OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 37. časť

11.07.2013 (21:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 968×

Obliekol som si čierne tričko s krátkym rukávom a pozrel sa na seba do zrkadla. Keď som si rukou prehrabol vlasy, dosť veľa mi ich ostalo na dlani.

Kurva! Zanadával som si naštvane a spláchol ich do záchoda. Znova som slabý. Znova si musím zaobstarať nejaké srdiečko.

Prečo je život tak nespravodlivý? Pre upírov majú v nemocniciach sáčky s krvou, ale čo tak balíky so srdcami pre Ravenov?

Nad tým som len s úsmevom pokrútil hlavou. Takú radosť by nám predsa nespravili! Hoci... čoskoro budeme mať srdiečok viac ako dosť. A ešte k tomu tie anjelské. No na to potrebujem, aby všetko išlo pekne podľa plánu. A preto, samozrejme, potrebujem aj Alliu. Avšak je tu malý problém. Tá jej sestra.

Arwen pre mňa môže byť problém s veľkým P. Síce mi ešte nič nerobí... až tak, obracia Alliu nepozorovane na svoju stranu. Vidím to. Každým dňom, každým slovom, ktorým si ju chcem získať... tak ona sa zároveň stále akosi príliš vzďaľuje k sestre.

Ak o ňu prídem, bude to znamenať dosť veľké oslabenie. A to si ja nemôžem dovoliť.

Pozrel som na svoj odraz a na perách sa mi usadil úsmev. Dostal som skvelý nápad, ktorý mi pomôže zbaviť sa dvoch múch jednou ranou. Hneď som šiel nájsť mobil a vytočil jedno číslo, ktoré všetko odštartuje.

„Prosím?“ ozvalo sa z druhej strany.

„Ahoj. Myslím, že je čas sa porozprávať,“ vysvetlil som dosť príkro a bolo mi jasné, že tým ho len vyprovokujem.

„Čo chceš, Brian?“ oboril sa na mňa.

„Skončiť to. Stretneme sa pri kostole, Alex. Buď presný. Nerád čakám,“ vysvetlil som a hneď aj zložil.

Ináč by mi oponoval. Upíry totiž do kostola nevojdú. Ak áno, čaká ich dosť rýchlo smrť. Niečo tak ohavné ako sú oni nemôže vojsť na tak sväté miesto. A to je dosť jasný  dôvod, prečo sa chcem s ním stretnúť tak blízko. Ak tam naozaj príde, čo príde, tak som vyhral.

„A mám to v kapse!“ Usmial som sa sám na seba a šiel nájsť kľúče od auta.

Školou som sa vôbec neobťažoval, veď načo? Už ich mám za sebou dosť veľa. Nemám sa tam čo naučiť a aj tak. Jediný dôvod, prečo tam chodím je ten, že si dosť jednoducho môžem vyhliadnuť ďalšie čerstvé srdiečko. Až na to, že sa nikdy nedotknem roztlieskavačiek. To by potom Anette vystrájala a s Alexom sme mali dohodu. Ktorá s jeho smrťou padne a ja si budem robiť, čo len chcem.

Nasadol som do auta a plne dupol na pedál. Za to, že upíry sa kostolom vyhýbajú oblúkom bol dosť veľký vtip v tom, že Alex býva neďaleko jediného kostola v meste.

Míňal som dom za domom a ani raz som na žiadnom semafore nebrzdil. Kto by sa už len opovážil dať mi pokutu? Všetci dobre vedia, akú mám v tomto meste moc. Jedine náš upír si stále myslí, že má proti mne šancu. Odvtedy, čo ma zmlátil pred Arwen si o sebe začal niečo namýšľať. No tentoraz je koniec. Jeho koniec.

Zaparkoval som pred kostolom a všimol si, že on tu už má auto. S úsmevom na tvári som opatrne vystúpil vedomý si toho, že môže byť kdekoľvek.

„Nie som taký bastard ako ty, aby som na teba skočil zozadu!“ ozval sa niekto.

Otočil som sa a Alex stál od kostola čo najďalej s rukami prekríženými na hrudi.

Usmial som sa.

„Tak si prišiel.“

„Myslel si si, že kvôli miestu neprídem?“ Nadvihol obočie a podišiel bližšie.

Blázon jeden! Preletelo mi hlavou.

„Ja necúvnem. A zvlášť... keď ide o teba,“ dodal rýchlo.

„Ale čo? Takže si naozaj myslíš, že máš šancu vyhrať nado mnou?!“ odfrkol som neveriacky. Sám dobre vie, čo všetko dokážem. Preto by som čakal, že bude mať viac rozumu.

Sebavedomo sa usmial.

„Už dlho som nevidel nikoho bez srdca,“ kyslo sa usmial. „A už vráskavieš, kámo. Takže si myslím, že mám celkom slušné šance na výhru.“

Prebodol som ho pohľadom. Tak za toto mi ešte zaplatí. Nikto si nebude uťahovať na môj účet.

