OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezdny atrament - 1. kapitola



Hviezdny atrament - 1. kapitola Po tom, čo je Cassidy B. donútená upratovať, nájde fľaštičku tzv. „hviezdneho atramentu“, vďaka ktorému pred rokmi z kresby priviedla k životu svojho psa. Nikto ju nemusel prehovárať k tomu, aby sa tentokrát rozhodla zhmotniť niečo celkom iné.

Na mesto Hainburg v Dolnom Rakúsku sadla hmla. Ovíjala sa okolo budov, skál a hradieb ako had. 

Rozlievala sa nad riekou, po stráňach i uliciach. Bolo šero a pomerne chladno. Tancujúcich kvapiek postupne pribúdalo, hustejšie zapĺňali malebné uličky s mohutnými stredovekými bránami, ktoré kedysi dávno dostali za úlohu striezť hrad. Dnes z neho zostala len zrúcanina. Dážď prenikal k jeho základovým kameňom a klopal na zem pokrytú oparom. Podarilo sa mu prehlušiť žblnkanie rozbúreného prúdu vody valiaceho sa medzi kopčekmi a priehlbinami až k domom pod hradom, kde bývali i Blackburnovci.

Blackburn Hall bola stará vila z každej strany obkolesená živým plotom, ktorú dedili prakticky od nepamäti. Mohol v nej sídliť nejaký nižšie postavený šľachtic alebo dom patril kastelánovi. Nech už bol jeho pôvod akýkoľvek, impozantná stavba zapadala do charakteru hradného mestečka svojim priečelím z vyblednutých tehál porastených brečtanom. Tok času sa na ňom podpísal aj prestavbami v rôznych štýloch, od viktoriánskeho až po súčasný.

Väčšina osadenstva domu vstala skoro ráno, aby zariadili obchôdzky, ale Cassidy sa nečakane zobudila až okolo deviatej s tvárou pritisnutou na dreve písacieho stolíka. Ako už mnohokrát predtým, zaspala pri diele, ktorému sa venovala predchádzajúcu noc. Na výkrese padala hviezda, ktorá ožiarila oblohu.

Otvoreným oknom dovnútra prenikal chlad a svetlá nad stolom zostali zasvietené, čo vďaka sychravému počasiu postrehla takmer ihneď.

Prinútila nohy pohnúť sa k posteli, aby si ešte na chvíľu odpočinula.

Možno trochu vnímala blížiace sa kroky, možno nie, každopádne sa jej ani trochu nechcelo otvárať oči a musieť sa dívať na svet okolo. Myslela si, že keď bude pozerať do tmy dostatočne dlho, nakoniec sa všetky problémy a skutky rozplynú v ničotu.

Matrac sa vedľa nej prehol a bodkovaný pes jej oblízal tvár. Na konci nosa mal fliačik v tvare srdiečka a hnedé oči prosebne upieral na Cassidy.

„Moon, daj mi pokoj,“ zahnala sa po dalmatíncovi a prevalila sa na druhý bok.

Zviera naklonilo hlavu a nedalo sa odbiť. Mrnčalo sa vykrúcalo sa, kým Cassie neprecitla zo snov do krutej reality bdenia. Okolo sa nevznášali neznáme farby, ani zvuky. Zmizli bezmenné postavy, ktoré sa jej celú noc premávali v hlave a prešli na svoj denný režim. Do nevidenia. Človek má hneď lepší deň, ak nepadá do tmavej priepasti a nezobudí sa na vlastný výkrik.

Psa to očividne potešilo. Vrtel chvostom a radostne skákal až mu nadskakovali čierne uši.

Majiteľka psa si z tváre šúchala posledné zvyšky spánku. „Toto ti nedarujem...“ Chcela ešte niečo dodať, ale nahlas zívla. Rada by sa vyhovorila, že starostlivosť o Moona ju vyčerpávala, no nemohla zhodiť svoje nezdravé zlozvyky naňho. Je ťažké snažiť sa byť lepším, keď to, čo je v nás najlepšie a najhoršie, sme proste a jednoducho my.

Pri prechode cez izbu, Cassidy zakopla o kufor, ktorý sa povaľoval vedľa ležérne položených plastových vriec s prikrývkami, vankúšmi a školskou taškou.

Zostávali jej posledné dva dni pred začiatkom školského roka. Bude to jej posledný rok na súkromnej škole Edwarda Helmonta vo Viedni. Budúcu jeseň o takomto čase už bude sedieť v lietadle do Talianska alebo Francúzska, aby študovala dejiny umenia.

V kúpeľni sa stretla so svojím odrazom. Okrúhlu tvár jej lemovali pružné a zdravé vlasy, bledohnedej farby, ktoré za ňou vlali ako záplava. Slovo neovládateľné pri nich nadobúdalo celkom nový rozmer. Ich problémom bola nepoddajnosť. Vyzerali ako bytosti prahnúce po živote, naťahujúce sa do všetkých smerov na útek. Ako obyčajne ich skrotila gumičkou. Divokosť vo vlasoch maskovala, ale nemohla schovať bojovnosť v modrozelených očiach s dlhými mihalnicami, ktoré trónili pod svetlým obočím.

Ani postavu nemala ako modelky z plagátov na oblečenie. Plných pŕs by sa najradšej ihneď zbavila, pretože musela nosiť o niečo väčšie tričká iba kvôli nim. Ženské krivky sa jej nevyhli ani v širokých bokoch a drieku. Ak však bolo niečo, čo na sebe naozaj milovala, boli to svalnaté nohy, ktoré vyzerali krásne, až sa zdalo, že nesedia k zvyšku tela. Nikdy nebola tučná, ale nevyzerala ani tak, ako by ste si predstavovali hlavnú postavu knihy alebo filmu.

Keď si umývala tmavomodrú farbu z rúk, nemohla sa zdržať pohľadu na zvrásnenú kožu. Nedokázala odhadnúť, či ju voda zahrieva alebo chladí. Dlaňami nevedela nič rozpoznať, pretože nervové bunky neprenášali signály do mozgu. Uchovala si aspoň nervové pocity ako sú vibrácie a pohyby. Podobné necitlivé miesta sa jej vytvorili i na krku, na hrudi v blízkosti srdca a na nohách. Všade tam, kam sa dostala vriaca voda, keď bola Cassidy ešte malá.

Keď vyšla z kúpeľne, na chodbe sa stretla s Leoni, manželkou svojho staršieho brata Michaela. Leoni s nimi žila odkedy sa s Michaelom dozvedeli, že budú mať bábätko. Bolo to pred piatimi rokmi, keď mali iba sedemnásť. Jej rodičia vlastnili čínsky obchod s oblečením a ďalším haraburdím. Vedeli po nemecky iba základné slová, ale keď im dcéra oznámila svoje tehotenstvo, pán Feng-Jiao vymenoval všetky nadávky, ktoré vedel preložiť.

„Guten Morgen,“ pozdravila ju zvesela švagriná. „Nečakali sme, že vstaneš tak neskoro. Už sme si prerozdelili izby, ktoré upraceme.“

Cassidy sa zamračila. Odkedy si Leoni prečítala knihu od Marie Kondo, trvalo na tom, že Blackburn Hall sa musí poupratovať a zbaviť nepotrebných vecí. Ale Cassidy vyhovoval neporiadok a zapratané izby. Väčšmi než inokedy sa obávala odchodu do Viedne. Čo ak sa vráti a všetky jej veci budú preč? Nepáčilo sa jej ani to, že Leoni rozhoduje o tom, čo sa bude diať s ich domom, akoby jej to tu patrilo.

„Ešte stále trváš na tom, že to všetko musíme vypratať? Dnes som mala v pláne ísť na prechádzku k Ruine Rothelstein.“

„Veď prší,“ pripomenula Leoni.

Prechádzka po nábreží Dunaja až k ruinám hradu v národnom parku Donau Auen nebol v takom počasí dobrý nápad. Cassidy to však nevadilo. Nepremokavá bunda s kapucňou a pláštenka by mali stačiť. Na chvíľu by sa predsa ukryla v jaskynných tuneloch.

Leoni zišla po schodoch ako prvá a Cassidy jej za chrbtom urobila grimasu. Pre obe ženy bolo ťažké ignorovať chyby tej druhej. Zároveň verili, že v každom človeku bolo niečo, čo na ňom iní mohli obdivovať a čo sa od neho mohli naučiť.

„Michael šiel odniesť Brookie k mojim rodičom. Upratovanie ho neminie. Idem po škatule v prístenku a pustím sa do upratovania kúpeľní. Mám upratať aj tvoju?“

„Preboha, nie,“ vyhŕkla Cassidy. Kúpeľňa priľahlá k jej izbe bola plná saponátov na štetce, nepoužívaných líčidiel a prípravkov na tvár a pokožku a iných zbytočností. Umelkyňa veľmi obdivovala minimalizmus, ale sama tak myslieť nedokázala. Zhromažďovala veci v izbe ako škrečok v domčeku s pilinami.

Leoni zostala zaskočená švagrininým príkrym tónom. „Nie?“

„Chcem to urobiť ja.“

„Nemôžeš. Vybrali sme ti študovňu a povalu.“

Cassidy ešte viac vyvalila oči. „Sme mladé. Môžeme robiť čokoľvek. Cestovať, byť prospešné pre spoločnosť...“

Znelo to ako ospravedlnenie a trochu ako očakávanie, že sa vynorí tá stará známa Leoni, ktorá sa skrývala pod maskou zodpovednej matky. Leoni zažila v živote množstvo dobrodružstiev, ale žiadne z nich ju nenaučilo toľko, ako keď sa zamilovala do Michaela a on ju zoznámil s partiou kamarátov. Na život s nimi platili iné pravidlá než „tam vonku“. Prežila samé lotroviny, porodila Brookie, nastavila si maximálnu prispôsobivosť a toleranciu a máločo ju dnes dokázalo zaskočiť. Do dospelosti vošla tak nejak pokojne. Nikdy nedala ľuďom príležitosť pochybovať o tom, akou je pre Brookie matkou, pretože otehotnela omylom.

Michaelova manželka hodila do škatule toaletný papier. „Ako vidíš, nemám čas robiť niečo zábavné a nemám veľké plány ako ty.“

„Mám jednoduchú odpoveď. Začni niečo také robiť.“

„Nemám na to. Už dlho som nikam nevycestovala na ozajstný výlet tak ako ty.“

„Do budúcna to môžeš zmeniť. Poď so mnou a mojimi priateľmi na najbližšiu turistiku.“

Leoni pokrútila hlavou. Ponuka bola lákavá, ale odmietla. „Už s vami nedokážem držať tempo. Rýchlo sa zadýcham a unavím. Stále by som iba zdržiavala a všetkým ukázala, aká som totálne neschopná.“

„Nikto nie je dokonalý. Na horách sa vždy čakáme, aj keby neviem čo bolo... a nikto nehľadí na tvoju kondičku. Hlavné je, že prídeš do cieľa. Nie je dôležité za ako rýchlo. My sa vždy prispôsobujeme najpomalšiemu zo skupiny.“

Postavila sa oproti švagrinej. Chcela byť nad vecou, ale v očiach jej tancovali slzy. „Ja nechcem, aby ste sa mi prispôsobovali. Nechcem byť tou najpomalšou.“

„Stále musíš niekde začať.“

„Neznášam to.“

„Prečo?“

„Je strašne ponižujúce ukázať ľuďom svoju slabosť. Vždy sa mi za to smiali.“ Rukami žmolila vyťahaný sveter. Svoje nálady prejavovala mimikou a svoj postoj a city často takými pohybmi a gestami, že ľuďom o sebe hovorila viac ako slovami.

„Ako chceš niekam ísť, keď si sa o to ani nepokúsila?“

„Viem, že to nezvládnem.“

„Nevieš, len si to myslíš. Nie si ten typ človeka, čo by to nedokázal. Stále sa snažíš urobiť veci bezchybne, prečo by si aj toto rozhodnutie nemala urobiť lepšie?“

„Nezvládnem to. Je to nad moje sily.“

„To nemôžeš vedieť naisto. Kedy si naposledy spadla? Na akej túre? Čo ťa zhodilo?“

Leoni neodpovedala. Cassidine slová sa jej dotkli viac ako bola ochotná priznať. Azda za to mohol dážď, že bola dnes vyvedená mimo svoj bežný rytmus?

„Musím ísť,“ prehltla vzlyk a otočila sa umelkyni chrbtom. 

„Ešte som neskončila!“ zakričala na ňou. Leoni brala schody po dvoch a utierala si slzy.

Cassidy si v kuchyni urobila kávu. Nápoj dával potrebnú životodarnú silu, bol teplom i láskou. Na raňajky si pripravila zeleninový šalát s vajíčkami, jablkami, sušenými hrozienkami a semienkami, ale pridala na tanier aj párok, ktorý síce nezjedla, ale nechávala si ho ako posledné sústo, ktoré vždy darovala Moonovi. Pes si sadol na deku pod stolom. Takého odpočívacie pelechy mal takmer v každej miestnosti v dome.

Keď kávovar vydal tiché šťuknutie, Cassidy vzala pohár, z ktorého sa ešte parilo a preniesla ho na stôl. Necítila nič. Ani jemné pálenie, ani brnenie pokožky. Boli chvíle, keď svoju necitlivosť brala viac ako superschopnosť, než nadobudnutú nervovú chybu.

Pia Blackburnová vplávala do moderne zariadenej kuchyne v úzkych nohaviciach, bielej blúzke a modrej veste. Manželstvo s vojakom z povolania a výchova dvoch večne neposedných detí dala jej tvári viac vrások a sivých vlasov, než by si priala. Mama si od nepamäti vlasy farbila do tmavých farieb, k nej prirodzených. Sýte obočie nebolo ani zďaleka tým najvýraznejším prvkom krásy. Plné pery mala natreté červeným rúžom. Všetkým sa až nápadne podobala Snehulienke, v trochu staršej verzii. Cassidy jej to nezabúdala pripomínať.

„Cassidy! Prečo si bola k Leoni taká protivná?“

„Mami, prečo jej dovolíš, aby vyhadzovala veci z tvojho domu?“ Cassidy rozhodila rukami, ale stíšila hlas, aby Leoni neubližovala ešte ohováraním.

„Tento dom raz zdedí Michael rovnakou polovicou ako ty.“

Cassidy sa spokojne usmiala. „Je rozhodnuté, všetko zostane tak, ako to je.“

„Si neprispôsobivá.“

„Za to Leoni sa prispôsobila až veľmi rýchlo,“ zašomralo dievča a psovi pod stolom strčilo podlhovastý kus mäsa. Moon nahlas cvakol zubami.

„Ak by si spala v posteli, možno by si sa správala milšie.“

Umelkyňa si odkašľala. Určite ju mama pristihla, keď šla do dcérinej izby vziať Moona na rannú vychádzku, ale naschvál ju nechala v rovnakej polohe, aby jej bolesť v krku a ramenách pripomínala, že stôl nie je vhodné miesto na spánok.

„Viem, že ťažko znášaš zmeny. Chcela som ti to uľahčiť a pustiť ťa na nejaký výlet, ale keď som počula, ako si sa správala k Leoni, zostaneš doma a pomôžeš jej.“

„Ale ja som musela...“ pokúsila sa obhajovať Cassidy, ale mama ju zarazila zdvihnutím ruky.

„Keď raz naozaj dospeješ, možno pochopíš rozdiely medzi tým, čo musíš a čo chceš.“ Pia mala plecia zatlačené dozadu a ruky ležérne zastrčené v nohaviciach. Obliekala sa výlučne do niekdajšej módy. Nesledovala najnovšie trendy. Kombináciami svojho oblečenia ich sama udávala. 

Umelkyňa prevrátila oči. Kým mama hovorila ďalšie poučenia, Cassidy unudene pozrela von oknom. Na parapete striehol havran. Už pár dní obletoval ich dom. Z lesa ho mohla vylákať zmena počasia a potreba hľadať obživu inde.

„Počúvaš ma niekedy?“ Pia luskla prstami Cassidy rovno pred nosom.

„Áno,“ klamala Cassidy. Nebrala na vedomie, čo hovorila Pia o upratovaní alebo sťahovaní na internát.

Pia pokrútila hlavou. Nedokázala sa vcítiť do svojho mladšieho dieťaťa. Cassidy sa nedokázala sústrediť na prítomnosť. Neprestajne sa utápala v hlbokých moriach nereálnosti. Pani Blackburnová sa bála, že sa jedného dňa už nevynorí.

„Čo dnes bude na obed?“

„Dnes sa musíte zaobísť bezo mňa. Mám prácu.“

Cassidy zaúpela. „Hovoríš o tom, ako sa mám prispôsobiť zmene, ale ty sama nechceš robiť poriadok.“

„Mestský úrad sa spolu s kultúrnym centrom rozhodol urobiť jesenný swap. Oblečenie a veci, ktoré vyradíme, sa donesú na jedno miesto a ľudia môžu prichádzať a meniť si veci podľa uváženia.“

Leoni bola asistentka primátora, zatiaľ čo Pia pracovala ako riaditeľka v miestnom kultúrnom centre. Pomáhala na príprave slávnosti cez jari a jeseni, organizovala zimné plesy a letné festivaly na hrade. Pomáhali jej pritom ženy zo spolku, ktorý založila a viedla. Sedieť v obývačke so starými ženami a diskutovať o „krásnu“ ako z historického románu, nebola Cassidina vyhliadka najlepšie stráveného dopoludnia. Naopak, Pia a ostatné sa snažili každý deň urobiť niečo výnimočné. Nemohli potešiť každého, koho stretli, ale snažili sa povzbudiť denne aspoň jedného človeka. Vyhýbali sa tak stereotypom bežného dňa, do ktorých Cassidy naopak zapadala čoraz viac.

„Nejako si si Leoni obľúbila,“ pokračovala Cassidy podobným nevraživým tónom.

Cassidy nemala nijaký dôvod byť k Leoni nepriateľská, ničím sa neprehrešila, okrem toho, že chcela zveľadiť Blackburn Hall. Naopak, Cassie celé prázdniny stagnovala, ponorená do kníh a skicárov. Jej život sa cvrkol do veľkosti hrubej knižky. Neľutovala strávený čas, ale nedokázala si pomôcť. Život už jej neprinášal radosť. Prestala chodiť na plavby po Dunaji, lyžovať do Álp, plávať v mori a chodiť na turistiku a to všetko iba preto, že otec sa z predčasného dôchodku vrátil späť do vojenskej služby, mama žiaľ utápala v práci a Michael mal svoju rodinu, o ktorú sa musel postarať. Bol jediný muž v dome a každá zo žien mala svoj dôvod na kúsok jeho pozornosti. Mich bol synom, bratom, manželom a otcom. Vyrástol z neho muž, o ktorého sa dalo oprieť, presne ako chcel Jonas.

Čierny havran už dávno prestal sedieť na parapetnej doske a svoj úkryt radšej presunul do koruny stromu. Ani tam nemal celkom bezprostredné útočisko, ale uspokojil sa. Všetci sa museli zžiť s ponúknutým životom.

Cassidy pri pohľade na mokré krídla vkĺzli do mysli konkrétne slová od Paula Verlaina: „Tak sivo a clivo je v tomto údolí, hmly nad ním kľačia; obzory ako čelá starcov; mrholí. Speváčik, vtáča, požičaj mi krídla, posvieť, do výšok ma nes, kde slnko žiari, len rýchlo do rajských záhrad, ó, do nebies, do večnosti.

Už dávno si nespomenula na báseň, ktorou básnik vyjadruje stav svojej mysle. Túžil po zmene svojho života, chcel sa vyhnúť stereotypnému životu, preto chcel cestovať, uniknúť z konzervatívnej spoločnosti, byť slobodný ako vták, nespútaný. Autor bažil po niečom novom – po novom smere. Ten starý (čelá starcov) sa mu už nepáčil (prirovnáva ho k clivému údoliu). Hovoril, že je „nečistý“ (lásku s krásou kúpiš za zlato). Aj keď sa objavilo niečo čo je „čisté“, zo strachu z vnímania okolia sa „zašpiní“ (a básnik, čo by sa bál, že ho vysmejú). Chce z tohto sveta ujsť (len rýchlo do rajských záhrad) do „výšok“. Veril, že zmena je už blízko (do siedmeho neba krokov pár), aj keď vedel, že nič nie je dokonalé (Duša v tom raji sem-tam aj potkne sa). Na to aby sa niečo zmenilo, však potreboval pomoc – viac tých, čo sa neboja (orol čo prinesie vtáča spevavé).

Cassidy si dnes ráno až príliš uvedomovala, že vlastne túži po tom istom. Potrebovala by zázrak, aby vniesla do života niečo nové. Spomenula si ešte na niečo, čo Verlaina hnevalo a prinútilo ho skončiť báseň pesimisticky. Uvedomoval si, že jeho sny ostanú nenaplnené, nevedel sa vyrovnať s týmto životom, pociťoval prázdnotu. Aj keď unikal do sveta slobody, myšlienkami sa vracal do reality.

Postavila a s ňou aj verný priateľ Moon. Bol jej v pätách nepretržite od ôsmich rokov, keď sa záhadným spôsobom objavil v tieni detskej izby. Aj keď bol malé šteňa, neváhal sa pobiť s veľkým, strašidelným psom ponevierajúcim sa po Hainburgu alebo ju rozveseliť, keď plakala zo strachu o otca, ktorý sa dobrovoľne odovzdal vojenskej službe. Za svoje chrabré skutky chcel iba kúsok párku, dlhé prechádzky a spoločnosť.

Študovňa sa nachádzala na druhom poschodí s výhľadom do záhrady. Miestnosť bola od podlahy až po strop plná kníh. Sen pre knihomoľov, samozrejmosť a nutnosť pre sčítaných autorov a učencov. Cassie stála uprostred, rozhliadala sa okolo seba, pohľadom prechádzala z jednej knihy na druhú. Čítala mená autorov a diel a predstavovala si za nimi príbeh rozprávaní jedným človekom pre tisícky, státisíce a milióny.

Uprostred koberca už postávali škatule s nápismi oblečenie, knihy, noviny, komono, čo znamenalo zmes všetkého možného, a nakoniec spomienkové predmety. Tých sa každý zbavuje najhoršie.

Prvá fáza upratovania znamenala zhromaždenie všetkých vecí z kategórie na jednom mieste. Druhá fáza bolo pokladanie otázok, či sú veci funkčné, dávajú informácie alebo majú zvláštnu citovú väzbu. Tretia fáza bolo vyraďovanie a štvrtá fáza ukladanie.

Na stole pod oknom ležali portolany, ktoré obsahovali poznámky s geografickými mapami a opismi pobreží a prístavov, ako aj atlasy zaznamenávajúce hory, nížiny, mestá a cesty. Cassidy s otcom pri nich strávili veľa času plánovaním dobrodružstiev. Predtým...

Ak mala začať s vyraďovaním starého oblečenia, musela vyjsť na povalu. Cassie vzala do ruky kovovú tyč s koncom zahnutým do písmena L a rovnú stranu vkrútila do otvoru, aby otvorila dvere do tajomnej trinástej komnaty pod strechou.

Preplnenou miestnosťou sa ozval dlhý ťahavý, svojím spôsobom strašidelný, zvuk otvárajúcich sa dverí, z ktorého prechádzal mráz po chrbte. V ozvenách sa odrážal od vysokého stropu a úzkych stien schodiska doplnený Moonovym tichým dychčaním.

„Zostaň.“ Zdvihnutým prstom naznačila miesto na sedenie. Pes z toho nebol nadšený, ale poslúchol, tak ako ho to učili.

Po celom obvode povaly boli namontované led pásy a osvetľovali miestnosť do posledného detailu. Dážď bičoval z vonkajšej strany strechy. Pravidelné bubnovanie znelo ako africká hudba hraná na podomácky vyrobených bubnoch djembe zo zvieracej kože a vyrezávaného dreva.

Medzi škatuľami, vrecami s hračkami a starým oblečením sa nachádzal i zabalený porcelán ako svadobný dar, ktorý nikdy nepoužívali, alebo moľami prežraté detské oblečenie. Hádam všetkým ľuďom na svete sa darilo odkladať veci, ktoré nepotrebovali a zbytočne zaberali miesto. Malé odtlačky myšacích nôh v prachu a pavučiny boli jediným dôkazom života za celé roky.

Pri vyhadzovaní sa Cassidy nedotýkala každej veci, aby ju svojim dotykom étericky oživila a poďakovala sa za vykonané služby, ako radila Marie Kondo. Cassie niekedy pôsobila ako z inej planéty, no toto bolo prihlúple i na ňu.

Cassidy bez námahy vyšmarila karnevalové kostýmy z detských čias. Leoni a Michael budú chcieť Brookie do budúcna kúpiť nové. Do škatule na knihy odniesla detské prekladové slovníky, vyradila armádne časopisy, zbavila sa zbierky pokazených autíčok a medzi spomienkové predmety začlenila retro pohľadnice a lístky z výletov.

Z upratovania sa nakoniec vykľula osviežujúca terapia na nervy. Hnev v bezmocnosti vyprchal a ovládol ju pokoj. S čistým štítom uznala povýšenecké správanie.

Okolo obeda sa v študovni zastavila Leoni a doniesla manželovej sestre tri kúsky pizze. Z množstva vecí v škatuliach sa jej uľavilo. „Bála som sa, že si sa vykradla späť do izby. Dokonca som si myslela, že ťa tu nájdem čítať.“

Cassidy to pôvodne mala v pláne, ale nechcela Leoni sklamať. Dlhovala švagrinej milé správanie za jej trpezlivosť. Keby sa roly otočili, Cassie by sa nezdržala a vynadala Leoni, ale ona len s pokorou znášala výčitky a krik za svoju starostlivosť.

Leoni chcela odísť, ale Cassidy ju zastavila. „Mrzí ma, ako som sa správala.“

„Cítim v kostiach niečo zlé a nechcela som, aby si si ublížila.“

„Chápem.“

Leoni zostala s Cassidy, kým nedojedla. Dievčatá sa smiali na Moonových márnych pokusoch ukradnúť si kus pre seba.

V podkroví zostávalo upratať posledné miesto.

V páse svetla zo strešného okna stál lodný kufor. Doslova volal a vyzýval, aby ho niekto po nekonečne dlhej dobe otvoril. Bol plný látky a pod nimi sa skrývali zvláštne mapy a glóbusy zobrazujúce neexistujúce svety. Tieto predmety pomaľoval Jonas Blackburn ako súčasť hier pre svoje deti. Michaela to nikdy neoslnilo, ale Cassidy hry na objaviteľov milovala.

Prehrabovala prstami v batožine ako sliepka v tráve, než bruškami narazila na niečo sklenené. Ani by to nepocítila, keby jej na pokožke nezostali čierne fľaky.

Kútiky úst sa jej zdvihli dohora. Nechcela starého známeho uvítať so zatrpknutosťou. „Prečo naše stretnutie vždy sprevádza dážď, búrka a mraky?“

Cassidy nečakala odpoveď.

Tekutina v zaváraninovej fľaši sa však zaligotala ónyxovou farbou, nasýtenou odleskami bielej, hnedej, zlatej a červenej. Roky nečinnosti donútili farbu sčernieť, ale zachovávala si nadprirodzený lesk.

Predstavivosť je príšera, ktorá sedí v úzadí ľudskej mysle a čaká na príležitosť po niečom lačne skočiť a opantať celého človeka tak veľmi, že nedokáže odlíšiť logiku od fantázie. Presne to sa stalo vždy, keď si spomenula na osudnú noc, keď mala osem rokov a videla ako sa zlaté kvapky zmenili na plamene v jej rukách a potom sa preliali do zaváraninovej fľaše ako farba. Ale teraz, keď narazila na čiernu tekutinu podobnú tušu, nemusela premýšľať, či to nebol iba výplod fantázie. V rukách držala hmatateľný dôkaz, že niekedy naozaj maľovala čiernou metalízou.

Ďalej už nebolo ťažké uveriť mágii, keď o nej celé roky čítala. Hľadala kúzla medzi hviezdami, v slnečných lúčoch, vôni kvetov, teple ohňa a dychu vetra. A pritom sa stačilo vrátiť k detstvu.

Cassidy sa začala krútiť hlava. Ak je to naozaj pravda, bude si môcť namaľovať a zhmotniť takmer čokoľvek. Obmedzená je iba vlastnou obrazotvornosťou.

Moon vycítil majiteľkin nepokoj a zaštekal. Predné laby oprel o rebrík. Hoc bol šikovný pes, šplhať po priečkach sa nenaučil. 

„Už idem.“ S Farbou pritlačenou na hruď zišla po schodoch. Zabudla na rozrobenú prácu. Utekala do svojej izby. Nevidela nič iné, iba víziu hviezdneho atramentu s magickými schopnosťami.

Keď sa Cassidy usadila, okno bolo ešte stále otvorené. Chlad sa okolo dievčaťa ovíjal ako ruky, mocný vietor objímajúci skaly na hrade. S poryvom vánku do Cassidy narážali nové a čisté vlny. Znova a znova ju vinuli myšlienky na skutočnú moc. Niečo vo fľaši ju priťahovalo a ticho volalo meno Cassidy.

Umelkyňa vzala dámske pierko a namočila ho do tekutiny. Čierna farba sa rozvírila a pod tlakom pohybu sa premenila na zlatistú.

Teraz, teraz sa to stane. Dievčaťu sa triasli ruky. Čo má namaľovať, aby si overila svoje dohady? Čo má namaľovať, aby nič nezničila? Čo má namaľovať, aby nedala osudu príležitosť zmeniť sa a dať do pohybu dianie?

Rozhliadla sa po izbe. Väčšinu fialových stien s maľovanými trsmi levandúľ pokrývali police plné kníh, zošitov a samozrejme škatuľami maliarskych potrieb od výmyslu sveta.

Pás svetla dopadal na prázdnu posteľ pritisnutej k pravej stene neďaleko okna a dverí na balkón. Na protiľahlej strane bolo veľké pohodlné kreslo, ktoré malo na opierke prehodenú pletenú deku.

Z oboch strán dverí do miestnosti stáli skrine. Tá na ľavej strane patrila k „voľnočasovej“ časti. Úložné priestory poskytovali strategické rozmiestnenie pre palety, špachtle, štetce, olejové i akrylové farby. Niektorým početným materiálom a pomôckam sa neušlo miesto ani v skrini na opačnom konci preto zostali v škatuliach alebo rovno na podlahe. Z jednej strany skrine sa na zemi hromadili pomaľované plátna, zatiaľ čo z pravej strany boli čisté, zabalené v ochrannej fólii. 

V skrini napravo od dverí bolo žalostne málo oblečenia. Cassidy sa mohla pýšiť mnohými vecami, ale cit na módu po mame nezdedila. Možno by sa aj obliekala nejakým vkusným štýlom, ale všetky kúsky, ktoré by sa jej páčili, nevyrobili v konfekčnej veľkosti väčšej ako L. Ak sa jej aj podarilo nájsť XL, stáli hotový majetok.

Vtom Cassidy zišlo na um, že namaľovať šaty hviezdnym atramentom, ako tekutinu medzičasom nazvala, by nemuselo byť nič prevratné.

Moon sedel na svojom zvyčajnom mieste pri posteli a nejavil žiaden záujem o Cassidy. Vždy kreslila alebo písala. Nemohol vedieť, že toto je predsa len trochu iné.

Náčrty jej zabrali celé popoludnie. Cassidy sa do kreslenia položila s veľkou náruživosťou. Do šiat na obrázku dokreslila seba ako zostupuje zo schodov do plesovej sály plnej ľudí. A tam ju pod schodiskom čakal vysoký elegán otočený chrbtom k ostatným, takže mu nebolo vidieť do tváre.

Precíznymi ťahmi ladila všetky detaily, od počiatočných vrstiev až po drobné perličky na sukni tmavej ako nočná obloha. Venovala pozornosť i tieňom a záhybom na schodoch a keď skončila, vyzerali veľmi skutočne.

Ak si Cassidy správne pamätala, prešla po psovi prstami. To isté urobila teraz s náčrtom šiat. Necítila žiadne záchvevy ani náznaky nadprirodzena. Povedala si, že sa k nej pripletú neskôr. Tešila sa na to, akým spôsobom. Nutne ich teraz nepotrebovala, ale bola zvedavá ako zapôsobí mágia hviezdneho atramentu. Zdráhala sa veriť možnosti, že nemá žiadne čarovné schopnosti. Človek musí dúfať a mať nádej. Ak ju stratí, zostane prázdno, ktoré vyplnia iba temné myšlienky.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezdny atrament - 1. kapitola :

2. luckap přispěvatel
26.09.2020 [0:21]

luckapLili: Ďakujem za krásny komentár. Aj ja sa teším, že si poviedka našla svoju čitateľku. Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
25.09.2020 [23:24]

LiliDarknightRozhodla som sa. Bez ohľadu na to, o čom presne bude tento príbeh, budem ho čítať rada. Pretože sa mi neskutočne zapáčil štýl, ktorým je napísaný. Má takú krásnu zázračnu atmosféru a také príbehy ja zbožňujem. Emoticon Nehovoriac o tom, že to celé pôsobí tak tajomne a záhadne.
(Inak, musím sa priznať, túto kapitolu som vlastne čítala dvakrát, lebo najskôr som opravila prvú verziu a až potom som si všimla, že žiadaš o vrátenie článku. Takže môžem porovnávať a myslím, že táto druhá verzia je o niečo dynamickejšia ako tá prvá. Len ma trošku zaskočila interpretácia tej básne. Nie som si istá, že sa do príbehu až tak hodila, hoci asi chápem, prečo si mala pocit, že ju tam musíš zakomponovať.)
Každopádne, som fakt zvedavá, ako to bude pokračovať. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!