OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj skutočný život 5. kapitolka

04.02.2010 (18:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 606×

5. kapitolka

Pomaličky som otvorila dvere a skontrolovala či tu je čistý vzduch. Ked som tu nikoho nevidela vyliezla som von z izby a šla prehliadnuť teritórium. Zrazu som počula zašušťanie.  Nadskočila som a otočila sa. Bol to len Granko.

„Ahoj ty chlpáčik. Nesmieš ma takto strašiť.“ Pohladila som ho za ušami. Pozrel sa na mňa so svojimi očkami a mával chvostíkom. Teraz som počula kroky no zrazu ustali.

„Ehm, ehm.“ Otočila som sa a uvidela niekoho kto mi naháňal hrôzu. Pozeral sa na mňa z odporom a znechutenosťou.

„Vy ste boli s Danom?“

„Á... áno.“

„Tak tu máte peniaze a choďte prosím preč.“ Podal mi bankovky a mne padla sánka. Čo si o mne myslí? Že som nejaká štetka?

Zrazu vyšiel spoza rohu Dan a pozeral sa na nás dvoch. Zaťal päste a šiel ku mne. Ja som tam stála ako stolný stĺp a pozerala na toho chumaja, ktorý mi práve dal peniaze.

To je ale výter.

„Prepáčte, to je nejaké nedorozumenie.“ Šepla som a strkala mu bankovky naspäť do rúk. Pane bože toto sa mi stalo prvý krát a myslím, že mám dosť. Vyzerám snáď ako štetka?! Dúfam, že na Kiku ešte nenarazil lebo tá by ho poriadne sfúkla.

Počkať... Dan si takto vodí domov... tie... ženy?! To sa mi nejako nepozdáva. Chystala som sa po tom pánovi vyšteknúť Dana prefackať a ujsť z tohto domu.

„Otec, čo to robíš?!“ Zdalo sa mi to alebo Dan tlmene zavrčal?

„No, čo by som robil. Platím za teba.“ Myslela som, že po ňom Dan skočí. Chytila som ho za ruku a jemne strhla. Až moc sa nakláňal nad... až teraz mi to došlo... nad jeho otca.

„TY... ty si sa už úplne zbláznil?! Je to moja spolužiačka a dúfam, že sa budeš chovať slušne inak...“

„Inak čo Dan...“ Dan zavrčal teraz už hlasnejšie. Ja som sa mykla a tým na seba upozornila.

„To je v poriadku Izzy.“ Šepol mi do ucha. Kývla som a on ma ťahal preč z chodby dole schodmi. Zastavil ma na schodoch a otočil sa na mňa.

„Naozaj ma to mrzí... len...“ Usmiala som sa a skočila mu do reči.

„To je v poriadku Dan. Ty za to predsa nemôžeš.“

„Keby som sa vrátil skôr.“

„Keby si sa vrátil skôr stretol by nás oboch a to by bolo ešte horšie.“ Povzbudivo som sa na neho usmiala a štuchla doňho. Naozaj už moje brucho potrebovalo natankovať.

Zliezli sme schody a ja som uvidela Kiku. Sedela vonku na terase v Tommovom tričku a napchávala sa čerstvým chlebíkom. Cítila som tú vôňu až sem. Boli totižto pootvorené dvere.

„Idem ešte po pitie.“

„Mám ísť s tebou?“ Prosím, že nie. Chcem jesť!

„Nemusíš.“

„Ako chceš.“ Usmiala som sa ale v duchu som ďakovala Bohu.

„Dobré ráno.“ Pozdravila ma, no skôr to znelo takto “Dobé áno“.

„Aj tebe. Ako si sa vyspala?“ Dožula a žiarivo sa usmiala.

„Najlepšie. S Tomom sme sa rozprávali celú noc.“ Zahľadela sa do dialky. Takže u nej ostal? No dobre. Zafúkal teplý  vietor a jej to rozcuchalo vlasy. Bola tak krásna. Na chvíľu vo mne zažblnkotala závisť ale hneď ju nahradila hrdosť  na to , že mám tak nádhernú kamarátku.

„A čo ty?“ Zazubila sa a v očiach sa jej mihotali iskričky.

„Zažila som plno zábavy a... nepopísateľných vecí.“ Kusla som si do pery a sadla si oproti Kike.

Keby neprišli chalani Kika by ma obsypávala otázkami. Perami mi naznačila slovo... potom.

„Dobré ránko dievčatá.“ Usmial sa Tommy a na stôl pokladal praženicu.

Hneď som po nej chmatla a napchávala sa. Jedli sme v tichosti.

„Myslím... že prasknem.“ Chechtala sa Kika a hladila si brucho.

„Nie som na tom o nič lepšie.“ Zasmiala som sa a poťapkala si po bruchu. To si spokojne zapriadlo a ja som sa oprela o stoličku. Slniečko vyhrievalo moju nahú pokožku a ja som sa spokojne usmievala. Nedošlo mi, že Kika a Tomm sú dávno preč. Že už je aj uprataný stôl.

„Haló zem volá Izzy.“ Kýval mi pred tvárou rukou Dan.

„Jejda prepáč.“

„To je v pohode.“

„Vôbec som ti nepomohla upratať zo stola a to som sa tak neuveriteľne dobre najedla.“

„S Tommom sme to zvládli. Išli dole k jazeru tak ked budeš chcieť mohli by sme zájsť za nimi.“ Usmial sa a sadol si vedľa mňa. Trochu som sa popošuchla aby mal svoj priestor.

„Jasné... len nemám plavky.“

„My pre vás máme.“ Zasmial sa a ja som len krútila hlavou.

„Vieš Kika a Tom boli ráno v obchode a Kika tam zobrala nejaké vhodné.“ Mrkol na mňa.

„Aha.“ Usmiala som sa a nechala ťahať sa dnu. Dúfala som, že už nestretnem toho pána... jeho otca. Bol to totálny pošuk. V živote som nepoznala tak nepríjemného a snobského človeka. Zrazu dnu začali poskakovať dvaja chlapci. Mohli mať tak 9 rokov. Boli to dvojčatá.

„Dan má dievča, Dan má dievča.“ Poskakovali okolo nás a vešali sa Danovi na nohy.

„Jese, Steave.“ Usmial sa a zodvihol ich na ruky. Ani som neverila, že má toľko sily.

„Toto je moja kamarátka Izzy.“

„Ahoj ja som Jese.“  Očaril ma svojim štrbavým úsmevom.

„Ja som Steave.“ Pchal sa mi medzi oči. Obaja boli na zožratie.

„No teda chlapci. Vy ste iní fešáci.“ Usmiala som sa.

Dan ich pustil na zem a obaja ty malý čertíci sa rozbehli po dome.

„To sú moji bratranci. Vieš mi tu bývame... viacerí.“ Okolo prechádzala... upratovačka?

„Vy máte aj služobníkov?“ Vydýchla som.

„No hej. Ale berieme ich ako rodinu však Shusi.“ Zaškeril sa na paní čo utierala prach.

„To máš pravdu kedysi som utierala zadok aj tebe.“ Zasmiala sa a ďalej sa venovala svojmu.

Pochechtla som sa no Dan sa iba mračil a ťahal ma hore.

Zakotvili sme u neho v izbe kde som sa prezliekla do plaviek. Boli čisto čierne dvojdielne. Vliezla som a cez seba som mala obmotaný uterák. Dan na sebe mal iba  plavkové trenky. Vyzeral naozaj skvelo. Na bruchu sa mu skveli krásne vypracované tehličky. Mala som sto chutí pohladiť to výstavné telo.

„Môžeme?“  Pristihol ma ako si ho obzerám. Cítila som ako moju tvár lapí červená.  Kývla som a on ma chytil za ruku. Otočila som sa na neho s otáznikmi v očiach.

„Prepáč... ak ti to vadí.“ Pustil moju ruku, no ja som po nej znovu chňapla.

„Nie len som bola ... prekvapená?“ Mykla som plecami a ďalej kráčala k tomu rozprávkovému jazierku. Bolo naozaj krásne. Okolo boli samé listnaté stromy. Kika sa smiala a bláznila s Tommom vo vode. Deka bola rozprestretá bod veľkou vŕbou. Bolo to romantické a zároveň miesto pre moju fantáziu. Schovala som sa do tieňa a oprela o strom.

„Je to tu krásne.“ Zahľadela som sa do les z kadiaľ vychádzali divné zvuky. Ako keby tam niekto bol. Bolo to nepríjemné po niekoľkých minútach som na to úplne zabudla.

Dan ma schmatol do náručia a kráčal so mnou k vode.

„Dan pusti ma! Zbláznil si sa?!“ Vrešťala som a panicky tikala očami medzi tou desivou vodou a ním. Musela byť ľadová a on ma tam chce len tak hodiť.

„Neboj sa. Idem s tebou.“ Zohol sa až úplne k mojej tváry a mne pohladil tvár jeho  dych. Bolo to niečo. Niečo iné. V tom momente som mu verila. Každá časť paniky odplávala aj s obavami.

Držal ma v náručí a ja som sa mu pozerala do očí. Ani na minútku som neuhla očami. Cítila som tú elektrickú energiu čo sa vlnila okolo môjho tela.

Vstúpili sme do vody a on sa žiarivo usmial.

ize: small;">„Bolo to až také strašné?“

„Nie ale ked sa ma pustíš umrznem.“ Zadrkotala som hrane zubami.

„A kto povedal, že sa ťa pustím?“

„Ja!“ Zakričal zozadu Tomm a stiahol Dana pod vodu a tým aj mňa.  Otvorila som pod vodou oči a plávala ďalej z ich dosahu. Keď som bola dosť ďaleko vynorila som sa a pozerala sa ako sa chlapci bijú. Za mojím chrbtom sa rozprestieral les. Zrazu pukla vetvička a ja som sa vyľakane otočila. Prisahám, že som na sekundu videla oči. Desivo červené oči. Počula som, že stíchli aj chlapci. Dan bol v mžiku pri mne a ťahal ma preč.

„Deje sa niečo?“ špitla som a skúmala jeho tvár.

„Nie... len máš už modré pery. Musí ti byť zima.“ No pohľad nespúšťal od lesa. Klamal a ja som to cítila z každej časti jeho tela.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj skutočný život 5. kapitolka: