OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 38. časť

16.07.2013 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 937×

„Za chvíľu vystupujete!“ ozval sa nejaký muž nevrlo. Lietal po celom zákulisí a bol úplne nervózny. Akoby hrozilo, že sa to každou chvíľou zmení na jednu veľkú katastrofu.

Veď predsa jediný, kto mal ísť ešte na pódium sme boli my.

„Pamätáš si všetky kroky?“ kontrolovala mi Anette a ja som len prikyvovala.

„Áno. Počkám, kým tam všetci nabehnete a presne po dvadsiatich troch sekundách tam vbehnem ja a urobím cestou vývrtku a na záver salto. Potom pôjdem na svoje miesto a budem robiť to, čo všetky ostatné skokanky,“ vychrlila som v rýchlosti.

Blondína si konečne vydýchla a mierne sa usmiala.

„Presne. Som rada, že si to pamätáš,“ predniesla to takým tónom, ktorý mi úplne pripomínal Erin. Aj ona sa ma totiž snažila vždy niečo naučiť, hoc som to vedela. A keď to už bolo všetko pekne nacvičené, usmiala sa takým mamičkovským spôsobom a pochválila ma. Akoby som bola malé dieťa.

Nad tou predstavou som sa až usmiala.

„Čo je tu do smiechu?“ spýtala sa Anette s nadvihnutým obočím.

Ja som len pokrútila hlavou.

„Nič, ja len... pripomínaš mi moju starú kamarátku,“ vysvetlila som.

„Aha.“ Bolo všetko, čo na to povedala.

Predposledný súťažiaci práve dotancovali a nasledoval veľký aplauz. Naši sa už chystali na nástup, zatiaľ čo oni si šli sadnúť do hľadiska, aby mohli vidieť svojich súperov. Chcela som sa ísť postaviť nakoniec, keď vtom ma niekto schmatol za lakeť a potiahol späť.

Zapotácala som sa dozadu a ledva sa udržala na nohách.

„Čo do čerta...“ zastavila som sa v polovici vety, keď mi došlo, kto stojí predo mnou.

Na sekundu som prestala dýchať.

„Marcell,“ hlesla som trasľavým hlasom.

Anjel Bojovník, najlepší priateľ Daria, ktorý bol hneď pod Erin. Skoro každý mal pred ním rešpekt, lebo ako jeho meno už značilo, bol síce mladý, ale veľmi dobrý bojovník. No... mladý... záleží na uhle pohľadu. Podľa mňa bol, pretože keď som padla, bol vlastne ešte také ucho, pubertiak, ktorý nemal čo hľadať pri profesionálnych Bojovníkoch, avšak bol tam.

Chlapec, ktorého oči boli zelené ako tráva, na ktorú zasvietia slnečné lúče ma prebodávali a nevyzerali veľmi priateľsky. Tentoraz už nie a ku mne vonkoncom, keďže bol jedným z tých, čo ma obviňovali za Dariovu smrť.

„Presne tak,“ usmial sa. „Poslali ma za tebou. Zabiť ťa, samozrejme,“ vysvetlil a prehrabol si tmavo gaštanové vlasy.

V ruke sa mu objavil rapier. Meč, ktorý bol oproti tomu obyčajnému odľahčený, určený skôr na bodanie. A v tom sa Marcell dokázal vyžívať. Vždy, keď ho poslali niečo zistiť, nikdy sa nestalo, že by sa vrátil naprázdno.

„Nechcem ti ublížiť,“ šepla som, ale to už na mňa zaútočil. Vyskočila som do vzduchu a spravila salto. Prudko som sa k nemu obrátila a v ruke som už mala dýky. Neotáľal s ďalším útokom, ale ten som šikovne odrazila. Ak si chlapec myslí, že ma prebije, tak to sa pekelne mýli! Ja som bola vždy najlepšia!

Naša pesnička začala hrať a mne sa naskytlo už len dvadsať tri sekúnd na boj s anjelom. Bolo mi jasné, že je to kto z koho. Ide o život a smrť.

Marcell ku mne napriahol meč a ten sa stretol s mojimi dýkami. Bolo počuť náraz a obaja sme sa ocitli tesne oproti sebe. Hľadeli sme si do očí.

„Konečne ti to vrátim za Daria!“ zasipel a bolo to, akoby ma bodol už tak.

Prečo z toho obviňujú stále mňa? Urobila to predsa Allia! Ja som bola tá, čo trpela namiesto nej. A ešte vždy trpím.

Nečakane som ho podkosila, vytrhla mu rapier, ktorý mi však zanechal na ruke menšiu ranu a behom sekundu som doň zabodla moju sai. Presne do srdca a Marcell... hneď sa rozplynul. Dýky zmizli a ja som tam stála ako soľný stĺp. Práve som ho zabila. To neposedné chlapča, ktoré ma vždy otravovalo a chcelo sa odo mňa niečo priučiť. Spomínala som na neho vždy len v dobrom, nikdy by mi nezišlo na um, že to skončí práve takto.

Vtom mi ale zazvonil telefón, no keď som počúvala, o tri sekundy som mala nastúpiť. Rýchlo som schytila slúchadlo a zastrčila to do ucha. Dala som tlačidlo prijať hovor a bežala som na javisko.

Práve včas. Všetci na mňa upreli svoje pohľady a ja som spravila v behu vývrtku a hneď za ňou salto.

„Haló?“ ozvala som sa trocha zadýchane a utekala som na svoje miesto dozadu. Snažila som sa robiť mechanicky všetko, čo ostatní.

„Ahoj, Arwen,“ ozval sa Brianov hlas . Až ma vystrelo, ale poľavenie som si v tej rýchlosti nemohla dovoliť.

„Brian,“ zasyčala som jeho meno a v tej chvíli si ma dvaja chytači vyhodili hore. Urobila som škorpióna a s napätím čakala.

„Mám Alexa,“ predniesol. „A myslím, že sa necíti veľmi dobre.“

Zišla som dole a pribehla k ostatným dievčatám do stredu, aby sme mohli tancovať.

„To nie je môj problém.“ Snažila som sa ho odbiť.

„Ale áno, je,“ zasmial sa. „Máš tak pätnásť minút, aby si prišla do kostola, ináč to nerozchodí...“ V pozadí som začula silné syknutie. Určite mu Brian niečo spravil!

„Arwen!“ napomenula ma Anette a prísne mi pozrela do očí. „Teraz sa telefonuje?!“

Pretočila som nad ňou očami a urobila spoločne s ňou mostík, aby mohli ostané cez nás skákať.

„Budem tam! Priprav sa na koniec!“ varovala som ho a jediné, čo bolo potom počuť, bol jeho smiech. Pri predstave, že mi zabije ďalšiu osobu ma až striaslo.

Obe sme sa postavili a pozreli na seba. Rozbehli sme sa dopredu a naraz sme urobili dvojité salto. Celkom nám to vyšlo a o ostatné bolo perfektne postarané.

Na konci sme si vyslúžili aj standing ovation a hurónsky potlesk. Anette sa na mňa síce mračila, ale mne to nedalo a musela som sa usmiať aj cez to, že o chvíľu pôjdem na smrť. Keď sme sa pobrali do zákulisia, neunúvala som sa ani prezliecť, len som schmatla mobil a rozbehla sa von z budovy.

Poobzerala som sa okolo seba a v diaľke som videla vežu kostola. Nemôže to byť nejako ďaleko. Len pár blokov. Nadýchla som sa a rozbehla sa ako o život. Uháňala som po uliciach a ani raz som nezastavila. Nezaujímalo ma či vletím nejakému autu pod gumy, ale nemôžem nechať zomrieť Alexa! Ak je v kostole, nemá veľa času! Musím ho dostať preč skôr, ako ho to miesto zabije!

Zastala som až pred dverami do kostola a snažila sa vydýchať. Ak tam vojdem, nebude už cesty späť.

Zhlboka som sa nadýchla a s rachotom som otvorila veľké dvojkrídlové dvere. Chcela som sa tu poobzerať, ale aby som našla svoje, nebolo treba.

Alex sedel na opačnom konci miestnosti opretý o oltár a skoro sa ani nepohol. Vyzeral hrozne. Jeho telo sa vysušovalo. Zbavovalo sa všetkej krvi.

„Alex,“ hlesla som priškrtene a rozbehla som sa k nemu. Na konci som sa už len zviezla k zemi a pozrela sa na neho. Nadvihla som mu tvár a pozrela mu do očí.

„Som tu,“ šepkala som. „Prišla som. Dostanem ťa z toho. Sľubujem.“ 

V hlave som rýchlo začala rozmýšľať, ako ho dostať aspoň k dverám, aby zvyšok zvládol sám... no pre mňa bol ťažký!

Spoza nás sa ozvalo tlieskanie. V sekunde som sa postavila a hľadela do tváre monštra v ľudskej podobe. Brian sa však dobre bavil.

„Aké dojímavé,“ hrdelne sa zasmial.

Prebodávala som ho pohľadom a snažila sa zakryť Alexa.

„Čo chceš? O čo ti ide?“ zaujímalo ma. Ruky som si prekrížila na prsiach a čakala, čo urobí. Začal sa okolo nás prechádzať.

„Chcem vás zabiť. Nie je to jasné?“ odvetil prosto. „Ale chcem to mať z krku naraz . Vedel som, že si na neho naviazaná a preto mi bolo jasné, že ho nenecháš len tak zomrieť. Radšej zomrieš s ním, však?“ Nadvihol obočie a jeho oči sa mi vysmievali.

V mihu oka sa mi v ruke zjavila jedna dýka a tú som po ňom hodila. V priebehu cesty som ju aj zapálila. Mierila presne na jeho srdce, ale on sa jej stihol vyhnúť.

Druhú ranu nečakal a preto, keď sa mu zabodla moja dýky do stehna, zapotácal sa a klesol. Ja som sa sklonila nad Alexa a vystrela k nemu zápästie.

„Napi sa!“ prikázala som mu.

Chcel protestovať, ale sám vedel, že ináč sa z toho nedostane a preto ma radšej poslúchol. Keď sa do mňa zahryzol, zabolelo to, ale dalo sa to prežiť. Potom už len pil. Snažila som sa ho veľmi nesúriť. Chcela som sa odtiahnuť, ale nepustil ma.

Pomohol mi až Brian, ktorý ma od neho doslova odhodil, až som pristála v lavici. Obila som si hlavu, ale nič to nebolo.

„Myslíš si, že mu to pomôže?!“ zrúkol po mne a hodil do mňa moju dýku. Bez problémov som ju zachytila a ona sa rozplynula. Pozrela som dozadu a rozbehla sa pre tú druhú. Nechala som si obe v rukách a zapálila ich. Raven sa len usmieval.

„Tak poď, Bojovník. Skús zabiť niečo, čo nemôžeš!“ vyzýval ma a ja som nezaváhala ani na sekundu.

Rozbehla som sa oproti nemu s dýkami pripravenými, aby mu mohli prejsť tým srdcom, ak nejaké vôbec má. Jednu som namierila, ale odkopol ju preč a skoro mi vykrútil zápästie. Šikovne som sa mu vykrútila a zaútočila s druhou. Celou silou som mu ju zapichla pod pravý rebrový oblúk a ustúpila od neho.

Nenávistne na mňa pozrel, ale nevydal žiaden zvuk. Len to zo seba vytiahol a ja som na to vytriešťala oči. To... to predsa nie je možné! To nemôže byť pravda! Jemu sa predsa nič nestalo! Všimol si môj pohľad a skôr, ako som stihla uskočiť do úzadia, pevne ma chytil za tričko.

„A teraz som na rade ja!“ oznámil a hodil ma naprieč kostolom. Cítila som okolo seba len vzduch, ktorý náhle prebilo rinčanie skla balkóna, ktoré som rozbila. Môj let sa ale ešte zďaleka neskončil. Ucítila som tvrdý náraz do prvej lavice, ktorá sa hneď nahla dozadu a padala na ďalšie. To spustilo domino reakciu a všetko sa začalo rúcať. Mňa nanešťastie zastavila až tvrdá stena, ktorá mi vybila dych. Zrútila som sa dole a udrela si čelo o roh lavice.

Zdola sa ozýval len víťazný Brianov smiech.

Nie! Nedovolím mu vyhrať! Nie takto potupne! Rozhodla som sa a akosi som sa z toho pozviechala. Na pravo odo mňa boli schody vedúce dole. Pomaly, pritískajúc si ruku na pravej strane, kde som cítila pár zlomených rebier som zišla dole. V ústach som cítila pachuť krvi a z ruky som si vybrala úlomok skla.

„Ešte sa neteš!“ zachrapčala som napajedene.

„Vládzeš ešte? Chceš si zalietať znova?“ Usmieval sa na mňa ako slniečko na hnoji a to ma iritovalo. Už ma odpísal. Myslí si, že vyhrá.

Dýchala som sťažka a sledovala, ako sa ku mne pomaly blíži. Nebál sa ma. Veril si.

No a to sa dá krásne využiť. Napadlo ma.

Začal okolo mňa krúžiť, avšak bol dosť blízko.

„Vedel som, že nestojíš za nič! Že si slabá! Si len žena, žiaden Bojovník!“ okrikoval ma. „Nechápem, podľa čoho vás tam hore vyberali!“

Tým ma vytočil ešte viac. Pomyslela som na dýka a hneď sa na neho vrhla,. Jednu som mu zabodla do boku, aby klesol k zemi a druhou som mu preťala hrdlo. Nezaoberala som sa, čo sa stane teraz, len som sa rýchlo rozbehla po Alexa a schytila ho pod pazuchu. To ma telo rozbolelo ešte viac, ale ktovie, koľko času som nám získala?

„Arwen,“ chrapčal, ale nič viac zo seba nedostal.

„Poď! Musíme vypadnúť!“ naliehala som už skoro plačlivo, tak ma všetko bolelo.

No niečo ma zastavilo. Niekto ma strhol a jediné, čo som stihla urobiť, bolo strčiť Alexa von z kostola. Aspoň že on je už viac-menej v bezpečí. Ja som znova lietala vzduchom a zastala som presne pred oltárom. Chcela som sa postaviť, ale Brian ma chytil silno pod krk. V ruke držal moju dýku.

„Pekná,“ hodnotil. „Ale málo účinná, povedal by som. Hoci... na anjelov možno pôsobí lepšie.“ A zabodol mi ju presne do brucha.

Kostolom sa ozval môj krik a preťal ticho, ktoré vládlo všade naokolo.

„Arwen!“ zreval Alex zvonku. No bolo to zbytočné. On sem už nepríde. Len ak by chcel zomrieť.

Raven sa usmial a pustil ma. Snažila som sa niekam odplaziť, ale mala som to márne. Kopol do mňa a otočil ma tým na chrbát.

„Toto je tvoja smrť!“ pošepkal mi do ucha, keď sa ku mne naklonil. Zamával mi dýkou pred očami a potom ju zabodol do mojej otvorenej dlane, až vyšla z druhej strany a zabodla sa pevne do zeme. Zvreskla som a snažila sa mykať, no len čo ma to viac bolelo.

„Choď do pekla!“ precedila som pomedzi zuby.

„Cestou mi tam rezervuj miestenku,“ zazubil sa a zadným vchodom odišiel preč.

Začala som chrčať krv a jediné, čo som videla bola Alexova tvár predo mnou. Až na to, že bol von z kostola a nemohol sa vrátiť naspäť. Všimla som si, ako mu z oka niečo kvaplo na zem. Nad tým som sa jemne pousmiala.

On plakal kvôli mne.

„Zbohom,“ šepla som slabo a užívala si posledné nádychy na tomto svete. 

Tak... asi dosť prekvapenie, či? Sama teraz rozmýšľam, ako by som zhrnula túto časť. Ale nič ma nenapadá. 

Každopádne, než sa dostaneme k Alliinej časti, ešte nás čaká kratšie zhrnutie následovných udalostí z Alexovho pohľadu. čo ymslíte, čo urobí? 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 38. časť: