Karmínový nov (22) • OurStories.cz ~ naše povídky

Zlí chlapci sa nevzdávajú.

31.12.2013 (20:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1030×

KAPITOLA 22 *Na muške*

Zhlboka som sa nadýchla a prudko otvorila oči. Potrebovala som do pľúc nabrať čo najviac vzduchu. Rozkašľala som sa a natočila na stranu. Z úst sa mi stále valila voda zvláštnej pachute, pálili ma oči a bolela hlava. Po chvíli kašeľ utíchol. Pomaly som sa späť prevalila na chrbát. Dýchala som. Zhlboka a pomaly.

„Kiara,“ zašepkal niekto moje meno mäkkým hlasom. Párkrát som zaklipkala viečkami a začala spoznávať obraz muža nado mnou.

„Dimitri,“ vydral sa zo mňa chrčivý hlas, ktorý akoby nepatril osobe vyslovujúcej to meno. Vzápätí sa na jeho tvári objavil oslňujúci úsmev, ktorým odhalil biele zuby.

„Čo sa... stalo?“ Snažila som sa postaviť, ale moje pohyby boli nekoordinované a spomalené. Hlava sa mi stále točila a treštila v nej bolesť.

„Zrazu si zastala, pustila sa mojej ruky, a kým som stihol niečo spraviť, klesala si ku dnu v bezvedomí,“ odpovedal na otázku a v hlase sa mu ozývali výčitky.

Akoby s tým mohol niečo urobiť! Ja som predsa spanikárila ako hlúpa hus! To sa dalo čakať. Bežne sa neponáram v aute do mora a nevyhýbam sa guľkám. Aj keď v poslednom čase sa to stáva dennou raritou.

„Ako dlho...“ Dotkla som sa rany na hlave a pozerala na zakrvavené prsty ľavej ruky. Do riti! Už si ani nepamätám koľkokrát som mala nejaké zranenie na čele. Zrejme pri každej konfrontácií so zločincami alebo upírmi, som si odniesla jedno ako suvenír.

„Len pár minút, mala by si byť v poriadku.“ Postavil ma na nohy, pritom pevne držal okolo pása. „Hoci som si po dlhom čase precvičil podávanie prvej pomoci, nemalo by to mať žiadne následky.“

Hovoril to pokojným hlasom akoby hlásal počasie na nasledujúci deň. Ja som to tak ale nevnímala. Pri slovnom spojení podávanie prvej pomoci mnou prebehla vlna zdesenia. Ktovie ako dlho bol môj mozog bez kyslíka? Vytiahol ma von z vody a pokiaľ našiel cestu a... a potom ma musel zachraňovať a určite som nevykašľala všetku vodu na prvýkrát! A...

„Ale... ja... predsa...“ Ďalší dôkaz, že všetko nefunguje ako má. Nevedela som poskladať vetu, pretože mi to vôbec nepálilo. Cítila som sa ako zdrogovaná, niežeby som vedela ako sa vtedy človek cíti, len dedukujem, ale bolo mi vážne na nič.

„Hej, všetko bude v poriadku. Uisťujem ťa,“ oprel svoje čelo o moje a hlasno dýchal. Zrejme aj on sa musel upokojiť a zbaviť stresu a nervozity, ktorý mu spôsobilo moje upadnutie do bezvedomia. „Sľúb mi, že toto už nikdy, nikdy, neurobíš!“ Prikývla som.

V pľúcach som stále cítila pozostatky vody a neustále sa mi ťažko dýchalo, no bolo to už lepšie.

„Ďakujem,“ chrapľavo som zašepkala a ovinula ruky okolo jeho krku. Dimitri sa usmieval a rukou mi odhrnul mokré vlasy z tváre. Pri tom dotyku som sa zachvela a zadívala sa mu do očí. Boli plné pokoja, ktorý sa prenášal do môjho skrehnutého tela a dodával mu život.

Nasilu som odvrátila zrak, pretože som začala pociťovať veci, ktoré neboli správne.

„Ty si totálny blázon!“ posledné slovo som zdôraznila a on sa na to hneď rozosmial. „Čo ťa to napadlo? Utopiť auto! S nami!“

„Neprotestovala si!“

„Neprotes...“ polkla som. „Zdá sa ti, že som na to vôbec mala čas. Ako blázon si sa zrútil z móla!“

„Mala si ma varovať, že nevieš plávať,“ pritiahol obočie k sebe a trocha sa vzdialil, aby na mňa lepšie videl.

„Ja, že neviem plávať?“ vyprskla som. To ma nahnevalo. Ale on sa na tom bavil. Zase sa usmieval a pobavene uškŕňal. „Medzi moje záľuby nepatrí návšteva podmorského sveta v aute a bez kyslíka!“

Chystal sa niečo odpovedať, ale predbehla som ho. „A aby si vedel, viem plávať a celkom dobre, aj sa potápať. Ja som... len spanikárila. Nabudúce ma skús varovať aspoň päť minút dopredu!“

„Nemali sme tých päť minút.“

„Tak si mohol spraviť o jeden okruh viac!“ nedala som sa a stiahla ruky z jeho krku.

„Dúfam, že nabudúce žiadne nebude,“ zašepkal pre seba. V to dúfam aj ja. Je tu možnosť, že by som naozaj skončila mŕtva. Nemám deväť životov ako mačka, navzdory tomu, že to tak môže vyzerať. Som len obyčajná smrteľníčka so zubatou za zadkom!

„Musíme odtiaľto vypadnúť. Pochybujem, že nás nebudú hľadať a uveria, že sme sa utopili.“ Zakňučala som a oprela čelo do Dimitriovho ramena. Nie! Nie! Nie! Ja už mám toho dosť! Mohli by byť takí naivní a odkráčať preč. No tak! Nemusia mať všetci zločinci mozog Alberta Einsteina.

„A kde to, do čerta, sme?“ tikala som očami okolo nás, keď som si začala všímať priestor a nie len dokonalú tvár a pevnú hruď vzdialenú na dotyk. Smrdelo to tu ako v stoke a členky som mala vo vode. Úžasné!

„Mohlo to byť aj horšie,“ snažil sa ma povzbudiť.

Zamračila som sa a ešte raz sa obzrela okolo. „To hej. Mohol by nás naháňať obrí potkan!“

Dimitri sa môjmu ostrovtipu zasmial a popudil ma, aby sme sa pohli z miesta. Nechcelo sa mi čľapotať špinavou vodou. Pri každom nadýchnutí sa mi zdvíhal žalúdok. Ani trojtýždňový pobyt v kúpeľoch nedostane zo mňa ten zápach! K tomu všetkému som si začala plne uvedomovať, že som premočená do nitky. Len silou vôle mi nedrkotali zuby. Našťastie ma stále držal okolo pása a nemienil pustiť. Aj keď som sa trošička od neho vzdialila, hneď si ma pritiahol bližšie. Ani náhodou mi to nevadilo, aspoň na miestach, kde sa ma dotýkal, teplota tela dosahovala prijateľné číslo.

„Čo budeme robiť?“

„Musíme niekoho nájsť na ulici, a potom zavolám Marcusovi, keďže Declana do toho zaťahovať nechcem a aj tak by to riešila polícia.“

Zaujímalo by ma, odkedy sú s Marcusom takí kamaráti. Ostáva mi len dúfať, že ja nie som hlavnou témou ich rozhovorov. Vzhľadom na môj vzťah s pánom policajtom... ehm, mohlo by to byť ošemetné.

Druhým problémom bola polícia. Opätovne to bude nekonečný kolotoč vypočúvania. Je dosť nepravdepodobné, aby si nikto v meste nevšimol tri besniace autá a nenahlásil to. Možno presne v tejto chvíli po nás pátrajú.

Blúdili sme tým zatrateným kanálom asi pätnásť minút a žiadny východ! Zmocňovala sa ma frustrácia, nehovoriac o tom, že receptory bolesti prepukli naplno. V hlave mi búšilo ešte viac ako pri prebudení z bezvedomia, boleli ma nohy a pľúca (ak je to možné). Síce som nevidela ranu na čele, kde som sa počas vodných radovánok udrela, musela byť poriadna, pretože z nej stále tiekla krv a ja som ju utierala do mokrej bundy, v ktorej som sa váľala v stoke! Fajn, otravu krvi som ešte nemala!

„Pokojne si môžeš zanadávať,“ rypol do mňa hnedovlasý spoločník, ktorý bol rovnako ako ja premočený, ale uchovával si normálnu teplotu tela a netriasol sa ako osika. Ne-chá-pem!

Našpúlila som pery ako to podľa neho robím, keď sa hnevám alebo klamem a odsekla. „Ver mi, tu zmes nadávok by si počuť nechcel. Ani okamžitý zásah exorcistu by nespasil tvoju dušu!“

Zakrútil hlavou na protest. „Fajn, tak skús pozrieť pred seba,“ šepol tajomným hlasom. Nerozumela som, čo tými slovami chcel povedať, kým som nezdvihla hlavu. Skoro som vykríkla od radosti! Východ!

„Konečne,“ radostne som výskla. Dimitriovi sa na tvári zračila úľava, avšak neporovnateľná s mojou. Opatrne skontroloval, či niekto nečíha hore v civilizácií a vydal sa po zhrdzavenom rebríku do sveta.

Vzadu v pravom rohu niečo zašuchotalo. Strelila som tam pohľadom. Keď odtiaľ vyskočila myš väčšia ako tie bežné, ktoré si ľudia strkajú do akvária, a prebehla po mojej ľavici, vykríkla som. Dimitri, len čo zaznamenal, prečo takto vystrájam pre hlúpeho potkana, rozosmial sa. Hoci sa snažil smiech tlmiť, zvonivo sa rozliehal po celej časti stoky, kde som stále postávala vo vode.

„Ozaj smiešne,“ namosúrene som dodala a začala šplhať za ním skôr než tu prebehne stádo ohavných hlodavcov a moja predpoveď o obrom potkanovi nadobudne realistické rysy.

Konečne som sa mohla nadýchnuť čerstvého vzduchu. Pár sekúnd som tam len tak stála a nasávala ten svieži a mrazivý kyslík do pľúc. Nádherný pocit.

„Ehm,“ odkašľal si. „Mali by sme ísť.“

Zašomrala som niečo na súhlas a pohli sme sa ku vchodu do najbližšej budovy. Ostať von, nechránení, nebol dobrý nápad. Netušila som, kde sa nachádzame. Určite to bude zase nejaká zapadnutá štvrť v meste, kde by som za triezveho stavu nevkročila.

„Fajn, čo teraz?“ Stáli sme v menšej hale, ktorá pripomínala autodielňu len bez áut. Našťastie tu nik nebol, teda... to sme si aspoň mysleli.

Dimitri sa prehrabával náradím v snahe niečo nájsť. Hm, na excalibur tu zrejme nenatrafí. Ja som túžila po niečom inom. Suchom oblečení! Ako na potvoru tu nič okrem tisícky skrutiek a klincov a kľúčov a nemám-páru-na-čo-sa-to-používa vecí nebolo. Frustrovane som upadla na nejaký stolík a očami sledovala ako sa hrabe v neidentifikovateľnom neporiadku.

Nezatesnené okná spôsobovali v dielni prievan, ktorý mal za následok cvakanie zubami. Prečo sme radšej nemohli autom nabúrať do ihriska pre deti, ktoré býva naplnené penovými guličkami?

„Môžem?“ ozvalo sa oproti mne. Stál tam s bielou handričkou v ruke. Odstavila som počiatočný šok a prikývla. Sleduj situáciu, Kiara! Opatrne priložil handričku k rane na čelo. Pri dotyku som sebou mierne mykla a Dimitri sa hneď ospravedlňoval, aj keď nemal začo.

Vtedy som si všimla nevýraznú postavu stojacu za ním vo výške asi druhého poschodia.

„Pozor!“ skríkla som a stiahla ho k zemi. Obaja sme dopadli na tvrdú podlahu vo chvíli, keď sa dielňou ozvali výstrely. Oni to nevzdali! Sakra!

Ležala som na Dimitriovi, ukrytá za nejakou plechovou skrinkou, od ktorej sa strely odrážali.

Zrazu bolo ticho.

Vstala som. Ale stále sa kryla. Dimitri robil to isté, no aj premýšľal na rozdiel odo mňa. Ja som najprv musela začať dýchať, pravidelne.

„Došli mu náboje?“ sykla som medzi pravidelnými nádychmi a výdychmi.

Len pokoj. Pokoj. Opakovala som si.

„To hneď zistíme,“ vzal do rúk nádobu od červenej farby a hodil ňou. Zvuk guliek sa vrátil. Trvalo to len pár sekúnd. Došla mu munícia?!

Dimitri ma schmatol za ruku a ťahal preč. Áno, došla mu šťava. Vonku sme narazili na ďalšieho chlapíka so zbraňou a ja som mala chuť sa rozplakať. Do pekla! Nebolo už toho dosť! Nie sme ani ozbrojení!

Prudko som mnou hodil o stenu a kryl svojim telom. Myslela som, že tá stena to nevydrží a guľky ju rozsekajú na cimpr- campr. Mala som pravdu. Začala pukať pod tlakom striel, ktoré na ňu ten magor neustále pálil. Idiot! Kretén!

Čo najtichšie som sa presunula o zopár krokov ďalej, aby som neprekážala Dimitriovi a splnila jeho želanie, zatiaľ čo on plánoval ozbrojeného, opakujem ozbrojeného muža spacifikovať. Ruky som zvierala v päsť a modlila sa, aby to vyšlo.

Nestihla som ani odvrátiť pohľad. Celé to trvalo nie viac ako päť sekúnd. Rana, úder, ďalšia rada, bezvedomie. Dimitri stál víťazne nad nehybným telom so zbraňou v ruke.

„On mal pri sebe aj mobil?“ vyvalila som oči na vec v Dimitirových rukách, keď sme úspešne zaliezli medzi plechové kontajnery.

„To hej,“ nadšene odpovedal a vytáčal Marcusove číslo, ktoré som aj ja ovládala naspamäť. Nikdy neviete, kedy sa vám niečo také zíde.

„Delley, sme v maléri,“ vyhŕkol hneď po zdvihnutí. Stála som vedľa neho, očami kontrolujúc priestor okolo nás, preto som počula každé slovo.

„Malér!“ vykríkol Marcus na druhej strane. „Ste v hlavných správach! Naháňačka troch áut v centre mesta! Čo sa, do pekla, stalo? Zbláznili ste sa?“

V hysterickom duchu prebiehal celý rozhovor aj napriek tomu, že sa Dimitri snažil šepkať, Marcusove slová bolo počuť na metre ďaleko. Na záver sľúbil, že sa čo najrýchlejšie privalí policajná kavaléria na miesto, kde sa skrývame. Jediné čo potrebuje, je zapnutý mobil, aby nás ľahšie a presne lokalizovali a nás... živých.

„Čo teraz?“

„Počkáme,“ chytil ma za ruku a oprel hlavu o jeden z kontajnerov. Šťastie, že v nich nebolo nahádzané žiadne plesnivé jedlo, hoci ten pach bol aj tak nepríjemný.

Položila som hlavu na Dimitriovo rameno a pevne preplietla prsty s jeho. V duchu som vysielala priania a dúfala, že nás nik, až do príchodu záchrany, neobjaví.

***

Marcus a policajná kavaléria dorazili v plnej paráde. Ulicu a cestičku medzi starými budovami, kde sme sa s Dimitriom schovávali, uzatvorilo päť policajných áut, pričom ďalšie dve spolu so žeriavom boli v prístave, kde pod vodou stále zotrvávalo jeho auto.

Zvláštne, že preňho ešte nefňukal. Je to predsa chlap a ide o auto, nie?

Boli tu muži zákona, aj Marcus, ale nebola tu jedna vec. Sanitka a možnosť zbaviť sa stále mokrého oblečenia. Jediné pozitívum boli sivé policajné deky, v ktorých som sedela zakutraná vedľa Dimitria v otvorenom kufri jedného z áut. On mal deku prehodenú iba cez plecia a ruky zložené na stehnách. Ja som ju mala vytiahnutú až k ušiam a aj tak som sa striasla od zimy.

„Máš v sebe zabudovaný vykurovací systém?“ mrzuto som si ho premerala a hľadala, čo i len náznak triašky. Nič.

„To je dostatok sexu,“ ozvalo sa predo mnou. Marcus!

Prevrátila som oči. „Chceš sa ponúknuť?“ opáčila som a stiahla deku nižšie, aby som mohla rozprávať a necucať pri tom trčiace vlákna.

„Pred Ashley to prosím nehovor,“ pozrel sa za seba, či náhodou nečíha niekde v kríkoch (žiadne tu neboli) a milo sa usmial.

Ashley Broung bola nová na policajnom oddelení a Marcusovi padla do oka. Stretla som sa s ňou iba raz. Pôsobila na mňa veľmi milo a priateľsky. Pracovala ako spojka s vyššími agentúrami a ďalšími policajnými oddeleniami. Aj jej sa Marcus pozdával, tak nerozumiem, načo tí dvaja čakali. Znamenie z nebies?

„Už si ju pozval na rande?“ vyzvedala som ďalej a prestala sa konečne striasť.

„Ehm,“ začal nesmelo a rukou si prešiel po šiji.

„Čakáš na tridsiaty február?“ nadvihla som obočie. Dimitri vedľa mňa sa rozosmial.

Marcus sa zatváril dotknuto. „Myslím, že ti je už fajn a žiadnu sanitku nepotrebujeme,“ šibalsky povytiahol jeden kútik pier.

Vyplazila som sa neho jazyk a dovolila mu pricapiť mi na čelo náplasť. Táto pohodová nálada vydržala do momentu, kým niekto na plné hrdlo nezakričal. „Na budove oproti. Kryte sa!“

Mihom sekundy priestory okolo nás rozozvučali výstrely. Dimitri ma stiahol za policajné auto, na ktorom sme donedávna pokojne vysedávali. Marcus sa kryl za vedľajším vozidlom.

„Naccon, v pohode?“ ozval sa jeho hlas cez výstrely, ktoré neprestávali. Dimitri bolestivo prikývol. Zranili ho. Na mieste nad ľavou kľúčnou kosťou sa tvorila lesklá škvrna.

„Dimitri,“ vzdychla som naplnená strachom a priložila ruky na ranu.

„Je to fajn,“ zamumlal a stiahol ma viac dole. Pravou rukou sa dotkol mojich rúk. Výnimočne mal pravdu. Guľka ho len oškrela, ale aj tak som si musela byť istá a rozopla vrchné gombíky. Jedna veľká krvavá škvrna. Žiadna diera v tela. Uf!

„Toto sa nikdy neskočí!“ zlostne som vykríkla. Do čerta! Už som týchto prestreliek mala plné zuby!

Strelci neprestávali. Bolo tu asi tucet policajtov a ani jeden nemal šancu strieľať. Odvážny hrdina sa ale našiel. Bol to zrejme nejaký pochôdzkar, ktorý skúsil nemožné. Nevyplatilo sa mu to. Nepriateľ ho zasiahol do pravej ruky, len čo vystrčil zbraň. Tento nepríjemný moment využili Dimitri a Marcus a vyslali niekoľko striel, to bolo všetko. Na viac šancu nedostali.

Začala som pracovať na vymyslení plánu.

Strelci sa sústredili na priestor, kde sú nasačkovaní policajti, keby sa mi možno podarilo dostať ďalej...

„Čo to robíš?“ vyletel na mňa Dimitri, keď som vliezla do auta a úspešne sa dostala ku záložnej zbrani, ktorú často muži zákona ukrývali v prednej priehradke na strane spolujazdca. K tomu to bolo Marcusove auto, takže som si bola istá, že tam tá zbraň bude. Nemýlila som sa.

Pevne ma chytil za zápästie a nechcel pustiť. „Okamžite s tým pres...“

„Zabavte ich!“ povedala som rozhodne, a tým ukončila debatu medzi nami. Dimitri na mňa najprv neveriacky hľadel, no napokon povolil stisk, možno aj pre zranenie, a nechal ma pomaly a opatrne sa premiestňovať ďalej od nich. Marcusove vraždiace pohľady venované nie len mne, ale aj jemu, som cítila po celý čas prišpendlené na chrbte. To bude zase kázeň!

Mala som šťastie, lebo inak si neviem vysvetliť ako sa mi podarilo nepozorovane dostať dostatočne ďaleko od guľkovej masakry, a dokonca som počula kroky, ktorými som sa vzďaľovala ešte trocha ďalej. Bola som rada, že Dimitri pochopil moju prosbu a snažil sa strieľať, čím udržiaval strelcov zamestnaných hlúčikom policajtov.

Netušila som, či tento plán vyjde, ale za pokus to stálo.

Keď som už bola vo vyhovujúcej vzdialenosti, pomaly a rozvážne som vystrčila hlavu a zadívala sa na miesto, odkiaľ nás tí parchanti mali na muške. Boli len dvaja a tesne vedľa seba. Takže predsa je tu možnosť, že aspoň jedného z nich trafím.

Vystúpila som spoza betónového múrika a začala strieľať. Vystrelila som prvých päť rán, keď konečne spozorovali, že sa niečo deje. Ďalšie štyri strely a jeden padol dole zo siedmeho poschodia. Jeho výkrik prinútil hlúčik fízlov využiť situáciu. Všetci začali vo veľkom páliť na posledného strelca, ktorý sa radšej stiahol a začal unikať.

Marcus sa okamžite rozbehol za ním s niekoľkými kolegami v pätách. Snáď ho dostanú a budem mať k dispozícií aspoň päť minút s tým grázlom osamote. Teraz som si mohla vydýchnuť. Zvládli sme to!

Vracala som sa späť a skúmala tú spúšť. Tuším policajné oddelenie okrsku 5 bude potrebovať presne päť nových áut. Hádam to nebudem musieť zaplatiť ja?

Dimitri sedel na mieste, pravú ruku mal položenú na skrčenom kolene a stále v nej zvieral zbraň. Díval sa ma so spokojnosťou v očiach a na perách mu pohrával jemný úsmev. Zahrialo ma to pri srdci. Kráčala som bližšie k nemu a kútiky mojich úst sa samovoľne dvíhali a rysovali na tvári úsmev. V tej chvíli som si uvedomila jednu vec.

Je prineskoro stavať barikády, aj tak by skončili zbúrané.

Ach!

***

Akosi samovoľne sa nedele pozmenili na utorky, ale hádam to nevadí. Kapitolu som mala napísanú už v nedeľu, ale stále som niečo dolaďovala a ani toto nie je výsledok, s ktorým by som bola spokojná. V poslednom čase mi to vôbec nejde. Môžem však sľúbiť, že sa blížime k veľmi očakávaným okamihom. Možno sa mi predsa podarí príbeh vtesnať do 30 kapitol, uvidím.

Dúfam, že sa vám pokračovanie aspoň trocha páčilo :). Ďakujem za prečítanie a komentovanie. :)

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování