OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 36. časť

05.07.2013 (09:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 921×

14. kapitola

Výčitky

Trhla som sa sebou a prebudila sa. Celá som bola spotená a cítila som, ako sa mi trasie ruka. Pozrela som sa na ňu a bolo mi jasné, čo to je. Bolo mi jasné, že šoky sa znova vracajú.

„Do riti!“ zanadávala som a rýchlo sa vybrala do kúpeľne po lieky. To už sa mi ale triaslo mierne celé telo.

„Do šľaka, do šľaka, došľaka!“ skríkla som, keď mi došlo, že už tu žiadne lieky nemám.

Vyčerpane som klesla na zem a objala si kolená. Hlavu som si priložila na studené kachličky a zatvorila som oči. Pravidelne som dýchala a po lícach sa mi rinuli slzy.

„Všetko je to tvoja vina! Ty si ma zabila! Kvôli tebe hnijem na cintoríne!“ vrieskal po mne Tom v mojej hlave.

„Nie, ja nie!“ nariekala som a nebola som schopná nič urobiť.

Zaslúžim si zomrieť! Keby nebolo mňa, bol by ešte tu a šťastne by žil! Prečo každý, komu vstúpim do života len trpí? Aj moja sestra, aj Darius a Tom takisto!

Síce som si neprípušťla to, čo mi All povedala v aute na ceste za Samom, v istom zmysle mala pravdu. Naozaj to bola moja vina, to s Dariom.

Začula som akési pradenie a keď som následne otvorila oči, aj cez slzy som videla ten krásny biely kožuštek.

Musela som sa usmiať. Triaška síce veľmi neustupovala, ale aspoň sa už nezväčšovala. Možno to prejde aj bez toho, aby som si vzala lieky.

„Ahoj, moja,“ šepla som.

Mačička sa ku mne priblížila a ľahla si vedľa mňa. Spokojne začala priasť.

„Prečo si jediná, koho mám?“ spýtala som sa, no práve vtedy sa predo mnou zjavila žiara, z ktorej následne vystúpil Sam.

Hneď, ako ma zbadal, pribehol ku mne a nadvihol mi hlavu. Pozrel mi do očí.

„Preboha, Arwen, čo sa ti stalo?“ pýtal sa ustarane.

V hrdle mi navrela hrča a nedokázala som ani rozprávať. Len som pustila von ďalšie slzy a zaborila si tvár do jeho hrude.

Ochranca si ma vyhodil do náruče a odniesol ma do izby na posteľ. No keď ma chcel položiť, nechcela som sa ho pustiť. Bála som sa, že a sa ho nebudem dotýkať, zabudnem, že je živý a pri mne. Ako je možné, že mi na ňom môže záležať oveľa viac ako kedysi?

„Ššš... čo sa stalo?“ zopakoval a jemne ma pohladil po vlasoch. Pripadala som si ako dieťa, no bolo mi to jedno. Je tu niekto, kto neodíde. To je podstatné.

Snažila som sa zastaviť vodopád sĺz a zhlboka sa nadýchnuť.

„Ja... ja... kvôli mne Tom zomrel!“ priznala som sa a Sam len nadvihol obočie.

„Naozaj? Prečo si to myslíš?“

Potiahla som nosom. „Kebyže ho nepoznám, Raveni by sa k nemu nedostali.“

Na to anjel už len pretočil očami a usmial sa. „Tak to nie je, Arwen. Ty za to nemôžeš,“ chlácholil ma. „To, že ho niekto zabil, bola čisto jeho smola. Aj tak... mal na výber. Nemusel za tebou chodiť. No on chcel. Miloval ťa a nechcel sa ťa vzdať. Tak si to, prosím, neklaď za vinu.“

Zdvihol ku mne ruku a zotrel mi slzy. Vyzeral pritom dosť zamyslene.

„Čo je?“ Nedalo mi ostať ticho.

Pousmial sa. „Vieš o tom, že som ťa nikdy nevidel plakať? Až minule... a teraz. Dosť taký nezvyk.“

Na tom som sa zasmiala a odstrčila ho od seba. „Prestaň! Aj ja mám právo byť na dne.“

Postavil sa z mojej postele a prešiel roztiahnuť závesy. Slnko ešte len pomaly vychádzalo na obzor.

„Mala by si sa dať dokopy. Je pondelok. A to mi pripomína... čo si robila včera? Tiež si plakala?“ doberal si ma.

Neisto som sa postavila a zagánila na neho.

„Predstav si, že nie,“ fľochla som naňho. „Snažila som sa nájsť Briana.“

Okamžite spozornel.

„Zbláznila si sa?!“ osopil sa na mňa.

Pokrčila som plecami. „Neviem, možno áno. Ale dlhujem to Tomovi...“

„Ravena nevieš zabiť!“ skočil mi do reči rozhorčene.

„Ja na to prídem!“ Ani som si to neuvedomila, no môj hlas prešiel do kriku. Prečo ma stále len poúča? Čo mu na to dáva právo?! Nie som malé dieťa a ani žiaden nováčik!

„Neprídeš, Arwen! Nedá sa ich zabiť!“ vrieskal aj on.

„Prečo sa do toho motáš?!“

„Záleží mi na tebe!“

A na to som už nemala čo povedať. Dych sa mi zasekol v krku. A on stuhol tiež. Jeho slová... mi vôbec nedávali zmysel. Ako mu môže na mne záležať? Nikdy sme sa veľmi nemuseli a nebavili sme sa spolu. Tak ako je možné, že mu na mne záleží?

„Ale... ja... myslela som, že ma nemáš rád,“ vydýchla som.

„Prečo?“ nerozumel. Jeho pohľad bol zrazu taký... zmätený.

Oblizla som si pery a prehrabla vlasy. „Nebavili sme sa spolu. Ty si bol s Ochrancami a ja s Bojovníkmi. A teraz... neviem proste...“ Snažila som sa nájsť vhodné slová, ale žiadne neboli dostatočne vystihujúce moje pocity. Všetky myšlienky sa mi chaoticky honili hlavou a ja som netušila, čo povedať skôr. „Nikdy som ťa nemusela. Neviem prečo, ale bol si príliš... pripadal si mi až veľmi dokonalý.“

Samovi sa na tvári zjavil začudovaný úsmev.

„Ja a dokonalý? Páni, tak to by som chcel.“ Prešiel odo mňa ďalej a sadol si na posteľ. „Vieš, ide o to, že ani ja som ťa nemusel. Pamätám, keď sme sa s Alliou smiali pri predstave mňa a teba, ale teraz... prídeš mi, že ma potrebuješ. A ja potrebujem teba. Si jediná, s ktorou sa môžem rozprávať o veciach, ktorým chcem pochopiť. Hore vládne chaos. Všetci sú ako vymenení a pripravujú sa na vojnu. Každým dňom chcú zaútočiť a počul som, že vám sú tiež na stope. Avšak neviem, či je to pravda. Viac mi povedať nechcú, že ma to nemusí trápiť. Nie som predsa bojovník.“

Hľadela som naňho už nie ako na chlapa, ktorého som si predstavovala so sestrou po boku, ale ako na kamaráta, na ktorom mi záleží. Mierne som sa tomu pousmiala.

„My to spolu vyriešime,“ uistila som ho.

Nadvihol hlavu. „Ako?“ hlesol do priestoru medzi nami.

Stisla som pery. „To je dobrá otázka.“ Už chcel niečo povedať, ale dvihla som varovne prst. „Ale ja na niečo prídem,“ dodala som rýchlo. „Teraz musím ísť do školy. Poobede sa môžeš zastaviť a preberieme to, dobre?“

Už som mala lepšiu náladu a bola som schopná vojsť do kúpeľne a umyť si tvár. Síce som to všetko robila mechanicky bez premýšľania, bolo mi to ukradnuté. Musím prežiť tieto dni a nedať najavo, ako mi svet ubližuje.

Vbehla som do izby a Sam bol preč. Ako ináč. No na posteli som našla položené žlté šaty a na nich papierik.

„Lebo aj cez prietrž mračien sa vždy ukáže slnko.“

Zasmiala som sa a dala na jeho radu. Nejakým zázrakom sa mi podarilo vtrepať do nich a vlasy som si zapla hore do spony. Úsmev bola ale jediná vec, ktorú som vyčarovať nedokázala.

Nasadla som do auta a behom pár minút rýchlej jazdy som zastala pred školou. S povznesením som vystúpila a zamierila do školy. Míňala som dosť ľudí, ktorý na mňa pozerali ako na ducha alebo prízrak.

Určite pozerali správy a keďže videli mňa a Toma spolu... nuž, budú sa mať aspoň o čom baviť.

Ako prvú hodinu som mala mať biológiu. S Brianom a Alliou. Ak ho uvidím... dokážem sa ovládnuť a nezabiť ho tam pred všetkými?

Pokrútila som hlavou a nadýchla sa. Pokoj, Arwen! Nemôžeš mu ublížiť pred všetkými! Ovládaj sa! Okríkla som samú seba.

Zazvonilo na hodinu a ja som si trocha pobehla do triedy. Čakalo ma ale jedno prekvapenie. Brian tu nebol. Miesto môjho suseda bolo prázdne a ja som si len vydýchla.

Pomalým krokom som si prešla sadnúť a všimla som si naproti Alliu. Avšak keď pozrela mojim smerom, uhla som pohľadom.

Do triedy napochodovala profesorka a hneď za ňou Anette v úbore roztlieskavačok.

„Môžem?“ spýtala sa profesorky a kývla hlavou ku mne.

Ona sa len milo usmiala. „Jasné, že áno. A dúfam, že nám vyhráte krásne miesto.“

„Budeme sa snažiť,“ uistila ju a kývla mi rukou.

Ničomu som nechápala, ale aj tak som ju nasledovala. Vyšli sme z učebne a zamierili do telocvične.

„Čo sa deje, Anette?“ dožadovala som sa vysvetlenia.

Blondína si len povzdychla, ale nezastavovala.

„Máme dnes súťaž. A potrebujeme ťa, pretože Jessica si vyvrtla kotník a nemôže skákať. Musíš ju zastúpiť,“ vysvetlila prosto.

Vytrieštila som na ňu oči a okamžite som zastala.

„Čo-čože?! Ale veď je vôbec neviem, čo robiť?“

„To viem. Ale vieš najlepšie skákať, to musím uznať. Preto ti Justin všetko ukáže a bude dávať na teba pozor.“

Ďalej som ju nasledovala, ale keď sme vošli do telocvične, všetci na mňa upierali pohľady. Niektorí na mňa hľadeli so záujmom a iní s opovrhnutím. Akoby vypadli Anette z oka.

„Takže Arwen zastúpi za Jessicu a nabudúce už budeme všetko trénovať s ňou. To, čo sa stalo Jess, bude na dlhšie a preto Arwen potrebujeme. Nejaké námietky?“ Anette všetkých preletela lídrovským pohľadom a podľa mňa aj keby niekto chcel protestovať, neopovážil by sa. Nie proti nej.

„Aspoň bude zábava,“ skonštatoval nejaký chalan a medlil si ruky.

Jedna čiernovláska ho len schladila pohľadom.

„Všetci vieme, prečo sa tešíš, Justin. Ale ona nie je sprostá, aby ti na to skočila,“ uzemnila ho a všetci sa zasmiali.

„Dosť!“ zavelila Anette. „Choďte z Arwen vyskúšať veľkosť úboru a potom sa stretneme pri autobuse. Nemáme veľa času. Budeme to musieť precvičiť tam a cestou sa pozrieš na zostavu.“ Pozrela mi uprene do očí. „Jasné?“

Najprv som jej na to chcela povedať niečo sprosté, ale keď som si uvedomila, ako jej na tom záleží, nemohla som.

„Posnažím sa najviac, ako môžem,“ prisľúbila som.

„Fajn. Tak ideme na to!“

Ukázali mi, kde majú úbory a našťastie tam bol jeden presne ako pre mňa. Obliekla som sa šla si odložiť veci do skrinky. Niečo mi tu ale nesedelo. Bolo tu... akosi ticho na to, že bola prestávka. Alebo sa to zdalo len mne? Niečo alebo niečo mi tu chýbalo.

Potom som si len s úsmevom vzdychla.

Jasné, veď dnes som ešte nevidela môjho otravného blondiačika!

No a po dlhšej dobe zas kapitolka odo mňa. A taká menšia novinka pre vás - v ďalšej kapitole nás čaká Brianov pohľad! Keďže by bolo pekné, aby ste sa dozvedeli, ako veci vníma on a prečo vlastne robí to, čo robí, prinášame vám s trishou aj jeho časť.

A túto kapitolu by som rada venovala všetkým čitateľom, ktorých máme, lebo vaše komenty nás vždy posunú ďalej a sú nám poradcom, keď nevieme, ako sa pohnúť vpred.

takže veľké ďakujem patrí: mima33, izzie22, TvojLendacik, Simones (napadajú mi len tie, keďže ony najviac za celú tú dobu komentovali, ale budeme rady aj za názory od vás ostatných)

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 36. časť: