OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » If I survive... - kapitola 7: Info...



If I survive... - kapitola 7: Info...Svetlo sveta spoznajú prvé kúsky skladačky.

Som späť po veľmi dlhom čase. Koľko to je od posledného zverejnenia? Dva týždne? :D Ale podstatné je, že som sa konečne dokopala k ďalšiemu! :D Dúfam, že sa kapitola bude páčiť a že zanecháte nejaký ten komet. :D

P.S.: Týchto tritisíc slov venujem vám, holky, ktoré verne komentujete a to:  WendyMoon, TheSinna, Smile, ninik, limcyan. :D


 

Kapitola 7

Noc prebrala taktovku nad Mestom anjelov a ja som sa v jej tieňoch plížila domov. Záchvat u rodičov bol silný – extrémne silný. Pripravil ma takmer o všetky sily, čo v konečno dôsledku vyústilo v niekoľkohodinový spánok, no ani ten nevrátil silu do žíl môjho zmoreného tela.

Rodičia sa o tom, ako inak, dozvedeli a opäť si robili zbytočné starosti. Aj tak mi nemajú ako pomôcť.

Otvorila som dvere opusteného domu a ponorila sa do jeho útrob.

Aj keď som spala, cítila som sa ako pomaranč po intímnom strete s odšťavovačom. Ledva som vyzula ošúchané mokasíny a už som ležala na perinách. Bolo mi jedno, že som oblečená. Dokonca som ignorovala aj nepríjemné tlačenie podprsenky. Bola som taká unavená, že v tej chvíli by mi bolo totálne jedno, aj keby mi na hlavu mala padnúť atómovka!

V noci ma opäť navštívili staré, známe, nočné mory. Bolo ich toľko, že si pomaly ani nepamätám, o čom boli. Asi o tretej v noci som si musela dať tabletku na hlboký spánok, inak by som ráno mohla konkurovať živej mŕtvole.

Noc sa tiahla časom skríženým s jemným hučaním morských vĺn.

Na viečka mi dopadli ostré lúče slnka. Nechcelo sa mi stávať. Obrátila som sa na druhú stranu, ale v tom mi niečo doplo. Omámene a z veľkej diaľky ku mne doľahol tichý, no vytrvalý hlások môjho poctivého ja, ktorý hovoril, že niečo nie je v poriadku. Nebolo.

Zaklipkala som očami do presvetlenej miestnosti a otupene si uvedomila, že toho svetla je viac, akoby malo byť. Uprela som zamlžený pohľad na hodinky a... a takmer dostala infarkt!

Trištvrte na dvanásť!

Zaspala som!

Prudko som sa vyšvihla do sedu a zažila taký závrat, aký už dávno nie! Zemská príťažlivosť ma stiahla späť do perín a ja som rozdýchavala hviezdičky pred očami!

Krucinál! Ako som mohla zaspať? nechápala som, ale potom mi doplo, že som, pre svoj zničený stav, zabudla nastaviť budík.

V nadsvetelnej rýchlosti som si hodila ešte nadsvetelnejšiu sprchu a už som sa rútila ulicami k ARcar.

Život v dielni bol v plnom prúde. Moji spolupracovníci ma počastovali prekvapenými pohľadmi a ja som im odpovedala krátkou, mierne zúfalou vetou: „Zaspala som!“

Po tomto úspornom vyhlásení, som ako veľká voda vtrhla do šatne, kde sa mojou obeťou stalo červené tričko s potlačou „McDonald – sme tu pre vás“. Kedysi pred x-rokmi patrilo Loren, ktorá ho vyfasovala, keď tam pracovala. Vydržalo jej to dva týždne a odvtedy tam nevkročila – radšej nechcem vedieť, čo všetko tam zažila, ale mám taký dojem, že aj olej, čo dávam do prevodoviek, by bol stráviteľnejší než to, čo tam varia. Dokonca ani pôvodné škvrny z tej fabriky na rakovinu som nikdy nedokázala vyprať a to už je čo povedať, lebo toto tričko si v  dielni zažilo svoje!

Celé doobedie som strávila pod prastarým meďákom. Na obed som nešla, aby som stihla dorobiť to, čo som zameškala. Jediné jedlo, ktoré aspoň naoko uspokojilo môj žalúdok, bolo burrito od Jeany, ktorá sa nado mnou zľutovala a veľkodušne mi ho priniesla z GustaCaffé.

Unavená ako kôň, ale spokojná s mojim nadľudským výkonom, som sa pobrala domov, kde ma na odkazovači čakalo hneď niekoľko správ. Jedna bol od mamy, ktorá si pravdaže robila starosti o môj zdravotný stav, druhá od Stana s rovnakou náplňou ako predchádzajúca, tretia od Franka, že mi predčasne prišli diely na Rabbit pána Terrenca a štvrtá? Tak tá bola na mňa najväčším prekvapením.

„Ann...“ oslovil ma príjemný hlas so silným švédskym prízvukom, ktorý nemohol patriť nikomu inému, ako Joarovi Leifovi Skottdagenovi, tiež známemu ako Joe. „Mám to, o čo si žiadala. Nebudem to rozoberať po telefóne, ak chceš, príď.“ To bolo všetko, čo tam stálo, ale aj to mi stačilo. Pozrela som na čas, kedy bola správa priata - čo nebolo ani pred hodinou - a už som volala naspäť. Naskočil záznamník, ale ako náhle som sa predstavila, zodvihol to.

„Idem ku tebe,“ vyhŕkla som a v slúchadle sa ozval hlboký smiech.

„Nedočkavá...“ zavrnel. Milujem jeho švédsky prízvuk! Je taký... sexy? To je asi to správne slovo. Ak by som mohla, bez váhania by som ho stiahla do svojich perín, ale v tomto mi osud neprial. Joe, aj napriek neskutočnému sexepílu, nebol na ženské, ale na tvrdšie pohlavie.

„Som tam o pätnásť minút, tak nech si tam!“ rozkázala som, načo sa znova uchechtol a zložil.

Klamala som. Cesta tam mi trvala oveľa dlhšie vďaka prekliatym L.A.-ským dopravným zápcham. To, krucinál, musí bývať zrovna v centre? Presne tak, musí a navyše v jednom z najvyšších mrakodrapov pod názvom Angel´s eyes.

Keď som po trištvrte hodine konečne klopala na jeho dvere, vrčala som podráždením. Otvoril ich vikingský boh. Vlasy mal dlhé a spleté do copu, oči mu žiarili azúrovou modrou a tvár? Ach, nejedna teenka by sa pri pohľade na ňu urobila. Verte – neverte, s týmto žiarivým kúskom ľudskej dokonalosti som strávila päť rokov na vysokej! Prečo je ten svet taký krutý a on je gay?!

„Pätnásť minút?“ spýtal sa pobavene, začo som ho spražila nasratým pohľadom, ktorý dokonale odrážal moje vražedné chúťky ohľadne jedného idiota, čo to na križovatke napálil rovno do policajného auta! Cs, a že baby nevedia jazdiť! My jazdíme oveľa pešie ako chlapi!

Bez pozvania som vtrhla do bytu a rozvalila sa na bielom ultrafuturistickom gauči.

„Tak čo? Zistil si to?“

Opäť sa usmial. Nechápem, prečo sa hovorí, že severania sú chladný. Joe je nonstop v dobrej nálade a pritom neletí na žiadnej tráve! Dokonca ani nepije. Pracuje v miestom vedeckom inštitúte, ktorý ma dlhé a nezaujímavé meno.

Vlastne, to vďaka nemu mám pravačku takú, akú mám – to on využil svoje známosti a dohodil ma kapacitám v nervovej chirurgii a inžinierstve, pričom tou kapacitou bola jeho matka.

No čo, vedecká rodinka skrz-nazkrs. Pokiaľ si správne pamätám, tak jeho otec je jadrový fyzik. Odbieham od témy.

Joe prešiel k vysokému pultu s modrým podsvietením. Celý jeho byt bol v minimalisticko-futuristickom štýle, v ktorom dominovala biela, čierna a jasnomodrá farba. Všetok nábytok bol hladký, podlahu pokrýval hustý čierny koberec a okná biele závesy. Obrazovka jeho TV sa dala prirovnať k malému, zakrivenému kinu a balkón k väčšej predzáhradke.

„Našiel som ho,“ prezradil a ja som sa s očakávaním napla.

„Kde?“

„Niekde, kde sa ti to nebude páčiť,“ dodal a nálada mi razom klesla pod bod mrazu.

„Kde?“ zopakovala som otázku a on sa zamračil.

Ešte v deň, keď mi Fracky povedal o McWellovi som Joa poverila, aby mi našiel Jonnyho. To sa mu očividne podarilo, ale niekde nastal zádrhel. Asi sa pýtate, ako je možné, že pošuk (aj keď sexy pošuk), ktorý je nonstop zalezený v laborke a čumí na výsledky najnovších testov, našiel niekoho, ako je Jonny. Odpoveď je oveľa ľahšia, ako si myslíte. Aj keď sa špecializuje na biochémiu, jeho voľno časovým hobby je IT a hackovanie. V tej geniálnej hlavičke už pred rokmi skrsol sen, že  jedného dňa hackne ľudský mozog. Ako to chce urobiť? Tak to sa ma nepýtajte, ja  nepatrím medzi šialencov v plášti... ale k ich automobilovej odrode.

„Väznica Afterlife.“

V tom momente mi padli všetky plány, aké som mala.

Kurva! Kruci! To snáď nie je možné! Kurva! Ak je vo väzení, nikdy sa k nemu nedostanem a nebudem mu môcť zakrútiť krkom!

„Kedy? Ako? Prečo?!“

„Kedy? Asi pred tromi mesiacmi. Ako? Poliši spravili prehliadku v jeho byte a našli viac kokaínu, nezaregistrovaných zbraní a nelegálnych úprav na siedmich nezaevidovaných vozidlách, ako je ročný priemer Werfhashesu (jeho rodné mesto). Dostal sedem rokov nepodmienečne, čo je podľa mňa málo, ale toto nie je moja parketa. A prečo? Podľa dostupných informácií ho niekto udal.“

„Niečo viac? Kto je hlavný vyšetrovateľ?“ zavrčala som zúfalo! To hádam nie je možné! Ako to, že sa vždy všetko takto otrasne doserie?

„Istý Dominic Morgan – nepoznám to meno. Ale...“ A v tom momente som prestala počúvať. Jednoducho som vypla. Tak ten... Zúrivo som zapichla oči do Joeových.

„Povedz mi všetko, čo o ňom vieš!“ vyštekla som a on sa zatváril mierne frustrovane.

„Počúvaj, dobre? Pred chvíľou som ti to zrefe...“

„Tak to zopakuj. Hneď!“ nevšímal si môjho vražedného podtónu a pustil sa do opätovného rozprávania.

„Pochádza z východného pobrežia – NY. Sem ho prevelili na jeho vlastnú žiadosť. Jeho pracovné záznamy sú dlhšie ako záznamy L.A.-ského policajného prezidenta. Preliezol si cez štátnu políciu, protidrogové, kriminálku – dokonca chvíľu robil aj u daňovákov – až ho nakoniec priali do FBI. Je to mladý žralok a má pred sebou sľubný kariérny postup.“

V tej chvíli som mala sto chutí skočiť mu do reči a rázne ho napomenúť, že mňa jeho kariérny postup fakt nezaujíma, ale zahryzla som si do jazyka a počúvala.

Joe prešiel k jednej z vysokých, bielych, minimalistických skríň, odkiaľ vytiahol čierny fascikel. Roztvoril ho a sadol si oproti mne. „Je čerstvo rozvedený. Jeho manželka bola právnička...“ pohľadom prechádzal po riadkoch a hľadal dôležité informácie. „Trestný register - čistý... Dokonca má aj ocenenie za záchranu nejakej ženskej... číslo poistenia nepotrebuješ... Adresa je ti tiež na nič.“

Zamračil sa a potom mu oči zablúdili mojím smerom. „Ako vravím. Je tam toho dosť málo, ale ak mi dáš čas, zoženiem ti toho viac,“ navrhol a ja som kladne prikývla.

„Urob to. Budem potrebovať všetko, čo naňho vyhrabeš. Hlavne  špinu!“ rozkázala som

„Pokúsim sa, ale nič nesľubujem...“ uzavrel debatu.

Takmer štyri dni som sa nič nové nedozvedela. Vytáčalo ma to do červených čísel, ale nemohla som nič robiť. Joe vytrvalo pátral a v momente, keď si myslel, že už nič prevratné nenájde, objavil informáciu hodnú Pulitzera.

Morgan nebol taký čistý, ako si všetci mysleli!

Niekoľkokrát som tomu zavšivenému polišovi volala na mobil – nezdvíhal.

Dokonca som sa zastavila aj v jeho kancelárií, aby som si dohodla stretnutie – odmietol a ja som nechápala prečo.

No on ma nepoznal. Ak niečo chcem, tak to aj dostane!

Volvo si zúrivo rezalo cestu pomedzi pomalších susedov. Ak si myslí, že ma len tak odbije, veľmi, ale veľmi sa mýli! To on ma do toho zatiahol!

Jeho byt sa ukrýval v päťpodlažne budove. Patrila medzi tie lepšie, ale k luxusným sa radiť nemohla. Na jednej strane bol vstup do podzemných garáži, zatiaľ čo pred hnedými dverami sa do výšky tiahol zástup paliem.

Volvo som odparkovala pred vzdialenou budovou a vzápätí sa ulicou rútila k domu. Zazvonila som neznámemu s tým, že nesiem pizzu – pravdepodobne som toho chudáka zobudila po nočnej, lebo bol fakt naštvaný, ale podstatné je, že otvoril. Za pomoci tejto malej lži som sa dostala dnu a po schodoch vybehla na najvyššie poschodie. S hľadaním bytu som nemala najmenší problém. Bol úplne na kraji a z chodbového okna sa návštevníkovi ponúkal pekný výhľad na malý park. Zbežne som si prezrela zabezpečenie dverí.

Hm, no mohlo to byť aj horšie... Mal tam tri zámky, ale všetko to šliapalo na staré mechanizmy, čo s mojou delikventskou minulosťou nebol problém. Človek by si pomyslel, že poliš si domov zabezpečí starostlivejšie. Napríklad, ja som mala dvere IV bezpečnostnej triedy s nepriestrelným pancierom, ktorý by v prípade núdze poslúžil ako veľmi vďačný štít.

Prečo som za ne vyhodila toľké prachy?  Po skúsenostiach z môjho posledného závodu som sa utvrdila v tom, že prehnané bezpečnostné opatrenia nikdy nie sú na škodu. Plus, keď k tomu prirátam aj špičkový alarm a nepriestrelné sklá, tak sa z môjho obydlia stala takmer nedobytná pevnosť.

Dostať sa do bytu mi netrvalo dlhšie ako minútku a musím priznať,  že ma jeho zariadenie miatlo. Predstavovala som si niečo... no, čo ja viem, osobnejšie? Ale byt vyzeral tak, že v ňom nik nebýva. Bol ladený do hnedých farieb, premiešaných s čiernou. Pôsobil typickým, mužským dojmom. Vlastne, okrem jedinej menšej palmy v gigantickom kvetníku, tu nebolo nič živé ani osobné – no možno s výnimkou plnej knižnice. Nedalo mi to a zbežne som pohľadom prebehla názvy kníh. Drvivú väčšinu tvorili odborné plátky, ale našli ste tu aj zopár detektívok, vrátene Sherlocka. Totálnym prekvapením pre moju osobu bola séria Pána Prsteňov.

Niekto tu má záľubu vo fantasy svete? Tak to by som na toho upnutého, puntičkárskeho poliša nikdy nepovedala. O jeho neskonalom puntičkárstve svedčil aj fakt dokonalej čistoty. Pochybujem, že by ste tu objavili, čo i len zrnko prachu... zato u mňa doma? Odtiaľ by ich museli vyvážať na fúrikoch!

Opäť som pohľadom prešla obývačku spojenú s jedálnou. Veľká plazma zavesená nad hnedými skrinkami sa vynímala oproti sedacej súprave skladajúcej sa v veľkej sofy a dvoch kresiel. Oproti veľkým oknám stála už spomínaná knižnica a v zadnej časti zas jedálenský stôl so štyrmi stoličkami. Mne sa najviac páčili vysoké, strieborné lampy po stranách sofy a v kútoch.

Keďže som mala ešte čas, rozhodla som sa pre prieskum nepriateľského územia. Ničoho som sa nechytala, len pozorne sledovala. Spálňa bola svetlá a okrem postele, nočných stolíkov a vysokej skrine prázdna. To ale nebol až taký problém, lebo celkový dojem podčiarkovalo vysoké okno orámované mohutnými, hnedými závesmi. Aj keď nechcene, musela som uznať, že náš puntičkársky poliš má vkus.

Kuchyňa bola jednoduchá a malá. Len ťažko by sa tam zmestilo viac ako dve osoby a aj tie by mali problém s koordináciou. 

Potom tu bola ešte kúpeľňa, ale tá pre zmenu dosahovala vcelku veľké rozmery, takže sa tam zmestil hybrid sprchy a vaňa spolu s ostatným povinným zariadením.

Slnko pomaly klesalo za obzor, pričom neosobný bytík zalievalo červenou žiarov nasledovanou temným prítmím.

Čakala som a čakala, než sa v kľúčovej dierke konečne ozval pohyb prezrádzajúci príchod majiteľa bytu. Postavila som sa do rohu tak, aby ma z dverí nemal šancu vidieť a opäť čakala.

Dvere sa otvorili a on vstúpil dnu. Ako vždy aj teraz mal na sebe tmavý oblek, ale niečo bolo inak. Na tvári nemal ten odveký prísny, chladný výraz a v rukách niesol niekoľko papierových, nákupných tašiek. Naklonila som hlavu a práve tento pohyb ho upozornil na to, že nie je v byte sám. Bleskovo sa otočil mojím smerom a len tak-tak mu nákup nevypadol z rúk. Očividne som ho prekvapila.

Spomedzi pier mu uniklo zúrivé zavrčanie. Zvláštne, ja som sa cítila vcelku fajn – asi za to mohol hlavne fakt, že som ho previezla. Nič nie je lepšie, ako vkradnúť sa na územie niekoho iného a sledovať, ako dotyčný lapá po dychu... prípadne zúri – ako on.

„Toto je vlámanie!“ pokračoval vo vrčaní. „Za toto by som vás mohol zavrieť!“ vyhrážal sa, no odpoveďou mu bol len povrchný úsmev.

„To neurobíte,“ zapriadla som, no on si tým až taký istý nebol.

„Vážne?“

„Vážne,“ potvrdila som odhodlane, čo ho ešte viac rozzúrilo. Temperamentnými krokmi prešiel k najbližšej rovnej ploche – čo bol  konferenčný stolík – kde zložil nákup a opäť sa ku mne otočil.

„Čo chcete?!“ štekol.

„Odpovede,“ vrkla som. „Vyhýbate sa mi.“

„Vážne? Robím presne to, o čo ma požiadal váš brat!“ Už len z jeho podráždenia som si utvorila dosť jasný obraz, že Stanova žiadosť bolo skôr upozornenie typu: „Aj ju do toho zatiahneš, postará sa, aby si do konca života nedostal poriadny prípad!“ Áno, to by sa Stanleyho podobalo.

„Mne je jedno, čo vám Stan povedal. On nie je ja,“ vyhlásila som a on nahodil presne ten výraz, ktorí hovorí: „Neverím ti!“

„Čo chcete?“ spýtal sa znova.

„Už som povedala. Odpovede. Chcem vedieť všetko. Čo viete o mojej „nehode“, čo viete o Fredym McWellovi, čo viete o Jonathanovi Wortonovi a nehovorte mi, že nič. Ja viem, že ste to bol vy, kto ho strčil za mreže.“

Prekvapila som ho. Nedal to otvorene najavo, ale oči človeka častokrát prezradia.

„Tak!?“ zavrčala som pre zmenu ja, keďže sa nemal k sovu. Zamračil sa.

„Odkiaľ to viete?!“ Skrížil si ruky na prsiach a spražil na podozrievavým pohľadom.

„Mám svoje zdroje,“ odbila som ho.

„A tie vaše zdroje sú...“ začal, ale povedať mu o Jaovi, bolo to posledné, čo som chcela!

„O nich sa baviť nebudem,“ zatrhla som.

„A ja vám nepoviem nič, čo by mohlo ohroziť vyšetrovanie!“

„Nemyslím si, že máte na výber,“ uzemnila som ho.

„To má byť vyhrážka?“ Jeho zúrivosť sa opäť začínala dostávať na povrch.

„Mne je jedno, ako to nazvete, ale áno, môže to byť aj vyhrážka... alebo len priateľské odporúčanie?“

„Vylúpali ste sa mi do domu a ešte sa mi aj vyhrážate!? Viete, kto som!?“ zhučal, ale ja sa zvýšeného hlasu nezľaknem. Práve naopak, chladne som sa usmiala a vychrlila zo seba všetko, čo som naňho vedela s výnimkou jednej veci. Nezabudla som ani na to, že je rozvedený.

„... takže áno, viem, kto ste,“ uzavrela som nakoniec – a viem toho ešte oveľa viac.

„A čo s toho ma má zastrašiť?“ zavrčal.

„Ale, no tak, agent Morgan, vážne nezvážite možnosť, že mi jednoducho poviete, čo viete?  Veď, koniec koncov, obaja chceme to isté!“ vyhlásila som, ale odpoveďou mi bol jeho zamračený výraz a chladne vyhlásenie:

„Nám nejde o to isté. Ja sa snažím zmeniť svet v lepšie miesto, ale vy...“ nevedel, čo.

Znechutene som sa usmiala. Milujem, keď niekto povie: „Snažím sa zmeniť svet v lepšie miesto!“ Hovadina! Sprostosť najtvrdšieho kalibru! Každý hrabeme len a len za seba a za tých, na ktorých nám záleží!

„Mne ide o pomstu,“ priznala som bez okolkov. „A v podstate nám ide o to isté. Ja chcem pomstu, vy chcete ďalší uzavretý prípad, ktorý by vás v kariére posunul vyššie!“

Zháčil sa pri mojom vyhlásení, ale ja som to ignorovala a pokračovala ďalej.

„Stačí, keď mi poviete, čo viete a ja odídem,“ sľúbila som, ale on bol zbytočne tvrdohlavý, no nie sprostý. Rozhodol sa situáciu využiť vo svoj prospech. Na tvári sa mu opäť usadila nepreniknuteľná maska tvrdého vyjednávača a mne doplo, že teraz ho už tak ľahko nezlomím.

„Spolupracujte so mnou,“ navrhol mi a ja som prižmúrila oči.

„Čo?!“ zavrčala som.

„Spolupracujte so mnou a ja vám na oplátku dám informácie o nehode,“ prisľúbil.

Bola to lákavá ponuka, ale mala hneď niekoľko  zádrhelov. Po prvé, ja s polišmi nespolupracujem a preto som ho odmietla aj vtedy. Po druhé, nie som tímový hráč.

„Kde má brať istotu, že ma nepodvediete?“

„Myslím, že nie ste v pozícii, aby ste si mohli vyberať,“ vyjednával. Oh, keby si len vedel, čo na teba mám, nebol by si si taký istý!

Ale teraz, keď sa na jeho ponuku pozerám z druhej strany... nemusel by to byť až taký zlý nápad. V podstate som sa dostala do slepej uličky. Konečného bodu. Jonny je zavretý a tým pádom som prišla o možnosť vytiahnuť  z neho informácie. Prípadne mu odtrhnúť hlavu, ale odbočujem od témy.

Ak by som s ním spolupracovala, mala by som oveľa ľahší prístup k informáciám, plus by som zistila, o čo mu ide. Jasné, že by som mu neverila, rovnako ako by on neveril mne... ale aj tak. Bolo by to oveľa ľahšie, ako pátrať na vlastnú päsť. Nestojí to za skúšku? Čo iné mi ostávalo? Vyhrážať sa mu? Stopovať Caledonových ľudí - ale to by bolo ako zahrávať sa s pekelným ohňom.

Ale ak s ním budem spolupracovať, nebudem zradca? Krysa? A prečo by ma to malo zaujímať? Veď, ja som nezradila ako prvá! Nebola by to dokonalá pomsta? Alebo? Ááááá, ja sa asi zbláznim! 

Zvažovala som to všetkých strán a nakoniec som dospela k jednoznačnému výsledku.

„Dobre,“ široko som sa usmiala, ale bol to úsmev šelmy – on to vedel a stále sa tváril ako kamenný stĺp. Žeby už ľutoval? „Budeme spolupracovať.“

Skúsim to s ním. Venujem mu pár chvíľ môjho času. Dám mu šancu, ale ak ma sklame – prípadne ak ma zradí – nebudem mať ani len najmenšie výčitky svedomia a celému svetu nemilosrdne oznámim, že dokonalý Dominick Morgan je v skutočnosti chladnokrvný vrah!



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If I survive... - kapitola 7: Info...:

4. Nath
28.11.2014 [23:08]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. WendyMoon
28.11.2014 [7:42]

Vrah? Emoticon ... Super Emoticon
Stejne se mi ale Andy nejvic libi jako "šelma" Emoticon Honem dale, honem dale!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Smile
27.11.2014 [16:42]

Wow!
No tak to teda hádam nie! Asi sa zbláznim! Kto sa v tom má vyznať?
Vrah? Komplikácie? Spolupráca?
No teda, tak to sa ešte mám na čo tešiť :D
Úprimne ma prekvapila tým, že súhlasila, aj keď je to samozrejme výhodnejšie.
No, som zvedavá, čo máš pre nás ešte pripravené :)
Teším sa na ďalšiu :)

27.11.2014 [16:11]

ninikDíky za suprovní kapitolu!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Těším se na další Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!