OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Krvavý úsvit - 11. kapitola

08.08.2011 (10:00) • rossie • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1142×

11. kapitola - Planý poplach

Zaváhala som. On sa usmial a pustil ma z jeho náruče. Konečne som sa necítila ako jeho obeť. Slobodne som sa mohla nadýchnuť. Spustil ruky pozdĺž tela a pohľad zabodol do zeme. Odrazu na mňa pôsobil tak nevinne. Mala som chuť k nemu priskočiť a objať ho. Bola by to chyba a moje podvedomie mi to dávalo značne najavo. Pud sebazáchovy ma donútil zdvihnúť nohu a dať ju za seba. Znova. Keď som bola v bezpečí domu, zdvihol pohľad a smutne sa usmial.

„Shine. Prosím, prijmi moje pozvanie na malú prechádzku. Chcem sa rozlúčiť.“ Musela som povedať nie, lenže keď sa moja ruka vystrela a vložila som dlaň do tej jeho, vedela som, že tento boj mám dávno prehratý. Prečo so mnou tak zametá?

Štrk nám nevinne vŕzgal pod nohami, sovy húkali a mesiac osvetľoval nočnú krajinu. Cítila som sa ako vo filme. Zahli sme do temnej uličky, ktorá nás doviedla do parku. Zaviedol ma na tmavú cestičku, ktorá ani trochu nepripomínala žiarivú aleju, vysadenú len tými najfarebnejšími kvetmi a najvoňavejšími čerešňami. Tuhšie som sa k nemu pritisla. Uchichtol sa a ruku ktorú som mu zvierala si vybral a položil mi ju okolo ramien. Mesiac vyliezol s pod hustého, čierneho mraku a osvietil krajinu okolo nás. Odstúpila som od upíra, pretože tak ako sa sem vlialo svetlo, do mňa sa vliala odvaha. Premeral si ma a zmizol v najbližšej odbočke. Bolo mi jedno, že som ostala nechránená. Sadla som si na lavičku pod vysokým dubom. Mala som skvelý výhľad na ulicu oproti parku. Svietilo sa len v jedinom okne, v dome Denisiných rodičov.

„Shine, Lucy. Lucy, Shine.“ Dievča na mňa neprítomne kývlo a ešte tuhšie sa stúlilo v náruči toho magora.  Dnes to bude ešte zaujímavé.

Lavička sa prehla pod náporom ich váhy. Lucy sa mu pomrvila na kolenách a oprela sa o jeho hruď. On si medzitým pohmkával nejakú trápnu melódiu a usmieval sa ako slniečko na hnoji. Rezignovane som sa postavila a znechutene mu pozrela do tváre. Otočila som sa a rozbehla sa domov, nebudem trpieť tie jeho striedania nálad. Trpko som žmurkla a tak uvoľnila moje slzy. Bolelo ma to, že som taký slaboch. Načo som mu dnes otvárala dvere? Predsa som vedela, že upíri neplnia žiadne dohody. Prečo som s ním šla? Zabije ma niekde v kríkoch a moje telo nikdy nenájdu. Prečo som si sadla na lavičku a zbadala nevinné dievča, ktoré umrie tiež? Mohla som ísť domov alebo k Dí, tá by ma určite pustila dnu.

Moju tvár zdobili tečúce pramienky mojich sĺz a nepekný úškľabok na tvári. Dýchalo sa mi ťažko ale nevzdávala som to. Možno nie som atlétka, ale zabehnúť domov ešte dokážem. Chcela som sa ubezpečiť či ma nesleduje, a rýchlo som sa obzrela. Nebol tam.

Vtedy som si mala uvedomiť, že on je upír a nie človek. Možno mi to nedochádzalo s nedostatku kyslíka, ktorý rýchlo spotrebovali moje pracujúce svaly. Možno som bola len prehnane naivná. Ale spravila som chybu.

Vlasy sa mi nalepili na spotenú tvár a nohou som o niečo zavadila. Zase ma čakal jeden nepekný pád na tvrdú zem. Zavrela som oči a ruky si rýchlo vystrela pred tvár. To je jedna z tých vecí, ktoré robíme automaticky, je to niečo, čo máme nahraté niekde hlboko. Chrániť hlavu.

Zrútila som sa na asfalt a pocítila malé kamienky, ktoré sa mi zaryli do rúk. Bolelo to. Tie najmenšie rany vždy bolia viac ako jedna veľká. Nestrácala som čas a rýchlo sa zbierala na nohy. Krv mi pomaličky stekala po rukách a kvapkala na zem s končekov prstov. Asi som sa zranila viac ako to vyzerá. Chcela som sa pozrieť nato, čo spôsobilo tento hnusný pád. Kameň, ako inak. S celou silou som ho odkopla čo najďalej. Rýchlo som sa vydala domov, vedela som, že vôňa krvi upírov rýchlo naláka. A bude jedno, či to bude ten psychopat alebo niekto úplne iný. Bežať som nemohla, pravá noha ma až príliš bolela, tak som len krívala ako som dokázala. Chýbal už len kúsok a vykĺzla by som z parku do chladnej, tmavej ulice. Nepodarilo sa mi to. Tesne pred zatáčkou vyšiel spoza kríkov on. V náruči pevne zvieral zmietajúcu sa Lucy. Otočila som sa a krivkala preč od neho. Doskočil tesne predo mňa.

„Mám rád, keď sa bránite,“ povedal a podkopol mi nohy. Zrútila som sa na mokrú cestičku. Sedela som pred ním na kolenách ako najúbohejší sluha. Doplazila som ku kraju cesty a pokúsila sa zdvihnúť. Nemohla som sa udržať a tak som znova, a znova padala k zemi.

Zbohom otec. Denis, dávaj na seba a malé pozor. Emily, ty sa už o seba postaráš. Prosím, udrž otca na žive. James, stráž mi Dí. Zbohom upíri, tešte sa na nepríjemného strašiaceho ducha. Vitaj smrť.

Celkom vyrovnaná som sa, nedbajúc na kŕče v nohách, postavila. Dnes zomriem z hrdosťou. Pokúsim sa bojovať, nebudem slaboch. Letmo som si zotrela slzy a siahla si za chrbát. Za opaskom som vždy nosila kolík. Pevne som ho zovrela v pästi a opatrne ho vytiahla von. On bol ku mne otočený chrbtom, takže som mala celkom reálne šance. Silno som sa zahnala a zavrela oči. Nechcela som vidieť, ako miniem. Zaradovala som sa. Kolík o niečo zavadil a potom skĺzol. Tvár a ruky mi potrieštila krv. Natešene som otvorila oči. Ach, do riti. Čo som to urobila? Lucy na mňa treštila oči. Videla som ako v nich pomalinky vyhasína život. Ten osudný kúsok dreva som vypustila z ochabnutej ruky. Zazvonil o zem. Nemala som ani silu ospravedlniť sa jej. Teraz už neplatia žiadne výhovorky. Zabila som človeka. Z preťatej tepny na krku jej stále striekala krv. Dopadala mi do vlasov, na pery, okolo očí, na krk, na šatstvo a na odhalenú kožu rúk.

Do uší mi udrel jeho šialený smiech. Namiesto toho, aby utíchol, ten zvuk naberal na intenzite. Rukami som si prikryla uši. Bolo to strašné. Ozýval sa mi v hlave, stále hlasnejší a hlasnejší. Uši ma boleli a hlava ma začala bolieť.

„Prosím.“ Dala by som hocičo, zato aby to stíchlo. Splnilo sa mi to. Ticho sa rozľahlo krajinou, ako náhla tma. Mrak opäť zakryl jediný zdroj svetla. Nevidela som ani na špičku nosa, no počula som divný zvuk. Ako keď hryziete surové mäso? Preboha. Mesiac opäť osvetlil krajinu. Pozerala som sa na tú hroznú scénu predo mnou. Tento krát som sa rozplakala. Ten upír hrýzol do Lucynho hrdla. Nestačilo mu zaryť špicáky len raz a sať. Hrýzol ako keby bol divé zviera. Nie, on žul. Naokolo vypľúval kúsky mäsa, ktoré sa mu dostali do úst. Keď jeden taký väčší kus dopadol predo mňa, natiahlo ma na zvracanie. Rýchlo som odvrátila zrak od tej hroznej scény. Počula som, ako jej telo dopadlo na zem.

Rýchlo som sa prežehnala a pohliadla do tváre tej obludy. Chytil ma pod bradou a pristúpil bližšie. Vydral sa zo mňa divný trhavý zvuk. Divne sa uškrnul a oblizol mi líce. Vedela som, že upírom nechutí studená krv. Robil to preto, aby mi ubližoval. Potom nasledovalo druhé. Zlízal všetku krv a postupoval nižšie. Prešiel k mojej sánke a od nej sa pomaly blížil k brade. Potom sa odtiahol, uškrnul sa a prilepil sa na moje pery. Behal po nich jazykom.

Naťahoval to. Cítila, ako sa trasiem, uspokojovalo ho to. Zaskučala som ako ranený pes. Mal ma zabiť rýchlo, takto ma to bolelo... Pomalá smrť... Týranie... Pootvorenie mojich pier využil a vnikol dnu jazykom. Podlomili sa mi kolená. Cítila som pachuť krvi a mäsa. Pevne ma chytil, tak aby som sa mu nezviezla k zemi. Strčil mi jazyk snáď až do hrdla. Opäť ma natiahlo. Obsah môjho žalúdka skončil v jeho ústach. Strhol sebou. Toto určite nečakal. No neprestával ma bozkávať. Postupne ma donútil prehltnúť to späť.

Točila sa mi hlava a pomaly si ma brala tma. On ma však chcel udržať čerstvú. Zahryzol mi do jazyka. Cítila som ,ako sa mi ústami opäť rozlieva krv, tá moja. Pomaly ma ochutnával. Keď zneškodnil všetku krv z mojich úst, pohrýzol ma znova. O chvíľu som mala jazyk celkom napuchnutý a bolestivý. Opúšťali ma sily. Nohy už vypovedali službu. Už len on ma držal vo vzpriamenej polohe. Prechytil si ma len do ľavej ruky. Tou pravou mi pomaly vyhrnul tričko. Preskúmaval moje telo. Začala som sa brániť. Toto sa mi prestávalo páčiť, čím ďalej tím viac. Skrúcala som sa a rukami sa ho snažila odtlačiť. Tvrdo ma prirazil ku najbližšiemu stromu a ruky mi vykrútil za chrbát. Keď jeho ruka zmizla spod môjho trička, na chvíľu som sa potešila. Moja nálada však nasledovne klesla na bod nula. Rozopol mi zips na nohaviciach a stiahol mi ich dole. Ústa mi stále zapchával tými jeho a tak som nemohla kričať. Ruky mi bolestivo držal za chrbtom. Niečo sa vo mne aj tak zlomilo, a nabrala som poslednú silu. Zahryzla som mu do jazyka a keď prekvapene odtiahol svoju tvár, vytiahla som si ruky zo zovrenia. Pätu som mu zaryla do chodidla, ale asi to nepocítil. Než som stihla zareagovať zovrel mi ramená. Pritlačil ma na strom a pekelne sa usmial. Fľochla som mu do tváre.

„Ty malý červ,“ zavrčal a rozopol si poklopec. Prehltla som náhly príval sĺz a prestala sa vzpierať, len by som si ublížila. Trpko som zavrela oči a pripravila sa na najhoršie.

Tichú krajinu preťal hlasný zvuk... možno výstrel. Jeho telo s hlukotom dopadlo na zem a ja som sa zviezla pozdĺž stromu. Zachránená. Otvorila som oči. Emily stála pri lavičke na druhej strane cesty a v rukách zvierala pištoľ. Nechápala som tomu. Veď upíra by neskolil obyčajný náboj. Jedine... jedine, že by bol z dreva.

Upír sa pokúsil zdvihnúť. Z ramena mu tiekol potôčik krvi. V tvári mal neopísateľný výraz. Zúrivosť zmiešanú zo strachom. On sa bál? Stále som nechápala tomu čo sa deje. Emily stlačila kohútik a strelila mu do nohy. Klesol na kolená, ale ďalej sa k nej pokúšal dostať. Rukami sa zachytával trávy a postrelenú nohu ťahal az sebou. V hline  po ktorej prešiel zostávala cestička krvi zmiešanej z čiatočkami mäkkej pôdy. Jeho snaženie prerušila ďalšia strela. Oči sa mu premenili na sklenné gule, tvár sa mu zaryla do studenej zeme a končatiny mu ochabli.

Emily ku mne rýchlo prsestúpila, podoprela ma a postavila na nohy.

„Musíme rýchlo zmiznúť. Najrýchlejšie ako to pôjde,“ zašepkala mi do ucha. Prikývla som a aj cez veľké bolesti môjho tela som sa prispôsobila jej rýchlemu tempu. Vyšli sme z parku a prešli tmavou uličkou. A ja som konečne mala výhľad na náš dom. Aj cez únavu som sa usmiala a snažila sa ísť ešte rýchlejšie.

„Teraz sa ani nepohni,“ šepla Emily potom, čo ma položila na zem. Aj napriek jej varovaniu som sa otočila, aby som mala výhľad na dej za sebou. Upír stál oproti Emily. Niečo hovoril, ale nerozumela som mu nič. Na to som bola až príliš ďaleko. Zbraň vypľula guľku. Trafila ho? Zdalo sa, že áno. Ruku si pritlačil pod hrudníkom. Uškrnul sa. Emily stláčala kohútik do vtedy, kým sa on nepoložil na zem. Pobozkala svoju zbraň a strčila si ju za opasok.

„Milujem automaty, veď kto by ich nemiloval, že?

Nabudúce si kry chrbát. A radím ti už nás neotravuj. Lebo ak ťa ešte raz stretnem Dayton, pôjdem tam kam ty, hoci kade, kedykoľvek a akokoľvek. Budem sledovať tvoje stopy, kým ťa nedostihnem a nezničím.

Bodaj by ťa spálilo slnko.“ Kývla na pozdrav.

Teraz už pokojným tempom podišla ku mne. Postavila ma na nohy a vliekla domov.

Dvere boli otvorené a v nich stál otec.

„Čo... čo sa ti stalo?“ spýtal sa po prezretí môjho vzhľadu. Potom sa sklácal k zemi. Fakt. Ako nejaká hysterická blondína. Zamračila som sa a opatrne prešla cez dvere. Veď Emily sa o ňho postará, dúfam. Vyzula som si topánky a išla do kúpeľne opláchnuť si tvár. Pohľadom som ani nezavadila o zrkadlo, pretože som vedela, že ten pohľad by som nevydržala. Rýchlo som si ľahla a našla som si ideálnu polohu. Cez bolesť to nebolo najľahšie.

Zavrela som oči. Bola som unavená. Veľmi unavená. Veď premýšľať o dnešku, môžem aj zajtra. Áno, utápať sa v žiali môžem aj neskôr.

10. kapitola - Zhrnutie - 12. kapitola

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavý úsvit - 11. kapitola: