OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 50. časť 1/2

09.09.2013 (15:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 895×

„Naozaj si to nechceš rozmyslieť?“ kričal za mnou Alex do kúpeľne, kde som sa ešte upravovala pred bálom. Pred tým sprostým bálom, kde sa určite všetci pozabíjajú!

Vlasy, ktoré som mala vyčesané naľavo, som si ešte prestriekala lakom, aby mi držali a pre istotu som ním nešetrila. Dobre mi dochádzalo, čo všetko je v stávke a ak mám zomrieť, mala by som aspoň dobre vyzerať, nie? Nech sa majú na čo pozerať.

„Povedala som ti to už asi tisíc krát a v pohode ti to zopakujem. V žiadnom prípade! Nielenže tam chcem ísť, ja musím!“

Zadívala som sa do zrkadla a opatrne, aby som si nezničila make-up a vlasy, som si dala na tvár veľkú tyrkysovú masku, z ktorej na pravej strane vychádzali pávie perá. Bola jednoducho prekrásna a bola v mojej skrini už cez dvadsať rokov.

Raz som ju totiž mala na sebe, keď sa konal obrovský bál v Denveri.

„Ale ak sa niečo zomelie....“ znova sa ozval blondiačik, neistý si mojím plánom. Akoby mohol zlyhať! Vždy som predsa opatrná, nie? Tak prečo má zrazu pochybnosti?

Chytila som sa umývadla a obula si vysoké strieborné topánky s otvorenou špičkou a troma kvietkami. Napravila som si šaty a vyšla som von, hľadiac na Alexa.

Ten, keď ma zbadal, vytrieštil oči a nasucho preglgol. Cítila som, ako mi do líc stúpa červeň, avšak chcela som ostať vážna.

„Ja... vyzeráš.... páni,“ vydýchol bľabotajúc.

Zasmiala som sa.

„Vďaka.“

„Si nádherná,“ vykoktal sa konečne.

„Vďaka,“ zopakovala som a zobrala si z postele kabelku.

Spoločne, v doprovode blondiačika, som nasadla do jeho auta a vydali sme sa na cestu do zámočku.

V aute vládlo ticho, pretože ani jeden z nás sa nemal k slovu. Ja som bola dosť napätá, možno až tak, že by sa to dalo krájať. A Alex? Tak ten zas nesúhlasil s tým, že chcem pomôcť Allii a dať jej poslednú šancu, aj keď nemusím.

Zastali sme na mieste a Alex zatínal ruky do pästí.

„Nemal som ťa sem zobrať!“ konštatoval.

Chytila som ho za jednu ruku a povzbudivo sa usmiala. Aj napriek tomu, že som nebola ten typ, čo ide na všetko po dobrom, chcela som to skúsiť, pretože on bol čistý chlap. Keď som s ním zachádzala jemne, žensky, nedokázal mi odolať.

„To bude v poriadku. My to zvládneme, dobre?“ Nadvihla som obočie a po dlhej minúte ticha prikývol.

Vystúpili sme z auta a hneď k nám prišiel akýsi, pravdepodobne zamestnanec, prijal Alexove kľúče a šiel nám zaparkovať auto. Ja som si len narovnala modré topové šaty a vykročila pravou nohou do všetkého toho chaosu, v ktorom sa o pár hodín určite ocitneme.

„Stále si myslím, že to nebol dobrý nápad,“ šepol mi do ucha, keď sme sa ocitli v hlavnej sále, kde sa všetci zabávali.

Stisla som mu ruku.

„Si ako malé dieťa! Bude to dobré. Prinajhoršom zomrieme. Nič viac sa stať nemôže,“ pokrčila som ramenami a kráčala ďalej tváriac sa, že je všetko v najlepšom poriadku.

Pozrel na mňa s prižmúrenými očami.

„Ďakujem. Veľmi si ma upokojila.“

Naširoko som sa usmiala, aj keď som vedela, že to myslel ironicky.

„Aj nabudúce.“

Obaja sme ale odrazu zastali, nakoľko začala hrať pesnička a ľudia pred nami prišli na parket, aby začali tancovať.

„Ak nejaké nabudúce bude,“ vydýchol upír vedľa mňa.

Keď som sa takto s odstupom pozrela navôkol, podozrivý mohol byť každý. Ľudí tu bolo neúrekom, až som sa musela cez nich predierať. Všade som očami hľadala Briana alebo Alliu, no nájsť čo i len jedného bolo priam nemožné. Až dokým nedohrala pesnička a jeden muž sa nepostavil vyššie na schody tak, aby naňho všetci videli.

„Venujte mi prosím pozornosť!“ zvolal na všetkých a tým mi bolo jasné, kde sa Brian nachádza. Ako inak, ten by si asi nemohol odpustiť hlavné slovo.

„Chcel by som vás privítať a hlavne vám všetkým poďakovať, že ste sem dnes prišli. Ani neviete, ako si to vážim!“ hulákal nahlas a všetci ho zaujato počúvali. Aspoň sa tak tvárili.

Ja som len zatínala päste. Keby som tak vedela, ako sa dá zabiť.

„Na zahájenie tohto všetkého som si pre vás prichystal tanec. Uvítací tanec. Všetci ste vítaní na parkete a dúfam, že sa spolu dnes zabavíme!“ Dvihol pohár do vzduchu a všetci začali tlieskať.

Ako je možné, že si nikto nevšimol, aké to je monštrum?

„Smiem prosiť?“ spýtal sa ma blondiačik a nastavil svoju dlaň.

Pretočila som nad ním očami a mala som v pláne odmietnuť, avšak ako náhle som zbadala, že Brian vyzýva do tanca nejakú dievčinu stojacu po jeho boku, uvedomila som si, že to musí byť Allia.

„Jeden jediný tanec,“ vysvetlila som mu a nechala sa viesť na tanečný parket, ktorý sa vyľudňoval.

Zaujali sme naše miesta. Páry stáli za sebou a ja som jasne videla červeno-čierne sestrine šaty. Stačí prežiť jeden tanec a potom sa s ňou už porozprávam. Dám jej poslednú možnosť.

Možnosť aj po tom všetkom zvoliť si stranu.

Hudba začala hrať a keď som začula tóny známej pesničky, bolo mi jasné, kto vyberal hudbu.

Alex ma chytil za ruku a pritiahol k sebe. Začali sme sa hýbať v rytme hudby ako všetci ostatní a celkom slušne sme zapadli.

„Keď skončíme, idem za Alliou,“ šepla som smerom k Alexovi.

„Čože? Ale veď je pri Brianovi! To ti nevyjde!“ zabrzdil ma.

„Vyjde, ak mi pomôžeš,“ pokúsila som sa vyčariť sebaistý úsmev, hoci som v to len dúfala.

„Ale... ak ma zbadá, dôjde mu, že si tu aj ty.“

„Viem,“ prikývla som. „Ja preto odtiahnem Alliu do nejakej miestnosti a ty budeš strážiť dvere,“ oznámila som mu môj geniálny plán, ktorý ma práve napadol. „Uvidíš, že ma Brian nespozná,“ kývla som smerom k nemu.

Začal hrať refrén a Alex ma silno zatočil, určite naschvál.

„Nepáči sa mi to,“ šepol mi do ucha, keď si ma k sebe naspäť pritiahol.

„To ani mne, ale nemám na výber. Dlhujem jej to,“ pozrela som mu do očí. „Celý svoj život som bola s ňou. A milovanú osobu sa predsa snažíš ochrániť, nie? Nechceš, aby trpela.“

Alex sa mierne mykol, ale pokračoval v tanci. Mlčal a nechcel mi pozrieť do očí.

Pesnička sa stíšila a odrazu všetci smerovali k ďalším partnerom.

„Teraz je čas,“ zaumienila som si a skôr, ako ma Alex stihol chytiť som spravila otočku s rukou vo vzduchu, ktorú by mal zachytiť Raven po mojom dotočení.

Odrazu ma chytila niečia iná ruka a silno ma zovrela, aby som sa nemohla vytrhnúť. V pesničke sa začalo pomaly spievať a všetky tanečnice už museli mať partnerov. Premárnila som svoju príležitosť.

Pozrela som preto na tvár môjho partnera a vytrieštila som oči. Mohol by mať aj milión masiek a ja by som ho spoznala.

„Sam?“ hlesla som neveriacky. „Čo tu robíš?“ preglgla som.

„Čo tu robíš ty?“ opätoval mi otázku. „Sľúbila si mi niečo.“

Stisla som pery a aj napriek tomu, že som sa chcela vyhnúť jeho súdiacemu pohľadu, nemohla som.

„Nemala som na výber. Je tu Allia,“ ozrejmila som.

„Viem“

„Ako?“ nechápala som.

„Ty jediná sa tu už od svojho príchodu obzeráš všade navôkol, akoby malo každú chvíľu horieť. Aj vďaka tomu som ťa spoznal.“

„Aha.“ Bolo všetko, na čo som sa zmohla. „Ale čo tu robíš? Nie si Bojovník.“

Po prvý krát Sam bol ten, čo odvrátil pohľad. Bolo to dosť zvláštne a chcela som vedieť, prečo to robí.

„Musel som prísť. Vedel som, že ma neposlúchneš a svoj sľub porušíš.“

Prižmúrila som oči. Ak to vedel... prečo potom čakal, že ho dodržím? Mal jasné, že si to všetko urobím po svojom, nie?

„Tak o čo ti ide?“

Hudba pomaly končila a nasledovala otočka. Sam si ma od seba odtiahol a keď som sa k nemu vrátila, nečakane spojil naše pery v bozku a zaklonil ma. Jeho pery boli mäkké, teplé a hlavne nástojčivé.

Nevedela som čo urobiť, no odtiahnuť sa som nebola schopná. Pesnička odrazu skončila a on ma pritiahol k sebe.

„Prečo... prečo si to urobil?“ šepla som prekvapene.

„Chcel som,“ hlesol a mierne sa usmial.

Pieseň dohrala a ja som cítila, ako mi do líc stúpa červeň. Oblievala ma horúčava a hľadala som z tejto situácie nejaké východisko.

V diaľke som si všimla Alliu, ako smeruje niekam preč.

„Ja... ja...“ nevedela som sa vykoktať. „Musím ísť.“ Venovala som mu posledný pohľad a nenápadne sa rýchlo vmiesila do davu.

Behom pár sekúnd som našla Alexa a keď sa nám stretli pohľady, kývla som hlavou k sestrinmu smeru. Prikývol a môj plán mohol začať.

Snažila som sa prepchať popri všetkých tých ľuďoch k nej. Ponáhľala som sa ako sa len dalo a kontrolovala som pritom aj Briana. Stál obďaleč a bavil sa s akýmisi troma ľuďmi. Hoci... či to boli ľudia, to bolo dosť otázne. Mohli to byť pokojne aj Raveni.

Celou silou som zdrapila moju sestru za ruku a sotila ju do zadnej miestnosti, kde nebol nikto. Dvere sa zabuchli a ja som hľadela do tváre človeku kedysi tak blízkemu, teraz na míle vzdialenému.

Skôr, než som ale stihla čokoľvek urobiť, v ruke sa jej zjavila anjelská zbraň.

„Arwen,“ vydýchla, síce to bolo viac-menej strohé konštatovanie. Jednoznačne som ju neprekvapila.

„Allia,“ kývla som jej, ale dýky som nechcela privolávať. Musí mi veriť. Po tom všetkom, čím sme si spolu prešli mi musí veriť. „Máme problém. Tvoj priateľ chce vyzabíjať nevinných ľudí...“ začala som, avšak ona mi skočila do reči:

„V každej vojne sú potrebné obete. Keď nezabije on, zabijú ho anjeli!“

„On si to zaslúži!“ neubránila som sa. „Zabíja nevinných ľudí, All! Nikomu nič neurobili a on im jednoducho vezme život. Znova a znova! Zaviazala si sa chrániť svet pred takými, ako je on!“

„To hovorí tá pravá,“ odfrkla si. „Ťaháš sa s upírom, sestrička. Prečo ho teda nezabiješ, ak ti tak záleží na správnom konaní?“

Stisla som pery do úzkej linky. Dala mi dostačujúcu otázku na zamyslenie sa.

„Pretože on nie je vrah. Aby nemusel zabíjať, má Anette.“

„Tak to je dosť chabé ospravedlnenie jeho činov! Myslíš si, že nikdy nevzal život?!“

„To som nepovedala. Ale každí spravíme chybu. On sa ich snaží napraviť, nie ako Brian.“ Zvraštila som obočie pri myšlienke na neho. „Chcel zabiť toľkých a stále chce...!“

Vtom sa odrazu rozleteli dvere a dovnútra vošlo akurát tak bezvládne telo.

Keď som to zbadala, do očí sa mi nahrnuli slzy, ale nebola som schopná ani pohybu. Telo, ktoré som videla pred sebou nedýchalo. A z miesta, pod ktorým sa ukrývalo srdce vyčnieval kolík. Jeho tvár hľadela opačným smerom a mňa sa zmocnil pocit úzkosti. Akoby do mňa niekto pomocou lopaty vykopal dieru a vyrval mi minimálne moju polovicu. Moje telo sa ocitlo v akejsi kŕči a nebola som schopná sa ani nadýchnuť.

„Alex,“ hlesla som a nedokázala som sa pozrieť na jeho mŕtve telo. Po pravde... nechcela som tomu veriť, aj keď som musela.

„Nechcel ma pustiť ďalej,“ ozvalo sa odo dverí a môj pohľad sa upriamil na najväčšie monštrum, aké kedy chodilo po tomto svete. „A to som majiteľom tohto miesta.“ Očarujúco sa usmial a vychutnával si moje utrpenie.

Nemôžem uveriť, že máme za sebou už piate guľatiny! :)

Tak a máme za sebou prvé šoky. Dúfam, že som vás prekvapila a zároveň navnadila na pokračovanie. 

Až teraz, keď som dopísala túto časť som si uvedomila, že Arwen Alexovi nikdy nepovedala, že ho miluje a normálne mi toho prišlo ľúto. Tak ale... nič sa nedá robiť a uvidíme, ako to dopadne. Čo myslíte, zomrie ešte niekto ďalší? Alebo Brian zvíťazí? 

Túto kapitolu, predposlednú, by som chcela venovať všetkým priaznivcom páru Alex + Arwen. verím, že vás tu bolo viac. :) 

Tak, ale teraz tu máme ešte Arweninu výbavu na bál: 

P.S.: Keďže tu je čo nevidieť koniec, máte ešte vždy možnosť hlasovať na mojom zhrnutí v ankete, ktorú poviedku by ste chceli po Hre Padlých. Máte tam 4 možnosti. :)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 50. časť 1/2: