OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (20)

17.11.2013 (10:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1075×

KAPITOLA 20 *Prekročené hranice*

Odvoz tela, vypočúvanie, zaisťovanie dôkazov. Bola to celá večnosť!

Vysedávala som pred kozubom a striedali sa u mňa Marcus, Dimitri a jeden otravný ošetrovateľ. Silou mocou mi chcel dať niečo na upokojenie, ale keď som ho po štvrtýkrát poslala do čerta, dal mi pokoj. Nepotrebovala som lieky, jedine ak by zaistili stratu pamäte. Tie nemal.

S Marcusom som viedla hodinový rozhovor, kde som mala hlavné slovo. Išlo mi o zbavenie sa ochranky. Presviedčala som ho tak intenzívne a používala argumenty, proti ktorým nedokázal vzdorovať. Čiastočne ma zachránil aj Dimitri. Podľa jeho názoru vražda Jima nemá nič spoločné s Javierom a so mnou. Ďalšie dve obete, podobne ako on, boli zavraždené na odľahlých miestach. Načrtol teóriu o sériovom vrahovi alebo chladnej pomste. Môj starý policajný priateľ mu to zbaštil. Ja som dobre vedela, že správna odpoveď leží niekde inde. Na záver sa nám obom podarilo Marcusa uzemniť. Znechutene prehltol všetky námietky a povolil odvolanie ochranky.

Chránená som nebola len z dôvodu Marcusovho svedomia, ale môj brat nastolil na tom, že ak sa mi niečo stane, nebude vypovedať. K tým všetkým dôkazom, ktoré naservíroval polícií na zlatom podnose, potrebovali aj jeho výpoveď. Preto moja ochrana bola hlavným bodom celej obžaloby. Ak by mi prihodilo čosi zlé, Jensen nepríde na súd, a tým by nahral do karát obhajobe. Hoci aj napriek tomu JJ skončí v base na poriadne dlhý čas. Právnickým veciam sa jednoducho nedá porozumieť.

Takmer po piatich hodinách som konečne sedela v Dimitriovom aute, ktoré priviezol policajný strážnik. Neviem, prečo som utekala preč, ale v tom dome som nemohla ostať. Nevadilo mi, že Cyndie vie, kde bývam, problém bol iný.

Na druhú stranu nápad s Dimitriovym bytom bol zlý. Veľmi zlý.

My dvaja. Spolu. Osamote. To budú problémy.

V tejto chvíli som to neriešila. Musela som zmiznúť a toto bola jediná možnosť. Detektív Naccon, ako ho všetci oslovovali, s tým nemal problém. Prinútil ma v rekordnom čase zbaliť si veci a nastúpiť do auta. Mimochodom, na neho som čakala ďalších dvadsať minút.

Počas celej cesty bolo podozrivé ticho. Pohľad som mala sústredený pred seba. Ani raz som sa neotočila. On robil to isté. Venoval sa premávke, kontroloval spätné zrkadlá a prechádzal uličkami, ktoré som poznala len z máp mesta.

Pozná to tu lepšie ako ja!

Dimitriov byt bol situovaný na okraji centra v novej zástavbe panelákov, ktoré boli postavené pred troma rokmi. Majiteľ okrem predaja bytov, ich aj prenajímal, inak si neviem vysvetliť, prečo tam býva. Neplánuje sa zdržať v tomto meste naveky. Má prácu a život v inej metropole, takže keď problém menom Cyndie bude ukončený, odíde. Pri pomyslení na túto možnú budúcnosť som sa otriasla. Muselo to byť viditeľné, pretože prvýkrát sa na mňa pozrel. Premeral si ma očami, no vzápätí zrak opäť nasmeroval na cestu.

Vystúpili sme v podzemnom parkovisku. Vzal všetku batožinu, ktorej nebolo veľa a vydal sa ku schodom. Býval na šiestom poschodí, preto som ostala zarazená, keď nezvolil výťah. Tuším som sa mu raz alebo dvakrát zmienila, že ich neznášam a v momentálnom citovom rozpoložení, ma zrejme nechcel dráždiť. Má u mňa plusový bod.

Jeho byt bol krásny. Dostatočne veľký aj pre troch ľudí a uprataný. Všetko bolo ladené do tmavohnedej farby, ktorá bola pretkaná modrou. Zrakom som hltala každý kút. Naplnil ma pocit pokoja a bezpečia, ale trval iba krátko. Hneď po vstupe do bytu, zamknutí dvier na tri zámky a zapnutí alarmu (on je fakt paranoidný), sa na mňa otočil.

„Bola tam, že áno?“ nečakal na odpoveď. „Uvedomuješ si, že si mohla byť mŕtva? Tvoje telo mohlo ležať na zemi v kaluži krvi a nie Jimovo. Ako môžeš byť tak nezodpovedná a dostatočne hlúpo odvážna?!“

Zúril. Naozaj zúril. Oči mal ľadové, hrudník sa mu dvíhal väčšou rýchlosťou ako obvykle. Ruky zaťaté v päsť a chladné slová, ktoré prúdili von z jeho pier. Áno, je to tak. Naštvala som ho. Prvýkrát!

Gratulujem ti, Kiara.

„Prečo si neušla do vnútra? Mohla si kričať... zavolať nás... Jim by možno nebol mŕtvy a ty ušetrená toho všetkého.“

Mal pravdu. Keby som vedela rýchlo reagovať a nestála ešte tých pár minút na mieste v šoku, Jim mohol byť na žive. Lenže je tu možnosť, že už bol dávno predtým mŕtvy. Nie je spôsob ako to zistiť.

„Kiara, rozprávam sa s tebou,“ naliehavo zvýšil hlas, keď som nereagovala na jeho slová.

„Nerozprávaš, ale kričíš.“ Mykol sebou. „Ja viem, že to bola hlúposť, ale nemala som možnosť vás na ňu upozorniť a keby som to urobila, je vysoko pravdepodobné, že ja by som skončila mŕtva... čo by bolo lepšie.“ Posledné slová som zamumlala pre seba, no zdá sa, že nie dosť ticho.

„Toto... už nikdy... nehovor,“ pristúpil bližšie a pevne ma chytil za ramená. Týmto ma prinútil pozerať sa priamo do tváre, z ktorej sa zlosť pomaličky vytrácala. V jeho očiach sa zrkadlil strach. Prečo sa o mňa toľko bál?

Ešte niekoľko minút som bola uväznená v zovretí jeho rúk a bojovala s túžbou ho znovu objať. Na moje prekvapenie to urobil Dimitri. Pritisol si ma k hrudi a chvíľu mačkal. Bola som... ohromená. Pred pár hodinami sme na seba kričali a vraždili sa nenávistnými pohľadmi a teraz si skáčeme po krku. Čo sa stalo?

Priala som si zotrvať v jeho objatí celú večnosť. Sálalo z neho teplo a slabý závan kolínskej. Cítila som bezpečie a oporu. Nehovoriac o svalnatej hrudi, ktorá by žiadnu ženu nenechala chladnou.

Och! Čo to zase robím?!

„Ehm,“ odkašľala som si, „dnes je veľmi zvláštny deň, nemyslíš?“

Dimitri ma pustil a zadíval sa mi do očí. „Hej,“ uškrnul sa.

Letmo som sa usmiala a vymanila z jeho vplyvu. Ustúpila som o pár krokov a začala si prezerať izbu. Bola dostatočne veľká, s gaučom, s televízorom, s prístupom do kuchyne, ktorá bola oddelená len stenou bez dverí, s balkónom, z ktorého bol krásny výhľad na nočné mesto. Zrakom som zastala na gauči, ktorý bol obrovský a vysúvací, takže nebude problém sa na ňom vyspať.

„Na to zabudni,“ prerušil moje myšlienky. „Spíš v spálni.“

Sakra! Ako vedel, na čo práve myslím?

Nech som sa mračila akokoľvek, musela som súhlasiť. Nedal mi priestor na protesty, tak som prikývla a sľúbila, že sa vyspím v posteli. V jeho posteli, zatiaľ čo on bude spať na gauči. Nespravodlivé!

Posteľ bola obrovská ako všetko v tomto byte. Väčšia ako bývajú klasické manželské, takže pokojne by sme sa tu vyspali obaja. Túto možnosť som hneď zamietla, hoci so slušnosti som mu to navrhla. Odmietol. Z časti som si vydýchla, ale druhá nevýrazná časť vo mne hlasito kričala na odpor.

Bol večer, niečo krátko po desiatej, keď som zaliezla pod tmavomodré prikrývky a snažila sa spať. Prešla hodina, dve, tri... napokon som prestala počítať. Prehadzovala sa tak dlho, až to bolo neúprosné. Sadla si, pritiahla kolena k sebe a pevne ich objala.

Pri každom zatvorení očí som videla pred sebou Jimovu tvár. Zakrvavenú. Znetvorenú. Oči plné strachu, ktoré prosili o pomoc. A tá neprišla. Mohla som ho zachrániť. Ak by ma nechránil, bol by stále nažive. Ani neviem, či mal rodinu, deti, manželku alebo len priateľku. Ako sa asi cítia rodičia, ktorí stratili svojho vlastného syna? Zaplavil ma pocit viny a cítila som sa ešte horšie.

Nedokázala som ten moment a pocity vytlačiť z hlavy ani zo srdca. Aj keď som myseľ sústredila na niečo iné, vždy si mozog našiel cestu k tejto udalosti.

Vzdala som to. Frustrovane si povzdychla a sledovala ten kúsok nočnej oblohy, ktorý bolo možné vidieť cez okno. V tom niekto pomaly otváral dvere, ktoré boli privreté, no aj tak mi poskytovali súkromie. Napla som sa a ostražito vyčkávala, kto sa v nich objaví. Nik iný okrem Dimitria to byť nemohol, ale strach ma neopúšťal, aj napriek tomu, že tu som bola v bezpečí.

Stál medzi dverami v teplákoch a bielom tričku. Vlasy mal mierne rozcuchané. Na perách milý úsmev a rukou si pretieral oči.

Bol tak sexy! Preblesklo mi hlavou.

Hneď som ňou zatriasla a zahnala toto pokušenie.

„Nemôžeš spať?“ opýtal sa polorozospatým hlasom.

Zapozerala som sa na prikrývku pri nohách. „Nie,“ zašepkala som a zahryzla si do spodnej pery.

Spamätaj sa! Prikázala som si.

Tichým krokom prešiel k posteli a sadol si na miesto, kde som upierala oči.

To robí naschvál! Nech sa drží odo mňa čo najďalej!

„Chceš sa o tom porozprávať?“ navrhol.

Zdvihla som hlavu a stretla sa s tmavými očami. „Tu nie je o čom hovoriť. Chcem na to nemyslieť. Chcem vidieť aj niečo iné ako... ako...“

Nastalo ticho. Pozerala som do prázdna a opäť pocítila neuveriteľnú bezmocnosť.

„Viem, čo teraz prežívaš. A ten pocit nezmizne... nikdy,“ chabo sa usmial a pokračoval. „Čo... všetko si vypátrala o mne a mojej rodine?“

Nadvihla som obočie. Vážne? On sa ma pýta na rodinu? Teraz? V tejto chvíli? Nepotrebujem, aby na mňa kričal, prečo sa hrabem v súkromí cudzích osôb. Je mi na nič aj bez jeho výčitiek.

„Ehm, ja...“ zaváhala som a zahľadela sa do tváre vzdialenej takmer dva metre. Jeho výraz hovoril za všetko. Chce to počuť. Chce vedieť, čo o ňom viem a koľko nesprávnych informácií som vyhľadala. Pustila som sa do rozprávania.

Dimitriovou matkou bola Elizabeth Ricard, jeho skutočný otec bol neznámy. Nenašla som žiadnu zmienku a to som pátrala dostatočne hlboko a s prístupom, ktorý mi umožňovala policajná databáza, moje šance boli pekne vysoké. Bohužiaľ, ani to nestačilo na vypátranie akejkoľvek informácie. Keď mal Dimitri šesť rokov, jeho matka, Elizabeth, sa vydala za Jonathana Naccona, ktorého žena zomrela pri autonehode pred piatimi rokmi k danému roku. Jonathan mal z prvého manželstva syna Dannyho.

On bol na fotke, ktorú mi Dimitri ukázal pri našom prvom stretnutí. Nepamätala som si meno a už vôbec som nebola schopná postrehnúť nejakú zmenu. Aj strýko Jonat mal prenikavé hnedé oči a to mi stačilo, aby som Dimitriovi uverila, že je jeho syn. Je, ale nevlastný. Vydával sa za Dannyho, aby som mu uverila, hoci nechápem, prečo to robil. Aj keby mi povedal, kto v skutočnosti je, moje správanie by sa nezmenilo. On to však vnímal inak.

Pri každej vete obsahujúcej informáciu prikývol hlavou. Bol to znak, že moje pátranie bolo úspešné a pravdivé. Keď ale prišiel moment strát, v Dimitriovych očiach sa mihla bolesť a odvrátil zrak. O smrti Jonathana a Dannyho som veľa nevypátrala. Viem len to, že obaja zomreli pri požiari, ktorý Dimitri ako jediný prežil. Viac sa mi nájsť nepodarilo, pretože sa späť do kancelárie dobíjal jej vlastník.

Nechcelo sa mu o tom hovoriť a ja som to veľmi dobre chápala. Rovnako aj mne sa ťažko rozprávalo o smrti  matky. Bola to stále čerstvá rana, ktorá sa hojila neobvykle pomaly.

„Ja a Danny,... obaja sme pracovali u polície. Bol veliacim oddelenia vrážd. Tento post získal ako najmladší. Nikomu v jeho veku sa nepodarilo takto vyšvihnúť. Bol dobrý,... nie skvelý... bol mi starším bratom akého som si prial. Rešpektoval som ho a mal rád, lenže mali sme rozdielne názory na isté veci. Zatiaľ čo ja som upírov vyhľadával a pátral po nich deň a noc, on sa nimi nedal ovládať. Úplne ma pohltilo ich zabíjanie a užíval som si prenasledovanie, mučenie, pre mňa to boli obyčajné monštrá, ktoré si zaslúžili bolestivú smrť a... Danny to odmietal robiť. Likvidoval ich len v prípade núdze. Veril totiž, že nie všetci sú zlí a tvrdil, že sú to stále ľudia alebo nimi bývali,“ na chvíľu sa odmlčal. Jeho hlas bol nezvyklo tichý a podfarbený vlastnou nenávisťou, ktorú cítil voči sebe. Každé slovo vyslovoval s trpkosťou akoby znova prežíval minulosť. Ja som začala cítiť ľútosť. Nepáčilo sa mi, kam jeho rozprávanie smeruje. Vedela som, že to nebude nič dobré. Práve naopak.

Lakťami sa opieral o kolená a tupo zíral na prsty na rukách, ktoré žmolil. „V ten večer... bola to pasca ušitá na nás. Dlho sme prenasledovali skupinku upírov, ktorá vraždila nevinných občanov mesta a začínalo to byť nebezpečné. V novinách, v správach, všade sa písalo o nezmyselných obetiach šialeného vraha a polícia bola totálne neschopná... to si aspoň mysleli. Dokonca sa objavil svedok, čo znamenalo problém, no zároveň aj záchranu... to sme však ešte netušili, že ten svedok, ktorého sme s Dannym vypočúvali, pracuje pre upírov. S jeho pomocou sme vedeli presne, kde sa nachádzajú,... ale ani to nám nepomohlo. Bolo ich priveľa a my... my sme ušli ako zbabelci. Vlastne Danny ma musel prinútiť ujsť,“ pousmial sa.

„Niektorých sme zabili, ale nie všetkých a tí sa prišli pomstiť. Boli sme doma a hádali sa, kričali sme na seba a Jonathan bol naštvaný... naštvaný na mňa. Hoci bol mojím otcom, nikdy som mu tak nepovedal a prepásol som poslednú možnosť to urobiť. Vtedy sa tam zjavili oni. Presne vedeli, kde bývame a aby si boli istí, že to neprežijeme... použili zbrane. Zaútočili na nás v noci a vzbudili všetkých susedov, lenže ani rýchly zásah polície nepomohol. Náš dom podpálili a... ostali sme uväznení vo vnútri. Dannyho trafili... neviem koľkokrát... ale nemal šancu to prežiť. Zomrel mi v náručí... mňa postrelili štyrikrát do hrude. Nemal som dostatok síl dostať sa z horiaceho domu a v tej chvíli som si bol istý, že som mŕtvy... Jonathanovi sa podarilo vyvliecť ma von z domu. Krvácal z ramena, ale inak bol v poriadku. Chcel sa však vrátiť po Dannyho telo a ja som ho nezastavil... snažil som sa o to, ale nedokázal som vyvinúť silu na jeho zadržanie. Potom si pamätám len hlasný výbuch, policajné sirény, príchod záchranky a... z domu už nikto nevyšiel... o pár dní som sa prebral v nemocnici a vedel som, že to všetko bola moja vina. Keby som nedychtil po smrti a zabíjaní, obaja mohli byť nažive.“

Dimitri zhlboka dýchal a ja som ucítila na tvári slzy. Utrela som ich do rukáva pyžama a premýšľala, čo povedať. Jeho tvár zakrývala tma, no aj napriek nulovej viditeľnosti som videla ako sa mu zalesklo v očiach.

„Je mi to ľúto,“ zabrblala som. Dimitri otočil hlavu ku mne a smutne sa usmial.

„Nehovorím ti to preto, aby si ma ľutovala. To si nezaslúžim,“ povedal už pevným hlasom. „Varujem ťa, aby si neurobila rovnaké chyby ako ja. S upírmi sa neoplatí zahrávať, nie sú to hlúpe tvory. A áno, mala si pravdu. Ak to má medzi nami fungovať, musím prestať klamať,... lenže musím ťa upozorniť, niektoré veci o mne nechceš počuť a keď ich zistíš, nebudú sa ti páčiť. Môj život je plný chýb, z ktorých som sa musel poučiť a nie sú to pekné príbehy, rovnako ako tento.“

Prvýkrát odkedy sme sa stretli bol ku mne úprimný. Videla som to v jeho očiach, v gestách a v nervóznom správaní, ktoré sa snažil zakryť. Prekvapil ma. Milo. Nikdy sme nemali k sebe takto blízko ako v tomto momente.

„Nehovorím ti to kvôli ľútosti. Z časti viem ako sa cítiš a dokážem to pochopiť.“ Naše pohľady sa stretli. „A mojej nenávisti sa báť nemusíš,“ dodala som presvedčivo.

Posledné slová vyčarili na Dimitriovej tvári úsmev. Nie ironický, ale úprimný a vrúcny. V očiach mu zaiskrilo, no hneď na to sklopil pohľad na zem a postavil sa. „Dúfam, že teraz sa už vyspíš.“

Bol takmer pri dverách, keď sa vo mne prebudilo dlho potlačované druhé ja. „Chrápeš?“ vyskočilo zo mňa skôr, ako som to stihla zastaviť.

Zarazil sa a zastavil. „Nech si počula hocičo, chrápanie to veru nebolo,“ pobavene sa uškrnul.

„Myslím, že spánok v posteli je oveľa pohodlnejší a... keďže je táto posteľ obrovská, nemusíš spať na gauči,“ navrhla som mu s obavami. Nebolo to odo mňa trúfalé? Ale veď na tom nie je nič zlé.

Zbláznila som sa!

Ale čoby! Sme dvaja dospelí ľudia, ktorí sa zaručene zvládnu vyspať vedľa seba bez istých komplikácií. Alebo nie?!

Sakra! Do čoho som sa to zase zaplietla?

Dimitri na mňa nechápavo hľadel. Ak by v izbe nebola taká tma, musela by som si tvár skrývať pod prikrývkou, pretože mi líca horeli červeňou. Nemala som dôvod takto vyvádzať!

„Nebude ti to... prekážať?“ nepokojne ukázal rukou k voľnému miestu vedľa mňa. Zakrútila som hlavou a nečakala na jeho reakciu. Zakutrala som sa do prikrývky a nútila sa zaspať. Teraz mi to problém nerobilo. Počas driemot som zaregistrovala, že sa niečo vedľa mňa hýbe a ťahá prikrývku. V duchu som sa usmiala a konečne zaspala.

***

Prebudila som sa skoro ráno, keď cez závesy začali presvitať prvé lúče slnka. Otvorila som oči a oproti sebe zbadala Dimitriovu tvár ponorenú do vankúša. Stále spal a vyzeral tak nevinne a spokojne. Neubránila som sa úsmevu a pomaly načahovala ruku. Chcela som ho pohladiť, upraviť mu rozcuchané vlasy, ale včas som sa zastavila, prsty zaťala v päsť a poslušne zaryla pod prikrývku.

Vykopala som sa von z postele a namierila si to do kuchyne. Do jedného z pohárov napustila studenú vodu a priložila ho k ústam. Cítila som ako sa moje telo ochladzuje a bola za to vďačná. V posledných hodinách ho ovládali zakázané pocity, ktoré sa mi priveľmi páčili.

Nesmiem to dovoliť! Znel v hlave ten rozumný hlas, ktorý som vždy odsunula do útrob a nepočúvala. Teraz nemôžem spraviť tú istú chybu. Musím používať mozog a nie nechať sa riadiť túžbami tela a srdca.

Sústredila som pohľad na dno pohára, v ktorom sa odrážalo slabé mestské osvetlenie. Zachvátil ma pocit samoty. Tak intenzívny, a tak desivý, až mi nabehli zimomriavky po celom tele. Bola som sama. V mojom živote nemali miesto city, takýto záväzok som si dala pred niekoľkými týždňami. Dá sa ale odolať? Čo ak stále vnútorne túžim po niekom, koho nikdy mať nebudem. Som slepo zahľadená do osoby, ktorej sa kdesi v kútiku srdca desím a vyvoláva vo mne pocity... aké sú to pocity? Je toto všetko vôbec možné? Môžem byť šťastná a nikomu tým neublížiť?

„Na raňajky je dosť skoro, nemyslíš?“ ozval sa za mnou Dimitriov hlas. Pohár mi takmer vypadol z rúk a myslím, že som niekoľko centimetrov nadskočila. Bola som tak zamyslená, že som ho nepočula prichádzať.

„Bože! Toto mi nerob!“ zagánila som na neho a pohár radšej odložila na pevnú plochu.

Rozosmial sa. „Prepáč. Si v poriadku?“ starostlivo sa na mňa zahľadel a pristúpil ku mne.

 „J-ja, hej som v p-poriadku,“ vykoktala som sa. Ostala som uväznená medzi kuchynskou linkou a Dimitriovym telom. Bola som si istá, že izbová teplota začala stúpať.

Dvihla som hlavu a začala sa strácať v krásnych hnedých zreničkách. Nedokázala som odolať pohľadu na jeho dokonalú tvár. Strnisko, ktoré ešte včera pokrývalo bradu, bolo preč. Pery mal mierne pootvorené a jeho dych rovnako ako môj naberal na obrátkach. Zahryzla som si do pery a snažila sa premýšľať s chladnou hlavou. Nešlo to. V jeho prítomnosti to nikdy nešlo!

Spravila som krok k nemu. Bolo to ako v hypnóze. Naše pohľady boli spojené pár minút, keď jeho ruka vystrelila k mojej tvári. Dlaň mal teplú a jemnú. Oprela som do nej líce, ktoré hladil a znovu zavrela oči. Bola som pohltená túžbou a srdce určovalo smer, ktorým som sa poľahky vydávala. Nevzdorovala som. Prečo bojovať s niečím, čo chcete?

Keď som znovu otvorila oči, Dimitriova tvár bola nebezpečne blízko. Cítila som jeho dych na pokožke a celé moje telo sa naplo. Čakala som v napätí, čo sa stane. Istá zásada sídliaca hlboko vnútri, mi nedovoľovala konať ako prvej a nemusela som. Jeho pery sa jemne dotkli mojich. Zľahka sa prisali, a keď videl, že z mojej strany sa žiadneho odporu nedočká, pokračoval v ľahkých dotykoch.

Objala som ho okolo krku a viac pritiahla k sebe. Jeho bozky boli plné citu, túžby a odhodlania. Všetky emócie dokázal vtesnať do pre mňa zakázaných pier a presídliť ich do môjho vnútra. Miešal sa v nich strach, bolesť, ale aj radosť a žiadostivosť. Rôznorodá zmes, ktorá mi dávala zmysel a usporadúvala chaos v srdci do poriadku, ktorého výsledkom bola vášeň a príťažlivosť spájajúca nás oboch.

Zachytila som tichý hlások, ktorý mi nadával a upozorňoval na nesprávnosť činov. Nepočúvala som ho. Aspoň na chvíľu som chcela ujsť z reality. Tento moment patril iba nám a nikto mi ho nevezme!

***

Spálňou sa ozval nepríjemný zvuk vychádzajúci z môjho mobilu. Nahmatala som ho a stláčala po slepiačky tlačidla, až kým to otravné pípanie nestíchlo.

„-nečne,“ zamumlala som do vankúša priškrteným hlasom a otočila sa na chrbát. Do očí mi udrelo jasné svetlo predierajúce sa cez odtiahnuté závesy. Natočila som sa na bok, aby som mu unikla. Miesto vedľa mňa bolo prázdne. Len pokrčená prikrývka a...

Do čerta!

Dimitri. Ráno. Kuchyňa. My dvaja. Útržky spomienok sa mi mihali pred očami ako zrýchlený film.

Sakra!

Okamžite som sa posadila a vystrašeným pohľadom tykala som miestnosti. V tom sa objavil s pobaveným úsmevom na perách vo dverách. „Dobré ráno.“

Do riti!

Vyvalila som oči. „Ty... ehm... ja... teda... koľko je hodín?“ vyliezlo zo mňa po prvotných problémoch so skladaním zmysluplnej vety. Ráno nedokážem myslieť.

Nadvihol obočie nad pravým okom a stále sa milo uškŕňal. „Čas na obed,“ mrkol smerom k oknu, kde bol krásny slnečný deň.

Oprava, po spánku a prebudení nie som schopná myslieť.

Vrátila som zrak späť na neho. „Včera, teda skoro ráno, keď... keď som šla do kuchyne... ty...“

„Kiara,“ vyslovil moje meno a mnou prebehla vlna zimomriavok,“ celú noc si bola v posteli. Ver mi, zobudil by som sa, keby si odišla. Deje sa niečo?“

Opäť ten starostlivý pohľad, takže to znamená, že to bol... to bol...

„Zlý sen?“ prerušil tok mojich myšlienok. Mykla som sebou.

On dokáže čítať myšlienky, tým som si istá!

„Hej, vlastne nie,... teda je to komplikované,... vlastne...“ vydýchla som a dlaňami pretrela tvár.

Ani zďaleka to nebol zlý sen. Ale, sakra, dobrý sen!

„Si vážne v poriadku?“ vošiel do izby, pri čom stále držal pootvorené dvere. Tá veta vo mne vyvolala spomienky na...

Bol to sen. Obyčajný sen! Prostý sen!

Vyjavene som sa na neho zahľadela a uvedomila si ako komicky musí táto situácia vyzerať. „Jasné! Je mi fajn. Som úplne v pohode, len potrebujem sprchu,“ chrlila som.

Riadne studenú sprchu, dodala som pre seba.

Prikývol a vytratil sa. Ja som opäť padla do postele a snažila sa triezvo uvažovať.

Sakra! Prečo!?

***

Jubilejná dvadsiata kapitola! Musím si pogratulovať, pretože písala som už viac príbehov, ale ani jeden sa nedočkal takéhoto vysokého čísla. Dúfam, že vo vás niečo týchto dvadsať kapitol zanechalo a ostanete verní poviedke aj naďalej. Čo viac dodať? Možno spomenúť, čo čaká našich hrdinov. Ďalšia kapitola bude akčnejšia a nebezpečnejšia (to som sľubovala už v tejto, ale nepodarilo sa). Prezradím, že sa opäť stretneme s Alexom a odhalíme niektoré z jeho tajomstiev. Ak sa mi podarí dodržať limit slov, tak sa dočkáme aj nakuknutia na plány Cyndie.

Číslo dvadsať má byť prelomové a tak trošku aj je, hoci mimo reality. Ale báť sa nemusíte, s Kiarou to pekne zametie. Aj sny majú svoju moc. A nehnevajte sa na mňa. Hádam, že je tá scéna aspoň trošku dobre napísaná, mne sa vidí mierne zvláštna :).

Na záver chcem poďakovať za prečítanie a komentáre a všetkým čitateľom odovzdávam virtuálne objatie. Osobitne ďakujem Lived a Simones, pretože práve vaše komentáre ma vždy dokážu naštartovať a pokračovať v písaní ♥♥♥.

PS: Sorry za dĺžku a dúfam, že už nemám žiadne chyby v priamej reči.

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (20):