OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj skutočný život 3. kapitolka



Môj skutočný život 3. kapitolkaTakže tu je tretia kapitolka. Dúfam, že sa vám poviedka páči a strašne vám chcem podakovať za komenty. Ste naozaj skvelý a dávate mi chuť písať dalej. Nič viac asi ako dakujem nemôžem povedať len toľko že ste nenormálne skvelí a nadprirodzene úžasní. =)

3. kapitolka

 

 

Vystúpila som a očami hladala Kiku. Už tam stála a mávala mi  a vedľa nej stáli chalani. Usmiala som sa a šla cez prechod.

„Ahojte!“ hned na to sa mi hodila okolo krku Kika.

„To ti teda trvalo!“

„Ale prosím ťa!“ vyplazila som jej jazyk a milo sa usmiala na našich dnešných spoločníkov. Kika sa postavila k Tommovy a mne teda ostal Dan. Takže toto nie je normálne kino? Vyzerá to ako rande ale radšej si svoje komenty pre Kiku nehám na ICQ.

„Tak...“ začal ale zjavne nevedel pokračovať.

„Máš domáce zvieratká?“ opýtla som sa prvú vec, čo ma napadla. Musela som sa poriadne červenať pre moju blbosť! Len sa pousmial a kývol.

„Psa... ak chceš mohli by sme... ho ísť spolu niekedy vyvenčiť. Ale samozrejme iba ak chceš.“ Tak to bolo milé. ON je totálne roztomilý. Pane bože! Spamätaj sa Ines! Pozrela som sa do jeho očí a moje srdce sa roztieklo a kolená podlamovali on je proste ...

...  „Jasné v pohode. Ja mám čas v podstate stále.“ Usmiala som sa.

Večer prebehol celkom pekne. Kika a Tom sedeli pred nami. Takže áno je to rande. Držali sa za ruky a sem tam si dali pusu. Super!  Niekedy mám chuť ju zabiť. S Danom sme dabovali hercov a strašne sa smiali. Robili sme hlúposti a celé kino nami bolo pohoršené. Vychádzali sme z kina a mamičky s detmi na nás zazerali. Na tom sme sa pochcechtávali tiež. Kika vyšla s Tommom a držali sa za packy. Boli zlatý dúfam, že mu tá trubka nezlomí srdce. Pretože sa na ňu pozerá tak... zaľúbene a s láskou.

„To ste nemohli byť tichšie?“ zasmial sa Tomm. My sme sa na seba s Danom pozreli a vypukli vo velikánsky rehot.

„Inak nechceli by ste zajtra dojsť k nám? Máme bazén.“ Pýtal sa Tom. Kika  začala horlivo prikivovať a ja som nevedela, či je to vhodné. Predsa ich nepoznám tak dlho ale budiš. Aj tak by som zas stvrdla doma alebo  umrela nudou a spomienkami.

„Jasné rada.“ Usmiala som sa.

„Tak to je super.“ usmial sa spiklenecky Dan.

Zajtra mám narodeniny. 16 rokov Kike to stále nedošlo a dúfam, že zabudla. Chalani  nás odprevadili na zastávku a počkali do kým nám prišiel autobus. Kika sa posledný krát pobozkala s Tomom  a bežala na autobus, ktorý len tak tak stihla. Prísavníček jeden!

„Bolo to super, no nie?“ zahľadela sa do dialky Kika a na tváry mala priblblý úsmev.

„Bolo.“ Usmiala som sa.  Spolu sme vystúpili, no každá sa vydala svojou cestou. Bol teplý večer.  Pospevovala som si a šla kamennou cestičkou. Okolo mňa bol malý lesík.  Pozrela som sa na hodinky. Bolo 22:35 myslím, že sa domov ešte neponáhľam. Sadla som si na padnutý strom nedaľeko cestičky a nechala teplý vánok hladiť moje holé ramená.

Zrazu mi zazvonil mobil.

„Ines ! Prosím pomôž mi...“ vzlykala do mobilu Kika.

„... už  je skoro tu. Pomôž mi som pri mojom dome.“ Plakala a utekala. Dychčala mi do mobilu. V tom momente som začala utekať. Mobil mi padol, no nemala som čas sa po neho vrátiť. Utekala som  až ma pichalo v boku.

„Kika!“ kričala som a utekala. Padala som, no vždy som vstala. Musím zistiť čo sa stalo. Kde je. Zrazu som videla čiernu siluetu a v svetle lampy kikine kučeravé vlasy.

„Pusti ju!“ vrešťala som a v tom  čierna silueta skamenela. Kika plakala a tvár si zakrývala rukami. Po ramene jej tiekla karmínovo červená nitka krvy. Otočil sa a bol desivý. Kika kľačala pritisnutá pri stene. Zrazu bola ta zrúda pri mne a držala mi pod krkom.

„Hm...   nebojácna.“ Zasmial sa a ja som mu flusla do tváre. To ho asi naštvalo lebo zavrčal a hodil ma  do strany. Moje telo narazilo do lampy. Nevdela som sa nadýchnuť. Pomalým krokom šiel ku Kike a tá vystrašene tikala očami medzi ním a mnou.

„Zabijem ťa!“ zasyčala som.

„Ty si ešte živá?“ zodvihol obočie a šiel ku mne. Obkročmo si na mňa sadol a začal ma škrtiť. Nemohla som nič robiť. Kika vstávala a utekala ku mne no nemala šancu. Pozerala som sa jej do očí a hovorila jej nech utečie. Musí ísť!

„Pusti ju!“ počula som veľmi známy hlas. Zrazu zovretie z môjho krku zmyzlo. Konečne som sa mohla nadýchnuť. Prudko som si sadla a vdychovala. V hrdle ma bolelo a motala sa mi hlava. Kiku držal... TOM?! Čo tu robí tom?

Zrazu ma niekto držal v náruči. Rozplakala som sa a všetko ma bolelo. Nevládala som ani držať otvorené oči.

„Už to je dobre.“ Šepol mi do vlasov... DAN?!

„Je mi to tak ľúto.“ Utekala ku mne Kika. Mne nie. Keby som nedošla... bohvie čo by sa stalo.

„Nemá čo.“ Zachrapčala som a myslela, že to hrdlo mám asi prepichnuté  ihlami. Cítila som ako keby sa mi vrhlde hromadila krv. Ako keby mi ho pálili.

„Zabil by ťa. Kvôli mne!“ Vzlykala.

„Zažila som horšie.“ Zasmial som sa a bola rada, že mi nevybuchne hlava.

„Dnes by ste mali ísť k nám.“ Šepol Tomm. Načo? Ved je všetko v poriadku, či nie?!

„Dobre.“ Smrkla Kika.

Zavolala som mame a povedala, že spím u Kiki. A ona zavolala svojej a povedala, že spí u mňa.

Bolo to tak jednoduché až to bolo hrozivé. Čo sa to v tomto prekliatom mestečku robí? Počula som veľa historiek a iných hlúpostí. Samozrejem by som tomu veriť chcela ale je to hlúposť. Rozprávky pre deti aby rýchlejšie zaspali.

Dorazili sme  pred velikánsku vilu. Bola krásna a zdobená. Rám dverí bol vyrezávaními ružami. Všade okolo boli kvety, ktoré osvetlovali malé lampičky. Okolo bol len les. Tak nádherné a romantické miesto som ešte nevidela. Pod veľkou vŕbou, ktorá stála pri žblnkajúcom potoku, bola húpacia lavička. Bol by z tadiaľ skvelý výhľad na hviezdy. To už ma za ruku potiahla Kika a ja som sa spamätala.

Vošli sme dnu a bolo to tu ešte väčšie ako to vyzeralo z vonku.

No stále nádherné. Predsieň, no veľkosťou sa rovnala mojej zapadlej izbičke, bola ladená do béžovej a modrej. Doplnky boli zlaté. Naozaj to tu vyzeralo ako v kráľovstve.

„Budeš spať u mňa.“ Šepol Kike Tom do uška. Ona len kývla a šlapala s ním schody. To nemyslí vážne?! Bože, povec mi za čo ma tak trestáš!

„Ty budeš spať u mňa v izbe, dobre?“ Usmial sa na mňa Dan. Mám či nemám?! Ale pôjdem predsa mi zachránil život nie? Zrazu som počula malé kroky, ked spoza rohu vybehol psík. Bol krásny. Srsť mal karamelovú a huňatú. Taký do postele, plyšák.

„Jaký si krášny.“ Šušlala som k nemu a hladila ho za ušami. Dan sa iba smial.

„Si blázon.“ Šepol do tmy.

„Ako sa volá?“ Jeho vetu som radšej ignorovala.

„Granko.“ Zasmial sa.

„Takže Granko.“ Pošveholila som ho na brušku.

„Mali by sme ísť.“ Povedal to  tak vážne a pri tom sa mračil na schody. Vstala som a šla hore. Neviem, čo sa stalo ale zrazu bol nejaký zvláštny zamyslený.

Stáli sme pred dverami a Dan ich otvoril. Zažol svetlo a mne sa poskytol pohľad na typickú chlapčenskú izbu. Na posteli mal rozhádzané oblečenie na stole neumyté taniere a poháre. Okolo koša papiere. Určite skúšal triafať.

„Prepáč.“ Špitol mala som dojem, že sa červená ale to mi zase šibe.

„V pohode.“ Zobral riad a utekal dole. Zatiaľ som mu skladala oblečenie z postele do kôpok. To čo bolo špinavé som mu hádzala na kôpku. Kým sa vrátil už som s tým bola hotová.

„To nemyslíš vážne!“ pozeral sa kôpky mykla som plecami a podávala mu ich.

„Máte to tu pekné.“ Usmiala som sa.

„Hej... mama bola šikovná.“ Bola? To som nechcela. Pripomínať mu niečo, čo ho bolí. Radšej som nič nehovorila.

„Okej, idem ja.“

„Kam?!“ zachraptela som. Neviem čo ma to napadlo. Ale bála som sa. Nechcela som aby šiel.

„Predsa do obývačky. V hosťovskej je Tomm. Dúfam.“ Pohľad mal niekde v diaľke, no to som ho prerušila.

„Okej, v obývače spím ja.“ Schmatla som budnu a už už som mala ruku na kľúčke.

„Nikam nejdeš!“

„Vidíš, že by som nešla?“ otočila som sa naspäť k dverám. No v tom do mňa letel vankúš.

„Takže ty takto!“ smiala som sa a hádzala do neho vankúš. Tak vznikla vankúšová bitka.

Obaja sme udychčaný padli medzi vankúše na zemi. Okolo nás padali pierka.

„To boli moje posledné vakúše.“ V tom zablikala žiarovka a bum... bola tma.

„Myslím, že to bola tvoja posledná žiarovka.“ Smiala som sa a ...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Môj skutočný život 3. kapitolka:

3. MirushQka přispěvatel
21.02.2010 [10:00]

MirushQkaEmoticonEmoticon Ty perfektne píšeš... Idem rýchlo na ďalšiu kapitolu...EmoticonEmoticonEmoticon

2. DarkPassion
25.01.2010 [6:58]

Moc pekne dakujem a jasné hned dnes sa do toho pustím čiže na mojom profile to už bude dnes. EmoticonNeviem kedy to vydaju ale dnes to budem mať na profileEmoticon

1. lili přispěvatel
24.01.2010 [21:29]

liliRýchlo, rýchlo ďalšiu!!!EmoticonMáš super štýl písania, aspoň podľa mňa, pretože si ma úplne zatiahla do dejaEmoticona potom si to tak napínavo ukončila, že sa neviem dočkať na ďalšiuEmoticonEmoticonEmoticonTak šup šup rýchlo!!EmoticonEmoticonEmoticonJa tie smajlíky milujem!EmoticonEmoticonEmoticonEmoticonEmoticonEmoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!