Mesto smrti - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Život a smrť,
hranica je tenká,
nasadni na deravú plť,
bábätko si tíško spinká.

Seelie and Zuzik

10.08.2012 (11:00) • zuzik, Seelia • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1006×

http://www.youtube.com/watch?v=X2qmHkgak2c

- 1. kapitola -

Stojím v lese, je tu tma, ktorú osvetľuje len svetlo mesiacu v splne. Pri členkoch sa mi plazí hustá hmla, cez ktorú nevidno ani zem pod nohami. Obzerám sa po tmavom lese a mám pocit, že ma niečo sleduje. Začujem sa chrbtom detský smiech - je to Annie.

„Annie, láska, ako si sa tu vzala?" spýtam sa jej. Annie, ktorá mala doteraz sklonenú hlavu, sa rozosmeje a povie jemným, detským hláskom:

„Vieš, Fanklin hovorí, že ťa treba zabiť." Položí na zem svojho macka, ktorý vyzerá, že sa usmieva a narástli mu pazúry. Annie odniekiaľ vytiahne zápalky. Jednou škrtne.

„Annie, čo to robíš?" Zisťujem, že mám zviazané nohy. Annie sa rozosmeje a zápalku hodí priamo do mňa, pričom si začne poskakovať.

„Mal si pravdu, Franklin, je to zábava."

Šaty mi začínajú okamžite horieť ako keby som ich mala napustené benzínom. Z plného hrdla kričím a padám na zem. Les osvetľuje žiara z ohňa. Rukami trasiem a nedokážem sa ani pohnúť od bolesti.

Otvorím oči a rýchlo sa posadím. Celé telo ma strašne páli. Nič nevidím. Chytím si ruku a nahmatám pľuzgier. Odhrnúť perinu. Zoskočiť na zem. Krásny chlad mi cez chodidlá preniká do rozpáleného tela. V kúpeľni rýchlo zapnem svetlo, ktoré zabliká a zapáli sa a ja sa pozriem do zrkadla. Celé telo mi pokrývajú pľuzgiere. Chcem kričať, no potom odvrátim tvár. Keď sa pozriem znovu, na pokožke nie je ani náznak pľuzgierov.

Stále cítim plamene na svojom tele. Objímajú ma v smrteľnom zovretí. Oblizujú každú časť môjho tela a ja netuším, ako sa ich zbaviť.

Trochu roztrasene zo seba zhodím nočnú košeľu, vleziem do sprchy, nechám ľadovú vodu padať na moje rozžeravené telo.

„Bol to len sen - len proste bláznim." Nahnevane buchnem do steny. „Toto nebola Annie, bol to len výplod mojej fantázie," šepkám ďalej.

Voda sa rozteká po celej kúpeľni - v kúpeľni pri mojej izbe je totiž v sprche len záves, taký ten obyčajný biely, aký nájdete v každom tuctovom dome.

Ani som nepoužila mydlo - bála som sa, že spálenú kožu bude štípať - a pritom som vedela, že spálenú kožu nemám.

Nenamáham sa vziať si župan. Nahá stojím pred zrkadlom a s prázdnym výrazom sa na seba pozerám - asi si vyhľadám číslo na cvokára.

Obzerám si samu seba. Nič nezvyčajné: Hnedo-čierne vlasy a hnedo-zelené oči. Čo je tam vzadu?

Rýchlo sa otočím, samozrejme, že tam nič nie je. Sadnem si na zem a plačem - nezvládam to!

Keď zídem dole po schodoch, Trash s Annie už raňajkujú. Annie sa na mňa usmeje s tými jej dokonalými perličkami.

„Annie, Trash, ako ste sa vyspali?" poviem a usmejem sa na nich. Annie sa v očiach niečo zablislo, no hneď to zmizlo. Zase si paranoidná, nadávam si potichu.

„Vyspali by sme sa lepšie, kebyže tak nevrieskaš zo sna!" Ako to Trash, preboha, mohol počuť, veď spal dole na gauči pred televízou. To som kričala až tak hlasno.

„Prepáč, Trash, ale mala som nočnú moru."

„Nechaj si tie kecy, radšej mi prines pivo." Čo to s ním je? Takýto nebýva. Zarazene otvorím chladničku, pričom ma ovalí taký krásny ľadový chlad - dnes je ale horúco. Vezmem pivo a zavriem tú ľadovú krajinu.

„Annie, nepôjdeme na zmrzlinu? Dnes je horúco."

„Ak s nami môžu ísť Brumko a Franklin." Franklin - niečo mi to meno pripomína, no nespomeniem si.

Napriek zlému pocitu sa usmejem: „Samozrejme, Annie."

Vyjdem z domu a srdcu sa uľaví, že som odtiaľ preč. (No vtedy som ešte netušila, že ten problém nespôsobuje ten sen...)

„Aj s orieškami?" Rýchlo zaostrím na predavača.

„Pardón, zamyslela som sa. Áno, aj oriešky." Vezmem naše zmrzliny a usadíme sa k stolu pred predajňou.

„Annie, zajtra ideš do škôlky, tešíš sa na kamarátov?"

„Mne stačí Franklin."

„Annie, musíš mať aj skutočných kamarátov."

„Franklin je skutočný a okrem neho mám aj Brumka."

Rozhodla som sa, že to nechám tak, lebo strach vo mne narastal.

„Dobrý deň, ja som nová susedka - Angie." Otočila som sa - stála tam žena ako zo šesťdesiatych, sedemdesiatych rokov, vlasy mala skrútené, na perách jasný červený rúž a kvetinkované šaty previazané obrovským čiernym opaskom. Páni, fakt retro štýl.

„Dobrý deň, ehm. Nevidela som vás."

„Mám dom hneď vedľa vás."

„V tom prípade ma teší, som Carleen a toto Annie."

Sadla si k nám a dali sme sa do reči, zisťovala som, že...

„... no to nie je nič oproti veciam, čo sa tu dejú." Priložila si ruku na ústa - ako keby povedala niečo, čo nemala.

„Aké veci sa tu dejú?" spýtala som sa.

„Ale to nič, pomýlila som sa, už musím ísť, rozhodne vás musím ešte s pár ľuďmi zoznámiť." Rýchlo odišla a zvláštne sa pozrela na Annie.

„Nepáči sa mi. A ani Franklinovi," povedala Annie a znovu začala maškrtiť zmrzlinu.

« Předchozí díl

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), Seelia, v rubrice: Povídky » Na pokračování