OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - Epilóg 1/2

25.09.2013 (17:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1355×

Epilóg

Rozorvaná

Klesla som na kolená.

Alex ležal na zemi a sťažka dýchal. Oči mal zatvorené a koža sa mi začínala meniť. Bolo to zvláštne, pretože vyzeral, akoby prehltol kyselinu, ktorá ho zožierala zvnútra. Tvár sa menila a bolo vidieť, ako sa na bielej košeli objavujú krvavé škvrny.

Čo sa to s ním deje? Aj napriek tomu, že mu škodí aj prítomnosť božskej bytosti, ktorou som znova vďaka krídlam aj ja, nemalo by mu to až tak ublížiť. Tak čo za tým je?

V hlave mi začali rýchle víriť spomienky. Sám Najvyšší z Najvyšších na mňa zaútočil a to, že sa mi nič nestalo mohla byť len moja ilúzia. Pravda môže byť úplne iná.

Vtom som sa strhla a náhle mi to všetko začalo dávať zmysel. Jeho slová, ktoré mi povedal: „Zabiješ ho či sa ti to páči alebo nie!“

Tak to bola tá jeho žiara. Niečo mi urobila. Musel do mňa niečo dať. O tom som už počula. Keď Erin niekoho hľadala, požiadala o jedinú zbraň, ktorá jej mohla za každú cenu pomôcť. Chcela smrteľný dotyk.

Smrteľný dotyk. Najmocnejšia schopnosť, aká môže byť. A tú dostal jediný anjel od samotného Boha. Samozrejme ním bol Gabriel.

„Musí na to byť liek," zašepkala som si pre seba a vyskočila som na rovné nohy.

Okamžite som zo seba začala strhávať plesové šaty a nasúkala som sa do prvého, čo mi prišlo pod ruku. Z ruky mi trčal úlomok skla, čo som v pokoji odignorovala a jedným rýchlim pohybom som ho vytrhla. Bolesť, ktorá mi vystrelila hore do končatiny bola neuveriteľná, no ja som nemala čas zaoberať sa tým.

„Ja ti pomôžem,“ prisľúbila som Alexovi.

V šortkách, bez trička, som vybehla do chladnej noci. Vystrela som sa a jediná myšlienka stačila na to, aby sa mi z chrbta vydrali krídla. Veľké, majestátne krídla, odlišné od tých, ktoré som mala pred vyše tritisíc rokmi. Žiarivá biela farba sa na koncových perách menila na purpurovú, ktorá hneď prešla do čiernej.

Keď tam prídem, zaútočia. Nie je možné, aby si ma nevšimli a keď je za to zodpovedný Gabriel, dôjde mu, že Alexa nenechám zomrieť. Aj za cenu, že by som šla proti svojim. Rozhodnutie padlo.

Pokrčila som nohy a odrazila sa od zeme. Stačilo mi párkrát zamávať krídlami a bola som vysoko v oblakoch. Vietor ma chladil a hoci som si nadávala za to, že som si nevzala tričko, bolo mi jasné, že by mi to aj tak bolo na nič. V sekunde, akoby sa mi vydrali krídla, by bolo aj tak po ňom. Musela som ten chlad prežiť.

Mierila som ešte vyššie a v diaľke som cítila prítomnosť anjelov a brány. Jediná hlavná cesta do neba pre návštevy. Samozrejme, kedysi som sa vedela premiestňovať tiež a mohla som sa ocitnúť hocikde, kde som len chcela.

Vlietla som do najväčšieho z oblakov a odrazu som to zbadala. Cestu domov.

Zastala som pred obrovskou bránou a opatrne som prikročila bližšie. Dotkla som sa jej, avšak popálila ma. Tak to teda nie!

Odohnať sa už nenechám! Toto ma rozhodne nezastaví!

Zhlboka som sa nadýchla a myslela na energiu. Čistú energiu, ktorú by mal mať v sebe každý anjel. Snažila som sa ju vytvarovať a potom som ju plnou silou nechala ísť.

Podarilo sa.

Zasiahla bránu a tá sa s rachotom otvorila. Vtiahla som krídla do seba a pripravila si svoje zbrane. Opatrne, pomalým prešľapovaním z nohy na nohu, som vošla dovnútra a zastala. Predo mnou stáli anjeli. Ochrancovia s pripravenými zbraňami.

„Ďalej ani krok!“ skríkol po mne jeden z nich.

Nadvihla som obočie. To si vážne myslí, že ma jeho tarzanovský pokrik zastaví? Asi o mne ešte nepočul. Netuší, že presne viem, akú používajú taktiku.

„Na toto nemám čas,“ zasyčala som a ukázala dýky. „Ak chcete žiť, nestojte mi v ceste.“

Ochrancovia na seba pozreli a zasmiali sa Jeden ukázal na svoje šable a druhý dvihol do vzduchu rapier, podobný tomu Marcelovmu.

Vzdychla som si a pozrela hore. Bože, prosím, odpusť mi to. Nerobila by som to, keby to nebolo správne. Ak za to, že som tu môžeš ty, isto to pochopíš. Ospravedlnila som sa a rozbehla sa naprieč Ochrancom. Klesla som na jedno kolenu a šmykla sa na dlažbe. Mojimi sai som im prerezala brucho a keď sa jeden zohol a chcel mi odseknúť hlavu, padla som aj na druhé koleno a len tak-tak sa mi podarilo uhnúť ostrej čepeli.

Rýchlo som sa otočila a postavila sa. Oni zas padli k zemi a okolo nich sa behom pár sekúnd vytvorili dve veľké krvavé kaluže. Odvrátila som od nich zrak a povzdychla si.

Prežehnala som sa a na sekundu som sa znova zahľadela hore.

Bože, dúfam, že mi budeš môcť odpustiť. Tak a teraz už len dostať sa do trónnej siene.

Horúčkovito som sa snažila prejsť okolo anjelských domov, ktoré boli neďaleko brány, cez ktorú som pred chvíľou prešla. Skrývala som sa kde sa len dalo, ale moje oči napokon spočinuli na jednom veľkom, honosnom sídle.

Dych sa mi zasekol v hrdle a ja som nebola schopná urobiť ani krok dopredu. Musela som stáť. Ožili vo mne spomienky.

Dom vyzeral presne ako pred toľkými tisícročiami. Akoby to bolo len včera, čo ma odtiaľto vyhnali.

Zrazu sa otvorili hlavné dvere. Zatajila som dych a hľadela na mamu, ktorá vyšla von. Na tvári mala strápený výraz, aký som u nej skoro nikdy nevidela a hneď ma zaujímalo, prečo je nešťastná. No ako náhle som si spomenula na to, čo sa medzi nami stalo, keď som si myslela, že som zomrela, tá chuť a ľútosť ma prešla. Ona sa o mňa nezaujímala. Nechala ma nespravodlivo vyhnať. Hoci teraz... nevidím to až tak nespravodlivo. Keby som to mohla nejako zmeniť, určite by som to urobila. 

Ešte raz som sa pozrela na mamu a rozbehla som sa nebadane ďalej. Keď sa stratili domy, nastúpila akási hmla a ja som sa v nej nevedela nijako zorientovať.

Otáčala som sa zo strany na stranu, no vidieť hocičo bolo nemožné. Netušila som, kde sa nachádzam a začínala ma prepadať panika z toho, že som sa stratila a Alexovi neprídem na pomoc včas.

Zatvorila som teda oči a zhlboka som dýchala. Musela som sa upokojiť. Potrebovala som sa upokojiť.

Odrazu okolo mňa nastalo hrobové ticho a ja som nepočula ani jedno jediné zašušťanie vetra. Opatrne som otvorila oči a keď mi došlo, že som niekde úplne inde, než by som mala, mykla som sa.

„Haló?“ ozvala som sa do prázdna a hlas mi trocha poskočil.

Toto nevyzeralo dobre. A určite ma tu nič dobré nečaká.

Z ničoho nič ma niečia ruka chytila za rameno a ja som poskočila. Prudko som sa strhla a otočila sa tvárou v tvár osobe, ktorú som si nemyslela, že ešte niekedy uvidím.

„Allia?“ hlesla som a hlas sa mi okamžite zlomil. Oči mi zaplnili slzy a hodila som sa jej do náruče. Bolo mi jedno, že to medzi nami nebolo dobré, bolo mi jedno, že by ma mala nenávidieť... v tej chvíli ma pohltili všetky emócie a ja som chcela naspäť svoju sestričku.

„Arwen,“ vydýchla si sestra a opätovala mi tuhé objatie.

Stáli sme tak hodnú chvíľu, než som sa od nej odtiahla.

„Ako... ako to je... čo to má byť? Ja... myslela som... mala by si byť mŕtva,“ habkala som neschopná zo seba dostať jednu súvislú vetu.

„Aj som,“ prikývla vážne. „Toto je očistec,“ ukázala rukami naokolo. „Alebo aspoň jeho časť,“ dodala rýchlo.

Zatajila som dych a stisla pery. Tak nás to predsa len čaká.

„To mi je ľúto,“ šepla som slabo.

Nezaujato pokrčila plecami a na perách sa jej aj tak mihol úsmev.

„Nemusí. Ja som sa s tým zmierila už dávno. Modlila som sa za to. Nikdy som si nemyslela, že by som sa mohla po tom všetkom len tak vrátiť hore.“

„Ale...“ krútila som hlavou. „Ja to nechápem. Ako je možné, že si taká... pokojná?“

„S mojim osudom už predsa nič nespravím,“ hovorila pomaly a rozvážne. Odrazu vyzerala oveľa staršie ako pred pár hodinami, keď stála na druhej strane. „Ale čo tu robíš ty?“ zmenila hneď tému. „Ty... zomrela si?“

„Nie!“ zarazila som ju a poobzerala sa tu. „Po pravde... ani vlastne netuším, ako je možné, že som tu. Chcem sa dostať do trónnej miestnosti,“ vysvetlila som. „Alex zomiera a musím mu pomôcť...“

„Počkať! Nie je on mŕtvy?“ pokrčila nechápavo obočie.

„Brian zabudol na kolík vyryť kríž.“

„Aha.“ Bolo všetko, čo na to povedala.

„Ja... prečo si to urobila?“ vyšlo zo mňa odrazu. Chcela som vedieť odpoveď.

„Si moja sestra. A aj keď som nemala nikoho, nechcela som, aby tvoja posledná spomienka na mňa bola to, ako som ťa nechala zomrieť. Nechcela som, aby si ma nenávidela ešte viac.“

Musela som uhnúť pohľadom, pretože jej slová sa do mňa zabárali ako čepele dýk a bodali ma. Bolo to to najkrajšie, avšak pri predstave, že ja som sa cítila tak isto, ma až mrazilo.

„No ja som sa na teba nehnevala. Nemala by som ti to za zlé. Aj tak som všetko tvoje utrpenie spôsobila ja,“ sklopila som zrak. „Ty by si ma mala nenávidieť, ale ja nemôžem...“ odmlčala som sa a snažila sa prehltnúť hrču, ktorá mi navrela v hrdle.

„Nehnevala si sa?“

Pokrútila som hlavou.

„Akoby som mohla?“ zasmiala som sa plačlivo. „Už dávno som ti odpustila a dúfam, že aj ty mi budeš môcť odpustiť za všetky chyby, ktoré som urobila.“

Allii stiekli po lícach dve slzy a prikývla.

„Odpúšťam ti, Arwen,“ šepla a podišla ku mne, aby ma znova a naposledy objala.

Vtom sa k nám znieslo svetlo, ktoré mi prišlo dosť známe. Ten pocit som poznala a preto som len rýchlo odstúpila a nechala sestru, aby si vychutnala túto chvíľu.

Svetlá okolo nej začali krúžiť veľkou rýchlosťou a z nich sa jej z chrbta vytvárali nové krídla. Hrdo som sa usmiala, pretože o takejto chvíli som vždy snívala. Aj cez všetku nenávisť som dúfala, že raz budeme mať naspäť krídla.

Po chvíli to všetko zmizlo a keď Allia znova klesla k zemi, začala sa okamžite obzerať so slzami v očiach.

„To nie je možné,“ hlesla takmer nečujne.

„Ale je,“ prikývla som a ukázala som svoje krídla.

Keď som sa prizrela na tie jej, mala ich podobné, avšak menej sfarbené. Tomu som ale nechápala. Prečo nie čisto biele?

„Arwen, máme znova krídla!“ tešila sa a vtom ju osvetlila akási neznáma žiara.

Ani som sa nestihla nazdať a moja sestra zmizla. Nebola pri mne. Ostala som sama.

„Allia!“ skríkla som. Nikde jej nebolo. 

Keď som dopísala epilóg, mal cez 3500 slov a preto som sa rozhodla rozdeliť ho do dvoch častí. Dúfam, že sa vám táto páčila. Čo hovoríte na rozhovor Allie s Arwen? A myslíte si, že to Arwen k Alexovi stihne? Nájde liek? 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - Epilóg 1/2: