OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - Epilóg 2/2

01.10.2013 (08:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1621×

„Allia!“ skríkla som. Nikde jej nebolo.

Dostala krídla. Odpustenie nám dalo krídla. Ako sa zvyklo medzi anjelmi vždy rozprávať, tak odpustenie malo vždy najväčší účinok. A teraz to bolo presne tak.

Allia dostala krídla. Znamená to, že prešla fázou očistca a teraz je niekde, kde nebol ešte žiadny z anjelov. No... žiadny živý. Podľa povier by mala byť v raji. Ako si moja sestra asi predstavuje raj?

Zableslo sa mi pred očami a vtom som sa už nachádzala priamo pred dverami trónnej miestnosti.

Musela som sa pousmiať, avšak hneď, ako som si spomenula na zomierajúceho Alexa, zhíkla som a rýchlo otvorila dvere.

Ocitla som sa vo veľkej, svetlej miestnosti, kde na stenách boli starodávne kresby, ktoré rozprávali príbehy Najvyšších. Zhora šli dole po bokoch štyri veľké panely, ktoré pripomínali starogrécky spôsob a úplne na konci bolo jedno obrovské kreslo, kde zvykol vo väčšine sedieť Gabriel. Avšak inokedy sa tu konali obrady, keď prijímali nového anjela, alebo chceli niekoho vymenovať. Jasne som si spomínala na deň, keď som aj ja pokľakla pred Najvyšším z Najvyšších a sľúbila vernosť všetkým anjelom a pomoc ľuďom na zemi.

„Vedel som, že prídeš,“ ozvalo sa odniekiaľ. Mykla som sa a pozrela smerom k zadným dverám. K trónu smeroval Najvyšší anjel.

Jemne som sa uklonila.

„Zdravím ťa, Gabriel,“ precedila som pomedzi zuby.

„Nechaj si to!“ zrúkol po mne mocným hlasom. Vystrčil bradu a pohŕdavo na mňa pozrel. „Viem, prečo si tu.“ Vystrel ku mne ruku a v nej držal nejakú fľaštičku. Zamával mi ňou pred očami.

„Toto mu ušetrí život,“ vysvetlil.

„On si nezaslúži zomrieť!“

Nadvihol obočie. „Naozaj? Pamätám sa, ako si hovorievala, že každý upír si zaslúži smrť. Tak prečo je tento iný?“

Srdce mi divoko bilo a nebola som schopná sústrediť sa na niečo iné ako na liek v jeho ruke.

„Zachránil mi život,“ povedala som. „On je iný.“

Gabrielovi sa na tvári usadil spokojný úsmev.

„Prečo je iný? Lebo ho miluješ?“

Stuhla som. Hlavou mi prebehla spomienka na to, ako som ho videla mŕtveho. Na všetko, čo som mu chcela povedať. Bolo to práve toto?

Jeho otravné, vševediace reči. Avšak, čo by som bez neho robila? A k tomu... ak nám na niekom záleží, urobíme pre neho aj nemožné, nie?

Najvyšší sa postavil a jeho oči, prenikavé a hnedé ako čokoláda, zo mňa nespúšťali zrak. Začal sa okolo mňa prechádzať.

„Poznám ťa, Arwen. Viem, aká si.“ Hovoril síce potichu, no aj tak mi na chrbte naskákali zimomriavky. „Ty ho nemiluješ. Nikdy si nebola schopná toho citu. Bola si len Bojovník. Bojovník, ktorý nepoznal lásku. A teraz... kvôli tebe zomrie niekto ďalší.“

Telom mi prebehol náboj elektriny a zmocnila sa ma chuť udrieť ho. Nech nehovorí o tom, o čom nič netuší!

„Nie! Ty ma nepoznáš!“ skríkla som a v rukách sa mi objavili dýky.

Napriahla som sa, aby som ho mohla bodnúť, no on sa rýchlo uhol a postavil sa obďaleč.

„Tak ty chceš merať svoje sily so mnou?“ zvreskol a jeho hlas sa rozdunel po celej miestnosti. Z chrbta sa mu vydrali krídla. Najväčšie, aké som kedy videla. Mohutné a čisto biele, ako ten najbelší sneh.

V ruke sa mu zjavila jeho zbraň. Obyčajná, dlhá, drevená palica. Zbraň, ktorú mal len jediný anjel. On.

Preglgla som.

„Tak poď.“ Snažila som sa vyznieť sebavedomo.

Zákernícky sa usmial a zaútočil. Mieril mi na hlavu, ale ja som sa chcela uhnúť. Gabrielova zbraň rýchlo zmenila smer a udrel ma do brucha. Úder sa ozval celou sálou a mňa odhodilo dozadu. Spadla som na zem.

Bolelo to. Jeho palica vyžarovala silu, ktorá dokázala súpera odzbrojiť. Nie, ja to nevzdám!

Napla som každý sval na tele a postavila sa. Anjel, zaskočený z toho, že ešte vládzem zaútočil znova.

Tento krát som bola pripravená. Moja dýka sa stretla s jeho zbraňou. Celou silou zatlačil a vrhlo ma to dozadu.

Rýchlo som rozprestrela krídla a nohami som stále brzdila. Oči som nechala zatvorené a srdce prudko bilo. Začala som spomaľovať, zbrane pripravené k útoku.

Zastala som a pozrela na anjela.

„Gabriel, prosím, nechaj ma ho zachrániť.“

Na chvíľu odvrátil pohľad a potom na mňa znova pozrel.

„Ako si dokázala zabiť vlastných?! " Zvrieskol odrazu.

Nasucho som preglgla a začala pred ním cúvať. Ako o tom vie?

„Vždy, keď zomrie anjel rukou druhého, ten mu nechá znak,“ ukázal na moje krídla a už stál tesne pri mne. Chytil ma pod krk a nadvihol zo zeme. Držal ma tak silno, až som mala problém dýchať.

„Za tento svoj čin zasluhuješ smrť. No o tom ja rozhodnúť nemôžem.“ Zatváril sa zamyslene. „Čo by si povedala, keby o tvojom osude rozhodol ten, čo ti dal krídla?“

To nemyslí vážne! V očiach som mala strach. Veľký strach. A on to vedel. Videl to.

„Ale najprv dostaneš to, čo si zaslúžiš!“ Silno ma hodil naprieč halou.

Zrazu som len cítila prudký náraz a pálčivú bolesť na chrbte. Padla som na zem a snažila sa lapiť dych.

Zbrane ostali pri Gabrielových nohách. Roztrasenými rukami som sa nadvihla a pozrela naňho. Už bol pri mne.

Chytil mi vlasy a potiahol ma. Udrel mi hlavu o zem.

Na chvíľu sa mi všetko pred očami rozmazalo. Cítila som blížiaci sa koniec. Žiadnej milosti sa tento krát nedočkám.

Alex...

V ústach som cítila kovovú chuť krvi. Zhlboka som sa nadýchla a odrazila sa od zeme.

„Daj mi ten liek!“ skríkla som po ňom a kopla ho do jabĺčka.

Naštvane zrúkol a klesol k zemi. Rýchlo som schytila do ruky jednu z mojich dýk a priložila mu ju ku krku.

„Liek.“ Nastavila som ruku.

Gabriel sa zasmial. „Chceš mi povedať, že kvôli jednému upírovi zabiješ Božieho posla?“

„Áno,“ odvetila som tvrdo. Niekedy by som nedvihla zbraň proti anjelovi, no teraz by som bola schopná zabiť aj Gabriela.

Síce mi to nie je po vôli, nakoľko som stále Božou služobníčkou, nech si hovorí kto chce, čo chce.

Ale teraz... s oveľa nižšou vierou a presvedčím o správnosti ich konaní. Prečo by som mala takých ako Alex zabíjať? Prečo to Boh chce? Nie je predsa on ten, kto odpúšťa a dáva druhú šancu? Keď ju dal mne, prečo nie jemu?

Gabriel pomaly dvihol ruku a ja som mu z nej vytrhla liek.

„Robíš veľkú chybu, Arwen.“

„To si nemyslím,“ zasyčala som. 
„Vyzerá to, že si mu už odpustila,“ zasmial sa a ja som pokrčila obočie.

„Čože? O čom to hovoríš?“ nechápala som.

Anjel sa na chvíľu otočil a všimol si môj pohľad. Začal sa z toho smiať. „Takže ho zachraňuješ, no pritom to nevieš,“ smial sa na plné hrdlo.

Pritlačila som dýku a stuhol.

„Čo neviem! Von s tým!“ dožadovala som sa odpovede.

Gabriel sa zhlboka nadýchol.

„Alex... zabil... Toma. Toho človeka, čo ti toľké roky pomáhal,“ vyšlo z neho a mne sa skoro kolená podlomili.

„Čože?! To je lož! Alex to neurobil! Boli to Raveni!“ skríkla som presvedčene.

„Takže to ti povedal? Zvalil vinu na niekoho iného?“ odkašľal si. „Arwen, sama dobre vieš, že my sa vždy dozvieme pravdu. Mala by si mi veriť. Aspoň v tomto.“

„Ale neverím!“ precedila som cez zaťaté zuby a vyhodila si dýku do vzduchu. Bez problémov som ju chytila do ruky a tupým koncom som ho udrela tak, že sa okamžite zložil.

Na päte som sa otočila a smerovala som k východu, keď som prešla okolo veľkého zrkadla. Na chvíľu som zastala a pozrela sa na seba. Už som sa viac nespoznávala. Stala som sa niekým iným... niekým, kým som v živote nebola. 

Odrazu som na chrbte zacítila nejaké pálenie. Dvihla som zrak, aby som videla, odkiaľ to prichádza, ale bola som tu len ja.

Ďalší prudký nával bolesti ma dostal až na kolená. Bolo to, akoby mi niekto niečo vypaľoval do krídel.

Skríkla som. Nedalo sa to vydržať. Zatínala som zuby a keď bolesť ustúpila, s úsmevom som si vydýchla. Avšak pohľad na seba, keď som dvihla zrak k zrkadlu bol... neopísateľný.

Už neboli ako predtým. Z purpurovej totiž vychádzala jasná karmínová, ktorá postupne bledla a menila sa na červenú. Cez všetky farby, ktoré som mala na krídlach mi prechádzali strieborné ornamenty, ktoré v nich boli ako vyryté a pripomínali ťahajúci sa vinič.

Tak to bola tá bolesť, prebleslo mi hlavou.

Rýchlo som však pokrútila hlavou a uvedomila si, že už naozaj musím vyraziť. Veľa vecami som sa nechala zdržať a k Alexovi to možno nestihnem.

Silno som sa odrazila od zeme a krídlami som začala mávať ako besná, nakoľko som chcela prebúrať vrchnú kupolu, ktorá bola celá zo skla. Podarilo sa mi to, avšak spravila som tým veľa hluku a došlo mi, že do dvoch minút tu už budú Ochrancovia. A presne to bude moja šanca utiecť domov.  

Mala som pravdu a odrazu sa vzduch naplnil anjelmi. Náhlila som sa a keď som pred sebou zbadala veľkú bránu, usmiala som sa a pridala do tempa. Vyletela som odtiaľ a keď som sa nechala unášať vzduchom na zem, cítila som sa slobodne a zároveň znovuzrodene. Moje krídla pre mňa boli odrazu všetkým. Nič iné neexistovalo. Splynula som v prekrásnej harmónii, až kým...

Zbadala som svoj dom a dovnútra som vošla rovnakým oknom, ako predtým. Ešte vo vzduchu som stiahla krídla, aby som im neublížila a keď som dopadla na zem, môj pohľad spočinul na Alexovi.

Oči mal zatvorené a pod čiernym oblekom som videla krvavé fľaky na bielej košeli. Ani nedýchal a nemohla som určiť, či som prišla včas.

„Alex!“ skríkla som po ňom a keď sa opatrne pohol a z jeho úst vyšiel tichý ston, uľavilo sa mi.

Okamžite som siahla po uzávere na fľaštičke a otvorila ju. Vtom ma však napadlo, čo mi povedal Gabriel.

„Zabil si Toma?“ vyšlo zo mňa odrazu a keď som to raz povedala, nemohla som to už vziať späť.

Keď som si všimla, že sa snaží otvoriť oči, ďalšie slová už odrazu neboli potrebné. Utvrdil ma v tom, čo mi povedal anjel pred ním. Nakoniec sa mu akosi podarilo trocha pootvoriť oči a otvoril ústa.

„Ar-arwen... ja... ja... mrzí ma to,“ vydýchol sťažka a ja som zatajila dych.

Do očí sa mi behom pár sekúnd nahrnuli slzy a mala som jedno šťastie, že som pri ňom kľačala, ináč by ma to položilo do kolien.

Ako... ako sa mi dokázal každý deň pozrieť do očí bez výčitiek?! A vlastne... prečo ho zabil?! Do riti, prečo Alex?! Pýtala som sa samej seba.

„Čo ti urobil?! Prečo si mu vzal život?!“ zvreskla som po ňom a hlas sa mi zlomil. „Aký dôvod si mal na to, že si ho obral o život? Prečo by som ťa teda mala zachrániť?“

Blondiačik na mňa ani nepozrel.

„Je... je to na tebe,“ šepol a ja som si zahryzla do pery.

Zabil ho. Celý ten čas, čo som si myslela, že to spravil Brian... bol to on. Zvalil to však na neho.

Avšak ja tu nie som sudca. Chcel by Tom, aby som ho pomstila? Chcel by prelievať krv? Nie, to by on predsa nechcel. Vždy bol stelesním všetkého dobra, ktoré drieme v ľuďoch. Nechcel by, aby som ho zabila.

Nakoniec som mu dala vypiť liek a keď som sa postavila, prebodávala som ho nenávistným pohľadom.

„Nezabijem ťa, pretože nie som ako ty. Neriešim problémy vraždou. A za to, čo si urobil ti nikdy neodpustím,“ precedila som pomedzi zuby a namierila som si to k dverám.

Celé moje telo sa triaslo a ja som nevedela, či je to od zimy, alebo od toho, čo som sa dozvedela.

Schody som brala mechanicky a mala som pocit, že dnes ma už nič nezničí. A aj keby... nebolo by to pre mňa vykúpením z tohto všetkého? Stratila som všetko, na čom mi po toľkých rokoch začalo záležať.

Prechádzala som okolo obývačky a vtom som prudko zastala. V krbe blčal oheň a v kresle niekto sedel. Osoba ku mne bola otočená chrbtom a ja som nevedela, čo urobiť. Keď sa však tá osoba postavila a otočila sa ku mne... na sekundu som ani nedýchala.

Sam ku mne okamžite pribehol a keď si všimol, že som len v podprsenke a celá sa trasiem, vyzliekol si oblek a prehodil ho cezo mňa.

„Arwen, veď zmrzneš!“ karhal ma a potiahol ma do svojej náruče. Spoločne sme došli až ku krbu a sadli si spolu do kresla.

Vyčerpane som sa o neho oprela a aj napriek tomu, že by som sa mala zaoberať množstvom vecí, pri ňom som mala aspoň na chvíľu pocit istoty.  

Chvíľu sme len tak sedeli v tichosti a ja som hľadela do ohňa, než som sa konečne odhodlala začať.

„Allia je mŕtva,“ hlesla som ronene.

Sam ma tuhšie objal.

„Viem. Videl som ju, keď odnášali jej telo.“ Uprel svoj pohľad von oknom, no mysľou bol niekde inde. „Keď si predstavím, koľko som jej toho nepovedal,“ spustil a hneď som vedela, ako veľmi ho jej smrť ranila. „Bol som hlupák...“ V jeho očiach sa zaleskli slzy. „Mal som dať na tvoju radu a ísť sa s ňou porozprávať, Arwen. Ja... nešiel som a... bola to chyba...“ hlas sa mu zlomil.

Tuho som sa k nemu pritisla a objala ho.

„Šššš... to bude dobré, Sam,“ chlácholila som ho, hoci som tomu sama neverila. „To bude dobré."

Pozrel mi do očí a jeho pohľad jasne dával najavo, že ho neoklamem.

„Prečo si to vtedy na bále urobil?“ zmenila som odrazu tému. „Ja... prečo si ma pobozkal?“

„Chcel som ti toho toľko povedať, ale vedel som, že nemáme čas. Uvedomil som si, čo k tebe cítim..“

Čo k tebe cítim. Ozývalo sa mi hlavou ešte asi minútu.

„Čo... čože?“ nechápala som.

„Arwen... došlo mi, že to, čo k tebe cítim nie je len kamarátska náklonnosť. Predtým som tomu nechápal, ale teraz...“

Prudko som sa postavila a o krok od neho odstúpila.

„Počúvaš sa?“ hystericky som sa zasmiala. „Ty... ja... my nemôžeme... ty ku mne nič necítiš,“ presviedčala som sa. No prečo vlastne? Lebo doňho bola zamilovaná Allia? Zobrala som jej ďalšieho muža?

Aj Sam sa postavil a chytil ma za líce.

„Prečo si to myslíš? Ja sám som tomu nechcel veriť a trvalo mi, kým som si to uvedomil, ale keď som ťa videl umierať... došlo mi, že ak by si naozaj odišla, toho upíra by som zabil. Vtedy som sa po prvý krát prichytil, ako na teba myslím a celý zvyšok dňa som sa premáhal, aby som nešiel za tebou.“

Stála som oproti nemu neschopná slova a v hlave som mala odrazu prázdno. Nenapadlo ma, čo povedať alebo urobiť.

„Sam... nikdy som ťa nemala rada,“ začala som. „Vždy si bol príliš... zdalo sa mi, že si namyslený. Pôsobil si tak hrdo. A potom... keď som po tri tisíc rokoch stretla Alliu a potrebovala pomoc od teba... bol si tu. Behom chvíľky si mi vyvrátil všetko zlé, čo som si o tebe myslela a uvedomila som si, že mi na tebe záleží.“ Chytila som ho za líce a jemne sa usmiala. „Avšak nikdy som o tebe neuvažovala nejako inak, ako o kamarátovi. Až doteraz. Keď si to tak zhrniem... neviem, čo cítim,“ pripustila som. „Potrebujem jednoducho čas. Čas na to, aby som si všetko utriedila a rozhodla sa, ako vynaložím so životom, ktorý ma teraz čaká.“

„Arwen, ja ťa rozhodne obmedzovať nebudem. No musel som ti povedať, čo cítim. Ak by som to neurobil a ty by si niekam odišla s tým upírom... neodpustil by som si to,“ vysvetlil.

„S upírom je koniec,“ ozrejmila som.

„Aha.“ Bolo všetko, čo na to povedal.

„Mala by som ísť na vzduch. Potrebujem rozmýšľať,“ povedala som po chvíli.

Ochranca chápavo prikývol a pobozkal ma na líce. V ďalšej sekunde ho už nebolo a ja som kráčala smerom von z domu.

Zhodila som zo seba sako a rozprestrela svoje nové krídla. Vyletela som na strechu a podišla som až k okraju.

Pohľad na jasnú oblohu plnú hviezd bol na nezaplatenie. Aspoň niečo bolo normálne. Nie ako môj život, ktorý sa za jeden deň otočil o tristo šesťdesiat stupňov. Doteraz som všetko videla zastrene. Tak prečo sa mi rozjasnilo až vtedy, keď už bolo na všetko neskoro?

Vojna medzi mnou a Alliou trvala príliš dlho. Keby sme si odpustili už vtedy, mohlo to byť všetko jednoduchšie. Ale my sme bojovali až do konca. No na opačných stranách.  Bola to jedna veľká bojovníčka a aj napriek tomu, že ju neberú ako hrdinku, ja jej meno očistím.

Prídem na to, kto za tým stojí a kvôli komu sme mali zomrieť. Nenechám kameň na kameni, dokiaľ sa mojej sestre nedostane úcty, ktorú si zaslúži.

Pozrela som hore a predstavovala si, kde presne môže teraz byť.

„My to dokážeme, sestrička,“ zašepkala som do vetra a ten moje slová unášal preč. Po lícach sa mi kotúľali slzy.

Pocit, že teraz sa všetko ešte len začína bol zvláštny, no nijako ma to nedesilo. Tešil ma pocit, že dnes sme lovenú zver dostali.

Avšak zajtra... budem lovenou zverou ja.

Tak a to bol koniec.

Na úvod pár zaujímavostí. Tento príbeh sme s Trishou začali písať presne na Silvestra a o 271 dní je tu záver.

Poviedka má vo worde 202 strán 94 574 slov.

Tak a teraz by som chcela prejsť k poďakovaniam. Jedno veľké ďakujem patrí mima33 za to, že komentovala každú každulinkú kapitolu, písala postrehy a vedela nás nakopnúť k písaniu. Písala si aj teórie a často som sa na niektorých aj zasmiala (v dobrom). Som veľmi rada, že ťa táto poviedka zaujala a že si to s nami nevzdala. A,samozrejme, nechcem zabudnúť ani na to, že si za našu poviedku aj hlasovala, čo si nesmierne ceníme.

Ďalej by som chcela poďakovať aj Izzie22, nakoľko tiež čítala a komentovala. Keď si písala, ako im ubližujeme, až mi prišlo ľúto, nakoľko som už mala akú takú predstavu konca.

Taktiež by som sa chcela poďakovať TvojLendacik, pretože vďaka tebe som tam zapojila aj Brianov pohľad a isté veci som pozmenila. Som veľmi rada, že cez to všetko, že ty nerada čítaš, si si prečítala práve toto.

A potom tu sú LOLstories, Simones, Leainka, Lenka a ďalší, ktorí ste to raz za čas komentovali a dávali o sebe vedieť.

Nakoľko je toto úplný koniec, tak máte poslednú šancu dať o sebe vedieť, že ste to čítali. Smajlík vám predsa nezaberie veľa času, alebo?

A na záver len dúfam, že sa spolu stretneme pri mojej novej poviedke: Právo na život, ktorá vyhrala anketu na mojom zhrnutí.

- Vaše Perla a Trisha

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - Epilóg 2/2: