OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 50. časť 2/2

11.09.2013 (18:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1039×

„Zabil si ho,“ vytriešťala som aj naďalej oči, neschopná uveriť jasnej pravde predo mnou.

Tak veľmi som sa ho snažila zachrániť a tak rýchlo to skončilo? A prečo vlastne? Pretože som si myslela, že obrátim Alliu k lepšiemu?!

Bola som naivná hus a teraz to už viem. Avšak je neskoro. Pre neho aj pre mňa. Pre všetkých.

Brian ledabolo pokrčil plecami a z tváre mu neschádzal úsmev. Bol zo sebou nadmieru spokojný.

„Hej, zabil. Musím sa priznať, že som na to čakal dosť dlho.“

V hrdle ma navrela hrča a cez slzy som videla rozmazane. Avšak aj to mi stačilo na to, aby sa mi v rukách objavili dýky.

Raven sa usmial ešte väčšmi.

„Neprešli sme si tým už raz?“ spýtavo nadvihol obočie. „Mala by si dobre vedieť, čo sa stane. Tento krát zomrieš natrvalo.“

„Čo-čože?“ ozvala sa odrazu Allia, ktorá bola celý čas ticho. „Vy ste sa pobili?“

Obrátila som sa na sestru.

„Veď si to počula,“ prehodila som. „Snažil sa zabiť Alexa. Odnieol ho do kostola...“ preglgla som a sestra zhíkla. Dobre vedela, čo to znamená. „Chcela som ho zachrániť, no prebodol ma! Nebyť Alexa by som zomrela. Zavolal Erin...“ Sama som z toho radšej vynechala, nakoľko som nepotrebovala, aby si niečo znova vyložila zle.

Hoci už len pri letmej spomienke na neho som sa vrátila o pár minút dozadu, keď bolo všetko dokonalé. Alex žil a ja som mala možnosť poslúchnuť jeho radu. Akoby vedel, že sa niečo takéto stane.

Chcel ma ochrániť.

„Prosím?“ hlesla takmer nečujne. „Brian...“ otočila sa k nemu. „Je... je to pravda?“

„Áno, veď si to počula.“

„Vyčítala som mu to vtedy, čo si na mňa vyskočila,“ zapojila som sa do toho a pomaly mi isté veci začali dochádzať.

Allia nemohla počuť všetko. Určite nie. Musela prísť až po našej odmlke a dopočuť len zvyšok. V tom prípade... ešte nie je všetko stratené.

„Každopádne to na veci nič nemení,“ skočil mi do reči Brian. „Tentoraz tu už nie je nikto, kto by ti pomohol,“ usmial sa. „Konečne zomrieš.“

„Alebo ty,“ precedila som cez zuby a rozbehla sa k nemu s pripravenými dýkami.

Aj keby to mal byť môj posledný deň života, zabijem ho! Za všetko, čo urobil a všetkých, ktorým ublížil! Nenechám ho tu žiť!

Napriahla som pravú ruku k jeho hlave, avšak on sa odtiahol a rukou ma zablokoval. Našťastie som dýku zvierala dosť silno na to, aby mi nevypadla a zaútočila som znova, tentoraz ale nižšie.

Brian to nečakal a keď som mu zabodla dýku do hrdla, zavrčal a celou silou ma od seba odhodil. Preletela som miestnosťou a stena mi vybila dych. Podarilo sa mi však pristáť na nohách.

Bez rozmyslu som sa vyzula z tých opätkov a zaútočila znova. Dýkou som ho chcela poškriabať, ale on bol rýchlejší a chytil mi ruku, z ktorej som bola nútená pustiť dýku na zem. Behom sekundy som sa otočila a do srdca som mu zabodla dýku s vedomím, že ho to aj tak nezabije. Chcela som získať aspoň nejaký čas.

Brian zaťal zuby a nepustil z úst žiaden zvuk, len ma schytil pod krk. Zalapala som po dychu a keď ma nadvihol zo zeme, tušila som, že sa z toho len tak nedostanem.

Pritlačil a mne došlo, že mi neostáva skoro žiaden vzduch v pľúcach.

„Brian, nechaj ju ísť!“ skríkla odrazu Allia spoza nás a pevne zovrela rukoväť meča.

Raven trocha povolil a otočil sa k nej.

„Ale no tak, to hádam nemyslíš vážne!“ pretočil očami.

„Ale áno, Brian, myslím! Nezabiješ ju!“ precedila rozhodne pomedzi zaťaté zuby.

Cítila som, ako sa jeho telo naplo od náporu hnevu, ktorý ním prebehol, avšak jediné, na čo sa zmohol bol smiech.

„Ak si myslíš, že ju nechám znova prežiť len kvôli tebe, si sprostá a naivná!“ vysmial ju. „Vieš, ako dlho som na tento deň čakal?! Nenechám si ho skaziť len preto, že tvoja sestrička sa chce hrať na anjela, ktorým dávno nie je! A pre teba už je tiež neskoro!“

„Myslíš?“ nadvihla obočie a vrhla sa na neho.

Nakoľko to Brian čakal, neprekvapilo ma, keď ma pustil a sústredil sa len na ňu. Vytrhnúť jej meč z ruky mu nerobilo žiaden problém aj napriek tomu, že mal moju dýku ešte stále v srdci.

Pevne zovrel v ruke anjelskú zbraň a chytil Alliu za vlasy.

„Asi sa naše cesty rozídu,“ pošepol jej do ucha a potom som už len počula jeden veľký výkrik, ktorý zanikol v druhom. Netrvalo mi dlho aby som zistila, že ja som bola tá, ktorá kričala.

„Nie!“ zvreskla som uslzene.

Hľadela som na Briana, ktorý sa tváril chladne, akoby to s ním ani nepohlo a na sestrino telo, ktoré sa zapotácalo dozadu a zrútilo sa k zemi. Okolo nej sa behom pár sekúnd vytvorila veľká kaluž krvi a ja som sa na to nedokázala pozerať.

Nechcela som a hlavne... nemala som na to čas, nakoľko sa teraz Brian otočil naspäť ku mne.

Rýchlo som sa postavila a v hlave som mala len jednu myšlienku.

Zabiť ho.

Priskočila som k nemu a vytiahla svoju dýku. Už ma chcel znova chytiť pod krk, keď vtom som urobila niečo, čo nečakal. Strčila som mu ruku do hrude a zovrela v dlani jeho srdce.

Dych sa mu zasekol a hneď ma pustil.

Posledný krát som pozrela do tých obsidiánových očí a konečne som videla moje víťazstvo a jeho prehru. Konečne som vedela, že už viac nikomu neublíži.

Bez milosti som mu ho vytrhla priamo z hrude a ďalšie telo bez života padlo k zemi. Ja, neschopná dýchať, som len naďalej zvierala jeho srdce v ruke a hľadela do prázdna. V hrdle som mala navretú guču.

Do reality ma však vrátil zvuk, ako sa z Allie vytratil jej vlastný meč.

„Sestrička!“ skríkla som a okamžite sa k nej prirútila. Okamžite som sa zašpinila od krvi, ale to teraz nebolo podstatné.

Strhla som si masku a jej tiež. Chcela som jej vidieť do tváre a povedať jej, že to všetko bude dobré. No ja som vedela pravdu. Nič už nebude dobré. Absolútne nič.

„All, neodchádzaj, prosím!“ kričala som na ňu z plných síl.

„Arwen,“ usmiala sa na mňa a z oka jej vypadla jedna jediná slza. „P-prepáč, že som... že som ti... neverila. Vždy si... vždy si mala pravdu, veľká sestra,“ šepkala mi a ja som cítila ako stisk jej ruky povoľuje.

„Nie, Allia, nie!“ vzlykala som.

Odrazu jej poklesli viečka a hruď sa už nenadvihla ani v jedinom ďalšom nádychu. Ostala som sama v celej miestnosti s troma mŕtvolami.

„Nie!“ kričala som ako zmyslov zbavená a celým telom mi začala prechádzať triaška. Nadvihla som sestrino bezvládne telo a pritiahla si ju do náruče.

Bol koniec. Po tom všetkom, čím sme si prešli, skončilo to takto. Dve slávne sestry, ktoré stáli na opačných stranách a nikdy sa nezmierili. Zomrela len preto, aby som ja mohla žiť. Zachránila ma, ale za akú cenu? Dala za mňa svoj život! Ako len mohla?! A prečo vlastne, keď ma mala nenávidieť?!

„Odpúšťam ti, sestrička,“ hlesla som takmer nečujne len pre ňu.

Vtom som to pocítila.

Netušila som, čo sa deje, no odniekiaľ sa pri mne objavilo akési zvláštne svetlo, zmes niekoľkých farieb. Úplne celú ma zachvátili. Pustila som Alliine telo a postavila sa, aby som to mohla od seba odohnať.

Tie svetlá však aj naďalej okolo mňa poletovali a tak som s tým musela prestať. Nechala som ich, nech si so mnou robia, čo chcú. Čo horšie ma už len môže stretnúť?

Pocítila som ľahkosť, akú už dlho nie. Nevinnosť, ktorou som oplývala ako anjel. A hlavne... cítila som silu. Obrovskú silu. Otvorila som oči a vytrieštila ich hneď, ako náhle som pozrela na zem a došlo mi, že sa vznášam.

Po pár sekundách som klesla k zemi a rozvírila som okolo seba vzduch. Nemusela som dlho uvažovať nad tým, prečo. Cítila som to jasne na mojom chrbte. Doslova ma to pálilo.

Zhlboka som sa nadýchla a naspäť som zatvorila oči. Snažila som sa to vnímať. Chcela som ich vnímať.

Mala som naspäť moje krídla. 

Krídla, ktoré mi patrili ako anjelovi. Veľké, biele majestátne krídla, ktoré mi boli odrezané pred mojim pádom. Boli naspäť. 

Ale ako to je vlastne možné?

Pokrútila som hlavou a otvorila oči. Prvé, na čo sa mi naskytol pohľad bolo Alexove mŕtve telo. Stisla som pery a okamžite som k nemu pribehla. Rukou som mu prešla po chladnom líci a nedokázala som myslieť na nič iné, ako na to, čo všetko sme spolu zažili. Ešte teraz som ho mala pred očami, ako mi na štadióne hovoril, aby som si nikde nevychádzala s Brianom.

„Nechaj ma. Nezaujíma ma to. Je to tvoj život. Rob, čo chceš a ja si budem robiť, čo chcem ja.“

„A to je ďalšia vec, čo ti chcem povedať. Nechoď s Brianom nikde.“

Vytreštila som oči a prestala sa mykať. „Čo? Ako... ako o tom vieš?“

Pokrútil hlavou a pustil ma. „Proste to viem. Nechoď s ním nikam. Budeš to ľutovať,“ upozornil ma.

Prečo som mu už vtedy nedôverovala? Jasné, chcela som, aby žiarlil ešte viac.

„Čo len budem bez teba robiť?“ zavzlykala som pri spomienke na to, že aj keď som chcela pokoj, ten chlapec mi vedel dokonalo dvihnúť krvný tlak.

Vzdychla som si a vtedy mi došlo, že hneď vedľa je sála plná obyčajných ľudí, ktorí sú v nebezpečenstve, nakoľko sa to tam len hemžilo Ravenmi a aj anjelov som tam videla. Mala by som sa odtiaľto nejako vytratiť, alebo nie? Čo by som im povedala?

Porazenecky som sa poobzerala po miestnosti a rozhodla sa to tu naaranžovať a pretvoriť túto vojnu. Aby to ničím nepripomínalo nič nadprirodzené, len desne drastické.

Roztrasenou rukou som zovrela v ruke kolík, ktorý mu trčal z hrude a bleskurýchlo som ho vytiahla.

Vtom sa jeho nádherné, akvamarínové oči otvorili a on sa prudko posadil na zemi. Ja, úplne prekvapená, som odskočila na stranu so zatajeným dychom. Žeby som sa už dočista pomiatla? Sníva sa mi, alebo som zomrela tiež?

„Arwen?“ hlesol a chytil sa hrude.

„Alex?“ vydýchla som s otvorenými ústami. Pozrela som na kolík a hneď mi bolo jasné, prečo Alex žije.

Brian naň zabudol vyriť krížik. Síce by mu stačilo, aby ho namočil do svätenej vody, ale očividne neurobil ani to. A vďaka tomu Alex prežil.

„Ty žiješ,“ zaradovala som sa plačlivo a hodila sa mu do náruče. Nedokázala som ani vyjadriť tú radosť z toho, že niekto z nich to predsa len prežil.

„Hádam si si nemyslela, že by si domov odišla bezo mňa.“

Odtiahla som sa od neho a chcela som mu na to niečo povedať, keď sa jeho pohľad upriamil na moje krídla. Vyskočil na rovné nohy a trocha predo mnou cúvol.

„Ako... ako sa toto stalo?“ nechápal. „Klamala si mi celý ten čas?“

„Nie!“ zarazila som ho. „Akoby som mohla klamať o takýchto veciach?“ rozhodila som rukami. „Neviem, ako to je možné, no stalo sa to hneď potom, čo som dala posledné zbohom mojej sestre...“ ďalej som už nedokázala rozprávať, pretože hneď som si uvedomila, že mám na rukách ešte jej krv. A na šatách tiež.

Alexov pohľad okamžite zašiel k zvyšku miestnosti a dvom mŕtvolám.

„Sú... mŕtvi?“

„Áno,“ prikývla som. „Briana som zabila sama,“ nedalo mi. „Avšak zabil moju sestru, ktorá ma chcela chrániť.“

„Arwen... to bude dobré,“ venoval mi chlácholivý pohľad a chcela ma objať, keď vtom sa rozrazili dvere takou silou, až nás to oboch odhodilo dozadu. Miestnosť sa zaplnila ostrým svetlom, ktoré ale po niekoľkých sekundách prešlo.

Podarilo sa mi udržať sa na nohách a Alex stál vedľa mňa.

„Čo to je?“ šepol smerom ku mne, keď si všimol, ako som strnula v pohybe.

„Nie čo, ale kto,“ snažila som sa zhlboka dýchať, ale nešlo to. „To sú členovia rady Najvyšších.“

Piati anjeli vošli dovnútra a dvere za nimi sa zatvorili. Ak tu ale prišli aj oni samotní... aký musel byť Brian vlastne nebezpečný?

„Arwen?“ nadvihol obočie Daniel, s ktorým som sa už videla aj predtým. Hneď ale upriamil svoj pohľad na krv na mojich šatách a potom na dve mŕtve telá za mnou.

„Je to tvoja práca?“ spýtal sa muž vedľa, ktorý vyzeral vyrovnane. Tuším, že sa volá Phanuel.

So sklonenou hlavou som prikývla.

„Len on. Allia sa ma snažila zachrániť a položila za to svoj život,“ predniesla som potichu.

„Ako je možné, že si ho zabila práve ty?“ nadvihol Daniel spýtavo obočie. Nikdy ma nemal v obľube a vždy som si myslela že to, ako mi odrezal krídla si náramne užíval.

Vtom mi skrsol v hlave nápad a pomocou čistej myšlienky som roztiahla svoje novo získané krídla.

Všetci na mňa vytrieštili oči a niektorí dokonca zatajili dych. Určite nečakali niečo takéto. Ani zďaleka.

„Ako to je možné?“ zasipela jedna žena zozadu. „Daniel, myslela som, že si sa o to postaral!“

„Veď som aj!“ bránil sa automaticky. „Netuším, ako sa to mohlo stať...“

„Je na to len jediné vysvetlenie,“ uvažoval Phanuel nahlas a pozrel na ostatných.

Žena sa len zvonivo zasmiala.

„To nemyslíš vážne! Hádam... hádam si nemyslíš, žeby... žeby jej ich dal náš otec!“

„Nikto iný to nedokáže.“

„Prečo by to robil? Čo nevidíte, že stojí po boku upíra?! Určite by sa s ňou neobťažoval, keď už pre anjelov dávno nič neznamená!“ rozčuľoval sa mladší muž, ktorý stál po pravici tej ženy vzadu.

Tá mi len venovala zrazu široký úsmev a podišla viac dopredu.

„Vyzerá to tak, že náš otec má s tebou plány, Arwen, keď ťa takto štedro obdaril. Páčilo by sa ti byť znova Bojovníčkou?“

Na chvíľu som asi ani nedýchala.

„Viac, ako čokoľvek na svete.“

„Fajn,“ prikývla. „Tak potom to je jednoduché. Zabi tohto upíra, aby sme o tebe nemuseli už nikdy pochybovať a potom to všetko môžeme prebrať,“ navrhla odľahčene.

Môj úsmev hneď poklesol.

„Čo-čože? To neurobím!“ protestovala som a keď sa nejeden z nich usmial, bolo mi jasné, že práve to chceli počuť.

„Dovoľ mi potom urobiť to za teba,“ prehovorila čiernovláska a z dlane jej vyšľahol anjelský oheň namierený priamo na neho.

„Nie!“ vykríkla som a vrhla sa pred neho. Nemôžem prísť o poslednú milovanú osobu! Nemôžem!

Čakal som na bolesť so zatvorenými očami, avšak keď nič neprichádzalo, rozhodla som sa ich predsa len otvoriť.

Oheň bol všade okolo mňa, ale žeby sa ma dotkol, to ho ani nenapadlo. Akoby sa navôkol vytvorila akási bariéra, ktorá ma chránila.

Ona len zaškrípala zubami a chcela pritlačiť, kým ju Daniel nechytil za plece.

„Šetri si to. Jej dar je silný. Pochybujem, že túto bariéru prebiješ,“ zhodnotil.

„Ale aj tak ho zabije,“ šepol posledný anjel, ktorý bol doteraz ticho a keď on prehovoril, všetci mu utvorili miesto, aby prešiel dopredu.

„Gabriel... ako to myslíš?“ nechápal Phanuel.

„Ty dobre vieš, braček,“ usmial sa na neho lišiacky a svojimi čokoládovými očami sa zabodol do mojich.

„Zabiješ ho či sa ti to páči alebo nie!“ zrúkol a skôr, ako som sa stihla čo i len pohnúť, vystrel dlaň, z ktorej vystrelilo neuveriteľné svetlo.

Zakryla som si rukami oči a vtom som pocítila, ako do mňa niečo narazilo. Bola to guľa, ktorá vyšľahla z jeho dlane a jej intenzita bola tak silná, až som sa zapotácala dozadu. Keď som však otvorila oči... nič mi nebolo. Pred sebou som stále videla anjelov a aj Alexa.

„Nezabijem ho! Nikdy!“ trvala som na svojom a priskočila k nemu, aby som ho mohla oblapiť.

„Dúfam, že máš veľkú silu,“ zašepkala som a rýchlo zamávala krídlami.

Blondiačik ľahko pochopil, o čo sa snažím.

„Ver mi,“ usmial sa a aj keď mu moja blízkosť mierne ubližovala, nedal to na sebe nijako poznať.

Jedna z výhod proti upírom. Nemohli sa priblížiť k svätej bytosti. A tú našu svätosť nám dávali krídla. Preto vlastne nikdy netušil, kto som. Ani on, ani Brian. Nemohli to vedieť, až dokým by nezbadali môj chrbát, kde som mala jazvy. Teraz mám však naspäť moje krídla!

Sklonila som hlavu a blondiačik ma zakryl, aby mohol svojou rukou preraziť strop. Ja som predtým našťastie zrýchlila, aby sa nám to mohlo podariť.

Bol to prudký náraz, ktorý zabolel, ale nemienila som mrhať čas a tak som znova vystrela krídla a začala som nimi mávať, akoby mi šlo o život. Hoci... teoreticky to tak aj bolo.

„Kam ideme?“ chcel vedieť.

Pokrčila som plecami a pevnejšie ho chytila, aby mi nespadol.

„Ideme domov,“ rozhodla som s istotou a vychutnávala som si každý jeden nádych chladného vzduchu.

Avšak keď sme boli tesne nad mojím domom, Alex sa ma odrazu pustil a len tak-tak som ho udržala.

„Alex!“ skríkla som a pozrela na neho.

Vyzeral... ináč. Unavene, vyčerpane a na tvári sa mu niečo začalo tvoriť. Jeho viečka padali a on nedokázal nechať oči otvorené. Váha jeho tela bola veľká a ja som pomaly začala klesať.

„Alex, drž sa!“ kričala som, ale nezaberalo to.

Obaja sme vpadli cez okno do mojej izby. Krídla som stiahla a každý jeden úlomok skla som jasne cítila. Pristála som mu na hrudi a keď som na neho pozrela, nemohla som uveriť vlastným očiam.

Vyzeral, že umiera! 

A za nami je už druhá várka šokov. Žijete ešte? :)

Neviem, čo by som mala teraz napísať. Asi to, že dúfam, že ste mali Alliu tak radi, ako aj ja. Bolo mi tak ľúto, že nás opustila, no toto bol náš plán už dosť dlhú dobu.

mima33, dúfam, že si si aspoň na chvíľu vydýchla, nakoľko Alex ožil. :P Aj to som mala v pláne, no uvidíme, či prežije to, čo vás všetkých čaká ešte v Epilógu. 

Epilóg, tak táto jediná kapitola nás ešte čaká na našom úplnom konci a musím povedať, že vám doň chcem toľko napísať, že neviem, či to nerozdelím znova na dve časti. Každopádne uvidíme, čo sa stane s Alexom, Arwen a našimi ostatnými hrdinami, ktorí to prežili. 

Ale teraz ma zaujímajú vaše názory. Čakali ste to?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 50. časť 2/2: