OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Môj skutočný život 2. kapitolka



Môj skutočný život 2. kapitolkaTakže tu je druhá kapitolka. Dúfam, že budete spokojní. =)

2. kapitolka

 

Kika ma schmatla  za ruku a vystúpili sme rovno pred školou. Bola veľká a honosná. Pred ňou postávali žiaci. Dievčatá sa slnili na slnku a chlapci sa rehotali v kútoch, ktoré boli zakryté tieňom. Ked sa ozval zvonec všetci sa v sekudne pobrali dnu. Zhlboka sme sa obe nadýchli a vyrazili dnu tiež...

... vstúpili sme dnu a chodby  už boli práznde. Bolo to tu krajšie ako vonku. Prezreli sme asi, každí kút. Pochodili sme všetky triedy až sme našli tú pravú. Na dverách stálo 1.A.

Otvorila som dvere a všetky tváre sa otočili k nám.

„Dobrý deň. Prepáčte, že meškáme ale zablúdili sme tu.“ Ospravedlnila som nás  a Kika dodala jeden zo svojich okuzľujúcich úsmevov.

„To je v poriadku. Sadnite si, prosím.“ Usmiala sa a pokynula k voľným miestam. Kika si sadla ku veľmi peknému chlapcovi. Videla som, že s tým veľké problémi nemá. To asi každá v tejto triede.

Bol  bledý a celkovo taký, viete manekýn určite neobídeme ani veľkosť jeho ega. Ja som bola nútená si sadnúť k takému podobnému chalanovi. Prezrela som si ho lepšie. Mal čierne vlasy ako havran. Oči zelené ako smaragdy.  Pleť beldá, akoby nepoznal slovo... slniečko. Rysy mal na svoj vek ostré. Vyzeral ako filmová hviezda, akoby sem prišiel natáčať film. Oblečenie samozrejme značkové. Dám ruku do ohňa za to, že tí dvaja típkovia sú z jednej... rodiny. To slovo ma pichalo vo vnútri. Za tú sekundu som stihla premýšľať nad toľkými vecami. Sadla som si k nemu. Kika sa na mňa otočila a zazubila sa. Jej oči utiekli ma môjho spolusediaceho a naspäť na mňa, zodvihla palec na hor a otočila sa k tabuli. Nad týmto jej divadielkom som musela prevrátiť oči. To dievča potrebuje odbornú pomoc.

„Vítam vás  tu v takom hojnom počte. Som rada, že som dostala triedu, kde je toľko múdrych hláv. Dúfam, že spolu budeme dobre vychádzať...“ Usmiala sa a očami prebehla po triede. Múdre hlavy? To kde pobrala? Nehovorím, že sme tu všetci blbí ale Kika a ja? Prepáčte ale my sme iné čísla.

„... moje meno je Dušana Vorn. Teraz by som rada počula vaše mená i niečo o vás.“ Znovu jej umelý úsmev. Asi ho začínam nenávidieť. Ved o ňom sa mi bude ešte aj snívať!

Svojimi čokoládovo  hnedými očami blúdila po triede a hľadala svoju prvú korisť. Jej oči sa zastavili na mne. To nemyslí vážne. No tak moja milá, my spolu vychádzať nebudeme nikdy. Týmto si  zaručila vojnu! To si naozaj nemohla vybrať lepšiu obeť? Ja sa naozaj nechem strápniť prvý deň! Prvý! Pred toľkou tlupou deciek? To je povesť, ktorá mi navždy ostane!

„Ako sa voláš?“

„Ines. Ines Pain.“

„Krásne meno. Ty asi nie si odtialto však?“

„Uhm...nie.“ usmiala som sa. Bolo to silené ale snaha sa predsa cení!

Len nech sa nepýta na rodinu! Prosím rodina nie!

„A čo tvoja rodina?“ A je to tu . Kika sa na mňa bleskovo otočila.

„V pohode.“ Mykla som plecami a dúfala, že to už nechá tak.

No učiteľka sa zasmia a začala znova zo svojím spoznávaním aj, ked ja by som to nazvala trošku inak “SNORENIE, OTRAVOVANIE, SMRŤ“.

„Prepáčte, ale  sú to súkromné veci a ja sa nerada zdôverujem cudzím ľudom!“

Celá trieda na mňa pozerala ako na debila. Každí pár očí visel na mne.

„Och... áno. Uhm, chápem.“ Zakuckávala sa.

To ju to až tak zaskočilo? To som jediná ktorej je toto celé nepríjemné?

Už sa po zbytok hodiny pýtala radšej iba na mená. Ked zazvonilo zbalila si veci a šla preč. Všetci ostali sedieť na na miestach. Hanbili sa a podobne. Vstala som a šla za Kikou no tá šla práve za mnou. Ked som sa obracala narazila som do môjho spolusediaceho. Pierc na perách sa mi zavodil o jeho tričko. Nevšimala som si to a trhla sebou. Neroztrhala sa mi pera ani nič také, no krvácala a bolela príšerne.

„No do riti!“

„Prepáč... naozaj prepáč.“ Mrmlal stále. Bol vcelku zlatý.

„To sa  mi nestalo prvý krát...“ Kývla som lahostajne rukou.

„... teda myslela som tú peru.“ Cítila som ako sa mi tvár zalieva červeňou. On sa iba uchechtol a začal sa predstavovať.

„Ja som Dan Peatrson.“ Usmial sa a stisol mi ruku.

„Teší ma. Moje meno už iste poznáš z môjho podareného vystúpenia.“

„Jasné.“ Usmial sa.

Zazvonilo a my sme sa pobrali na miesta. Až teraz som si uvedomila, že po celý čas sme stáli v strede uličky.

„Už to nebolí?“ pozrel sa na moje pery a mne sa v tom momente rozbúchalo srdce a v ústach som mala sucho.

„Uhm... už nie.“ Usmiala som sa. Učiteľka stále neprichádzala. Tak sme dalej viedli debatu. Po nejakej dobe Kika a jej spoločník, jeho brat, šli k nám.

„Ahoj ja som Kika Bauman.“ Usmiala  sa a podala Danovi ruku.

„Dan Peatrson.“ Usmial sa a mne sa začal predstavovať jej “priateľ“  a určite jeho brat!

„Tom Peatrson.“ Ha! Ja som to vedela!

„Ines Pain.“

„Dnes ideme s Tomom do kina aby sme sa lepšie spoznali, nepôjdete s nami?“ Prosím pekne kto kedy videl spoznávanie v kine?

„Ja môžem a ty Izzy?“ usmial sa na mňa Dan. Počkať IZZY?

No dobré...

„Neviem. Ja uvidím, zavolám ti Kika a...“ vôbec ma nenechala dohovoriť moje výhovorky. Mračila sa na mňa  a ja som si porazene vzdychla.

„Dobre, budem tam. Sľubujem!“ Zodvihla som malíček a ona ho chytila svojim. Vždy ked sme vykonali toto naše tajné, no tajné je hlúpe slovo, ked sme vykonali toto gesto platilo všetko čo sa povedalo alebo sľúbilo.

Škola prebehla rýchlo.  Dohodli sme sa na 19:00 pred mestským kinom. Kikina mama nás odviezla domov. Ked som došla dnu bola všade tma. Maťko zas zabudol odostrieť.  Vyzula som sa a hodila veci do izby. Prišiel ma privítať Ares. Môj, náš pes.

„Ahoj fluffy.“ Pohladila som ho pozdĺž tela.

Šla som do kuchyne, kde som umyla riad. Upratala som v obývačke. Ked za mnou došiel môj bráško.  Učil sa na výšku mal totižto skúšky. Na sebe mal iba trenky a zubil sa na mňa. Vždy bol strašný vtipálek na to čo si zažil. Je pravda, že je uzavretý a nikomu,  čo ho trápi nehovorí a v tomto sme rovnaký. No u mňa poznajú, že som nešťastná pretože som podráždená iná, zmenená.

„Kedy si došla?“

„Nviem. Asi tak pred 45 minútami.“

„Pustím ti jednu pesníčku.“ Usmial sa a cupital do svojej izby. Miloval hudbu a vždy, ked objavil nejaký zázrak tak som bola prvá, ktorá si ju vypočula.

Hudba sa rozoznela, najprv bola kľudná a príjemná neskôr rýchla a roozhnevaná a na koniec pomalá a smutná. Celkom ma zaujala.

„Je naozaj dobrá. Kde si ju vyhrabal?“

„Tajné zdorje, tajné zdroje.“ Klypkal  na mňa svojimi modrými očami. Ako súrodenci sme sa vôbec nepodobali. Ja som bola taký tmavší typ a on skôr taká bľedula.

Pozrela som sa na hodinky a bolo 17:30. To asi stohnem dať sprchu, že ?

„Idem do sprchy a potom idem s Kikou a dvoma spolužiakmi do kina.“

„Rozumel som dobre? Spolužiakmi? Chlapci? Mužský rod?“ Musela som sa zasmiať. Vždy bol vtipný, ked sa snažil byť starší brat.

„Presne tak. Rozumel si najlepšie ako si mohol.“ Smiala som sa a šla do kúpeľne. Osprchovala som sa a vyfúkala si vlasy. Neskôr som sa jemne nalíčila a vyžehlila si vlasy. Obliekla som si  bledé džínsy. Čierne conversy a biele tričko. Na to som si hodila čiernu vestu a asi 1000 000 náramkov sa mi točilo  na ruke. Bola som so sebou spokojná. Ked som sa druhý krát pozrela na hodinky skoro ma piclo. Už bolo 18:45. Zavolala som ešte mame a schmatla tašku a utekala na autobus.

Autobus išiel našťastie na čas tak prídem tak akurát. Sadla som si  a pozorovala ľudí za oknom autobusu. Šli sme okolo parku kde sa deti hrali s rodičmi. Videla som  ako krásne im je. Znovu...znovu ma to chytilo.

Vystupovala som z výťahu a tešila sa, že si konečne doma po škole odýchnem. No stalo sa niečo čo by ma nikdy nenapadlo. Otvorila som dvere a uvidela scénu, ktorá ma trhala na kúsky. Zabíjala. Po lícach mi začali stekať slzy.

Môj otec by moju vlastú mamu. Doslova mlátil.

„Zbláznil si sa?!“ kričala som a sácala do neho.

„Prestaň!“ štekol a odsotil ma. Mama plakala a kričala na mňa aby som odišla. Nie! Nikdy.

Nevedela som, čo mám robiť. Na poličke boli veci. Začala som do neho hádzať knihy. Všetko, čo som schmatla.

„Nedotýlaj sa jej lebo ťa zabijem. Zabijem...!“ vzlykala som a snažila si nahovoriť, že to je zlý sen. Nočná mora, ktorá ma síce prenasleduje každí deň. Ale je to iba sen.

„Prosím?!“ zasyčal a schmatol obe moje ruky takou silou, že som zacítila len tupú bolesť. Neznesiteľnú bolesť v oboch rukách.

Ležím doma a obe v ruke sádre. Zlomené. Prečo ja? Prečo si osud vybral práve mňa? Ale áno, je to lepšie, že trpím ja a niekto iní. Neprajem ani tomu najväčšiemu nepriateľovi toľko bolesti, ktorú cítim ja. Či je to fyzická alebo psychická.

Chcem koniec. Už len koniec.

Zobudila som sa z tej minulosti. Konečne. Vstávala som a utierala si vlhké líca. Asi to musí vyzerať divne! Ach jo. Vytúpila som a očami hladala Kiku. Už tam stála a mávala mi  a vedľa nej stáli chalani. Usmiala som sa a šla cez prechod.

„Ahojte!“ usmiala som sa a hned na to sa mi hodila okolo krku Kika.

„To tii teda trvalo!“

„Ale prosím ťa!“ vyplazila som jej jazyk a milo sa usmiala na našich dnešných spoločníkov. Kika sa postavila k Tommovy a mne teda ostal Dan. Takže toto nie je normálne kino? Vyzerá to ako rande ale radšej si svoje komenty pre Kiku nehám na ICQ.

„Tak...“ začal ale zjavne nevedel pokračovať.

„Máš domáce zvieratká?“ opýtla som sa prvú vec, čo ma napadla. Musela som sa poriadne červenať pre moju blbosť! Len sapousmial akývol.

„Psa... ak chceš mohli by sme... ho ísť spolu niekedy vyvenčiť. Ale samozrejme iba ak chceš.“ Tak to bolo milé. ON je totálne roztomilý. Pane bože! Spamätaj sa Ines! Pozrela som sa do jeho očí a moje srdce sa roztieklo a kolená podlamovali on je proste ...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Môj skutočný život 2. kapitolka:

6. SaDiablo přispěvatel
22.01.2010 [22:38]

SaDiabločáu, tak sem zase nějak rychle přečetla další část ale jelikož zítra jedu pryč z čr, budu si muset počkat :( ...ale těším se :) líbí se mi tvůj styl psaníEmoticon

5. lili přispěvatel
22.01.2010 [22:27]

liliJááj, že mi nezaploEmoticonEmoticon

4. DarkPassion přispěvatel
22.01.2010 [21:39]

DarkPassionHej hej sú.Emoticon Jasné dnes ju napíšem.Emoticon Ved, ked chceš nemusíš čakať do kým ju vydajú. Kľudne chod na môj profil DarkPassion a tam to budeš mať. Emoticon

3. lili přispěvatel
22.01.2010 [21:11]

liliFakt nemáš začoEmoticonSnaž sa nemyslieť na minulosť. To mi jedna kamoška raz poradila a celkom to ide, ale nie vždy sa to dá... ved vieš... no oki, už sem daj ďaľšiu časťEmoticonEmoticonEmoticonEmoticonEmoticonTie smajlíky sú superEmoticonEmoticonEmoticonEmoticonEmoticon

2. DarkPassion přispěvatel
22.01.2010 [20:47]

DarkPassionNaozaj dakujem.Emoticon Hej aj mňa mrzí, že sa niečo také môže diať. Ale už je to všetko dobre. Konečne som z toho teroru vonku ale naozaj spomienky vedia prenasledovať.Emoticon

1. lili přispěvatel
22.01.2010 [19:21]

liličím ďalej tým viac si začínam tvoju poviedku obľubovaťEmoticonJe krásna a zároveň smutná... možno ti to už povedali mnohí, možno to bude znieť otrepane, ale mrzí ma že si si toto prežilaEmoticon. Fakt pokračuj v tejto poviedke!!! Teším sa na ďaľšiu časť!!!EmoticonEmoticonEmoticonEmoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!