OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Karmínový nov (19)

09.11.2013 (17:00) • Christine • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 986×

Kapitola 19 *Obeť*

Dimitri stál pri okne a sledoval Kiaru sediacu na záhradnej hojdačke. Jemne sa kolísala a vietor sa jej pohrával s vlasmi. Hlavu opierala o železnú zhrdzavenú konštrukciu a pohrávala sa s opadaným lístím. Pohľad na ňu ho napĺňal pokojom. Krehká, krásna, zraniteľná. V duchu sa usmieval. Avšak táto ochromujúca nirvána tvorila iba jedno percento pocitov, ktoré ním zmietali.

Zožieral ho strach. V jeho srdci sídlila hanba, ktorá mu bránila cítiť k nej to, čo chcel. Bál sa toho a v duchu sa nenávidel, že to opäť dovolil. Povedal si, už nikdy viac! Zmieril sa so životom stráveným v samote, pretože len tak mohol ochrániť tých, ktorých miluje. A ostalo ich málo. Jeho otec a brat sú mŕtvi, matka s ním nehovorí. Žena, ktorú miloval sa stala upírkou a uprednostnila večnú mladosť pred láskou k nemu. Sú tu už iba Declan a Aileen riskujúci svoj krehký život každý deň. Netuší, kedy príde moment ich konca. Netuší, kedy príde jeho moment smrti, tak prečo by mal niekoho milovať, keď to aj tak nebude naveky?

„Stalo sa niečo?“ ozval sa za ním hlas patriaci bratrancovi a vyrušil ho z dumania. Declan stál medzi dvermi a ramenom sa opieral o ich rám. Ruky mal založené na hrudi a sledoval hnedovlasého muža opierajúceho sa o parapetu.

Dimitri sa k nemu neotočil. Naďalej zízal von oknom na tú krásu prírody a na ňu. „Nič,“ odpovedal jednoslovne. V hlave sa mu vynorila Kiarina poznámka o jeho schopnosti viesť konverzáciu. V duchu sa usmial.

„Nemám ten pocit. Chceš sa porozprávať?“

Dimitri sa zasmial. „Nie.“

Nechcel sa rozprávať. Nechcel hovoriť o citoch. Nechcel hovoriť o ničom. Prial si... Čo si vlastne prial? Sám to nevedel. Nádej stratil už dávno, sny v živote nemali miesto. Cítil sa ako duch blúdiaci svetom bez cieľa.

„Môžeš tu stáť a ignorovať ma, ale aj tak z teba vytiahnem to, čo chcem,“ vyhrážal sa mu Declan s pobaveným úškrnom na tvári.

Dimitri prižmúril viečka a zhlboka sa niekoľkokrát nadýchol. Otvoril ústa, ale slová mu uviazli v krku. Zrazu cítil strašnú potrebu zbehnúť to jedno poschodie a objať ženu osamotenú vonku. Nie! To nejde! Nesmie podľahnúť.

„Máme nezhody...“

„Aha.“ Prikývol dlhovlasý lovec. Spravil zopár krokov a sadol si na malú pohovku. Pozeral pred seba, niekedy natočil pohľad doprava, kde stále postával Dimitri. „A to je všetko, že?“

Táto pochybovačná otázka ho prinútila otočiť sa. „Čo chceš viac počuť?“

„Čo ja viem? Možno si konečne priznať ako to je.“ Pokrčil plecami. „Dimitri, poznám ťa lepšie ako svoje ponožky.“

„To je dosť desivá predstava.“ Vytiahol jeden kútik úst nahor.

„Viem, čo robíš a radím ti, prestaň s tým. Prestaň si toľko ubližovať. Nenesieš za túto situáciu žiadnu vinu,“ prehováral mu Declan do duše. Bolo až neuveriteľné ako ten človek vedel presne vystihnúť jeho pocity. Občas premýšľal, či je tak čitateľný alebo rodinná krv má špeciálnu schopnosť v čítaní myšlienok.

Nemohol s ním ale súhlasiť. „Ak by som sa vtedy nevykašľal na Jensena, nič z toho by sa nestalo.“

„Na nič si sa nevykašľal! Mal si ťažké obdobie ako každý z nás. Jensen to nebol schopný pochopiť a bezhlavo sa hnal za pomstou. Ak je to niečia chyba, tak jeho. Nemá žiadne právo ťa obviňovať z vlastnej nerozvážnosti.“ Zdvihol zrak a prvýkrát sa zadíval do priateľovej tváre. V Declanových očiach sa odrážalo presvedčenie. V niečom mal pravdu, lenže pocit viny slová nezmyjú. Neustále si v myšlienkach vytváral scenáre ako by to skončilo, keby tam bol. Ovplyvnil by tým životy niekoľkých ľudí k lepšiemu. Možno by nikdy nespoznal jeho sestru, ale boli by obaja v bezpečí.

Koľkokrát sa pozrel na Kiaru, videl v nej jeho a seba ako mu odmietol pomôcť, keď ho o to žiadal. Nenávidel Cyndie z celej duše a v ten deň ju mohol dostať. Mohli ju zabiť spoločne. On tam neprišiel. Radšej dal prednosť baru a opíjal sa, aby zabúdal na bolesť, ktorú cítil zo straty Melindy a rodiny.

Kiara ani len netušila, že zosnovanie plánu vyslobodenia jej brata má na krku práve on. Ako policajt pracoval na prípade Jamesa Javiera. Spolu s vyšetrovateľmi nikdy nezozbierali dostatok dôkazov, aby ho mohli posadiť do väzby. Jediná možnosť bola zrada od niekoho zvnútra. A náhodou jeden z jeho kumpánov sedel na cele s Jensenom. Vtedy sa naskytla dokonalá príležitosť. Avšak Miguel Serick nebol žiadny práskač. Presvedčiť ho nebolo jednoduché, no nakoniec Dimitri našiel ten správny spôsob.

Lovci a obete nie sú jediní, ktorí vedia o existencii upírov. Zločinci sa s nimi stretávajú každý deň a mnoho z nich využíva ich služby. Vo väčšine prípadov je to ale naopak. Upíry si najímajú ľudí a kryjú sa za nich. A to isté robil JJ. Počúval rozkazy od nadprirodzeného stvorenia. Miguelovi sa to nepáčilo. Neznášal tieto nočné potvory, lebo jeho malú sestričku pred jedenástimi rokmi jeden z nich zabil. A to využil Jensen s Dimitriom na to, aby mu rozviazali jazyk. Uzatvorili dohodu. Dimitri našiel a zlikvidoval upíra, ktorý bol za smrť dievčatka zodpovedný a Miguel na oplátku vydal svojho zamestnávateľa. Malo to háčik. Aby sa dostal Jen z väzenia, musel on predať informácie polícií a s Miguelom za zadkom to nešlo, tak nafingovali jeho smrť. Takto sa dostali z väzenia obaja. Dimitri vypustil na slobodu zlodeja, vydierača a falšovateľa dokladov. Bola to privysoká cena, ale stálo to za to. Bolo to jedno z rozhodnutí, ktoré úprimne neľutoval.

Čím viac sa nad tým zamýšľal a pozastavoval, pociťoval čoraz väčší zmätok. Odpoveď, či bolo jeho konanie správne, neexistovala. „Možno máš pravdu,“ priznal, „ale...“

„Tu nie je žiadne ale,“ prerušil ho Declan rázne. „Trpíš tak dlho, až si si na to navykol a bojíš sa pocítiť šťastie. Prestaň sa skrývať za výhovorky. Svojím správaním akurát spôsobuješ vrásky na tvári všetkým navôkol.“

Trápenie a bolesť. Tieto dve emócie boli jeho večnými spoločníkmi. Vždy keď sa k nemu chcel niekto priblížiť, tak ho odohnal. Spomínal na hrôzy, ktoré prežili jeho blízki príbuzní a priatelia. Využíval bolesť a strach k sebaovládaniu. Držal si všetkých od tela, pretože to podľa neho bol druh ochrany, ktorý im mohol poskytnúť. A doteraz sa mu to darilo. Odkedy spoznal Kiaru, je všetko inak. Už pri jej sledovaní, keď ani netušila o jeho existencii, ho uchvátila. Bola iná. Žena, ktorá je skúšaná životom. Prežila straty a znovu sa postavila na nohy. Okúsila neveru, a predsa dokázala žiť ďalej. Hoci jej vnútro musel žiaľ trhať na kusy, bola silná a nedávala na sebe nič poznať. Bola jednoducho fascinujúca.

„Neznáša ma,“ vzdychol si a mrkol cez okno do záhrady. Neprítomne hľadel na tmavohnedú hrivu vlasov pod sebou.

„To aj ja. Nemôžeš čakať, že ťa bude zbožňovať. Niekedy sa správaš ako riadny debil.“ Rozosmial sa.

„Ty mi radíš ako na ženy? Bezvýsledne pátraš po neznámej hnedovláske, ktorá je v skutočnosti blondína a ani netušíš, aké je jej práve meno.“

„To nie je to isté,“ bránil sa. „Zachránila mi život. Chcem zistiť, kto to je a poďakovať.“

„Si ňou posadnutý a to ju ani nepoznáš.“

Zagúľal očami. „Ako je možné, že moju pomoc pre teba otočíš proti mne?“ Zamračil sa na neho.

„Čo mám podľa teba robiť?“ Vrátil zrak na muža v miestnosti. Declan sa na chvíľu zamyslel.

„Na začiatok jej povedz pravdu. Raz sa to aj tak dozvie a bude oveľa horšie, ak od niekoho iného,“ poradil mu.

Dimitri váhal. Pri predstave, že by niekomu ďalšiemu dovolil vstúpiť do svojho života, sa otriasol. Ťažili ho toľké tajomstvá a hriechy. O niektorých dokonca netušili ani Leen s Declanom. Nemusí jej povedať všetko, lenže to bude o to zložitejšie. Kiara je typ osobnosti, ktorý pátra, kým nenájde to, čo chce. To ho desilo najviac.

Ak zistí niektoré veci, bude ho nenávidieť. Tým si bol istý. Hociktorý obyčajný človek by ním opovrhoval a ak to urobí ona, zraní ho to. Na činoch z minulosti niet čo ospravedlniť a nedajú sa ani pochopiť. Nemal právo niečo také vykonať, ale ľutovať to teraz, na to je neskoro. Čas sa nedá vrátiť späť. Buď to riskne a prezradí jej pravdu alebo bude mlčať a možno nikdy nezistí, čoho sa dopustil.

Declanovi venoval posledný váhavý pohľad. Čo by si bez neho počal? Neboli len rodinou, ale aj priateľmi na život a na smrť. Bol ako jeho vlastný brat, ktorého nikdy nemal.

Keď sa znovu pozrel von do záhrady, Kiara tam nebola. Prečesával očami okolie, ktoré mu bolo dovolené vidieť skrz oblok.

„Je preč,“ zašepkal a okamžite sa vydal k dverám.

Declan za ním nechápavo zakričal a s nechuťou vstával z pohovky. „Aj s týmto musíš prestať... je to strašidelné...“ Bežal za ním dole schodmi von z domu, kde sa im naskytol hrôzostrašný pohľad.

***

Podľa pravidiel som nemala vystrčiť ani prst z domu. Bol bezpečný z hľadiska upírov, ale kamenné múry by nezastavili žiadneho nájomného vraha. Už som nedokázala vydržať vo vnútri. Boli to nekonečné štyri dni medzi kamennými stenami. Potrebovala som na vzduch a počuť aj iné zvuky ako praskanie dreva v krbe a tie strašidelné tóny, ktoré nôtila tá stará budova.

Cítila som sa konečne lepšie. Naozaj som potrebovala zo seba vypumpovať hnev a frustráciu. Mrzelo ma, že to musel byť práve Dimitri, na ktorom som sa vybúrila. Nemala som čo ľutovať. Nedokážem vychádzať s ľuďmi, ktorí predostierajú pred nos lži. Buď zmení svoj prístup alebo nech odíde.

Časť môjho ja prosilo a dúfalo, že poslednú vyhrážku nezoberie doslova. Na druhú stranu som sa spoliehala, že mu to rozviaže jazyk a pochopí, že si ma získa iba pravdou. Ostáva mi v to dúfať. Pri ňom nikdy neviem ako sa zachová. Utvrdilo ma v tom aj posledné stretnutie. A nakoniec je to policajt. Nech poviem, urobím čokoľvek, nič ho nepresvedčí o opaku, len ho bude hrýzť svedomie. Mám vzácne skúsenosti v tomto smere. Raz spíšem príručku.

Sedela som na hojdačke viac ako hodinu, počas ktorej som si zrovnala v hlave myšlienky a pocity. Vonku sa začalo zmrákať a vyzeralo to na dážď. Nechcelo sa mi dovnútra, hoci tam je teplo a nefúka nepríjemný vietor. Okrem fučania vetra som v diaľke začula nejakú hudbu. Znelo to ako vyzváňanie telefónu, čo bolo zvláštne, lebo ten môj ostal niekde v obývačke a druhý mal pravdepodobne Dimitri.

Vstala som a kráčala k miestu, odkiaľ sa šírila melódia. Kľakla som si a prehrabávala sa v opadanom lístí medzi kríkmi. Mala som pravdu. Bol to mobil. Ale nie môj. Obracala som ho v rukách a sledovala vibrujúci displey.

Len tak pohodený, nikomu nepatriaci.

Prst mi zablúdil na zelené tlačidlo a stlačila som ho.

„Prosím,“ zašepkala som do telefónu.

„No konečne. Dávaš si na čas... Kiara. Chcela som ťa navštíviť osobne, ale prítomnosť dvoch lovcov v tvojom dome mi nevyhovuje.“

Odtiahla som mobil od ucha a tupo zízala na rozsvietenú plochu, ktorá pomaly zhasínala. Kto to, sakra, je?

Hlas z druhej strany sa ozýval naďalej a znel podráždene.

„...je neslušné skladať počas prehovoru, nemyslíš?“ pokračovala neznáma osoba nevrhlo.

Toto je vtip? Čo to má znamenať?

„Kto si?“

Ozval sa tlmený smiech. „Otoč sa kúsok doprava,“ tajomne zašepkala.

Na chvíľu som zaváhala. Prečo by som ju mala počúvnuť? Bola to žena, podľa hlasu určite, ale čo chce odo mňa? Mala som z toho nepríjemný pocit.

Urobila som ako povedala. Nikto tam nebol. Moment... až na postavu stojacu v diaľke medzi stromami. Nevidela som ju zreteľne, ale bolo to dievča. Nie staré, no určite mladšie ako ja. Dlhé zlatisté vlasy jej plápolali vo vetre. Skrývala sa za širokým kmeňom oblečená vo svetlých šatách. Mávala mi rukou, v ktorej zvierala mobil.

„Kto si?“ zopakovala som otázku, hoci niekde v kútiku duše som tušila odpoveď.

„Veľmi dobre vieš... s kým máš tu česť,“ prehovorila pyšne.

Nabehli mi zimomriavky. „Cyndie,“ vydýchla som.

„Správne!“ výskla veselo. „Ani ti to netrvalo dlho.“

A do riti! Môže byť tento deň ešte horší?!

„Čo chceš?“ Chvíle pohody a pokoja boli nenávratne preč.

„Predstaviť sa,“ odpovedala v krátkosti. Nastalo ticho. Nevedela som, čo povedať. Bola takto blízko. Lenže viem, že by som ju nezabila. Nie som dostatočne silná, a kým by som na jej prítomnosť upozornila Dimitria s Declanom, mohlo byť neskoro. Ušla by.

„Nie si veľmi výrečná?“ vyčítala mi.

Nadýchla som sa. „Čo odo mňa chceš?“ a snažila sa ovládnuť hlas, ktorý sa mi začal triasť.

Hoci som nemohla vidieť jej tvár, bola som si istá, že sa zamračila. „Fajn! Vidím, že s tebou nie je žiadna zábava, tak to skrátim. Predo mnou neutečieš! Môžeš sa skryť aj na konci sveta, ja si ťa nájdem, pretože chcem. Túžim po tvojej smrti, ale nemysli si, že to bude také jednoduché. Dávam ti na výber. Môžeš sa mi vzdať a ja sľubujem, že odchod na druhý svet bude menej bolestivejší alebo... môžeš bojovať ako tvoji priatelia... v tom prípade budem nútená zlikvidovať aj ich a ver mi... ja si to užívam...“

„Prečo by som ti mala veriť?“ skočila som jej do reči.

Vydať sa? Bez boja? Je blázon?! To nikdy neurobím!

„Ak si myslíš, že blafujem... choď pozdraviť Jima,“ vyslovila jeho meno slastne, „a dobre si zapamätaj ten obraz.“ Zložila.

Ostala som stáť na mieste, nohy prilepené k pôde. So strachom som zvierala telefón v ruke a očami sledovala miesto, kde ešte pred malou chvíľou stála. Zmizla.

Znovu som si prehrala v hlave jej posledné slová. Jim!

Rozbehla som sa smerom k ceste tiahnucou sa popri dome, kde parkovalo jeho auto. Keď som pribehla k bránke, zastala som. Naskytol sa mi pohľad na... na mŕtve Jimovo telo.

Mal rozdrásané hrdlo. Kúsky kože viseli po stranách jeho tváre. Všade bola krv. Pod autom sa tvorila obrovská mláka. Potôčiky červenej tekutiny stekali po dverách vodiča. Okno bolo stiahnuté a poskytovalo dokonalý výhľad na hlavu, ktorá bola do polovice krku odtrhnutá. Oči mal otvorené a plné strachu. Ruky skrčené pred sebou z toho ako sa bránil. Z pier akoby mu stále unikal výkrik hrôzy, ktorú cítil, keď mu upír tlačil telo hlboko do sedadla a kŕmil sa na ňom.

Rukou som si zakryla ústa a potlačila výkrik, ktorý sa dral na povrch. Mobil mi padol na zem a z očí vytryskli slzy. Boli teplé, no nevydržali na mojej tvári dlho, pretože ich sušil vietor, ktorý nabral na rýchlosti. Myslím, že začalo aj pršať. Cítila som na sebe kvapôčky vody, ktoré mi dopadali na tvár a zmáčali vlasy.

Registrovala som za sebou kroky. Nemala som síl sa otočiť a zistiť, kto to je. Našťastie to nebola ona. Prikradla by sa tichšie a nenápadnejšie. Museli to byť jedine oni dvaja.

Matne si pamätám ako Dimitri zavolal políciu a prikázal Declanovi, aby zmizol preč. Po celý ten čas som tam stála. Dážď ustal. Vietor fúkal ešte divokejšie.

„Kiara,“ prihovoril sa mi ticho, „poďme do vnútra. Už mu nepomôžeme.“

Poslednýkrát som pozrela na znetvorené telo policajta, ktorý ma mal chrániť. V hlave sa mi vynoril jeho úsmev, úškrn, vysmiate oči. V ušiach mi znel jeho nevýrazný britský prízvuk a neustále šomranie na nezodpovedných vodičov. Spustil sa ďalší nával sĺz.

Cyndie mala pravdu. Tento obraz si navždy zapamätám! Nikdy nezabudnem, čo mu urobila.

Dimitri vzal zo zeme mobil, ktorý som upustila. Následne ma jemne chytil okolo pása. Sklonila som hlavu a nechala sa ním voviesť späť do domu.

Nič sa ma nepýtal. Zatvoril za nami dvere a viedol ma ďalej do obývačky. Nevedela som rozoznať, či slzy na mojej tvári sú pravé alebo mi len odkvapkáva voda z vlasov. Bola som premočená, ale to ma netrápilo. Postavila som sa ku krbu a hľadela do jasných plameňov.

Dimitri ešte niekam zavolal. Mala som pocit akoby sa ten rozhovor odohrával v inej dimenzii. Hoci on stál za mnou, neviem, čo hovoril. Bola som ako v nejakej bubline, do ktorej neprenikal zvuk. Po ukončení hovoru pristúpil ku mne. Otočila som sa a zahľadela sa do jeho tváre. Neskúmala som výraz ani oči, ktoré boli plné výčitiek. Hodila som sa mu do náručia a pevne ho objala. Ostal mierne zaskočený. Až po pár sekundách som pocítila jeho dotyky. Viečka som stisla pevne k sebe a zbytočné slzy vytlačila von. Zmáčala som nimi jeho košeľu, ktorá bola aj tak nasiaknutá vodou. Bol menej premočený ako ja, takže mu určite nerobilo radosť objímať mokrú ženskú. No nepustil ma. Rukou mi hladil mokré vlasy a ja som po dlhom čase cítila, že mám v niekom oporu.

Stáli sme tam takto niekoľko minút, až do príchodu polície a zdravotníkov, ktorí neboli potrební. Jim bol mŕtvy. Zabili ho kvôli mne. Mala som na rukách jeho krv.

Odtiahla som sa od Dimitria a ospravedlňujúco zamumlala: „Prepáč.“

Chytil ma za ruky a zadíval sa do mojich uslzených a červených očí. „Ostaň tu. Len čo sa toto skončí, vypadneme odtiaľto. Áno?“ Hanbila som sa pozrieť do jeho tváre. Dnes som povedala veci, ktoré si vôbec nezaslúžil. Možno trošku.

Prečo mám neustálu potrebu ho obraňovať?!

Zrak som nasmerovala na okno osvietené policajnými majákmi. Nakoniec som prikývla, zhlboka sa nadýchla a zahnala slzy. Na dnes už toho bolo dosť.

***

Nakoniec sa mi podarilo dopísať sľúbenú kapitolu v čas, takže pauza nebude (možno až na druhý týždeň). Mrkli sme aj do Dimitriovej hlavy a môžem sľúbiť, že takýto bonus ešte jeden bude (aj viac). Smrť Jimiho som vôbec nemala v pláne, jednoducho to prišlo samo. Začínam mať pocit, že príbeh sa tvorí sám a ja netuším ako to celé bude pokračovať. Dúfam, že táto kapitola je už trošičku lepšia ako posledná. V nasledujúcej sa toho veľa neudeje, ale potom to bude napínavé. Začínam pochybovať, že príbeh vtesnám do tridsiatich kapitol. Uvidíme.

Ďakujem za prečítanie a komentáre. Vždy ma to veľmi poteší :).

Autor: Christine (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Karmínový nov (19):