„Dlho ti už do smiechu rozhodne nebude,“ varoval som ho. „A tej tvojej čupke tiež.“

Zachmúril sa a narovnal.

„Arwen do tohto neťahaj! Jej sa to netýka!“

Na to som sa musel usmiať ešte väčšmi. Jemu nič nedochádza.

„To všetko je len o nej!“ skríkol som po ňom.

Zvraštil nechápavo čelo a bolo na ňom vidieť, že si rýchlo dáva dva a dva dohromady. Stále však vyzeral dosť zmätene.

„Ako to myslíš, Brian? Prečo by mal byť náš spor o nej?“

Pretočil som očami. Jasné, veď blondiak.

„Ste pre mňa príťažou, obaja, braček. Zavadziate mi v mojich plánoch a to sa už čoskoro zmení.“ Prikročil som bližšie. „Vieš... všimol som si, že sa k sebe akosi veľmi nemáte. Myslím si ale, že je to len také povrchové. Určite k tebe niečo cíti a to sa čo chvíľa dozvieme...“

„O čom to tu trepeš?“ skočil mi nahnevane do reči.

„O tom, že ak jej zavolám, aby ti prišla pomôcť, naša Xena neodolá.“

„Ona by ti na lep nikdy neskočila,“ fľochol mojím smerom. „A navyše... keď sa porátame, ty z toho ako víťaz nevyjdeš,“ upozornil.

„Znova ten prebytok sebavedomia, Alex? Už si raz videl, čo dokážem. Chceš to riskovať znova?“

Samoľúbo sa usmial.

„Poďme na to. Už som celý žhavý.“

Zatváril som sa vážne a rýchlosťou blesku som zaútočil. Síce bol rýchlejší a stihol sa mi uhnúť, ja som to predpokladal a hneď som ruku napriahol do prava a dal mu tak dosť silnú päsťou do tváre.  Zrazil som ho tak do trávy, ale hneď v druhej sekunde už bol na nohách a rukami si chránil tvár. Typoval by som, že robil kedysi box, možno aj kick-box.

Vyštartoval proti mne s hákom, no keď som sa chcel uhnúť, podrazil mi kolená a dostal ma k zemi. Nedostalo sa mi ani sekundy nazvyš a už som zacítil jeho päsť v mojej tvári.

„Takto...o Arwen hovoriť... nebudeš!“ zrúkol po mne a chcel ma mlátiť.

Tak len nech si poslúži. Usmial som sa. Keby len tušil, že toho mám v rukáve oveľa viac.

Keď už boli tie údery dosť nepríjemné, prichystal som sa na útok. Kopol som ho do brucha a dostal ho zo seba. Rýchlo som sa postavil a otrepal sa. Keď som podišiel k Alexovi, snažil sa ešte len postaviť, tak som ho kopol a tým ho udržal na zemi.

„Tento krát nevyhráš, Klais,“ zasipel som a odpľul si krv. „Ja som ten, čo tu určuje podmienky!“

Uštedril som mu kopanec do hlavy a bolo mi jasné, že som mu tým zlomil aj nos. Len som sa škodoradostne usmial. Sklonil som sa k nemu a chytil ho za tričko. Päsťou som ho znova udrel.

„Máš dosť?!“

Chytil ma za ruky a chcel sa ma zbaviť, ale ja som bol silnejší.

„Ako...?“ zachrapčal už slabo.

„Hovoril som ti! Mám v rukáve esá, o ktorých nemáš ani poňatia!“ Na chvíľu som sa otočil, lebo mi bolo jasné, že ten mi ďaleko neujde. „Alebo to bude tým, že som si dal sprchu vo svätenej vode?“ vykrivil som pery. „Ktovie.“ Zohol som sa k nemu a začal ho prehľadávať. „A teraz mi povedz, kde máš mobil.“

Alex ale vyšvihol koleno a kopol ma do nosa. Zaspätkoval som a hneď sa mi z neho spustila krv.

„Ty kretén!“ zasyčal som a jedným rýchlim ťahom som ho kopol takou silou, že hneď bol v bezvedomí. Lepšie pre mňa. Aspoň teraz nerobí problémy.

Vo vrecku som našiel jeho mobil a Arwenino číslo bolo hneď medzi prvými.

S pocitom, že mi dnes konečne všetko vyjde som stlačil volať a čakal, kým mi niekto zodvihne.

„Haló?“ ozvalo sa na druhej strane trocha zadýchane. 

No a v ďalšej časti sa dozveieme, ako zareaguje Arwen. Čo myslíte, pôjde Alexovi na pomoc, keď je na súťaži roztlieskavačiek? A stihne to vôbec? 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 37. časť: