Modrý sneh - Prológ • OurStories.cz ~ naše povídky

Poviedka je o vlčici, ktorá nie je tak celkom vlčicou. Vo svete je vojna medzi upírmi a vlkmi. Ale upíri v tejto dobe sú už len divoké, chodiace beštie, ktoré bez váhania zabíjajú. Naša vlčica, aj s jej dvoma bratmi, sa dostanú do úzkych. Kto ich zachráni? A ako sa bude vyvíjať život našej vlčice ďalej? Príjemné čítanie praje Bethany! Komentáre, ako vždy, veľmi potešia! :)

13.01.2014 (15:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 747×

Prológ

Bežala som ako najrýchlejšie som vládala. Nohy sa mi zabárali striedavo do bahna a do snehu. Bola jar a začínal byť odmäk. Funela som a absolútne vôbec nestíhala. Predo mnou som videla svojich dvoch bratov, ktorým omnoho menej vadila táto jarná situácia. Mohutné laby zabárali do zeme a následne sa rýchlo vyšvihovali. Bolo to ladné a rýchle zároveň, akoby pri každom kroku jemne vyskočili.

Zamračila som sa a pozbierala zvyšky sily, ktorá mi ostala. Bola som oproti nim oveľa pomalšia, oveľa slabšia a hlavne oveľa menej vlk ako oni. Oni mali laby, zatiaľ čo ja som mala len slabé ľudské nohy. Telo im pokrývala krásna kožušina a ja som tam zamŕzala, oblečená v obyčajnom ľudskom oblečení. Oni mali silu a dravosť a ja som síce mala niečo lepšie, ale svoje schopnosti som používala len v krajných situáciách. A síce, cítila som, že dnes bude asi ďalšia krajná situácia.

Po chvíli behu sa Lucas na mňa obzrel. Videla som ten pohľad, ktorým sa pýtal, či to zvládnem. Ale ak by som to nezvládla ja, tak nikto z nás. Nemo som prikývla a pokúsila sa pousmiať. Nohy ma už neskutočne omínali, chodidlá som si už vôbec necítila a v hlave mi blikalo len jediné slovíčko: „Bež!“

Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila sa pridať do behu. Šlo to sťažka, ale po skoro ďalšej hodine začali moji bratia zastavovať. Ako náhle sme stáli, chalani svojimi dlhými nosmi zisťovali situáciu. Po chvíli odbehli a pribehli vo svojej ľudskej podobe.

„Asi sme ich na chvíľu striasli, si v pohode, Bett?“ spytoval sa Chris a spoločne s Lucasom sa na mňa dívali.

„Som v pohode, chalani,“ zafunela som a tým im dala jasne najavo, že až tak v pohode nie. „Hlavne poďme ďalej, čo najďalej,“ doplnila som a ticho sa vydala vpred.

Chris aj Lucas ma mlčky nasledovali. Boli moji skoro bratia. Chris bol vysoký, statný blondín, ktorý si neustále nechával vlasy len tak porozhadzované, ako sa im zachcelo. Mal občas až neprirodzene zelené oči, ale jeho úsmev bolo to najúprimnejšie, čo som kedy videla. Pravdou bolo, že ten hravý úsmev mal hlavne preto, lebo bol neskutočný zabávač. Aj keď už dávno sme sa spoločne nezabávali.

Posledné týždne to bolo len o utekaní a skrývaní sa. Vedeli by sme sa im postaviť, ale taktiež sme vedeli, že ich je až príliš veľa na to, aby sa naša trojčlenná skupina o niečo pokúšala. Vojna medzi upírmi a vlkmi bola od nepamäti, to áno. Ale odvtedy sa aj veľa podstatných vecí zmenilo.

Upíri vymýšľali, ako sa zmocniť celej planéty a tak bez rozmyslenia vytvárali nových a nových upírov. Ale začali byť nevychovaní, zdivení, nemal sa im kto venovať, naučiť ich niečo. A tak sa neobrátili len proti vlkom, ale aj proti svojim pánom. O ľudí im nikdy nešlo, tí sú pre nich len krmivo, chceli sa stať najsilnejšími. Sgargard, tak sa volá ich nový vodca, tak isto znetvorený a krutý, ako všetci ostatní. Ostalo ešte pár pravých upírov, ale tí sa schovávajú v rôznych miestach po svete. A neporiadok, ktorý narobili, riešime za nich len a len my, vlci.

Dnešný upíri nie sú vôbec ako tí z rozprávok. Nedokážu myslieť na nič iné len zabíjanie a pomstu. Sú pomätení... sú ako nákaza. Chodia vo veľkých skupinách, ktoré vyvraždia všetky svorky vlkov. Aj nás pred dvomi rokmi nebolo len tak málo a teraz som len ja a chalani. Už dva roky sa pokúšame im ujsť, ale zakaždým si nás nájdu. Či už o mesiac, alebo hneď po pár dňoch ako aj tentoraz.

Lucas sa napriamil a ja som ihneď vedela, že to nie je nič dobré.

„Cítim ich, približujú sa!“ zakričal polohlasne a len nám pokynul k behu.

Lucas bol takisto statný a krásny ako Chris, ale do tváre a aj vo vnútri to bol úplne iný človek. Lucasove vlasy boli snáď umelecké dielo. Boky hlavy mal dohladka vyholené a uprostred sa mu ťahal dlhý pás hustých vlasov, ktoré mu končili až pod lopatkami. Ruky mal potetované a uhrančivé tmavé oči. Keby nebolo jeho, už by sme boli dávno mŕtvi. Lucas bol ten perfektne zodpovedný a vážny, ten ktorý vždy rozhodoval o našom ďalšom kroku a mal vždy uši nastražené, aby nás dokázal v každej situácii ochrániť.

Chalani začali popri mne bežať, ale ešte sa nepremieňali. Zišli sme dole popri skaliskách až k útesom, ktoré obklopovali pláž. Nemali sme kam ujsť, nepoznali sme toto miesto a tak sme nevedeli, že nás to zavedie ku slepej uličke. Konce prstov mi začali povedome brnieť a ja som vedela, čo ma v tento deň určite neminie. Zostali sme stáť na pláži a ja som si všimla zjavný nepokoj u chalanov.

„Nie sme tu sami, sú tu ďalší vlci!“ povedal prekvapene Lucas, ale netváril sa pri tom práve nadšene.

Áno, mohla to byť aj naša záchrana, ale nikdy sme nemohli vedieť, či nás budú chcieť zachrániť. Na druhej strane pláže sa objavila mnohopočetná skupina vlkov. Každý z nich bol úplne iný, či už výškou, sfarbením, alebo postavením.

Zaujímavé ale bolo, že po oboch krajoch spoločne s nimi išli pomalou chôdzou dvaja muži. Jeden z nich bol naozaj poriadne statný a jeho temné oči si ma pomaly premeriavali. Mal tmavé, trochu dlhšie vlasy, ktoré mu spadali do čela. Ten druhý bol jeho pravý opak. Mal blond vlasy na krátko ostrihané. Nebol až tak statnej postavy, ale za to ju mal precízne vyrysovanú. Ale za to jeho oči boli ako najchladnejšie dno v oceáne prázdnoty. Na chvíľu ma zamrazilo. Boli to oči vraha.

Celá skupina ani nestihla ku nám podísť, keď sa na vrchole jedného útesu objavila skupina divých upírov. Chrčali a škriekali smerom ku nám. Nedokázala som od nich odpútať oči. Takú skupinu som ešte nevidela. Bolo ich veľa a boli takí divokí!

Zacítila som, ako mi začali brnieť dlane, bola som pripravená. Mierne som si rozkročila nohy a ruky natiahla pred seba. Ak by som mala dnes zomrieť, bolo by to presne takto. Po boku mojich bratov a pri zachraňovaní nášho druhu. Celou svojou mysľou som sa sústredila na tvrdý skalnatý útes pred sebou. Triaška mi prešla celým telom a ja som mala pocit, ako by som všetku silu a svoje odhodlanie dala do toho jediného okamihu. Vytrhlo mi to kúsok zo srdca, tak silná bola tá bolesť, ale stála za to. S ťažkým dopadnutím na zem som sa prizerala rozpadnutiu útesu, na ktorom sa nachádzali všetky tie príšery.

Vedela som, že niekoľko z nich som s istotou zabila, ale taktiež, že tento boj ešte nie je vyhraný. V posledných chvíľach vnímania som dúfala v jediné. Aby sa im podarilo vyhrať tento boj, aby som ešte aspoň raz mohla vzhliadnuť do očí mojich dvoch bratov a poďakovať im za to, aký život mi ukázali. Nad všetkými zlými chvíľami v mojom živote prevládala jedna krásna chvíľa a to bol moment, kedy ma Chris a Lucas našli.

Mala som šestnásť a nevedela som, čo sa so mnou deje. Ukázali mi, ako byť vlkom a ako byť lepšou bytosťou. Potichu som vydýchla a pomyslela na najkrajšie chvíle môjho života. Musí sa to skončiť dobre...

Tak a to bol prológ. V 1. kapitole si trochu ozrejmíme hlavnú postavu Bett a druhú vlčiu svorku. Taktiež sa dozviete, čo je tá naša Bett zač, dúfam, že vás nesklamem. :)

Prikladám obrázok Bett:

bett