OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Lovci hláv - 4. kapitola

18.12.2014 (20:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1446×

4. kapitola

Nedokázala som sa nadýchnuť. Dusila som sa tekutou hrdzou, ktorá mi plnila pľúca. Snažila som sa vykašľať vlastnú krv, ale bolo jej príliš veľa. Prevrátila som sa nabok a uvidela jej tvár. Dlhý škrabanec, ktorý poznačil jej líce v tú noc, bol stále rovnako čerstvý. V očiach mala slzy, ktoré sa jej pomaly kotúľali dole tvárou až na asfalt. Trasľavou rukou si z hrude vytiahla strieborný kôl. Načiahla som k nej ruku a zašepkala jej meno. Urobila to isté, ale boli sme od seba tak ďaleko, že sme sa nedokázali dotknúť. Chcela som sa viac načiahnuť, lenže vtedy sa mi rozplynula pred očami. Ostal z nej len prach. Vykríkla som. Pozrela som sa do čierneho neba a cez slzy som ju znovu uvidela. Vznášala sa nado mnou a v tvári mala chladný výraz.

„Je to tvoja vina,“ povedala.

Prebudila som sa uprostred noci. Posadila som sa na posteli a rýchlo skontrolovala svoju izbu. Anija spokojne oddychovala na svojej posteli a všade po internáte vládol pokoj. Zašla som si rukou do vlasov a snažila sa rozdýchať svoj sen. Od tej noci, kedy mi umrela matka, sa mi s ňou snívalo každú noc, ale nikdy to nebolo také hrozivé. Doposiaľ ma ani raz neobvinila so svojej smrti. Až doteraz.

Zložila som nohy z postele a nazula si tenisky. V sprchách na chodbe som si opláchla tvár, no nedokázala som sa na seba pozrieť do zrkadla, pretože som sa bála. Bála som sa, že sa aj ja sama začnem obviňovať z niečoho, za čo som nemohla. Alebo áno?

Zúfalo som zbehla dole po schodoch a potichu vybehla na dvor pred internáty. Do tváre mi udrel chladný nočný vzduch. Prečesala som pohľadom okolie a uistila sa, že ma nikto nemôže vidieť a nebudem mať problémy. A potom som sa rozbehla.

Chcelo sa mi plakať, kričať a niečo rozbiť. Rosemaryne slová som však nedokázala dostať z hlavy, nech som bežala akokoľvek rýchlo. Niečo vo mne pomaly začínalo súhlasiť s mamou, aj keď niečo druhé sa tomu tvrdeniu bránilo. Upíri boli najdesivejšie bytosti sveta tieňov. Zdolali aj skúsenejších lovcov a mnohí, už len pri vyslovení ich mena, sa chceli schovať. Rosemary ma trénovala od môjho útleho detstva, aby som bola pripravená, keď sa s nimi stretnem. Často mi popritom rozprávala príbehy o slávnych Lovcoch hláv, ktorý sa postavili celým klanom a prežili. Boli to hrdinovia. Ja som však taká nebola.

Loveniu beštii som sa začala venovať v roku, keď sa ostatné dievčatá ešte stále hrávali s bábikami. Už vtedy som sa celým svojim bitím túžila raz postaviť proti upírom a poraziť ich. Avšak ešte stále som na to nemala. No dozvedela som sa to prineskoro.

„Dávaj si pozor na to, čo si želáš,“ zašepkala som si sama pre seba a zadychčane zastavila. V ďalšom pokračovaní ma odzbrojil elektrický plot.

Predklonila som sa, aby som sa mohla vydýchať. V hlave som si znovu premietla celý ten deň. Rosemary bola vydesená už pár dní. Ten týždeň sa s niekým stretla – nevedela som s kým – a potom chodila bledá ako stena. Začala všetkých upodozrievať, dokonca mi zakázala vychádzať v noci z domu. Ten deň bola celý preč. Začínala som sa o ňu báť – upíri by sa mali počas dňa zdržovať doma, na slnku totiž mohli zhorieť. Prišla hneď so západom slnka a kázala mi, aby som si zbalila len to najnutnejšie. Nastúpili sme do auta a ona mi do ruky strčila strieborný kôl. Patril jej. Bol vyrobený z čistého striebra a namočený do jedu z rastliny Aconitum lycoctonum alebo ľudovo zvanej Vlčí mor. Bola nasiaknutá v čarodejníckych ornamentoch vyrezávaných po okrajoch, ktoré mali dodať kolu silu.

Ten kôl dostala matka v dvadsiatich dvoch rokoch, keď sa stala Lovkyňou hláv. V tú noc ho dala mne a potom umrela.

V kríkoch niečo zašušťalo. Otočila som sa na temný les za plotom a srdce mi vynechalo pár úderov. Započúvala som sa do lesa, no nič som nepočula. Len niekde z hôr sa ozývali ženské výkriky. Zavrela som oči a pokúsila sa ich dostať z hlavy. Ani upíri nedokázali počuť na takú vzdialenosť a ja som tiež nechcela. Nechcela som byť ešte viac iná, ako som už bola. A aj keď sa u mňa nejaké anomálie objavovali len občas, pokúšala som sa ich aj tak čo najrýchlejšie potlačiť. A teraz som sa viac ako kedykoľvek inokedy potrebovala cítiť ako hunter.

Otvorila som oči a ešte raz prezrela okolie. Keď som si bola istá, že tam nikto nie je, pobrala som sa krokom späť k internátu.

„Kde si bola?“

Zastavila som vo dverách a pritiahla si uterák viac k telu. Anija predo mnou stála s rukami v bok ako nedočkavá manželka, ktorá v noci čaká svojho manžela, kým sa vráti z krčmy.

„V sprche?“ zatiahla som svoju odpoveď do otázky a zatvorila za sebou dvere. Chodba sa začínala hemžiť dievčatami a ja som nepotrebovala, aby nás niekto počúval. „Nemohla som spať, tak som si bola zabehať. A ako vieš, pri behu sa človek spotí.“ Prešla som ku skrini a vytiahla si čisté oblečenie.

„Včera si ledva prišla na izbu a zrazu si dostala chuť ísť si ráno zabehať? Na to, že si včera dostala poriadnu nakladačku od Christiana Vegu sa...“

„Stále to bolí, aby si vedela,“ zaklamala som rýchlo, len aby som ju umlčala. Moje telo sa regenerovalo rýchlejšie než telo obyčajného huntera, no občas som na to zabúdala.

„V poriadku. Obleč sa a môžeme ísť spolu na raňajky, ak chceš.“

„Samozrejme,“ prikývla som.

Ako poloupír som toho veľa jesť nikdy nemusela, ale rada som klamala samú seba, že som čistokrvný hunter. Vtedy som aspoň prestávala mať chuť napiť sa ľudskej krvi. Pretože aj keď som ňou nebola ovládaná ako upíri, občas sa stalo, že aj mňa prepadol amok a ja som zatúžila roztrhať niekomu hrdlo (alebo inú časť tela, na tom nezáležalo, len aby z toho išla krv).

Krv mi pripomenula môj sen, ktorý sa mi ranným behom skoro podarilo vytlačiť z hlavy a moja nálada znovu klesla na bod mrazu. Nevnímala som okolie, keď ma Anija viedla do jedálne na prízemí, ani keď sme si sadli k nejakej skupinke študentov. Spozornela som, až keď si od nás väčšina z nich odsadla.

Naklonila som sa k Aniji. „Čo sa deje? Niečo ich uhryzlo alebo čo?“

„To si nevšímaj,“ odvetil mi útly chlapec, ktorý ako jediný ostal sedieť vedľa nás. Včera ma s ním zoznámila Anija na Základnej analýze beštii. Mal s nami pracovať na projekte o čarodejniciach, ale jeho meno mi akosi vypadlo z hlavy.

„Tak čo sa deje, ehm...“

„Aaron. Stretli sme sa včera, ale to je v poriadku. Moje meno si tu aj tak nikto nepamätá,“ zasmial sa. Sklopila som pohľad a zahanbila sa. „Odišli, pretože nechcú mať problémy s Joyce a tým jej kumpánom. Všetci prváci sa ich boja, no a keď si ju včera zmlátila, vyslala správu, že kto sa s tebou bude priateliť, tak skončí za plotom. Pochop, nikto to nechce riskovať.“

Nemohla som uveriť jeho slovám. Na okamih som úplne stratila reč. Kde som sa to, dočerta, ocitla? Na strednej škole? Myslela som si, že toto všetko mám už dávno za sebou a Akadémia sv. Richella je na vyššej úrovni. Ale zjavne som sa mýlila.

„Tá mrcha. Veď je to vyhrážanie a to jej len tak nemôže prejsť, Scarlet,“ rozčertila sa Anija. Jedna moja časť s ňou súhlasila a už sa chytala na odvetu. Dokonca ju vyzývala, len nech príde a uvidí. Ale tá druhá sa tomu len smiala.

„Čo má stále s tým plotom?“ krútila som hlavou. „Včera zaň chcela poslať Aniju, teraz mňa. Ak ho tak veľmi miluje, tak nech ide za ním sama. A čo sa týka ostatných, keď sú takí zbabelci, mne to neprekáža. Nevadí mi byť sama.“

Znovu som klamala. Aj keď som bola zvyknutá na samotu, vadilo mi, že ma decká z Akadémia tak rýchlo odpísali. A to len kvôli jednej namyslenej krave.

„Lenže ty nie si sama. Stále máš mňa a nezabúdaj, že ani so mnou sa nechce nikto veľmi priateliť,“ smutne sa zasmiala Anija a chytila ma za ruku. Usmiala som sa na ňu a potom sme obe pozreli na Aarona.

„A ty? Prečo si ostal sedieť s vyhnancami?“

Aaron si napravil kockovaný rám okuliarov späť na koreň guľatého nosa a zachvel sa. „No, máme predsa robiť ten projekt, nie?“

Nezhltli sme mu to, určite za tým bolo niečo viac, ale ďalej sme to neriešili. Po raňajkách, keď som si na tanier vzala prvé ovocie, ktoré mi prišlo pod ruku (a takú chybu už v život neurobím), som dostala lekciu z potravín.

„To je pitaya,“ povedal Aaron, keď som si v rukách pohadzovala ružové ovocie nápadne pripomínajúce ananás.„Je celkom chutná, pokiaľ ti neprekážajú jadierka.“ Vzal mi ju z rúk, prekrojil a ukázal bielu dužinu s čierno-hnedými jadierkami. Vzala som si od neho polovicu a ochutnala. Nemala v sebe veľa šťavy, no po druhom kúsku som sa cítila najedená do sýtosti.

Na bojových umeniach, ktoré som po prvýkrát strávila so svojou triedou a profesorom Warrenom, sme preberali základnú obranu. Profesor nám ukázal niekoľko základných manévrov, ako sa ubrániť pred rovnako silným protivníkom, ktoré sme potom trénovali medzi sebou. Anija bola pridelená k Aaronovi, pretože mali rovnakú výšku a aj rovnakú svalovú hmotu. Občas som ich počas hodiny sledovala, keď sa môj protivník váľal na zemi, a typovala som, kto nakoniec vyhrá. Ale celý ich súboj sa nakoniec skončil nerozhodne.

„Takéto hodiny by mohli byť všetky,“ skonštatovala napokon Anija v šatniach.

„Súhlasím. Ale to by mi musel najskôr profesor nájsť vhodného súpera. Dnes to bolo ako bojovať s dotieravou muchou,“ povzdychla som si a utrela si tvár do uteráka.

„Bojovať? Veď sme sa mali iba brániť. Od skutočného boja máme ešte poriadne ďaleko. Aj keď súhlasím. Asi ťa skôr mali nechať v skupine s druhákmi. Nech sa môžeš biť s nádherným Oliverom a jeho úžasným kamošom Christianom.“

Hodila som po nej svoj mokrý uterák. Zafujkala a odskočila do uličky. Natiahla som si cez hlavu čisté tričko a špinavé veci zbalila do tašky.

„No tak, Scarlet. Nemôžeš poprieť, že obaja sú úžasní,“ zasnila sa.

„Ale môžem. Jeden ani nebojuje a ten druhý-“ odmlčala som sa, pretože ma nenapadlo nič, čo by som Christianovi mohla vytknúť. Vyzeral dobre, bojoval dobre. Na jeho „úžasnej“ existencii mi prekážalo jedine to, že ma porazil.

Pokrútila som hlavou a pobrala sa k východu. Anija ešte stále nebola oblečená a tak som sa radšej rozhodla ísť na ďalšiu hodinu sama, ako by som mala počúvať jej otravné reči.

„Hej, mimochodom,“ zastavila ma vo dverách, „hovorila som na tréningu s Aaronom. O siedmej sa stretneme v knižnici kvôli projektu o čarodejniciach. Hovoril, že už našiel potrebné knihy a má ich na izbe, ale keďže my na chlapčenskú časť prísť nemôžeme, dohodli sme sa, že bude lepšie, ak sa stretneme v knižnici.“

 „My tu máme knižnicu?“ spýtala som sa prekvapene, ale hneď na to som to aj chcela odvolať. Veď to bola škola, navyše obklopená elektrickým plotom. Samozrejme, že tu máme knižnicu. Nikto by budúcich lovcov nepustil na autobus do najbližšieho mesta, aby si mohli zháňať informácie k projektom.

„Je v hlavnej budove v južnej veži,“ oboznámila ma so smiechom Anija a potom zapadla späť medzi skrinky.

•••

„Už mi to lezie na nervy,“ precedila som pomedzi zuby.

Kráčala som s Anijou po chodbe k hlavným schodom. Alebo lepšie povedané, dupali sme. Bolo to od nervov a hnevu. Zajtra na nás čakala priebežný test a kvôli Joyce som sa na Akadémii sv. Richella čím ďalej tým viac cítila ako vyvrheľ. Odpadlík.

Ešte ráno som si myslela, že znesiem spolužiakov, ktorí o mňa nemajú záujem. Ale na poslednej hodine, keď mi jedno dievča podalo zhúžvený papierik s výhražným odkazom, už toho bolo na mňa priveľa.  

„Ukáž mi to.“

Vytiahla som malú guľôčku z vrecka jeansov a hodila jej ju do rúk, sotva ju stihla zachytiť. Pri prečítaní zhíkla, až sa pár okoloidúcich otočilo.

„Dnes v noci. Je po tebe, mrcha! To snáď nemyslí vážne. Odporná, hlúpa...“

„Slečna Petrovová!“

Obidve sme zastavili a otočili sa za prísnym hlasom. Za nami sa znenazdajky objavil riaditeľ školy, Nicholas Darki. Stuhla som, čo sa mi ešte nikdy pri nikom nestalo. Ale jeho zachmúrené čelo, vševediace oči a desivá jazva, by každého človeka nútili urobiť presne to isté. Ruky mal zopäté za chrbtom a pomaly sa k nám priblížil. Začula som, ako Anija hlasno prehltla a sama som musela bojovať s vlastným strachom.

„Slečna Petrovová,“ zopakoval a upriamil na ňu svoj pohľad. „Ste v škole, nie na ulici. Preto vás varujem, aby ste takto nerozprávali, rozumiete?“

„Ja... Áno, pán riaditeľ,“ rýchlo odvetila. Potom sa jeho pohľad upriamil z tej výšky na mňa. Premeral si ma a jasnomodré oči akoby mu v tom okamihu stmavli.

„Prečo ste sa vlastne tak rozčuľovali? Je niečo, čo vás ťaží na srdci?“

„Á...“

„Nie, nič,“ prerušila som Aniju a stisla ju za ruku, aby bola ticho. Nicholas Darki sa na nás ešte chvíľu pozeral, dokonca mu pohľad padol aj na papierik v Anijinej ruke. No nevyžiadal si ho, ani sa ďalej nič nepýtal. Len nám pripomenul, aby sme nemeškali a potom zmizol za rohom chodby.

„Je desivý,“ skonštatovala som a hlasno vydýchla, keď sa nám stratil z dohľadu.

„Je len mrzutý,“ oponovala mi Anija. „Nie je vraj zlý, ale spravodlivý. A ja si myslím, že si mu mala povedať o tých vyhrážkach. Doteraz to bola len hra, ale vieš, čo sa píše na tom odkaze – dnes v noci.“

„Dnes v noci sa nič nestane, sľubujem. Ak sa Joyce o niečo pokúsi, budem na ňu pripravená a dostane, čo si zaslúži. A teraz poď, meškáme,“ posmelila som ju a sama vykročila na schody. Pravda bola taká, že som Nicholasovi Darkimu nemohla povedať nič. Len by som na seba priťahovala pozornosť a to bolo to posledné, čo som vo svojom utajení potrebovala.

•••

„Raz, dva, tri. No tak, rátajte! Ste ako slimáky,“ kričal na nás profesor Warren na večernej hodine bojových umení. Stáli sme pri umelých figurínach a precvičovali si niektoré výpady. Naše zásahy museli byť presné a opakovať sa museli v rytmickom zvuku, inak sa profesor znovu nahneval.

Odtiahla som sa od oranžového panáka a prezrela si ruky. Predlaktia a hánky som mala červené od opakovaných úderov do hrude panáka. Obzrela som sa po ostatných a uvidela i krv a bolesť v ich tvárach. Nemala som tušenie, čo sa stalo profesorovi Warrenovi, ale bolo mi jasné, že dnes večer sa niektorých z nás rozhodol zničiť.  

„Dosť! Dosť! Prestaňte,“ skríkol ani nie po polhodine tréningu.

Prestala som rytmicky mlátiť svoju obeť a pozrela sa na neho. Tváril sa ako Boží hnev.

„Aj ľudia sú lepší, než vy. Nestojíte za nič!“ rozčuľoval sa. Pozrela som za neho a uvidela do telocvične vchádzať druhákov. Na úplnom čele išla Joyce, ako keby bola ich veliteľkou. Na okamih sa nám stretli pohľady a jej sa vydvihli kútiky pier.

„...úplne ignorujete rytmus. Nedávate do toho svoju silu. Ak by ste teraz stáli pred skutočnou beštiou, pochutnala by si na vás ako na malom predkrme. Jej boj s vami by bol ako zašliapnutie mravca. Len tu s vami strácam čas.“ Rozhodil rukami a otočil sa na päte. Napadlo ma, že na takého starčeka sa dokáže naozaj pekne rozčertiť.

„Čo sa deje, pán profesor?“

Joyce prišla k nemu a chytila ho dôverne za rameno. Vyzerala milo a nevinne, že by o nej nikto nemohol povedať, že je v skutočnosti zákerná a vypočítavá beštia.  

„Moja práca je úplne zbytočná. Nič sa nevedia naučiť. Rok od roku sem prichádzajú horšie deti.“

„To ste predsa hovoril aj nám a pozrite, kde sme teraz,“ usmiala sa na neho. Rýchlo po nás prebehla pohľadom. „Čo keby sme ich teda niečo naučili my? Dáme si súboje jeden na jedného. Teda, samozrejme, bude to len akože. No možno sa potom budú lepšie učiť, keď dostanú pár rán.“

Rozšírila som oči. To nemohla myslieť vážne. Lenže myslela a profesor Warren s ňou súhlasil bez ďalších pripomienok. Druháci si nás rozdelili ako hračky. Nie na každého však vydal starší žiak, a preto museli ostatný cvičiť medzi sebou. Prešmykla som sa pomedzi niektorých študentov, aby som mohla zostať s Anijou a neskončiť tak v páre s Joyce. Pretože presne o to jej išlo. Ako náhle dal profesor súhlas k tomuto šialenstvu, Joyce vyštartovala za mnou ako dravá šelma. Nebála som sa súboja s ňou, ale bolo by lepšie, ak by sa to neodohrávalo pred očami toľkých divákov.

„Anija,“ šepla som a zamávala na ňu. V tej chvíli ju stiahol Oliver a ja som bola stratená. Otočila som sa a nadýchla sa.  Joyce ma dobehla a s úsmevom otvorila ústa, keď mi pohľad zrazu zatienila vysoká postava.

„Táto je moja,“ informoval ju. Potom sa otočil a ja som sa ocitla pred širokým úsmevom Christiana Vegu. „Tak čo, dáme si odvetu?“

„Veľmi rada.“

Našli sme voľné žinenky a postavili sa proti sebe. Pokrčila som ruky a zodvihla zaťaté päste k perám. Prestupovala som z nohy na nohu a čakala. Jediným pravidlom tohto súboja bolo, že kto udrie prvý, má výhodu. Vedela som to ja a možno aj on. S útokom som sa však neponáhľala, pretože jeden nesprávny krok by ma mohol stáť stratu všetkých bodov.  

„Ani mi nepoďakuješ za záchranu?“ spýtal sa nečakane.

Kútikom oka som mrkla na Joyce, ktorá cvičila s tmavším chlapcom len pár krokov od nás. Už po prvej rane sa zapotácal a skončil na zemi.

„Nepotrebovala som zachrániť,“ odvetila som Christianovi a znovu sa začala sústrediť celou svojou mysľou len na neho.  

„Samozrejme, princezná. Dokázala si mi to už včera. Bol to pekný pokus.“

„Pokus?“ vyhŕkla som a spustila ruky.

Neváhal. Urobil výpad päsťou, ja som sa uhla a zároveň som sa hneď otočila, aby som sa mohla brániť pred jeho nohou. Nesklamal a urobil presne ten istý výpad ako včera. Skrčila som sa a tak sme si vymenili strany.

„Nemáš tam nič nové?“ vrátila som mu podpichnutie, keď som sa znovu narovnala do obrany. Zasmial sa.

„Ak by som ťa chcel skutočne zložiť, už by si na nohách nestála.“

„Skutočne? Tak sa predveď,“ vyzvala som ho a v tom istom momente som to aj oľutovala.

Vyrazil proti mne a sotva som sa stihla uhnúť nabok. Pokúsila som sa použiť nový výpad a vrazila mu z celej sily lakťom do hrude, no s ním to vôbec nepohlo. Následne som použila päsť. Odstrčil moju ruku a jednu mi vrazil. Zapotácala som sa ku stene a stratila všetku rovnováhu. Nečakal a udrel ma do boku. Odskočila som a ruky mi na okamih spadli. Pálčivá bolesť mi vystrelila do hrude a mala som problém sa nadýchnuť.

Znovu sa na mňa vrhol a ja som si na okamih všimla jeho kroky a eleganciu, ktorú do súboja vrážal. Nebojoval ako dravé zviera, ale každý útok mal dopredu dobre premyslený. Pozbierala som zvyšky sily a zachytila jeho vystretú ruku mieriacu k mojej tvári. Pretočila som ju a on sa v kŕči prehol dopredu. Vyvrátila som mu ruku za chrbát a niekoľkokrát ho kopla do brucha.

„Hej!“ skríkol niekto v telocvični. Avšak ani jeden z nás sa o ostatných nestaral.

Chytil ma za druhú ruku a potiahol. Zapotácala som sa do strany a bola nútená ho pustiť. Narovnal sa, vzal ma okolo pása a prehodil cez seba na žinenku ako vrece zemiakov. Tvrdo som dopadla na chrbát. Znovu mi vyrazil dych a svet sa so mnou zatočil a zároveň sa mi rozmazal pred očami.

Zaklipkala som viečkami a oslepili ma svetlá auta. V ústach som znovu cítila krv, v ruke ma chladil strieborný kolík a v ušiach som počula Rosemaryn výkrik. Mala som dosť, bola som porazená. Lenže práve jej hlas ma prinútil znovu sa otočiť na brucho a pokúsiť sa postaviť na nohy.

„Nevstávaj a priznaj si porážku, Scarlet.“

Nevedela som, že Christian pozná moje meno. Lenže slovo porážka som odmietala poznať. Mimovoľne som zachytila všetkých študentov stojacich obďaleč, ako nás pozorujú. Profesor Warren sa k nám snažil dostať, ale Joyce ho so svojim bodyguardom odmietala pustiť. Do hlavy sa mi dostala myšlienka, že s Christianovej strany nešlo o žiadnu záchranu pred Joyce. Bolo to nahrané, aby ma mohol zmlátiť miesto nej. To uvedomenie vo mne ešte viac rozprúdilo krv. Postavila som sa a aj napriek bolesti v hrudníku som zodvihla ruky.

„Neblázni. Ukončime to skôr, než ti ublížim.“

Nepočúvala som ho. Vrhla som sa dopredu, ale on mi vyvrátil ruku dozadu a pritisol sa mi na chrbát.

„Už včera si ledva odchádzala z hodiny po svojich. Čudujem sa, že si dnes ráno mala dostatok sily na beh. Ale teraz to už vážne nechaj tak, Scarlet. Nie som tvoj nepriateľ, rozumieš,“ šepkal. Až po poslednej vete som potlačila svoju hrdosť a uvedomila si, čo robím. Jeho hlas znel tak presvedčivo a úprimne, že som nemala dôvod pochybovať a okamžite som z mysle vypudila všetky svoje dohady. Nadýchla som sa a krátko prikývla. Christian ma pustil a zodvihol ruky.

„Zbláznili ste sa?“ Profesor Warren sa k nám konečne prebojoval a teraz mu vlasy stáli dupkom. „Pán Vega, čakal som od vás trochu viac rozvážnosti, než aby ste sa púšťali do riadneho súboja s prváčkou. A vy, slečna Hoechlinová, toto je váš posledný prešľap, inak letíte zo školy, rozumiete?“

„Áno,“ odvetila som mu zadýchane.

„Dobre. Odteraz ste vo dvojici s ním,“ povedal a posunul ku mne mladého Inda, ktorý ešte pred chvíľou dostával nakladačku od Joyce.

Pozrela som sa na Christiana, ktorý mal na tvári úsmev a potom sa obrátila na Inda.

„Ďakujem, že si ma šetrila,“ vyhlásil na konci hodiny Basim - ako sa mi predstavil. Bol to fajn chalan, ale tréning s ním bol ako stáť znovu proti figuríne. Neurobila som jeden poriadny úder, aby som ho nezložila k zemi či vážne nezranila. Po celý čas som však sledovala Christiana s Joyce a závidela im.

„Nemáš za čo,“ odvetila som s predstieraným úsmevom Basimovi a zamávala na Aniju, aby sa k nám pridala.  

„Kde si sa vlastne naučila takto biť? Už si predtým chodila na nejakú školu alebo si dostávala súkromné hodiny?“

Zasmiala som sa.

„Hej, chlapče,“ zastavila nás Joyce. „To nevieš, že Scarlet bola najlepšia na škole? V záznamoch to síce nemá, ale som si istá, že nechodila na žiadne súkromné hodiny práve naopak.“ Podišla bližšie a široko sa usmiala, pričom vytrčila rad bielych zubov. „Som si totiž istá, že naša malá Scarlet sa skôr bila na ulici ako v telocvičniach. Má ten štýl.“

„To je lož,“ skríkla som.

Nebola, Scarlet Piercová sa skutočne naučila bojovať na ulici. Ale Scarlet Hoechlinová, dievča, pochádzajúce zo starého rodu, nie. Tá bola príliš fajnová na také veci.

„Vážne? A netrápi ťa, že ťa už druhýkrát porazili?“

Zaťala som zuby. Šálka mojich nervov bola plná a už sa prelievala cez okraj. Zovrela som päsť a z celej sily do nej vrazila. Ozval sa výkrik a ja som si až vtedy uvedomila, že sa Joyce uhla a ja som zložila k zemi chudáka Basima. Joyce sa hrdelne zasmiala a odstúpila od toho úbožiaka. Zohla som sa k nemu a uvidela jeho zakrvavený nos. Krv mu stekala aj po brade na tričko a do rúk.

„Prepáč mi to. Vážne som nechcela,“ zahryzla som si do pery a nevedela, ako mu mám pomôcť.

Basim sa na mňa otočil, no oči sa mu akosi skrížili. Zreničky sa prevrátili dozadu a on odpadol na podlahu.

„Panebože, zlomila si mu nos!“ vykríkla Joyce. Prekvapene som sa pozrela na jej hystériu. Neskoro mi došlo, že to bolo len divadlo na privolanie profesora Warrena.

„Čo sa stalo?“

„Prisahám, že som nechcela,“ povedala som a odstúpila od neho i Basimovho bezvládneho tela. Narýchlo skontroloval jeho životné funkcie a prikázal dvom druhákom, aby ho odviedli na ošetrovňu. Potom ma prepálil pohľadom.

„Vy! Okamžite choďte do riaditeľne!“ kričal. Prehltla som hrču v hrdle, otočila sa na päte a zmizla z dosahu jeho hnevu. V duchu som si zanadávala a zaprisahávala sa, že toto Joyce len tak ľahko neprejde. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovci hláv - 4. kapitola: