OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 32. časť

11.05.2013 (10:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 812×

Vystúpila som z auta a vybrala všetky tašky. Konečne doma! Tie školské akcie ma raz vážne ubijú. Radšej by som sedela v škole ako chodiť po múzeu a pozerať sa na veci, ktoré sú mladšie ako ja.

Vylovila som v kabelke kľúče, ale pred dverami mi sedelo malé, snehovo-biele mačiatko.

„A čo tu ty robíš?“ spýtala som sa prívetivým hlasom.

Pozrelo na mňa tými svojimi nevinnými očičkami a ja som mala pocit šťastia. Vezmem ju domov a postarám sa o ňu. Nenechám ju len tak napospas tomu šíremu svetu.

Koniec koncov mačky sú známe tým, že oni si samé nájdu svoju spriaznenú dušu v človeku a nikto ich preto na silu neudrží. Od toho vznikli ďalšie legendy, že mačky sú neskrotné a nemajú svojich pánov.

Odomkla som dvere do domu a pustila to úbohé mačiatko dovnútra. Na kachličkách v predsieni sa ozývali jej labky.

„Tak čo... budeme ti musieť urobiť postieľku, nie?“

Než mi stihla aspoň súhlasne pokývať hlavou, niekto zazvonil. Vyrovnala som a spozornela. Akosi príliš veľa ľudí vie, kde bývam. Čo odo mňa každý chce?

Rýchlym krokom som podišla k dverám a otvorila ich.

Stál tam Sam.

„Viem, že si nikdy nemala rada prepady,“ usmial sa a vošiel dovnútra. Prehliadla som si ho a podľa toho úsmevu a károvanej košele s pestrými farbami som usúdila, že sa cíti lepšie ako pred niekoľkými dňami. Hneď si to namieril do obývačky a ja som len poslušne šla za ním.

Sadol si na gauč a ja som sa usalašila v pohodlnom kresle oproti nemu.

„Tak čo... už som ti chýbala?“ zavtipkovala som na odľahčenie. Lebo keď je na blízku Sam dobrovoľne, tak to neveští nič dobré.

„Asi by som to dlhšie neprežil.“ Hral so mnou a obaja sme sa zasmiali. Potom mu tvár zvážnela a vyzeral príliš nečitateľne.

„Cítiš sa už lepšie?“ spýtala som sa jemne. „Po tom, čo ťa chceli...“

„Je mi fajn,“ skočil mi hneď do reči. „Len tomu stále nedokážem uveriť. Chápal som, že niektorým sa možno nemusia všetky pravidlá páčiť, ale toto...“ Nechápavo krútil hlavou. „Bol to šok.“

Stisla som pery a chcela ho utešiť. Ale ako, keď ja asi najlepšie viem, že život tam hore je nespravodlivý? Sama by som nedokázala uveriť mojim slovám, tak čo mi dáva právo na to, aby som ho vodila za nos, že to bude dobré?

„Nuž... život je sviňa.“ Usmiala som sa a postavila sa, aby som nám obom naliala niečo z mojej súkromnej zbierky. Tušila som, že to potrebuje a ja? Ja to predsa potrebujem vždy. A zvlášť teraz, keď som už dlho nevidela Toma a neviem, kedy sa uvidíme. Chýba mi.

„Čo by si povedal na niečo z roku...“ Prehrabovala som sa medzi všetkým a netušila, čo je lepšie. Nakoniec som vytiahla nejak whisky. Klasika. „Rok 1957?“

Sam len pokrčil plecami. „Mne je to jedno.“

Brala som to ako súhlas a obom nám naliala. Ak sa s ním mám rozprávať, budem to potrebovať. Pretože to, čo mu chcem povedať, bude divné práve tým, že to poviem ja.

Sadla som si a a hneď to na ex aj vypila.

„Máš ty rozum?!“ vyletela som zrazu.

On len vytrieštil oči a ničomu očividne nerozumel.

„Čo som urobil?“

„Ďakujem?! To si myslíš, že stačí povedať mojej sestre ďakujem?“ Nadvihla som obočie a sledovala jeho tvár, ako sa mu pomaly rozjasňovalo.

„Nechcem to rozoberať,“ odbil ma. Avšak ja to len tak nenechám a ak si myslí, že hej, tak to má v tom prípade ešte poriadne nepozná.

„Na to teda zabudni, anjelik. Aj po tom všetkom, čím ste si s Alliou prešli a cez to, že si ju za tie vraždy odsudzoval mi pomohla zachrániť ťa a všetko, čo si jej povedal, bolo... ďakujem?! To nemyslíš vážne! Byť na jej mieste tak ti krk vykrútim, chlapče!“

Sam sa napäto zasmial. „Že chlapče. Ak si dobre spomínaš, som starší,“ poznamenal.

„Ale len o pár desaťročí,“ prepichla som ho pohľadom a znova si naliala.

Napäto si zahryzol do pery a uhol pohľadom. Chcel odviesť moju pozornosť od otázky, no akosi sa mu to nedarilo. Keď mi teraz pozrel do očí, došlo mu to a pozrel sa preč.

„Čo som jej mal povedať?“ spýtal sa s pohľadom upretým do neznáma.

„To... to sa ma pýtaš vážne? A čo tak... prepáč, bol som debil?“ Nadvihla som obočie a on prižmúril oči.

„Veľmi vtipné. Dôkazy hovorili jasne,“ obhajoval sa.

Naštvane som rozhodila rukami. „Hlavne ty by si mal vedieť, že dôkazom nemôžeš vždy veriť, nie? Preto dokážeš vidieť pravdu aj tam, kde ju ťažko nájsť.“ Postavila som sa a začala sa prechádzať.

„To sú všetci chlapi takí sprostí?“ Krútila som hlavou. „Žene musíš povedať, čo chce počuť. Nie hrať sa na hrdinu a ublížiť jej,“ hovorila som, no prišlo mi to, akoby som viac rozmýšľala než ho poúčala.

Sam sa tlmene zasmial.

„Odkedy je z teba romantička?“ zaujímalo ho. Otočil sa a pozrel na mňa. „Mala by si si radšej začať riešiť vlastný milostný život a nestarať sa o ten môj, nemyslíš?“ dodal zostra.

Na chvíľu som zatajila dych. Odkiaľ môže vedieť o Alexovi? Odpoveď mi prišla na myseľ sama.

Erin. Určite neudržala jazyk za zubami a o tom stretnutí s ním mu povedala. Vtom ma ale niečo napadlo.

„Čo tak urobiť dohodu?“ vyletelo zo mňa.

Nedôverčivo si ma premeral. „Akú?“

„Povieš mi o Alliii a ja tebe o Alexovi. Čo ty na to?“ navrhla som a podala mu ruku. „A vieš, že slovo bojovníčky platí.“ Avšak ja už dávno Bojovníčkou nie som. Aspoň podľa ich zákona, ktorý ja síce neuznávam, no teraz sa mi hodí.

Súhlasil a potriasli sme si. S úsmevom malého dieťaťa som skočila do kresla a vypúlila naňho svoje čokoládové oči.

Jemu prišlo do smiechu.

„A čo chceš počuť?“ vyzvedal.

„Všetko. No najviac asi to...“ Na sekundu som sa zamyslela. „Kedy jej pôjdeš povedať prepáč.“

Zrazu sa ozvalo za mnou mravčanie a ja som si hneď spomenula, že som si domov doviezla malého návštevníka. Okamžite som zamierila do kuchyne po mlieko. Sam ma nasledovala divil sa.

„Ty máš mačku?“

Pokrčila som plecami. „Aspoň sa mám s kým rozprávať,“ poznamenala som.

„Tak ja som ti málo, hej?“

Naliala som do misky mlieko a dala jej ho dole. Pohladila som tú krásnu bielučkú srsť a usmiala sa.

„Nikdy sme sa spolu nebavili. Aspoň nie tak, ako teraz.“

Sam sa oprel o stôl a svojimi očami ma sledoval pri každom pohybe. Vyzeralo to, že mi stále nerozumie a ja som tomu bola rada. Nechcem, aby ma niekto poznal. Potom sa cítim až príliš... zraniteľná.

„Tak a môžeme pokračovať,“ nadhodila som po chvíli zízania.

„Neviem, Arwen!“ vyletel na mňa odrazu. „Netuším, ale asi sa s ňou o ničom rozprávať nebudem! Allia je... príliš komplikovaná. Rozhovor s ňou by nebol taký, ako s tebou. Ty si úplne iná. Tebe stačia kvety a budeš v pohode...“

Vybuchla som od smiechu, až mi slzy vyskočili.

„Povedal som niečo?“ nerozumel.

Asi ďalších päť minút mi trvalo, kým som sa upokojila a s akou takou vážnosťou naňho pozrela.

„Keby si mi dal kvety, tak by som ťa asi zabila,“ uviedla som na pravú mieru.

„Aha.“

„Ale no tak, Sam, nemôžeš to s mojou sestrou len tak vzdať. Chápem, že je to beznádejný prípad, ale... myslím, že k tebe niečo cíti.“ Podišla som k nemu a chytila ho na mieste, pod ktorým mu tĺklo srdce. „A viem, že toto...“ obaja sme sa započúvali do tých pravidelných úderov, „bije pre ňu.“

Sam mlčal a hľadel mi do očí. Udivene a zároveň fascinovane. „Ako je možné, že sa jej aj potom všetkom zastávaš?“ hlesol.

„Asi pre to, lebo mám slabosť pre romantiku,“ zasmiala som sa a odľahčila to. Skutočnú odpoveď sa nikto nikdy nedozvie.

„Fajn. Teraz si na rade ty,“ vyhlásil a mne až zabehlo a začala som sa dusiť.

„Ehm... pozri , koľko je už hodín. Mal by si ísť...“ Snažila som sa, ale márne.

Anjel sa usmieval od ucha k uchu. Vedel, že trafil klinec po hlavičke.

„Nechcem rozoberať Alexa. Je to...“ Stisla som pery. „Je to komplikované. A naviac, ja už som zamilovaná,“ vykoktala som sa pri spomienke na Toma.

„Naozaj?“

Prikývla som. „Áno. Volá sa Tom a je to dobrý človek.“

„Nepripadá mi to, akoby si doňho bola skutočne zamilovaná. Keď som spomenul Alexa... bola si taká nesvoja, ošívala si sa, no o Tomovi v pohode hovoríš.“ Sledoval ma s prižmúrenými očami.

Zhlboka som sa nadýchla. „Vážne si nemyslím, že je to ten najvhodnejší čas.“

Sam ledabolo pokrčil plecami. „Tak dobre. Ale zajtra sa stavím a dokončíme to.“ Žmurkol na mňa.

Bez slova som prikývla a s kamenným výrazom ho odprevadila k dverám. Ako mohol prísť na niečo také? Jasné, že Toma milujem! Alebo nie? Veď to bol prvý človek, s ktorým som si začala a bola som k nemu úprimná.

Keď som ale otvorila dvere, zamrzla som.

Predo mnou stál Alex s kyticou bielych ruží a usmieval sa na mňa. Dvere sa ale otvorili celé a v nich zbadal aj Sama. Rýchlo som ich na sekundu privrela a s prosebným pohľadom pozrela v panike na Ochrancu.

„Pomôž mi,“ naznačila som mu perami a povinne otvorila dvere.

„Tak ahoj. Zajtra,“ usmiala som sa naňho.

Sam ma ale prekvapil gestom, ktoré urobil. Chytil ma za pás a pobozkal na líce.

„Zajtra,“ odkašľal si a predrel sa popri Alexovi preč.

Ja som sa len nadýchla a nasadila nečitateľný výraz.

„Ahoj,“ pozdravil. „Doniesol som ti kvety. Niečo mi hovorilo, že máš rada biele ruže, keďže tvoja duša je ešte belšia ako tá najbelšia z nich,“ dodal a podával mi to.

Prižmúrila som oči. „Niečo ti poviem. Na mňa kvety neplatia. Ak nechceš, aby som ťa nakopala, tak si ich zober a vypadni!“ okríkla som ho zostra.

Na chvíľu ostal zarazene stáť.

„Ty... ty nemáš rada kvety?“ čudoval sa.

Kyslo som sa usmiala a prehrabla si vlasy. „Predstav si, že nie. A nemám rada ani teba, tak prečo sa tak snažíš?“

„Arwen, naozaj ma to mrzí. Nečakal som, že ťa to rozruší, prepáč.“

„Nechcem ťa počúvať, blondiačik. Žijeme v iných svetoch, tak čo keby si išiel za Anette a mne dal pokoj?“

Všimla som si neistotu v jeho očiach, náznak sklamania a žeby aj... bolesť?

„Bude najlepšie, ak odídeš. Nestrápňuj sa ešte viac.“ Zavrela som za sebou dvere.

Prakticky som ho vykopla. Zviezla som sa na chladnú zem a objala si kolená. Prečo so mnou robí to, čo robí? Ako to, že na mňa jeho prítomnosť vplýva tak intenzívne?

„Do šľaka,“ zanadávala som si.

Pri nohách som začula mňaukanie a pokúsila som sa o úsmev. Zobrala som mačiatko k sebe a začala ho hladiť.

„Aspoň že mám teba,“ šepla som a mala som čo robiť, aby ma nepremohla vlna zúfalstva.

Bolo by také zlé želať si to všetko aspoň na chvíľu zastaviť? Tie prívaly toľkých emócií... vypnúť to?

Tak čo hovoríte? Arwen bola možno ostrejšia/hnusnejšia, než by bolo potrebné. Alebo si to Alex zaslúžil? Berme ale v úvahu, že o Tomovi ešte nič netuší.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 32. časť: