OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj skutočný život 10. kapitolka

19.02.2010 (19:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 595×

10. kapitolka

hudba

„Už sú tu.“ Otvorila som oči a uvidela jeho tvár. Jeho úsmev, no moje oči zlyhali. Upadla som do neznáma. Zobudím sa niekedy? Vstanem a bude všetko fajn?

Budem mať to šťastie?

Otvárala som oči. A hneď mi do nich vrazili ostré slnečné lúče. Pane Bože, to nikto nemôže zastrieť žalúzie? Zhlboka som sa nadýchla a ucítila nechutnú sterilnú vôňu nemocnice.

Bomba špica. Do kelu, človek sa snaží niekoho zachrániť a ešte sa ocitnem v špitály. Ale určite je to lepšie  ako keby som sedela pri posteli na ktorej leží Lili.

Pár krát som zamrkala a snažila sa posadiť, no v tom momente sa mi celým telom rozbehla ukrutná bolesť. V mojom podbrušku sa práve uskutočňovali boje.

Rozhliadla som sa po izbe a nikoho nikde nebolo. Tak však hej. Kto by tak pri mne ležal. Matka Tereza?

Pokúsila som sa posadiť. Ako som sa posadila ucítila som tlak. Môj močový mechúr ma volal. Pomaličky som vstávala z postele aj ked s istými bolesťami, ale tak nepustím to do postele!

Vošla som do  izby a v ten moment sa otvorili dvere. Stál v nich, asi lekár mal na sebe plášť, okuliare a pred nosom papiere a mrmlal si niečo typu “Hm... takže...áno, áno... takto... hej.“

Ak ma lieči on. Ďakujem pekne! Šuchtala som sa k posteli on papiere otočil a vytreštil na mňa oči.

Hodnú chvíľku sa na mňa pozeral ako na ducha. No spamätal sa a začal sa ma hneď vypytovať ako sa cítim, kedy som vstala, čo ma bolí. Ja som mu poctivo odpovedala.

Povedala som sa, že sa cítim ako keby ma prešiel párny valec, že som vstala len kvôli tomu, že ma volala WC miska a že jediné čo ma bolí je tá strelná rana.

Viem nemusela som byť hnusná, ale zobudila som sa ľavou nohou. No čo už. Ak by si to nezlizol on, zlizol by si to niekto blízky a to by bolo podľa mňa ešte horšie. A on je predsa na také veci zvyknutý, nie?

Hneď ako odišiel som zaľahla a zaspala. Zobudila som sa okolo pol jednej. O druhej sú tu návštevy ako mi stihla vykresliť sestrička. Vyliezla som z postele umyla si zuby a trochu sa učlovečenčila  aj ked mi to robilo strašné problémy. Tá bolesť bola na nevydržanie a ja tu ešte poskakujem jak taký debil.

Ľahla som si do postele a vydýchla si. Sľubujem si, že už sa dnes ani nepohnem.  Jelito kopito platí to.

Ježiš, dúfam, že ma ten pajác neudrel aj do hlavy lebo ja už sľubujem veci sama sebe. Niečo so mnou nie je v poriadku!

V tom momente ako som kričala sama na seba v duchu... sa otvorili dvere. Stála tam Kika, Lili, Tomm, Sam a na koniec žiarivá výhra Dan. Juchú! Ako ja ho ale nenávidím!

„Ty si hore!“ Zvýskla Lili a bežala k mojej posteli.

„Už to tak bude Lil.“ Zasmiala som sa a opätovala jej objatie.

„Doniesla som ti niečo.“ Usmiala sa a spoza chrbta vybrala... kaktus?

„Uhm... ďakujem.“

„No nie je to originálne?“

„Najviac.“ Zasmiala som sa a dala jej pusu na líce. Kaktus som si položila na nočný stolík, ktorý vyzeral horšie ako... ja neviem čo lebo tak škaredý kus nábytku som ešte naozaj nevidela.

„Už nechaj kus z nej aj mne!“ Zamračila sa Kika na Lili a rozbehla sa ku mne. Zasa... ako vždy jednala impulzívne a nedávala pozor na to ako veľmi ma stláča.

„Kika... to bolí.“ Sykla som. Ona sa odtiahla a ospravedlňujúco sa usmiala.

„Prepáč... inak aj ja tu pre teba niečo mám.“ Usmiala sa a do ruky mi vrazila album. Otvorila som ho a začala si listovať. Obe dievčatá si sadli na kraj postele a prezerali si so mnou album.

Obkecávali sme každú fotku. Smiali sme sa úplne zabudli na to, že sú tu aj chalani. Veď aj nás hneď prerušili. Sam si odkašľal a prišiel k posteli. Objal ma čo ma veľmi prekvapilo a zašuškal mi do ucha tak aby som to počula aj ja.

„Ďakujem.“ Chápajúco som kývla a usmiala sa na neho. Pre Lili všetko. Sama vystriedal Tomm, ktorý mi doniesol  čokoládu.

„No téda Tomm. To si vystihol.“ Oblizovala som sa snáď aj za ušami. V tom sa otvoril dvere a vošiel dnu doktor.

„Slečna na tú čokoládu môžete zabudnúť.“ Myslím, že na vás budem ešte horšia ako pred tým... pán doktor!

Schmatol mi ju z rúk a zavrel za sebou dvere. Pred tým ešte  oznámil koniec návštev, prezrel papiere.

„To je taký...“ Prístroj na meranie srdca sa zrýchlil. Kika sa začala smiať a Lili ma začala upokojovať.

Tak to je trochu trapas.

Jediný kto sa so mnoi ešte neprivítal bol Dan. Ako to dopadlo. Všetci sa na niečo vyhovorili a nechali nás tu samých. Nastalo trápne ticho a ja som cítila ako sa mi robí zle.

„Som rád, že si hore.“ Pomaličky kráčal k mojej posteli a sadol si na okraj k mojim nohám.

„Ale nehovor.“ Usmiala som sa kyslo.

„Môžeš... mi odpustiť?“

„A povieš mi čo? To, že si sa s ňou muckal alebo to, že si mi povedal, že som štetka.“ Zodvihla som obočie. Nech sa chlapec potrápi.

„Oboje?“ Vyčaril úsmev.

„S týmto na mňa nechod.“ Hodila som rukou, no moje srdce sa zrýchlilo. Pkelný stroj. Dan sa na prístroj usmial, no potom stočil pohľad na mňa.

„Naozaj ma to mrzí. Izzy, ked som ťa držal v rukách... vedel som, že možno o teba prídem. A myseľ sa mi vyjasnila. Prosím odpusti mi.“

„Tak to je super. Hm... človek musí mať život na vlásku aby si náš milostivý uvdeomil čo spravil. A ako to bude nabudúce Dan? Pohádame sa a budeš čakať do kým ma neprejde auto aby si si uvedomil vlastnú chybu?“ Vrčala som na neho a on na mňa smutne pozeral. Vzdychol si a vstal z postele. Šiel úplne ku mne. Oboma svojimi horúcimi dlaňami chytil moju tvár a zohol sa skoro až k mojim perám.

Moje srdce tĺklo ako o život. Jeho dych ma šteklil na tváry a omámila ma jeho vôňa.

Pomaličky sa blížil k mojím perám. Bol tak blízko, že ako šepol tie krásne slová jeho pery sa treli s tými mojimi.

„Milujem ťa Izzy Pain.“ Prekročil tu malú vzdialenosť medzi nami a ja som bola v siedmom nebi. No som ja len zvedavá čo nám dvom ešte príde do cesty...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj skutočný život 10. kapitolka: