OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 8: Zmrzlina a iné katastrofy

18.01.2015 (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 688×

Tak po dlhom čase som späť. Tešíte sa? Alebo ste na túto poviedku aj zabudli? :D Ja dúfam, že si ešte stále pamätáte, o čom bola... lebo ja som s tým mala menší problém, a tak som si ju musela čítať od začiatku. Toto je skôr relaxačná kapitola, ale sľubujem, že v ďalšej bude aj akcia. :D

P. S.: Dúfam, že tu ostane aspoň nejaký ten koment. :D Tie vždy potešia – a rátam sem aj kritiku. :D

Sisa118

P. P. S.: Čo by ste povedali na poviedku s námetom Záškoláci a ich šialená, dievčenská kamoška? Mám jednu, čo má vyše osemnásť kapitol a zvažujem, či ju začať zverejňovať alebo nie. :D

Kapitola 8

Mágia leta. Modrá obloha, neskutočné horúčavy. Obraz pred vami sa vlní ako na Sahare. Tak asi takýto pohľad sa mi naskytol v momente, keď som vystúpila z auta na žeravý poťah parkoviska pred supermarketom Bee. Jeho steny boli žlto-čierne, rovnako ako rúčky košíkov. S povzdychom som si napravila zelenú šiltovku s nápisom ARcar a vydala sa v ústrety klimatizácii.

V okamihu, ako som prešla cez sklenené dvere, sa okolo mňa rozhostil čulý ruch. Mala som ešte pár minút nazvyš a tie som sa rozhodla stráviť nákupom chladivých priateľov. Stačil mi jediný pohľad na chladiarenský box a vyprahnutý jazyk zaliali nedočkavé slinky. Bože, vysvetlí mi niekto, prečo žijem na mieste, kde je teplota bežne 20 stupňov a pritom leto neznášam? Nie? Škoda.

Dokonca aj moja kovová končatina má príjemnú izbovú teplotu... teda pokiaľ ju nenechám na slniečku príliš dlho. V opačnom prípade by som na nej mohla pražiť vajíčka. Teda aspoň myslím, nie že by som to skúšala.

Natiahla som sa po jahodovej zmrzline Ben & Jerry's – klasika – a takmer vyletela z kože, keď sa za mnou ozval známy hlas.

„Jahoda? Vážne?“ Jeho pochybovačný tón ma zarazil. Otočila som sa k nemu so zmrzlinou v ruke a spražila ho pohľadom, ktorý by mohol konkurovať teplotám vonku. Tmavé blonďavé vlasy mal sčesané dozadu, ale zopár neposlušných prameňov mu padalo do očí, ktoré zvedavo upieral do mojich.

„Máte s tým problém?!“

Zodvihol ruky do obranného gesta a mne neuniklo, že pod oblekom ukrýva zbraň.

„Nie, len mi k vám nesedí...“

„Nesedí? Čo je, preboha, zlé na jahodovej zmrzline?“ nechápala som a pomaly zabúdala na to, ako ma prekvapil - mali sme sa stretnúť až o štvrť hodinu!

„Nič,“ bránil sa proti mojej intervencii. „Len mi k vám nesedí, že máte rada zmrzlinu... nie to ešte jahodovú,“ priznal.

„Aha,“ vrkla som. „A aká príchuť mi podľa vás sedí?“

„No... čili?“ tipoval, zatiaľ čo si ma dôsledne prezeral.

„Čili? Taká vôbec existuje?“

„Neviem, ale k vám by pasovala,“ priznal.

„Neznášam čili!“ prehodila som namrzene. Čili? To ako fakt? Fuuj! Teda nič, proti osobám, čo si dobrovoľne pália chuťové poháriky, ale ja k nim istotne nepatrím. Mykol plecami a ja som si razom uvedomila, že sme sami. Nikto iný, len my a jedna jahodová zmrzlina. Kruci, to musí vyzerať tak dobre? A musí byť polišom?! Zaťala som zuby.

„Ešte niečo? Mali sme sa stretnúť o jednej,“ pripomenula som mu.

„Mali,“ potvrdil. „Ale možno mi napadlo, že si čakanie na vás osviežim zmrzlinou od Ben & Jerry's?“ priznal a na potvrdenie svojich slov pristúpil bližšie. Do nosa mi udrela jeho vôňa. Nebola silná. Pochybujem o tom, že by používal kolínsku, ale tiahla z neho vôňa muža, puntičkárskej čistoty a príjemného sprchovacieho gélu...

Hm, bola by intenzívnejšia, keby sa nakloním? Aj tak je len pár centimetrov odo mňa.

Natiahol ruku do chladiaceho boxu. Mal veľmi pekné ruky. Veľké, silné a prsty boli dlhé a... hm, zaujímalo by ma, čo by s nimi dokázal v...

V tom mi došlo, načo myslím. Bože, dievča, spamätaj sa! Je to poliš! Je to vrah! Spolupracuješ s ním len preto, aby si sa dostala k informáciám! Nepredstavuj si, ako ťa preťahuje! To stráca perspektívu!

Ale na druhej strane, v posteli by nemusel byť zlý. Je veľký a veľký väčšinou majú veľkého...

Pohľadom som sledovala, ako tie fascinujúce, mocné prsty uchopili Ben & Jerry's, ale pre zmenu s čučoriedkovou chuťou.

„Vážne, čučoriedka?“ podpichla som ho.

„Prečo nie?“ zatiahol pobavene. „Čo ste tipovala?“

No, po pravde strelný prach, ale takú stopercentne nevyrábajú.

„Netuším...“ priznala som. Táto konverzácia mi pripadala od minúty k minúte čudnejšia – a to nie je dobré. Namiesto toho, aby som musela byť v jeho blízkosti, som sa pobrala do oddelenia s vodou. V rýchlosti som schmatla najbližšiu neperlivú minerálku a naklusala k pokladni. Nanešťastie sa tam vzápätí zjavil on. Bolo divné stáť v rade s ním za chrbtom a pritom nič nehovoriť. Preto som sa ozvala:

„Kam pôjdeme?“ Presne tak. Doteraz som nemala ani najmenšieho tucha, kam ma to zavlečie.

„To sa dozviete až tam budeme,“ vyhlásil nekompromisne.

„Mala by som mať aspoň približnú predstavu, kam s autom...“

„Auto necháte tu,“ oznámil a mne takmer padla sánka.

„Čo?“ vrkla som. „Ak si myslíte, že auto nechám tu. Tak ste...“

„Necháte.“

„... zošaleli.“

„Váš záujem o môj psychický stav ma síce teší, ale to nemení nič na fakte, že vaše auto ostane tu,“ trval na svojom, čo vyústilo do tichej hádky.

Keď sme prišli k pokladni, postaršia predavačka si nás premerala kritickým povrchom a zašomrala niečo v zmysle, že tie novodobé, manželské páry sa dokážu hádať skutočne o všetkom. To nás umlčalo - aspoň na chvíľu. Krucinál! Ako si niekto môže myslieť, že tento obmedzený kretém je mojím manželom?! WTF? To sú slepý? Veď sa k sebe vôbec nehodíme! Sme totálne rozdiely! Dokonca stojíme aj na opačných stranách zákona!

„Auto necháte tu,“ zopakoval mi, ale ja som ho ignorovala a prešla k volvu. Jeho lak, vo farbe šampanského, sa krásne leskol. Morgan ma chytil za rameno a otočil k sebe. Vytrhla som sa mu a zlostne zavrčala.

„Ja - idem – vlastným - autom!“ štekla som. Neznášam, keď sedím na sedadle spolujazdca. Je to, akoby ste jazdili na koni s rukami zviazanými za chrbtom.

Morgan si ťažko povzdychol, skrížil ruky na prsiach – asi si myslel, že tak vyzerá strašidelnejšie, čo možno aj vyzeral, ale mňa nezastrašil! Prebehol ma pohľadom. Kĺzal ním od šiltovky, cez tvár, červené, voľné tričko (čo ledva zakrývalo čiernu podprsenku) s nápis EXPERT NA PRÚSERY KAŽDÉHO DRUHU, rifľových, extrakrátkych kraťasoch, dlhých nohách, až po ošúchané, modré mokasíny.

Pri tom pohľade mnou prebehla mierna triaška.

Kruci! Potrebujem vypustiť paru. Kedy som naposledy s niekým spala? Pred mesiacom? Dlhá doba...

„Nemáte na výber. Buď pôjdete so mnou, alebo tu môžete ostať.“ Nevyhrážal sa, len sucho konštatoval.

„Prečo nemôžem ísť vlastným autom?“ nechápala som.

„Prečo? Dokážete jazdiť so zaviazanými očami?“ chcel vedieť a ja som nechápala.

„Na čo?“

„Lebo tam, kam ideme, má prístup len zopár vyvolených a ja vážne netúžim po tom, aby ste poznali polohu.“

„Beriete ma na tajnú základňu?“ chcela som vedieť.

„Hm.“ To bolo všetko, čo k tomu povedal. A čo som mohla povedať ja? Nemala som ísť? Ale tie informácie som fakt potrebovala. Ako sa s toho vykrútiť? Pravdepodobne vytušil, akým smerom sa moje myšlienky uberajú a stopol ich hneď v počiatkoch.

„Buď pôjdete so mnou, alebo nepôjdete vôbec!“ vyhlásil a ja som zaškrípala zubami. Nemala som na výber, ale v duchu som si prisahala, že mu to raz oplatím.

„Fajn,“ kapitulovala som.

„Som rád, že ste rozumná,“ pochválil ma, akoby som bola pes, ktorý práve podal pac. Hajzel! Veď ty počkaj!

Zavrčala som niečo neidentifikovateľné a jemu šklblo kútikom úst. Tak ty sa na mne budeš smiať? Robíš si zo mňa dobrý deň? Veď ty uvidíš!

„Moje auto je tam,“ ozval sa po chvíli ticha, kedy som ho vraždila pohľadom.

Inak, som ja vôbec kompletná? Páči sa mi vrah a dobrovoľne mu nasadnem do auta... nie, oficiálne nie som normálna!

Jeho čierna mašina stála odstavená na okraji parkoviska. So skríženými rukami na prsiach som dupala za ním a v duchu sa zaprisahávala, že mi za všetky tie problémy raz zaplatí! Pohľadom som skĺzla po pevnej krivke jeho ramien až ku kvalitnému pozadiu. Ten by stopercentne vyhral Miss Pekný Zadok!

Zahnala som svoje myšlienky skôr, ako sa ku mne otočil a mňa potom takmer trafil šľak. Ten mizerný idiot otvoril zadné dvere! Zadné!

„Sedím vpredu,“ namietala som.

„Nie, sedíte vzadu – za mriežkou,“ dodal, akoby mimochodom.

„Ja nie som zločinec!“ štekla som.

„No, o tom by sa dalo polemizovať...“

„Ja nechcem polemizovať! Ja chcem ísť vlastným autom, ale ako vzorný občan som spravila ústupok polícii a teraz očakávam, že vy spravíte rovnaký! Hovorí vám niečo slovko kompromis?“

„Hovorí vám niečo veta: So zločincami nevyjednávam?“ Nasledoval môj príklad a opätovne ukázal na zadné dvere.

„Vážne?“ Chcela som nadhodiť niečo na tému „on a jeho prehrešky z minulosti“, ale našťastie mi včas doplo, že mu práve teraz hodlám vliezť do auta, a tak by nebolo na škodu, keby sa ma cestou nepokúsil zabiť!

„Vážne,“ potvrdil. „Nasadnite, nech vám môžem zviazať oči.“

„Nie,“ sykla som. So mnou nik zametať nebude!

„No tak, slečna Reinerová,“ zatiahol a ja som fakt začínala pochybovať o jeho inteligenčných zručnostiach.

„Povedala som vám,“ cedila som pomedzi zuby, „aby ste ma nevolali slečna!“

Bolo vidno, že ho to zaujíma asi tak ako špina na topánke.

„V tom prípade, Reinerová, nasadnite konečne do toho auta, nech môžeme vyraziť!“ zavelil.

„Nasadnem, ale iba dopredu! Nie som decko, aby som sa vozila na zadnom sedadle,“ bránila som sa. V jeho očiach sa niečo zlomilo! Videla som to a vedela som aj, že práve v tej chvíli som vyhrala! Ťažko si povzdychol a pretrel rukou tvár.

„Fajn. Hlavne si už sadnite.“

Škodoradostne som sa usmiala a vyrazila k dverám spolujazdca. Malý, hnedý a poriadne ošúchaný batoh som hodila pod sedadlo a potom si sadla. Morgana som nikde nevidela, ale počula som, ako niečo vyberá z kufra. Ja som si zatiaľ prezrela interiér auta. Ako sa dalo očakávať, tak nikde nebolo ani chýru po niečom tak nedokonalom ako je prach. Ten chlap je horší ako žienka domáca po desiatich rokoch manželstva! Ľutujem ženskú, ktorá ho raz odchytí. Vydržať s týmto pedantom ju bude stáť extrémne pevné nervy.

Morgan sa z ničoho-nič objavil vedľa mňa. Zodvihla som pohľad a na vlastné oči zočila kus čiernej, od pohľadu pevnej, látky. Tak cez toto skutočne nič neuvidím.

„Ako dlho pôjdeme?“ Predstava absencie zraku na dlhšie ako pár minút mi pripadala rovnako lákavá ako predstava sedieť s ním v aute dlhšie ako pár sekúnd! Z oboch ma napínalo!

„Nie dlho,“ priznal. „Cesta utečie ako nič.“

Ach, len kiežby, ale také šťastie mať nebudem.

„Otočte sa,“ vyzval ma.

„Je to skutočne potrebné?“ musela som sa spýtať. Obdaril ma povrchne sladkým úsmevom.

„Je,“ potvrdil. Hajzel! Prečo som nemohla natrafiť na poliša a lá Mám rád donutky?! Každý, kto má rád donutky, musí byť v podstate dobrý človek!

Ťažko som povzdychla, ale v konečnom dôsledku sa k nemu skutočne otočila chrbtom. Bol to zvláštny pocit vedieť, že za vami stojí... a ešte zvláštnejšie bolo, keď mi brušká jeho prstou prešli po jemnej pokožke krku. Odhrnul mi vlasy a zložil šiltovku.

„Neznášam tmu...“ šomrala som si sama pre seba. Nie, že by som sa jej bála. Problém bol v tom, že po nehode som pár dní nevidela nič len ju. Hlbokú, nepriepustnú tmu. Cez oči mi pretiahol hodvábnu látku. Bolo to istým spôsobom veľmi erotické a hm, jeho prsty boli veľmi jemné... fakt by som si mala povyraziť!

Všetko by bolo presne tak, ako by malo byť, keby som - na presne tom istom mieste, kde sa ma len pred chvíľou dotýkali jeho prsty - neucítila niečo ostré. Preniklo to kožou až do väziva. Sykla som a kovová ruka mi vystrelila hore. Jemné receptory narazili na neznámu vec, ktorú som mala zapichnutú v krku, zatiaľ čo on stláčal piest. Injekcia! Moment, čo? Cudzí predmet opustil moje telo, ale to som sa už vrhala po tom hajzlovi, kurvysynovi, bastardovi... v hlave mi znelo bilión nadávok a šťavnatých pomenovaní na jeho osobu. No nemohla som si akosi spomenúť prečo. Moju zlobu razom vystriedalo otupenie, ale ja som po ňom aj tak vyštartovala. Malo to minimálny účinok.

Zovrel mi plecia a pritlačil ma späť do sedadla. Jeho tvár sa ocitla len pár centimetrov od mojej. Zamrkala som a spomedzi pier sa mi vydralo zúrivé vrčanie:

„Ty hajzel!“ Hlas mi znel zvláštne zastreto. Nič si s toho nerobil a len ma ďalej držal na mieste. „Čo si mi dal!?“

„Upokojte sa, slečna Reinerová. Sú to len sedatíva. Preberiete sa, keď dorazíme na miesto.“ Tón jeho hlasu bol prestúpený pokojom. Snažil sa ma upokojiť? Ale ja som pokojná, len ho chcem zabiť! Bola som šialená, keď som mu, čo i len troška, verila! Únava ma premáhala.

„Kretén, povedala som, že nie som sle...“ Hlas sa mi stišoval. Bojovala som s účinkami anestetík ako sa len dalo, ale ono to bolo silnejšia ako ja. Zaťala som zuby, ale po chvíli som zovretie uvoľnila. Nevládala som. Hlava mi padla dozadu. Oči sa zatvárali a jediné, čo som pred sebou videla, boli jeho sivo-modré oči! Niekde v hĺbke môjho osprosteného mozgu sa zrodila myšlienka Že to vôbec nie je zlý pohľad, ale odmietala som to riešiť. Viečka klesli a s nimi sa odplavili aj posledné kúsky vnímania.

Posledná spomienka patrila tomu, ako plávam vzduchom a ako ma niečo pokladá na zadné sedadlá auta.

Ponorila som sa do hlbinných temnôt mňa samej. Triasla som sa. Bola mi zima... alebo teplo? Nevedela som.

Prvé náznaky vnímania sa dostavili v dobe, keď som za sebou počula hlasné škrípanie kovu. Kov? Škrípanie?

Kde to som? Bola prvá otázka, na ktorú som sa spýtala samej seba, keď sa okolo mojej mysle pretrhol závoj otupenosti.

Niečo sa podo mnou natriasalo. Prešlo to zopár metrov a potom zastavilo. Spomedzi zuby sa mi vydral zúfalý povzdych skrížený s kňučaním. Bolelo ma pravé rameno. Ležala som na ňom a kovový rám sa mi zarezal do svalu. Opäť som zakňučala a pokúsila sa pohnúť. Roztvorila som oči, no všetko bolo rozmazané. Pokúsila som sa posadiť a nebyť dvoch cudzích rúk, asi by som spadla do medzery medzi sedadlami. Tie isté ruky ma vytiahli do sedu a opreli o sedačku. 

Opäť som zakňučala, lebo aj tento pohyb v mojej pravačke vyvolával návaly strnulej bolesti.

„Slečna Reinerová, ste v poriadku?“ spýtal sa starostlivo hlas vedľa mňa a ja som sa v tom momente zmohla na jediné:

„Nehovorte mi slečna!“

„Ste,“ potvrdil si sám pre seba, zatiaľ čo ja som si masírovala stuhnuté plece.

Vtom mi to došlo. Spomenula som si na to, čo predchádzalo tomuto stavu a aj to, komu patrí neznámy hlas. Skôr, ako som si stihla uvedomiť reakciu vlastného tela, moja päsť vyletela vpred a aj napriek bolesti zasiahla Morganovu sánku.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 8: Zmrzlina a iné katastrofy: