorý tu žil takmer samozrejmé. Argos pomáhal Taeyonovi zvládnuť potenciál, čo sa ukrýval v jeho vnútri. Mal v sebe ohromnú silu, ktorú zdedil po svojich rodičoch a trvalo dlho, kým sa ju vďaka Argosovi naučil mať pod kontrolou.

Taeyon nebadane zaryl prsty do zeme. Pozrel sa na svojho priateľa so zdvihnutým obočím a v tej sekunde mu hodil k nohám hrsť hliny. Zaraz vyskočil, zvrtol sa na päte a už ho nebolo. V Argosových očiach sa miešal výraz prekvapenia s pobavením. Okolo vyšúchaných nohavíc sa mu z rozsypanej hliny v okamihu začali ovíjať mocné zelené stonky a rástli do výšky.

„Ty z toho snáď nikdy nevyrastieš! Si ako dieťa!“ zakričal za Taeyonom.

Vystrel ruku dlaňou pred seba a nejakou neviditeľnou silou zodvihol Taeyona do vzduchu predtým, ako mu stihol zmiznúť v lese. Zároveň druhou rukou zodvihol hnedosivý plášť, čo mu siahal až po zem a prikryl rastliny skôr ako mu mohli vyrásť nad hlavu a celého ho pohltiť. Akonáhle stratili kontakt so slnkom, zmenili sa na prach, čo rozfúkal vietor. Taeyon sa zo všetkých síl snažil otočiť vo vzduchu a Argos sa na tom viditeľne zabával. Úsmev mu však zamrzol na opálenej tvári, keď sa mu to napokon podarilo. Taeyon spojil obidve ruky pred sebou a medzi nimi sa mu rozžiarilo také silné svetlo, až oslepovalo oči. Prudko ich otvoril a žiara vyletela priamo na Argosa. Utvorila okolo neho horiaci kruh. Argos stratil koncentráciu a Taeyon spadol do trávy.

„Thai...“ ozval sa z diaľky sladký ženský hlas.

Taeyon jediným pohľadom utíšil oheň a ten zhasol bez toho, žeby po sebe zanechal čo i len jedno spálené steblo trávy. Obaja sa otočili na tú stranu, odkiaľ hlas prichádzal. Nebol to krik. Skôr šepot, ktorý sa niesol v povetrí. Rozvlnil steblá trávy a v korunách stromov šumelo lístie ako jeho ozvena. Postavu nebolo vidno, len mohutný zámok tam vyrastal zo zeme v dokonalom súlade s okolitou prírodou. Tvorilo ho nespočetné množstvo rôznofarebných drahých kameňov, ktoré sa ligotali v lúčoch slnka. Jeho vežičky mali taký zvláštny tvar, že by si nik ani len nepomyslel, že niečo také zložité sa dá vytvoriť z diamantov, rubínov alebo smaragdov. Na vrchole bol priesvitný ako zo skla, takže ani nepotreboval okná. Len najvyššou vežou, ktorá bola úplne otvorená, bez stropu, dnu prenikalo svetlo a odrážalo sa v nespočetných uhloch a farbách od stien. Postupne smerom dolu jeho farba tmavla od žltej, cez červenú, až po zelenú, ktorá splývala s trávou, rastlinami a kmeňmi štíhlych stromov plaziacich sa po jeho spodných poschodiach.

„Tak poď, chlapče,“ prehovoril Argos, keď podišiel k Taeyonovi a v chôdzi ho zachytil okolo pliec.

„Už nie som chlapec,“ namietal, ale poslušne kráčal s ním. Pohľad mal trochu zachmúrený.

„Nič sa ti nepáči,“ usmial sa čarodej a postrapatil mu neposlušné vlasy, ktoré mali farbu zeme pozlátenej slnkom.

„Koľko máš vlastne rokov?“ spýtal sa nečakane Taeyon.

„No... Tak po tridsiatke. Ťažko povedať, lebo tu roky plynú aspoň desaťkrát pomalšie ako v ríši ľudí.“

Taeyon sa díval na jeho profil, ako tak kráčali plece pri pleci. Argos vyzeral stále rovnako, odkedy sem prišiel. Vlastne si ani nepamätal, kedy prišiel. Bolo to už dávno. Gaštanové vlasy sa mu vlnili poniže pliec a jeho hnedé oči boli vždy teplé a láskavé. Nos mierne zahnutý a jeho spodná pera bola trochu výraznejšia. Tvár mal bez jedinej vrásky, tvorili sa mu len, keď sa usmieval. Úplne jemné okolo očí a úst. Dokonca aj oblečenie akoby nosil stále to isté, alebo aspoň rovnaký štýl.

„Vieš, že vyzeráš celkom zaujímavo... na približne stopäťdesiatročného starca?“ zapáral Taeyon.

Argos ho štuchol pod rebrá. Do veľkej zelenkavej sály zámku vošli obaja s hlasným smiechom. Vnútri bolo všetko akoby vytesané z jedného kusa smaragdu. Trón, ktorý bol na konci miestnosti, podlaha pokrytá machom aj stĺpy, čo podopierali strop. Po stenách sa plazili obrovské liany. Kráľovná vstala s láskavým úsmevom na tvári a v krásnych zelených očiach sa jej zrkadlila hrdosť na syna. Na jej svetlej pleti sa vynímali rubínovo červené pery. Hnedé vlasy mala poskrúcané do zložitých uzlov a vrkočov. Jej šaty tvorili navzájom popreplietané rastliny, rozkvitnuté kvety a rôznofarebné listy. Argos sa zľahka uklonil.

„Čo ste zasa vystrájali ?“ spýtala sa káravo.

Obaja sa na seba pozreli a nevinne pokrčili ramenami. Taeyon vykročil k nej a ako prechádzal sálou, všimol si vľavo akúsi postavu. Bol by ju prehliadol, lebo bola nenápadná, sivá akoby vyblednutá od slnka, ale ako išiel okolo, odrážala sa od nej zlatá žiara. Keď bol priamo pred ňou, zastal a zadíval sa do jej veľkých zlatistých očí. Bola až neuveriteľne krásna, mala jemné črty tváre, zlaté vlasy jej v bohatých vlnách padali až po pás. Aj jej šaty akoby boli utkané zo zlata. Bolo to však len na okamih, kým sa nepohol ďalej. Stále ju sledoval očami a ako sa od nej vzďaľoval, znova ju pohltila šedivosť.

„To je Bellaneya z Dúhového mesta. Odráža sa v nej tvoje svetlo,“ povedala mu kráľovná, keď videla otázku v jeho očiach. Jej hlas znel ako melódia, pri ktorej nepočuť slová, ale jej vibrácie prechádzajú celým telom priamo k mysli.

„Svetlo?“ zatváril sa Taeyon nechápavo.

„Myslím tvoje vnútorné svetlo. A toho máš veru viac než dosť, vďačíš za to tvojmu otcovi.“

Keď podišiel Taeyon k nej, jemne ho chytila za ruky. Ich vzájomný dotyk sa preniesol aj do ich šiat. Rastliny z kráľovniných rukávov sa preplietli so steblami trávy na jeho košeli a kvety pokryli spodný okraj nohavíc, až to vyzeralo, že do nich vplával. Až neuveriteľne sa na seba podobali, ale jeho ústa, vlasy a pokožka mali bronzovo zlatý nádych. Aj ich oči, hoci mali rozdielnu farbu, boli rovnako nádherné, s dlhými mihalnicami. Ich vedomie sa prepojilo a hlasné myšlienky, ktoré mohli s nimi precítiť aj ostatní sa teraz zmenili na tiché.

Tayon jasne vnímal, čo mu jeho matka hovorí: „Bellaneya nás prišla požiadať o pomoc. Ale musím si o tom pohovoriť najprv s tvojim otcom.“

Prikývol a nežiadal vysvetlenie. Pochopil, že ide o niečo veľmi dôležité.

„Argos, ukážeme nášmu hosťovi záhradu, čo povieš?“ otočil sa na svojho priateľa.

„Ospravedlň ma, Thai, ale mám ešte nejakú prácu,“ ozval sa Argos, uklonil sa a odišiel.

Taeyon pristúpil k cudzinke a ponúkol jej ruku: ,,Smiem?“

Až vtedy si uvedomil, že z neho nespustila oči, odkedy sem vstúpil. V jeho blízkosti sa opäť ligotala, akoby ju niekto polial zlatom. Fascinovalo ho to. Asi to prezradil jeho veľavravný pohľad, lebo napokon sklopila zrak a do dlani mu položila svoju drobnú ruku. Mala ju neuveriteľne studenú, až ho zamrazilo a inštinktívne ju prikryl aj druhou dlaňou, aby ju zohrial. Ešte nikdy nepocítil chlad, prekvapilo ho to. Ale rýchlo mizol pod jeho dotykom, akoby sa jej teplo okamžite vlievalo do celého tela. Odtiahla sa. Neprestal ju sledovať skúmavým pohľadom, ani keď jej pokynul rukou, kadiaľ má ísť. Pomalým krokom ju nasledoval. Až teraz si všimol, že to, čo pokladal za dlhý plášť na jej pleciach, sú akési krídla, ktoré jej splývali pozdĺž tela. Zdali sa mu príliš bezvládne. Mimovoľne sa ich dotkol rukou, aby sa uistil, že sú skutočné. Hoci boli jemné ako z hodvábu, v okamžiku sa rozprestreli. Zlatá pavučinka na nich vytvárala neuveriteľné vzory, vypracované do najmenších detailov. Dievčina zastala a krídla opäť spustila dole. Pozrela naňho svojimi nádhernými očami.

„Nikdy som nič podobné nevidel,“ povedal Taeyon ticho a v tóne jeho hlasu bolo cítiť ospravedlnenie.

„Ani ja nie,“ zašepkala.

Nechápal, čo tým myslí. Ale pohla sa ďalej a on za ňou, akoby mu učarila. Vyšli do veľkej slnkom ožiarenej záhrady. Dievčina užasnuto stála, jej zlaté oči sa naplnili zvláštnym citom. Skúmavo na ňu pozeral. Zdalo sa mu, že sa jej lesknú slzami.

„Je tu krásne. Nádherne. Všetko je také... iné, ako poznám,“ prehovorila zastretým hlasom.

Argos mu často rozprával o iných svetoch, ale nikdy necítil takú silnú túžbu spoznať ich. Tie neznáme krajiny, plné stvorení, ktoré si nevedel ani predstaviť.

„Iné? Ako to teda poznáš ty? Myslím, aké je to tam, odkiaľ prichádzaš?“ spýtal sa so záujmom.

„Aké to tam môže byť? Tak ako všade. Slnko páli tak silno, že každý nádych je bolestivý. Akoby si vdychoval aj tie čiastočky prachu a piesku, čo neustále poletujú všade okolo. Štípe ťa z nich v krku a v pľúcach. Ľudia sú unavení, nemajú si ako oddýchnuť, nemajú čo jesť... Najhoršie na tom je, že aj keď príde dážď a skropí suchú rozpukanú zem, je taká rozpálená, že kvapky akoby vreli na jej povrchu. Hneď sú preč...“

„Ako vyzerá dážď?“ spýtal sa udivene Taeyon, hoci podľa výrazu dievčaťa pochopil, že všetko ostatné z jej rozprávania bolo omnoho podstatnejšie ako táto nezmyselná otázka.

„Dážď? Tu neprší?“ spýtala sa ohromene.

„No... Myslím, že nie.“

„Tak ako je možné, že je tu všetko také svieže, zelené, plné života? Odkiaľ berú všetky tie mohutné stromy a úžasné rastliny dostatok vody?“

Odrazu bola zmätená z toho, ako sa to všetko snažila pochopiť.

„Poď, ukážem ti to. A ty mi zatiaľ povedz čo je dážď.“

Vykročili pomedzi stromy.

„Dážď, to je voda padajúca z neba v nespočetných kvapkách. Osviežia ti tvár, pohladia vlasy, akoby zmývali z teba všetky starosti. Vzduch zrazu tak nádherne sviežo vonia. Všetky rastliny prejavujú radosť tichým šumením. Voda, ktorá nestíha vsiaknuť do zeme, vytvára veľké kaluže, v ktorých sa odráža modrá obloha.“

Taeyon počúval s otvorenými ústami. Predstavoval si ju s kvapkami dažďa vo vlasoch a na tvári.

„Modrá obloha?“ čudoval sa.

„Áno, blankytná modrá. Je to to jediné, čo mi tu chýba. Zlatožltá z vášho sveta napĺňa človeka radosťou zo života. Ale modrá, ktorá je v ľudskom svete, pôsobí tak tajomne a povznášajúco, s nádychom ďalekých krajín. A zároveň pokojne, umožňuje mi ponoriť sa do svojho vnútra a nadobudnúť rovnováhu. Je to taký zvláštny pocit, vybaví sa mi vždy, keď sa pozriem do tvojich modrých očí.“

Na chvíľku naňho pozrela, ale hneď sklopila zrak, akoby prezradila niečo, čo nemala v úmysle.

„Tvoje meno je... ľudské,“ náhle zmenila tému.

„Áno, dal mi ho Argos. Vždy si zo mňa robí žarty. Celé meno, ktoré mi vymyslel znie: Naos Arth Taeyon, princ z Krajiny večného slnka, syn svetla a zeme, vládca životodarnej energie. Iste uznáš, že to bolo trochu dlhé, takže to časom skrátil. V našom svete nemáme mená, teda nie také ako vo svete ľudí. Tu som len Syn svetla,“ vysvetľoval Taeyon.

„Len...“ zopakovala sarkasticky.

Zdalo sa, že stromy nad ich hlavami sa pošepky rozprávajú. Niektoré sa dotýkali konármi Taeyona, keď išiel okolo, akoby za ním načahovali ruky. Mäkká tráva, po ktorej kráčal, sa vlnila a zľahka sa mu ovíjala okolo nôh. Nad ňou sa vznášali modrofialové huby na dlhých tenučkých stonkách. Z jedného stromu vybehla ženská postava v ľahučkých šatách. Bola priesvitná ako prelud a keď bežala popri nich takmer sa ani nedotýkala bosými nohami zeme. Jej smiech sa ozýval v ušiach, až kým nezmizla medzi stromami. Tesne vedľa nich vykukla zo stromu ďalšia taká priehľadná tvár a nežne sa usmievala na Taeyona. Ale ten si to zjavne nevšímal. Mal oči len pre to zlaté stvorenie, čo kráčalo vedľa neho v nemom úžase.

„To sú dryády,“ odpovedal na jej nevyslovenú otázku, ,,každá má svoj strom. Môže ho opustiť, ale nie nadlho. Ostal by ako bez života, bez duše. A napokon by obaja zahynuli.“

Kráčali pomaly ďalej a pred nimi sa odkrývala čoraz čudesnejšia krajina. Modrá hmla šíriaca sa miestami popri zemi odhalila biele špongiovité organizmy pospájané do nepravidelných tvarov vytvárajúcich nespočetné množstvo chodbičiek. Na ich tenkých vláknach bolo vidno chvejúce sa svetloružové uzlíčky. Kúsok ďalej boli zvláštne kvety, pripomínajúce ornamenty, ktoré opojne rozvoniavali a svetielkovali v lúčoch slnka. Obaja zastali a pozerali na seba. Odrážajúce sa svetielka sa mihali po ich tvárach. Ani jeden z nich nechcel prerušiť túto nádhernú chvíľu. Okolo nich vzlietli húfy malilinkých slnečných bytostí, nie väčších ako semienka púpavy. Vyzerali ako šantiace deti so strapatými bielymi vlasmi. Sadali si do trávy, na kvety a listy. Jedna z nich si sadla Taeyonovi na plece. Bellaneya si ju so záujmom obzerala. Zrazu sa ponad ňu zadívala kamsi do diaľky.

„Čo je to?“ zašepkala.

Bez toho, aby od nej odtrhol pohľad, mohol zodpovedať túto otázku, pretože v jej očiach sa zrkadlil obraz, ktorý videla.

„To je strom svetla. Vyrastá z prameňa života. On je zdrojom energie,“ odpovedal potichu, aby neprerušil zvláštnu atmosféru vznášajúcu sa okolo nich.

„Od vody života nás oddeľuje len vrstva zeminy, takže je vlastne všade okolo nás. Aj teraz kráčame nad ňou a čerpáme z nej energiu, takisto ako celá táto krajina, celý náš svet,“ vysvetľoval.

Chytil ju za ruku a viedol k stromu, aby jej ten zázrak mohol ukázať zblízka. Už nebola taká studená.

 

„Alex, raňajky!“ ozvalo sa spoza dverí.

Och, pomyslela som si. Toto sa mi stávalo často. Nechcelo sa mi vracať z môjho sveta. Tam som bola doma. Realita bola pre mňa nudná, desila ma všednosť bežného dňa. Dvere na izbe sa otvorili a dnu nakukla starká. Jej tvár lemovali biele vlasy. Zodvihla obočie a prekvapene na mňa upierala sivé oči.

„Už si hore?“ spýtala sa a ja som len nemo prikývla.

Nechcela som, aby sa rozplynuli tie úžasné obrazy v mojej hlave.

„Máš tu neporiadok,“ dodala skôr ako sa dvere znova zavreli.

Už to nebolo ono. Nedokázala som v mysli pochytať všetky tie kúsočky, na ktoré sa môj príbeh rozletel. Neochotne som vstala z postele. Starká mala pravdu. Po zemi som mala porozkladané zvyšné plagáty, ktoré som chcela včera nalepiť na protiľahlú stenu medzi ostatné, ale žiaľ už tam nebolo miesto. Na písacom stole boli, jedna cez druhú, nahádzané knihy, z ktorých som sa večer učila. A na kresle kopa šiat. To bol vždy môj problém. Žiadne oblečenie, čo som mala sa mi nezdalo dosť dobré a tak som vyberala zo skrine niekoľko kusov, všemožne ich kombinovala, kým som sa napokon pre niečo rozhodla. Trvalo mi to zvyčajne tak dlho, že som už nemala čas, ani chuť to zasa ukladať naspäť. Poobede si to upracem, rozhodla som sa pevne. Podišla som k oknu, na ktoré začal bubnovať dážď. Mohutný strom pred vchodom bol už celý premočený, jeho kôra stmavla a listy sa triasli pod veľkými kvapkami. Hoci už dávno bola jar, vyzeralo to pochmúrne. Pramienky dažďa stekali po okennom skle a vytvárali spletitú sieť vodných cestičiek. Priložila som k oknu prst a chcela sa ich dotknúť, cítiť ich. V tej chvíli sa mi zazdalo, že môj vysnívaný svet za tým sklom existuje, ožíva a niekto za mnou načahuje ruku, aby ma privítal. Bolo to príjemné. Postrehla som, že sa mi na tvári mihol náznak úsmevu.

Och, keby ma tak niekto videl z chodníka pred domom, čo by si o mne pomyslel? Nejaká bláznivá puberťáčka sa vyškiera z okna len tak, pre nič za nič. Strhla som sa a ustúpila o krok späť. Rýchlo som nahádzala knihy do tašky a vyšla som z izby. V kúpeľni mi to trvalo len chvíľu. Potrebovali ju aj moji súrodenci. Keď som bola ešte malá, chcela som staršieho brata. Trvalo mi, kým som pochopila, že to nepôjde. Sestra bola odo mňa o štyri roky mladšia a brat o šesť. Niekedy sme sa spolu poriadne vybláznili. Ale neznášala som, keď mi ich mama zavesila na krk takmer vždy, keď som chcela ísť von. Musím však uznať, že sa to zmenilo, keď som nastúpila na strednú. Dávala mi viac voľnosti.

Vlasy som si napokon starostlivo sčesala do copu. Niektoré som musela prichytiť sponkami, aby mi neodstávali. Zadívala som sa na seba do zrkadla. Vyzerala som tak nudne, tuctovo. Páčili sa mi len moje zelené oči s množstvom zlatohnedých škvrniek. Môj nos mi pripadal krivý a vrchná pera príliš úzka. Prečo vlastne nosím stále ten hlúpy účes! Dnes sa dám ostrihať a bude to! Samozrejme nos nebudem mať rovnejší a ústa súmernejšie, ale niečo s tým už treba urobiť.

Vypadla som z kúpeľne skôr ako tam mohli vtrhnúť Skarlet a Róbert. Rýchlo som si obliekla olivovozelený sveter a svetlé džínsy. Rovnako nudné ako môj účes, pomyslela som si. Do kuchyne sa mi podarilo prísť, kým bola ešte prázdna. Na stole ma čakala biela káva, z ktorej sa ešte parilo a chlieb s maslom a džemom. Starká zvyčajne veľa nehovorila, takmer vždy bola zaneprázdnená, kým nebolo treba niekoho kritizovať. Len niekedy večer, keď som si sadla k nej do kuchyne, rozprávala neuveriteľné príhody zo svojho života. Starká sa narodila počas prvej svetovej vojny a zážitkov mala veru viac než dosť. Starala sa o nás, keď bola mama v práci.

Obidve mali o mojej budúcnosti jasné predstavy. Štúdium na vysokej škole brali ako samozrejmosť. Vždy som sa celkom dobre učila a na základnej som chodila do výberovej jazykovej triedy, ktorú som každý rok ukončila s vyznamenaním. Ale nebola som si celkom istá, čo naozaj chcem. Vie to vôbec niekto v mojom veku? Mojou naplánovanou budúcnosťou trochu otriasol fakt, že som sa nedostala na gymnázium. Bolo to ešte pred nežnou revolúciou a nikto z rodiny nebol v Komunistickej strane. Mama odmietala zháňať potrebné známosti, vzhľadom k tomu, že ma podľa študijných výsledkov zaradili do najlepšej A kategórie. To znamenalo, že by ma mali prijať na akúkoľvek strednú školu. Prekvapilo ma aké ťažké bolo vyrovnať sa s tým. Pripadalo mi to hrozne nespravodlivé, že uprednostnili žiakov, ktorí napísali prijímačky horšie ako ja, zatiaľ čo mňa jednoducho zaradili na učňovku. Nikdy som nezisťovala ako sa to vtedy mame podarilo, ale v priebehu dvoch týždňov som mala vybavený prestup na priemyslovku. Nevedela som si samú seba predstaviť na strojníckej škole, kde mojim odborom mala byť konštrukcia, ale zvykla som si. Pokladala som to však za prvý úder v mojom živote, ktorý mi priniesol poriadne sklamanie.

Rýchlo som zhltla chlieb a vstala od stola akurát, keď sa do kuchyne nahrnuli Skarlet a Rob.

„Ahojte,“ povedala som rýchlo a už ma nebolo. Ani som nepočkala na odpoveď. Škola mi začínala o štvrťhodinu skôr ako im.

Paula ma už čakala na križovatke s veľkým čiernym dáždnikom nad hlavou. Na priemyslovku sa dostala presne tak ako ja, prestúpila z učňovky.

„No konečne,“ prevrátila oči.

„Polly, niečo pre teba mám.“

Vytiahla som zošit s mojimi novými básňami. Vedela som, že rada číta výplody mojej fantázie. A tiež som vedela, že sa jej páči, keď ju volám Polly. Už ako deti sme si vymysleli prezývky. Zobrala si odo mňa zošit a s úsmevom si ho schovala do tašky. Kým sme prišli k budove školy, neustále mi niečo rozprávala. To bolo to, čo som na nej mala rada ja. Nemusela som rozmýšľať, čo vhodné povedať, tak ako väčšinou, keď som bola medzi ľuďmi. Stačilo počúvať.

Naša škola bola jedno veľké bludisko. Prvý rok to bolo najhoršie. Nemali sme vlastnú triedu a na každú ďalšiu hodinu sme sa sťahovali do inej učebne. Starší žiaci sa viditeľne zabávali na tom, keď nás poslali na opačnú stranu a my sme blúdili po celej škole. Teraz sme sa premiestňovali už len na niektoré hodiny a väčšinu času sme trávili vo svojej triede.

Naša triedna nás učila mechaniku. Bola to štíhla blondína a vyzerala by celkom pekne, keby nenosila tie nemožné obrovské okuliare. Bola fajn, nikdy sa na nás príliš dlho nehnevala, keď sme niečo vyviedli.

Rozhliadla som sa po triede, všetci boli sklonení nad zošitmi a počítali. Ani som si neuvedomovala, že je hodina a my zasa riešime nosníky a momenty. Niektorí boli takí blázni, že sa učili tie výpočty naspamäť. Nebolo mi jasné, prečo to nevedeli pochopiť. Stačilo si predsa nakresliť obrázok a odvodiť si vzájomné sily a dĺžky. Paula sedela v prvej lavici. Sprisahanecky na mňa žmurkla. Mala to medzi prvými. Vedľa mňa, delila nás len ulička medzi lavicami, sedel spolužiak, ktorý mal ten najkrajší úsmev z celej triedy. Bol vysoký, mal čierne zvlnené vlasy, vzadu ostrihané nakrátko, modré oči a volal sa Marek. Páčilo sa mi to meno, už len preto, že patrilo jemu.

Zazvonilo a všetci ihneď vyskočili zo stoličiek.

„Aby som nezabudla,“ ozvala sa triedna, „tí, ktorí idete budúci týždeň do Paríža mi odovzdajte papiere so súhlasom rodičov.“

Vylovila som to potvrdenie z tašky a položila na učiteľský stôl s niekoľkými ďalšími spolužiakmi. Mama, hoci sa o nás po rozvode starala sama, mi vždy dopriala takéto výlety.

„Aby si videla svet. Máš možnosti, treba ich využiť,“ hovorievala.

Pred dvomi rokmi sa mi podarilo dostať do detského tábora v Juhoslávii. Bolo treba vyplniť kopu papierov, pretože vycestovanie do zahraničia pred revolúciou nebola ľahká záležitosť. Zvlášť, keď naši boli rozvedení a starká mala nejakú vzdialenú rodinu v Amerike. Všetci mi vtedy závideli. Bolo tam úžasne: piesočná pláž, more, palmy a hlavne super partia. Rada som cestovala, spoznávala neznáme miesta. Paríž bol pre mňa veľkým lákadlom. Určite to bude nesmierny zážitok. Zatiaľ som ho poznala tak akurát z filmov o Angelike.

V škole to dnes ubiehalo pomerne rýchlo. Poslednú hodinu sme mali slovenčinu. Sadla som si k Paule. Nemala by som, lebo pri nej sa nedalo sústrediť na vyučovanie, ale dnes som si nemohla pomôcť.

„Myslíš, že pôjdeme aj do Versailles a na Eiffelovku?“ pýtala sa s rozšírenými očami.

„No jasné,“ odvetila som presvedčivo.

„Som zvedavá aj na Louvre, či je pravda, čo sa hovorí o Mone Lise.“

„A čo sa o nej hovorí?“ zaujímala som sa.

„Vraj v ľuďoch vyvoláva ohromné emócie, či už dobré, alebo zlé. Raz ju jeden návštevník poškodil nožom. Vrhol sa na ňu ako v nejakom záchvate.“

„Alexandra Belániová...“ začula som učiteľkin hlas akoby ku mne doliehal z veľkej diaľky. Vstala som a pozrela na ňu.

„Mohli by ste odpovedať na moju otázku?“ dožadovala sa slovenčinárka.

Len som na ňu zízala a nemala som ani potuchy, čo odo mňa chce. Cítila som ako sa mi do líc vháňa červeň. Všetci na mňa upierali pohľad. Neznášala som, keď som bola stredobodom pozornosti. V triede bolo úplné ticho. Ten čas, čo som tam tak hlúpo stála, mi pripadal ako večnosť.

„Sadnite si! Päťka,“ oznámila mi sucho.

V tej chvíli som tú známku vnímala ako oslobodenie, mohla som si konečne sadnúť. Keď som sa opäť odvážila odlepiť pohľad od zošita, nikto mi už našťastie nevenoval pozornosť. Snažila som sa počúvať, čo učiteľka rozprávala o Charlesovi Dickensovi a jeho románoch. Pozerala som do jej tučnej tváre, lemovanej krátkymi kučeravými vlasmi a uvedomila si, že vyzerá dosť znudene a znechutene. Jej slová sa nedali vnímať, lebo aj tie v jej podaní vyzneli nezaujímavo a strácali svoj význam. Nedalo sa na ne sústrediť. Nikdy počas hodiny nevstávala zo stoličky. Ani sa tomu nečudujem. Bola taká tučná, že aj ten najmenší pohyb musel byť pre ňu príliš namáhavý. Rozmýšľala som, ako sa na tú stoličku vôbec zmestí.

Odrazu sa ozval strašný buchot a učiteľka zmizla pod katedrou. Všetci v triede znehybneli, akoby zamrzli, zabudli aj dýchať. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo sa vlastne stalo.

„Nebojte sa, tu som,“ ozvalo sa spopod učiteľského stola.

„Veď ju poďte dvíhať!“ vyskočila znenazdajky spolužiačka, čo sedela v prvej lavici pri okne. Volali sme ju Tina. Bola chudučká a nízka. Pobehovala okolo katedry a rozhadzovala rukami. Vyzeralo to veľmi komicky a viacerí v triede sa začali pochechtávať.

„Netreba, zvládnem to,“ ozvalo sa zasa spoza stola.

Pár chalanov sa predsa len postavilo, keby náhodou bola potrebná ich pomoc, ale slovenčinárke sa napokon podarilo dostať na nohy. A tak aspoň pozbierali nohy zlomenej stoličky. V tej chvíli zazvonilo a všetci vybehli z triedy.

„Ste v poriadku?“ spýtala sa ešte Tina.

Učiteľka prikývla a pokúsila sa o úsmev.

„Myslím, že tento krát bola učiteľka oveľa radšej, že zvoní, ako my všetci dokopy,“ podotkla som, keď sme už s Paulou sedeli v šatni. Naše šatne boli ako veľké klietky, pre každú triedu jedna.

„No určite sa na tej hodine cítila trápnejšie ako ty. Neprivolala si jej to náhodou za tú päťku?“ zasmiala sa Paula.

Tiež som sa usmiala. Vtedy vošiel do šatne Marek a sadol si oproti. Schmatla som dáždnik, tašku a tvárila sa, že sa ponáhľam.

„Musím ešte niečo vybaviť. Majte sa!“ povedala som ponad plece.

„Ahoj,“ odpovedali dvojhlasne.

Hneď ako som prišla domov, zavrela som sa v izbe. Poukladala som šaty, plagáty a sadla si za písací stôl. Okolo seba som porozkladala knihy, aby to vyzeralo, že sa učím a zadívala som sa von oknom. Zatúžila som sa ponoriť do môjho sveta. Zo zásuvky som vytiahla zápisník a pero.

 

„Strom svetla,“ zopakovala Bellaneya, keď stáli tak blízko, že sa ho mohla dotknúť.

Mohutný rozžiarený strom rozprestieral svoje konáre doširoka ponad ich hlavy. Korene mal ponorené do tekutiny hrajúcej všetkými farbami. Celý sa trblietal a pohyboval akoby žil. Medzi svietiacimi listami sa ukrývali okrúhle plody podobné granátovým jabĺčkam. Každé malo svoj vlastný zdroj akéhosi farebného ohňa. Strom sa jagal v nespočetných odtieňoch.

Bellaneya sa naklonila ponad meniacu sa vodu, aby mohla jeden z tých plodov pozorovať z blízka. Rozoznala jemné lupene s červeným nádychom, ktoré ho obklopovali. Priamo pred jej očami sa pomaly roztvorili. Vnútri bola učupená bytosť drobná ako päsť a lupene boli jej súčasťou, tvorili jej šaty. Obidve na seba prekvapene pozerali. Z hrude tej maličkej osôbky vyžarovalo jasné červené svetlo. Bellaneyi sa odrážalo na tvári. Hneď vedľa sa rozvinul ďalší modrofialový plod a tiež z neho vykukla malinká bytôstka. Potom citrónovožltý, zelenomodrý, ružový, medovo hnedý... Rad radom sa roztvárali všetky plody a celý strom rozkvitol rôznofarebnými svetielkujúcimi človiečikmi.

„To sú luminiovia. Prežijú takmer všade, kde je aspoň trochu života, inak by ich vnútorné svetlo vyhaslo. Tu sa im páči najviac, energie majú viac než dosť,“ vysvetľoval ochotne Taeyon.

Natiahol ruku a priesvitná červená postavička ľahšia ako vzduch sa vzniesla do výšky a pristála mu na dlani. Bellaneya sa jej dotkla prstom, aby sa presvedčila, že je naozaj skutočná. V tom momente bytôstka rozprestrela okolo seba šaty a ukryla sa v nich. Rovnako sa postupne pouzatvárali aj všetky ostatné plody. Taeyon sa usmial a vrátil to schúlené stvorenie späť na strom.

„Je to tu všetko také zvláštne,“ prehovorila Bellaneya a sadla si do trávy.

Taeyon sa usadil vedľa nej.

„Môžem niečo skúsiť?“ spýtal sa.

Prikývla. Zodvihol jej ruku dlaňou hore. Prstom do nej nakreslil znak pripomínajúci hviezdu. Svietil v jej dlani, akoby ho tam vypálil. Cítila z toho miesta príjemné chvenie a nechcela, aby to prestalo. Zatvorila ruku a on jej ju prikryl svojou. Usmievala sa a pozerala sa na ich spojené ruky. Nikdy nič podobné necítila. Keď sa jej dotýkal, bolo to, akoby ju hladil jemným páperím a zároveň medzi nimi vibrovala neznáma energia. Zľahka jej roztvoril prsty. Na dlani jej sedel nádherný zlatý motýľ so špicatými, modro lemovanými krídlami. Bellaneyi sa rozšírili oči prekvapením. Ako to urobil? Kde sa v jej dlani zjavil motýľ? Taeyon jej pustil ruku. Farebný motýľ zamával krídlami a odletel. Pozerala za ním, až kým nezmizol v diaľke. V dlani mala zrazu prázdno a chladno. Ten pocit sa jej preniesol až k srdcu.

„Je preč,“ zašepkala a Taeyon postrehol smútok v jej očiach.

„Nezabudne na teba, stvorila si ho. A dala si mu voľnosť, slobodu. To je ten najcennejší dar,“ upokojil ju, no stále sa mu zdala smutná.

„Som unavená,“ prehovorila po chvíľke.

Zažmurkala, aby odohnala spánok, čo ju premáhal.

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Taeyon.

Ponorila ruku do vody a osviežila si tvár. Do líc sa jej razom vliala farba, pery získali červený lesk, rovnako ako jej vlasy. Oči jej zmodreli, nadobudli fialkastý odtieň. Na jej šatách a krídlach sa zrazu objavili rôznofarebné obrazce. Taeyon sa nevedel na ňu vynadívať, ale ona si zjavne neuvedomovala tú zmenu. Viečka jej klesli od únavy. Vzal ju do náručia. Vstal a privinul si ju k sebe, zdala sa mu až neuveriteľne krehká. Ani neotvorila oči, len si oprela hlavu o jeho plece. Vošiel s ňou do zámku, do jednej zo žltých komnát. Uložil ju na mäkkučkú posteľ vystlanú machom a ten ju zľahka prikryl, pohltil ju do seba. Taeyon ostal kľačať vedľa nej a obdivoval jej krásu. Snažil sa zapamätať si každú jej črtu, každú krivku na jej tvári, všetky aj tie najmenšie detaily. Plné pery mala pootvorené, obočie sa jej klenulo v jemnom oblúku a husté mihalnice vrhali tiene na jej svieže líca. Drobné náušnice boli vytvorené spojením dvoch zlatých tenučkých krúžkov. Na štíhlom hrdle jej pulzoval tep. Bola tak blízko a predsa pôsobila tak neskutočne. Ešte dlho ju pozoroval, až kým sa všetky tie úžasné farby, čo na nej vytvorila voda nevytratili a ona znova odrážala už len jeho zlatisté svetlo. Vstal a potichu sa od nej vzďaľoval, aby jej doprial trochu samoty a oddychu. Svetlo pomaly vyhaslo.

Ponáhľal sa za Argosom, mal v hlave toľko myšlienok a otázok, na ktoré nepoznal odpoveď. Argos odmietal bývať na zámku, mal chatrč na kraji lúky, blízko lesa. Tvorila s mohutným rozkonáreným stromom, ktorý mal farbu zrelého obilia, jeden celok. Vošiel dnu. Okná boli zatiahnuté okenicami a miestnosť osvetľovalo len slabé svetlo lampy. Na širokom stole uprostred boli porozkladané nádoby a fľaštičky najrôznejších tvarov. Niektoré boli prázdne, iné zaplnené tekutinami, práškami, všelijakými bobuľami a sušenými rastlinami. Z jednej sa dymilo, v ďalšej zas niečo bublotalo a syčalo. Vzadu na policiach bolo nespočetné množstvo starých kníh. Argos zišiel dolu točitým schodiskom, čo bolo vydlabané vnútri stromu.

„Práve si sa minul s tvojou matkou,“ povedal, keď zbadal Taeyona.

„Na čom pracuješ?“

„Pripravujem jeden liek,“ vysvetlil Argos.

„Liek? Tu predsa žiadne lieky nepotrebuješ,“ namietal Taeyon.

„Nie, tu nie. Ale príde čas, keď sa mi môže zísť. Čo si odo mňa vlastne potreboval?“

„Chcel som, aby si mi rozprával o svete ľudí.“

„Rozprával som ti o ňom už tisíckrát,“ ohradil sa Argos a skúmavo sa naňho pozrel.

„Ešte stále veľa toho neviem,“ trval na svojom Taeyon.

„Už ako dieťa si sa naučil ľudskú reč a neustále si sa hral, že si človekom... Bellaneya.“ pochopil odrazu Argos, „tuším sa ti to dievča páči.“

„Nechápem ju, to ako vidí náš svet. Chcel by som spoznať ten jej. Je taká zvláštna, plná tajomstiev... A krásna.“

„Si taký samoľúby, že sa ti páči tvoj vlastný odraz?“ smial sa Argos. „Na nej samotnej totiž nie je nič krásne. Vlasy a pleť má povädnuté, sivé a v očiach žiaden lesk...“

„Mýliš sa,“ prerušil ho Taeyon rázne. „Jej ústa sú svieže ako lupene ruží, pleť má jemnú a voňavú, vlasy ako oheň. Jej hlas je ako tá najkrajšia melódia a pohyby má ušľachtilé a dokonalé.“

Argos sa prestal usmievať a nadvihol obočie. „Keď ty takto vnímaš jednoduchú obyčajnú krásu mladého dievčaťa, zaujímalo by ma, čo by ona povedala o tebe. Musíš byť pre ňu takmer ako anjel. Svojim nadprirodzeným zjavom zatieniš všetko naďaleko.“

„Nepreháňaj,“ uzemnil ho Taeyon.

„Videl som predsa jej pohľad. Bola stokrát viac očarená ako ty.“

Taeyon otvoril ústa, aby ho prerušil, ale Argos pokračoval: „Čaká nás ešte veľa práce. Myslel som si, že svoju silu už dokonale ovládaš, no mýlil som sa. Pracovali sme len s viditeľnou energiou, aby si nespálil všetko okolo seba a aby si nepremenil všetky svoje predstavy bez uváženia na skutočnosť. Bellaneya mi však ukázala, že musíš zvládnuť aj svoju vnútornú silu, uzavrieť ju pevne vo svojom srdci a vedieť ju správne využiť. Každý, kto sa dostane do tvojej blízkosti je tebou zaraz očarený, máš ho úplne vo svojej moci a nie je schopný vnímať nič okrem teba. Ale tak to nemá byť. Musíš dať všetkým možnosť voľby. Možnosť skutočných pocitov. Aby si ťa ľudia obľúbili preto, aký naozaj si vo svojom vnútri,“ vysvetľoval Argos a Taeyon sa ho snažil pochopiť.

„Pozri sa na seba,“ vyzval ho Argos a ukázal smerom na veľké zrkadlo v mohutnom ráme.

Taeyon pozeral do svojej peknej tváre a na svoje dokonalé telo. Preňho to však nebolo nič nové, poznal predsa sám seba. Nechápal, čo tým Argos sleduje.

„A teraz ti ukážem, ako ťa vidia druhí,“ prehovoril Argos ticho a ruky položil zľahka odzadu na jeho plecia. Obaja sa pozerali na zmenený odraz v zrkadle. Okolo Taeyona svietila silná zlatistá žiara a všetko ostatné za ním sa ponorilo do hmly. Akoby bol stredom vesmíru. Jeho uhrančivý pohľad mal takú hĺbku, až mal človek pocit, že sa v ňom stratí. Ich nezvyčajná modrá farba sa striebristo ligotala. Steblá trávy na jeho košeli sa nádherne leskli a chveli akoby každé dýchalo samostatne. Časti kôry na jeho nohaviciach boli hebké ako zamat. Neveriacky sa dotkol toho obrazu v zrkadle. Pod prstami mu prebleskovali zelené iskričky. Akoby ho zasiahli priamo do srdca, rýchlo ruku odtiahol.

Argos ho pustil a on sa opäť videl tak ako predtým. Hlasno vydýchol prekvapením. Potriasol hlavou, akoby sa práve prebudil z nejakého sna a jeho krásny pohľad sa zachmúril. Bez slova sa posadil na ťažkú dubovú stoličku v rohu miestnosti a rozmýšľal.

„Uvidím, čo sa s tým dá urobiť,“ ozval sa napokon, vstal a pomaly vyšiel z chatrče.

Zamieril rovno do lesa. Argos ho nechal odísť, aby mu umožnil vyrovnať sa so samým sebou. Taeyon sa len tak bezcieľne potuloval sem a tam. Zastal a oprel sa čelom o kmeň stromu. Stále myslel na svoj obraz v zrkadle. Je to naozaj tak? Je naozaj pre druhých taký výnimočný? Dotkol sa dlaňami kôry, snažil sa vnímať neviditeľnú energiu, čo mu prúdila z tela. Kôra zvlhla a pokryla sa machom. Čupol si a rukou prešiel po tráve. Steblá sa dvíhali za ňou a medzi nimi rozkvitli drobné biele kvietky. Vzpriamil sa, zaťal ruky v päsť, privrel oči a sústredil sa na svoju podstatu. Stromy sa naklonili k nemu, tráva vôkol rástla a ovíjala sa mu okolo nôh. Vtáčatá sa zhŕkli na konároch nad jeho hlavou a sladko spievali. Vzduch sa rozvlnil ako v horúčave. Kvety prenikavo rozvoniavali. Otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Bola to pravda. Priťahoval k sebe všetky formy života ako magnet. Zo všetkých síl sa snažil tú energiu vtiahnuť do svojho vnútra a uzamknúť ju tam, ale nedarilo sa mu to. Sklamane sklonil hlavu a pobral sa k zámku. Bude to ťažšie ako si myslel.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Môj svet 1. kapitola:

3. MillieFarglot admin
11.04.2019 [15:40]

MillieFarglot>www.ourstories.cz/2-info/pravidla/
Prečítaj si tieto pravidlá ešte raz, hlavne bod 11. Pre prvé kapitoly novách poviedok platí, že perex má obsahovať stručný obsah poviedky. Článok ti nebude zverejnený, pokiaľ si ho neupravíš.
Ďakujem.

2. MillieFarglot admin
09.04.2019 [8:47]

MillieFarglotProsím, oprav si veci, ktoré som ti vypísala nižšie v komentári.
Ďakujem.

1. MillieFarglot admin
07.04.2019 [22:32]

MillieFarglotAhoj. Prepáč, ale článok ti musím vrátiť k úprave.
- Uprav si veľkosť obrázku, maximálna výška je 100px (dá sa to nastaviť, keď nahrávaš obrázok)
- Ak to je poviedka na pokračovanie, tak označ, o ktorý diel sa jedná. Ak je to jednodielna poviedka, tak zmeň kategóriu.
- Do perexu patrí stručný popis deja. Tvoj mi príde ako časť samotného príbehu. Prosím, doplň si tam o čom je príbeh.

Keď si to opravíš, tak znovu zaškrtni "Článek je hotov".
Ďakujem. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!