OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 6. časť

12.01.2013 (13:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1066×

3. kapitola

Ďalšia vražda

Nejakým zázrakom som sa dovliekla do školy. Vystúpila som z auta s pocitom  otočiť sa ľahnúť si.  

Okolo mňa bol zvyčajný ranný ruch. Nikto si ma nevšímal a ja som za to bola vďačná.  Pomaly som prešla k svojej skrinke a pozrela do rozvrhu. Matematika. Super.

„Bré ránko.“ Spencer sa oprela o vedľajšiu skrinku a nahodila široký úsmev.

Zhlboka som sa nadýchla. Keď to tak bude každý deň, budem potrebovať psychiatra.

„Zdá sa, že si sa dnes nevyspala, čo?“ poznamenala.

„Ani nie,“ odvetila som, čo možno najpokojnejšie. „Neviem prečo, ale nemohla som zaspať.“ V skutočnosti som to však vedela. Včera sa znova prejavil môj dar. Niekto bol v nebezpečenstve. Lenže problém bol v tom, že tento pocit mám neustále. Každý deň niekomu niečo hrozí. Včera to bolo silnejšie. Možno to súviselo s Arwen. Pri troche šťastia. Mimovoľne som sa pri tom usmiala. No moje nádeje vyhasli ako sviečka. Práve vchádzala do školy a rozprávala sa s Alexom. Zdá sa, že je to jej nový objekt. 

Dosť veľká škoda...

So Spencer sme šli do triedy. Väčšina tam už bola. V poslednej lavici v prostrednom rade však  bola sviečka. To som si všimla ako prvé. Hneď som vedela, čo to znamená. Niekto umrel.

Spencer sledovala môj pohľad. Keď som sa na ňu pozrela videla som ako sa jej lesknú oči.

Sadli sme si. Všetci boli nezvyčajne tichý.  Zazvonilo a o minútu na to vošiel profesor. Všetci sme ako na povel vstali.  

„Na začiatok, venujme minútu ticha Monice, ktorej milota a chuť do života obohacovala nás všetkých. Modlime sa, aby našla svoj pokoj, keď jej život tak tragicky vyhasol ,“ povedal ticho a ja som začula ako sa Spencer vo vedľajšej lavici sprudka vydýchla a ticho plakala.

Natiahla som k nej ruku a jemne ju zovrela. Vďačne na mňa pozrela.

Vyučovanie však bežalo ďalej a napriek tomu, čo sa stalo boli všetci v pohode, akoby sa absolútne nič nedialo. Tomu som vôbec nechápala.  Niekedy, keď niekto zomrel sa o tom hovorilo najmenej týždeň, všetci z toho boli mimo a tu...

Na obede som sa s tým Spencer zverila.  Sedeli sme na obede a babrali sa v šunkovej pizzi spolu s ďalšími jej kamarátkami. Keď som sa ich na to opýtala vymenili si neisté pohľady.

„Vieš...“ začala Spencer pochmúrne, „tu je to časté. Veľa mladých dievčat, občas aj chalanov tu zomrie.“

„A čo na to polícia? Neriešia to?“ Nechcelo sa mi veriť, že taký počet mŕtvych niekto ignoruje..

Pokrčila plecami. „ Spočiatku. No teraz.... už sa z toho stala rutina. To, čo to spôsobuje nikto nevie nájsť. A tí, ktorý sa s tým stretnú skončia rovnako ako Monica.“ Pri poslednom slove sa jej zachvel hlas.

Tak preto tá intuícia. Už som pochopila, prečo to bolo také silné. Poznala som ju. Lepšie povedané... musela som ju vidieť, alebo počuť jej hlas... čokoľvek.  Takto to totiž funguje. Ak niekoho poznám, aj keď len zvidenia, som naňho v určitom smere naviazaná.  Čím lepšie daného človeka poznám, tým je to silnejšie. Inak o tom rozhoduje vzdialenosť.

Začalo mi dochádzať, prečo ma Sam prišiel varovať.  Lenže... ak je to zviera, tak potom netuším aké.

„A ako často sa to deje?“ spýtala som sa. 

„Tak tri, štyrikrát do týždňa,“ odvetila a znechutene odtisla zvyšok pizze.

Tak to mi na žiadne zviera nesedelo. Ale ani na bytosť. Tak potom čo to je??

Vtedy okolo mňa prešla Arwen.  Ani sa na mňa nepozrela.  Ignorovanie jej vždy šlo.

Keď som šoférovala domov, stále som uvažovala nad tým, čo mi povedala Spencer. V tom ma niečo napadlo. Musela som prudko pribrzdiť, aby som nenarazila do značky.

Čo ak by som zneškodnila toho zvera, či čo to je? Zachránila by som tak mnohých. Koniec koncov, stále som Ochrankyňa. Moja schopnosť bola určená na chránenie.

A čo ak je toto cesta ako ísť späť? Cítila som  ako sa vo mne dvíha vlna nádeje. Každý si predsa zaslúži druhú šancu.  Možno sa mi práve teraz naskytla. Okrem toho, kto by bol na to lepší ako ja? Sam už nemusí prísť a ja som tu nonstop.  

 Áno. Čím dlhšie som nad tým rozmýšľala, tým som si  bola istejšia. Toto je moja úloha. Moja druhá šanca. Vrátim sa. Znova pôjdem domov!

Znova som nakopla motor a trielila do svojho domu.

Len čo som otvorila dvere prihnala som sa k notebooku a zapla ho. Nedočkavo som čakala, kým na nakopne.

Konečne sa zapol a ja som sa mohla pustiť do pátrania. Zapla som internet a vyhľadala si tie vraždy.

Našla som pomerne veľa stránok, ktoré sa tým zaoberali. Rôzne články, úryvky z televíznych správ, web stránky, niekoľko blogov s tipovačkami koho to dostane nabudúce a ďalšie kraviny.  Niektorý ľudia sú naozaj psychopati.

Prečítala som si rôzne články až som našla úplne prvú vraždu. Čakala som, že to trvá iba pár mesiacov, ale keď som zbadala dátum vyvalila som oči. Článok bol starý dva a pol roka.  Začala som čítať:

Pri Edisonovej knižnici sa dnes našla zavraždená študentka!

Sedemnásť ročné dievča našiel jej priateľ, s ktorým sa mala v daný večer stretnúť.

„Keď som ju tam videl... akoby som sa ocitol v horore. Všade bola krv... a vnútornosti...“ odvetil nám, keď sme sa s ním o tom rozprávali....

... Podľa predbežnej správy dievča napadlo zviera, súdiac podľa odtlačkov zubov a pazúrov na jej tele, ktoré ako poznamenal antropológ: „... zatiaľ nemožno určiť, pretože žiadne zviera s takýmito zubami neexistuje...“  

Čo teda usmrtilo túto nevinnú študentku?  Máme sa obávať možno doposiaľ neobjaveného druhu? ...

Ďalej som nedočítala. Dosť ma to znepokojilo aj bez toho. Napriek tomu som hľadala ďalej.  Všetky vraždy, ktoré ďalej nasledovali  sa udiali prevažne v noci a nikdy sa nenašli žiadne odtlačky láb okrem zubou, srsť, či niečo, čo by pomohlo v identifikácii. Avšak zaujalo ma, že aj keď to nezožralo  všetky orgány, srdce vždy chýbalo. Zvieraťu by to bolo jedno nie?  Okrem toho  práve pri srdciach sa našli len odtlačky pazúrov. Žiadne zuby. Dopekla, čo je to za beštiu? Zamračila som sa. 

Preskočila som na ďalšie stránky, no postupom času senzácia utíchla a z titulných stránok  sa stali len malé stĺpčeky kde už nebolo nič zaujímavé.

Vypla som notebook a postavila sa. Pozrela som von oknom. Už bola tma.  

Mám to ísť hľadať? Rozmýšľala som.  Začínala som mať totiž obavy. Každou sekundou to však rástlo, až som mala pocit, že mi na hruď tlačí obrovská ruka. Dobre som vedela kto je v ohrození. Nikto iný ako moja dokonalá sestrička. Pri nej a ešte aj pri Samovi som to vedela vo väčšine rozoznať.

Chvíľu som nad tým uvažovala. Viem, čo som si povedala dnes ráno, lenže Arwen je iný  prípad. Okrem toho... vie sa o seba postarať. A ak by to nezvládla no... mne to vadiť nebude. Prídem jej zapáliť sviečku, aby sa nepovedalo  a pôjdem oslavovať.

Urobila som teda to, čo som robila vždy, keď som to chcela ignorovať. Vytiahla som si plátno, paletu a štetec. Pustila som si hudbu a maľovala prvé čo mi napadlo.

Viem, že táto kapitolka nebola dosť dlhá a možno troška nudná, ale myslím, že Perla  vám to v ďalšej časti určite ochotne vynahradí z pohľadu Arwen. Predsa však dúfame, že sa vám táto časť aspoň troška páčila a zanecháte aspoň nejaký komentík, či už ako pochvalu alebo krtiku, ktorá je samozrejme tiež vítaná. :)

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 6. časť: