OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Girl, who moves my world (prológ, 1)

19.07.2013 (08:00) • Bess • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1154×

 Prológ

V Anglicku bol prijatý istý zákon, ktorý úplne zrušil výhody mládeži, ktorá bola nejakým spôsobom považovaná za niečo viac ako ostatní tínedžeri. Prestali chodiť na drahé večierky svojich rodičov, pretože sa museli učiť do školy. Prestali poobedia tráviť v nákupných centrách alebo v uličkách s najdrahšími butikmi, pretože museli absolvovať určité množstvo krúžkov, aby prešli do ďalšieho ročníka. A mali zakázané piť tvrdý alkohol, pokiaľ nemali osemnásť rokov.  Tento bod ich asi najviac oťažil, pretože si nemohli dávať svoj tradičný poobedňajší pohárik whisky s rodičmi alebo v kruhu svojich priateľov. 

Tento zákon sa stretol s masívnou podporou obyčajných Angličanov, ale tí, ktorých sa to najviac týkalo, začali nahlas protestovať. Prečo by mali naše deti chodiť do normálnej školy, keď majú súkromného učiteľa? Pretože podľa výskumu bohaté deti vedia ešte menej, ako deti na základnej škole. Prečo by mali naše deti mať zakázané chodiť na elitné večierky, keď patria medzi londýnsku elitu? A odkedy majú na to právo? Kto urobil z detí boháčov, z mladých hercov alebo z detí, ktoré oplývajú speváckym nadaním lepších ľudí?

Britský premiér bol v týchto časoch považovaný za muža činu a mnohí jeho odvahu postaviť sa najvplyvnejším ľudí obdivovali. Bol vo svojej funkcii krátko, no i za ten krátky čas dokázal urobiť obrovský rozruch. Kolegovia a ľudia z vlády na neho vzhliadali s úctou a aj tí bohatší, ktorí boli múdrejší a svoje deti už dávno zapísali do škôl, síce súkromných, ale aspoň nejakých, ho rešpektovali a snažili sa stáť v jeho blízkosti. Vydaním tohto zákona si premiér vydobyl všetko, čo potreboval na svoje vládnuce obdobie.

A ako vlastne jeho presvedčenie vzniklo?

Keď bola jeho dcéra malá, spýtala sa otecka zaujímavú otázku: Prečo tie pekné deti nechodia do školy? Ocko odpovedal jednoducho - vraj to nepotrebujú. Ako malú ju chcel utešiť a zabrániť jej, aby sa na to viac pýtala. Nemal čas na to, aby pre ňu zháňal odpovede na takéto filozofické otázky. Preto si ich neskôr začala hľadať sama a s ňou aj on.

A tak vznikol nový zákon, ktorý sa behom jedného týždňa začal objavovať i na iných európskych snemoch.

* 

Kapitola I: Dokonalé rána.

Na Downing street v Londýne bolo ešte skoré ráno, no už sa to tam hemžilo novinármi a zvedavými turistami, ako keby bolo neskoré popoludnie. Turisti v skupinkách s ochrankármi začali postupne prekračovať čiernu železnú bránu a obdivovať krásu budov, v ktorých bývali jedni z najvplyvnejších osôb Anglicka. Možno niektorí tajne dúfali, že ich zbadajú. Stačila by im aj malá chvíľočka a potešili by svoje rozrušené srdiečka. Na niektorých tvárach bolo jasne vidieť, ako im adrenalín pulzuje nielen v svaloch, ale aj v nedočkavých výrazoch. Oči tekali z jedných dverí na druhé.

Cez závesy do jedného z natesno zasadených domov začalo presvitať mrazivé januárové slniečko, ktoré osvetľovalo len jednu časť budovy. Na jej streche viali vlajky národných farieb alebo vlajky hosťovských krajín. Len podľa vlajok dokázal turista zistiť, kto vplyvný sa v domoch nachádza. Na streche sa skrývali profesionálni bodyguardi a aj ostreľovači, o ktorých nikto nevedel, a predsa tam boli. Každý jeden roh a meter štvorcový bol v okolí strážený, ak ste sa chceli dostať za železnú bránu, museli ste mať pozvánku alebo vstup zaplatený formou turistického systému, ktorý fungoval len dva dni v týždni. Celý kruh okolo Downing street fungoval už storočia. Asi preto sa v ňom dalo bezpečne a pohodlne žiť.

V dome zo šedej tehly bola ešte tma, no z premiérovej pracovne už bolo počuť niekoľko hlasov, ktoré sa tlmene šírili celým poschodím.

Nebolo ani päť hodín ráno, keď som začala vnímať otcov hlas a hlas jeho kolegu, ministra financií. Už som bola natoľko zručná, že som dokázala podľa hlasu spoznávať ľudí. Mala som ľahký spánok a bola som zvyknutá na skoré nedobrovoľné vstávanie vďaka ruchu v dome. Z nezrozumiteľného dôvodu som mala pootvorené dvere, čo bol priamy dôvod môjho skorého vstávania. Zachmúrene som sa postavila z postele, ešte celkom neprebudená zo svojho spánku a vo svojom dotrhanom pyžame som bez ostychu zamierila cez chodbu do otcovej pracovne, ktorá sa nachádzala neďaleko.

„Ocko?“ oslovila som ho tichým chrapľavým hláskom, pretože som sa snažila nikoho nevyrušovať. Vo veľkej útulnej miestnosti obloženej drevom sedel na koženom gauči postarší pán, ktorého hnedé tmavé vlasy už pretkávali šediny. Oproti nemu sedel oveľa mladší pán s modernými hranatými okuliarmi a s krátkym manažérskym zostrihom vlasov, ktorý niečo rýchlym pravopisom písal do svojho zápisníka. Otec sedel za masívnym písacím stolom z tmavého dreva, kde bolo porozkladaných niekoľko papierov, ktoré som len včera úhľadne roztrieďovala podľa abecedy.

Uprelo sa na mňa niekoľko zvedavých a značne unavených očí, ktoré celú noc pracovali. Všetci páni sa okamžite postavili, keď som sa objavila vo dverách a len otec zostal sedieť.

„Slečna Robin,“ usmial sa na mňa starší pán – minister financií - a aj by ku mne podišiel, nebyť môjho pyžama. Nepatrilo sa behať po tomto dome len v pyžame. Nikdy totiž nebolo isté, koho človek stretne na chodbe a už som mala tú česť stretnúť niekoľkých pánov len v spodnom prádle. Nebolo sa čomu čudovať, keď v predchádzajúcom dome som osemnásť rokov pobehovala s minimom oblečenia na sebe.

„Nechcela som vyrušovať,“ ospravedlnila som sa hneď a pozrela očkom po každom pánovi osobitne. Mladšieho pána som nepoznala, no veľmi nápadne pripomínal novinára alebo ministrovho nového asistenta, ktorého len nedávno vymenil.

„Nemôžeš spať, zlatko?“ spýtal sa ma otec nežným starostlivým hlasom, postavil sa a prešiel ku mne. Jemným dotykom ma vystrčil na chodbu. „Opäť si sa prebudila na hluk, však?“

„Konkrétne na tvoj hlas, takže to nebolo až také strašné,“ skrivila som tvár a prekrížila si na prsiach ruky, aby som si ich zakryla. Nemala som ich veľké, no ani také malé, aby sa stratili v kockovanom pyžame. Otec sa usmial a vykročil so mnou po dlhej, dokonale zariadenej chodbe, kde bolo plno skriniek s bielizňou a fotografií známych osobností na stene.

„Nechcel som ťa zobudiť. Mala by si ísť ešte spať,“ navrhol starostlivo a dôkladne si prezrel moju sinavú pleť. Len nedávno som sa vyliečila zo zápalu pľúc, ktorý som chytila na lyžovačke v americkom Aspene a už som po dome pobehovala v tenkom kockovanom pyžame, ktorého vršok tvorilo len akési čierne čipkované tielko. „Mala by si sa teplejšie obliekať,“ napomenul ma.

„Mhm, riešiš niečo vážne?“ zmenila som tému a nemienila si svoju zvedavú otázku len tak ľahko rozhovoriť. „Očividne ste pracovali celú noc. To si nespomínal, keď si nám opisoval prácu premiéra!“

„Nechcem, aby si sa bála. Všetko je v poriadku, len musím zabrániť korupčným praktikám na úradoch. Začína sa to, čoho som sa obával. Bohatí sa proste nechcú podvoliť... Ale to ťa nemusí zaujímať, Robin. Choď si ešte pospať,“ usmial sa a zastavil sa pri dverách do mojej izby. Boli ľahko zapamätateľné, aj napriek všeobecnému zákazu som si ich popísala nezmývateľnou fixkou.

Chcela som namietať, ale nahlas som sa rozkašľala. Otec znepokojene zvraštil obočie a aj by mi niečo prísne povedal, no vo vedľajších dverách sa zjavila malá blonďavá hlavička mojej mladšej sestry. Obaja sme strnuli.

„Princeznička, prečo ešte nespíš?“ Usmial sa otec nežne a okamžite k nej podišiel. Malá rozospato vyšla na chodbu zo svojej izbičky a trela si očká. Vyzerala rozkošne. Mala malú nočnú košieľku s teplými pančuškami a blonďavé vlásky rozstrapatené po celej hlave.

„Chcela som vám pomôcť s raňajkami,“ odvetila tenkým detským hláskom a roztiahla svoje rúčky, čím dala otcovi jasne najavo, aby si ju zdvihol na ruky. Aj tak urobil a vlepil malej bozk na líce. Snažila som sa prestať kašľať, priložila som si dlaň drsne na ústa a prehla som sa v páse. Môj „tuberkulózny kašeľ“ však nie a nie prestať.

„Ale to nemusíš, zlatko!“ zasmial sa a vrhol na mňa rozrušený pohľad. Pravdepodobne sa ma chystal ratovať, prinajmenšom aspoň silno pobúchať po chrbte, no sestra potrebovala viac pozornosti. „Pani Perlová ti spraví čokoľvek, na čo máš chuť! Stačí jej len povedať.“

„Ale ja ich chcem urobiť tak, ako sme to robili predtým,“ zafňukala Maurice tvrdohlavo a takmer sa rozplakala. Otec si zúfalo povzdychol, preto som sa záchranársky pohla k nemu a zobrala si malú na ruky. Kašeľ mi silou vôle uviazol v hrdle.  

„Poď, Maurice. Pôjdeme sa umyť a potom spolu spravíme dole raňajky tak, ako sme to robievali, dobre?“ navrhla som priškrteným hlasom a keď ospalo prikývla, usmiala som sa na otca. S vďačným výrazom mi opätoval úsmev a vrátil sa naspäť do svojej pracovne, kde ho čakal minister s nedoriešenými záležitosťami.

Bolo ťažké presťahovať sa do nového domu, v ktorom bolo všetko vaše a zároveň nebolo. Deti britského premiéra mohli využívať všetko, čo dom ponúkal – mali k dispozícii celý rad ľudí, ktorí sa starali o ich bezpečie a pohodlie. No nevedeli sme si na to zvyknúť, hlavne najmladší člen rodiny. Preto bolo najlepšie, ak sme s Maurice trávili každú chvíľu, aj keď sme napríklad prekonávali záchvat kašľa alebo zápal pľúc. 

Vybrala som sa s ňou do svojej veľkej mramorovej kúpeľne, v ktorej ešte bolo cítiť vôňu farby na stenu a dezinfekčných prípravkov. Len prednedávnom som si ju sama namaľovala bordovou farbou. Každá spálňa v dome mala vlastnú kúpeľňu, dokonale zariadenú podľa želania. Ja som si svoju zariadila podľa vlastného gusta. Nikomu som nedovolila, aby mi čo i len siahol na veci. Dizajnérom som dôrazne zakázala vstup nielen do kúpeľne, ale aj do izby, ktorá ešte stále pripomínala dokonalú hotelovú izbu, aj keď moje veci už boli rozhádzané na každom kúsku priestoru.

Maurice som posadila na okraj veľkej vani a na malú chvíľku som sa otočila k zrkadlu, aby som s tlmeným pokašliavaním vybrala jej zubnú kefku a zubnú pastu. Tá malá chvíľka stačila na to, aby sa dvere otvorili a v nich sa objavil náš veľký brat Vic, ktorý obýval ďalšiu izbu v dome. Spální na poschodí bolo dokopy päť.

„Dobré ránko, sestričky!“ zazubil sa na nás a hneď postrapatil malej vlasy na hlave, aby ju rozosmial. Maurice sa začala zvonivo smiať a jej smutná tvárička hneď nabrala svieži odtieň. Chrapľavo som si odkašľala a usmiala sa na brata. „Čo tak skoro hore?“

„Ocko ma zobudil,“ mykla som plecami a podala Maurice zubnú kefku. Vic ju naučene zobral na ruky, oprel o svoju nahú hruď a začal si aj on umývať zuby, pretože Maurice robila všetko podľa neho a keď si neumýval zuby Vic, neumývala si zuby ani ona.

Aj keď mala každá izba svoju vlastnú kúpeľňu, každé ráno sa vždy všetci stretli u mňa.

„Nemal by si chodiť po chodbách takto oblečený. Môže ťa niekto vidieť,“ poznamenala som s plnou pusou pasty a okom mrkla na jeho nahú hruď. Mal čo ukazovať, trávil v našej posilňovni s otcom takmer každú voľnú chvíľku, no nebolo vhodné promenádovať sa po dome len v teplákoch.

„Ty máš čo hovoriť, sestrička!“ uškrnul sa na mňa šibalsky, tak som radšej stíchla. Porazene som sa zasmiala, až som sa skoro zadrhla zubnou pastou a potom som pokračovala v rannej očiste s nimi.

Ranná idylka.

Ráno sa u Chamberlainovej rodiny vždy začínalo harmonicky. Bolo jedno, či sme trávili prázdniny u prominentnej babky v Aspene alebo u grinpisáckej tety v americkom Tennessee, alebo u otcovho brata v Škótsku. Rána boli vždy dokonalé, veľa sme sa smiali, vtipkovali a vždy jedli to, čo sme mali radi. Nezmenila to ani nová adresa.

Až neskôr, keď sa otec vracal z práce vystresovaný a unavený. Keď som sa vracala zo školy nabrúsená a bojovo naladená alebo keď sa Vic vrátil z niekoľko dňovej pracovnej cesty vyčerpaný a neschopný života. Vtedy, keď nikto nemal chuť stráviť čo i len chvíľku s najmladším hyperaktívnym členom Chamberlainovej rodiny, harmónia prestala fungovať.

Ale naše rána sa nikdy nedali ničím pokaziť. Ani skorým vstávaním, ani neskorými raňajkami, či meškaním do práce. Možno preto, že sme všetci boli až príliš ospalí na hádky.

Každé ráno som sa s úsmevom starala o svoju sestru, dôkladne ju umyla a obliekla do krásnych šiat hodných jej veku. Vyžívala som sa v jej obliekaní, rada som jej kupovala šatočky, podkolienky žiarivých farieb alebo farebné gumičky s veselými postavičkami. Aj keď bola Maurice častokrát lenivá v tom, aby sa obliekla, už som ju vedela rýchlo presvedčiť a rýchlo tak dostať do kuchyne na raňajky.

Dnes bola oblečená veľmi rýchlo, čomu sa všetci čudovali a dobehla do kuchyne na prvom poschodí ako prvá. Vydýchane som za ňou bežala a potom sa v kuchyni nahlas rozkašľala.

Kuchyňa bola jedným z mála miestností v dome, ktorá nebola preplnená ľuďmi, častokrát cudzími. Budova, v ktorej sme bývali, mala dve veľké poschodia, ktoré zaberali neuveriteľne veľa priestoru. Najvyššie poschodie bolo súkromné, vybudované pre spálne a premiérovú pracovňu, zatiaľ čo prvé poschodie predstavovalo kuchyňu, obývačku, posilňovňu a ešte pár miestností, kam som veľmi nechodila. Prízemie bolo vždy zaplnené ľuďmi, ktorí spolupracovali s otcom – napríklad jeho mladá príťažlivá sekretárka Rose, ochrankári Gustáv a Nikolaj, ženy pri faxe, žena pri kopírke, administratívne pracovníčky, upratovačky, ktoré neustále pobehovali s metlou v rukách, starý komorník Felipe, počernejší šofér Bo a mnoho iných ľudí, ktorých nikto nemusel poznať. Maurice sa všetkých tých ľudí bála, jedine Rose púšťala do svojho osobného priestoru, takže otcova sekretárka niekedy predstavovala aj funkciu opatrovateľky.

Pani Perlová, jediná kuchárka v dome, sa na nás usmiala hneď, ako sme vstúpili do kuchyne. V miestnosti voňala úžasná vôňa kávy, vajíčok a hrianok. Maurice hneď vyskočila na jednu barovú stoličku a začala sa hrať s ovocím, ktoré bolo dôkladne uložené v miske na kuchynskej linke.

„Dobré ráno, Ann!“ pozdravila som pani Perlovú po záchvate kašľu a vtisla jej malý božtek na líce. Mala som ju výnimočne rada, milovala som jej humor a veštecké schopnosti.

„Dobré ránko, zajačik! Ako si sa vyspala? Ste tu skoro, takže ťa pravdepodobne zase nejaký naničhodník zobudil. Tipujem to na otecka,“ usmiala sa významne a hneď predo mňa položila šálku kávy s mliekom. Pousmiala som sa, viac nebolo treba. Starostlivo som štuchla do Maurice, aby sa bezpečnejšie posadila a až potom som sa napila zo šálky kávy.

„Mhm, takže to by chcelo poriadnu dávku studeného šalátu do školy, čo na to povieš? Pridáme ti tam čerstvé olivy, baklažán, uhorky a nezabudneme ani na niečo červené,“ navrhla pani Perlová a už z chladničky vyberala zeleninu na šalát. Nechodila som do školskej jedálne na obedy, stravovala som sa zdravo a okrem toho, bola som zarytá vegetariánka. Neznášala som mäso, keby som mohla, zakázala by som zabíjanie zvierat za účelom potravy. Milovala som svoju tetu v Tenneesee, ktorá pestovala len BIO potraviny a bola takisto vegetariánka. To som asi zdedila po maminej strane rodiny, mama tiež veľmi nejedla mäso.

Keď pani Perlová všetku zeleninu povykladala na linku, podišla som k nej a začala si všetko šikovne krájať do plastovej nádobky.

„A ty, zlatíčko? Čo ti pripravíme na raňajky?“ prihovorila sa k Maurice a v jednej ruke nadvihla tanier s ovocnými kúskami a v druhej krabicu s ovsenými vločkami. Maurice sa len chvíľku rozhodovala, zoskočila zo stoličky a už si sama chystala vločky s mliekom tak, aby narobila čo najväčší neporiadok okolo seba. Všetci sme sa na nej smiali.

Vic prišiel do kuchyne krátko po nás, kompletne oblečený v čiernom obleku a drahých lakovkách. Vtisol pani Perlovej taký istý bozk na líce ako ja a nechal sa obsluhovať, akoby bol kráľ celého sveta. Pritom dospelácky čítal dnešné noviny s hlavným titulkom: Anglický premiér sa nechce vzdať svojho zákona! a pil rannú kávičku.

Snažila som sa pani Perlovej pomáhať, no ona mala pod palcom celý chod kuchyne. Všetko rýchlo robila, krájala a ešte stihla aj viesť konverzáciu. Bola to obdivuhodná žena.

A niekedy vtedy, keď už Maurice bola hotová so svojimi vločkami, vošiel do kuchyne nevyspatý otec a jeho asistentka Rose oblečená v tesných zelených šatoch, ktoré svietili na tri kilometre a na nohách mala vysokánske ihličky pastelovej zelenej farby. Vyzerala krásne, oveľa krajšie na to, aby robila len sekretárku. Mohla byť modelka, no mala dostatok inteligencie na to, aby si našla kvalitnejšiu prácu.

„Dobré ránko, Chamberlainovci,“ usmial sa otec veselo a sadol si na stoličku vedľa Maurice, ktorá popod Vicovu ruku čítala noviny, aj keď nevedela čítať. „Ako ste sa vyspali, pani Perlová?“

„Ako vo sne, pán premiér!“ usmiala sa na neho a nad jej oslovením všetci pretočili očami. Vyžívala sa v tom oslovení. „Stihla som všetko, čo som chcela. Vyprevadila som syna na letisko, pripravila som manželovi raňajky a už o piatej som stepovala v dome s mrkvou v ruke. Mimochodom, dnes na obed pripravujem polievku Minestrone.“

„Ste šikovná,“ zasmial sa otec a zobral si kávu, ktorú mu podala Rose.

„A vy, Rose? Ako sa máte?“ obrátila sa pani Perlová na asistentku, ktorá dnes aj napriek krásnym šatom vyzerala mierne skleslo. Stála vedľa mňa a vo svojom hrubom diári si niečo impulzívne škrtala. Nahla som sa k nej, no jej pravopis som nerozoznala.

„Rozbilo sa mi auto, keď som sem išla, takže som meškala kvalitnú polhodinu. Dnes nič nestíham,“ vzdychla si a uchlipla si z kávy. Potom si niečo ťukla do extra moderného mobilu, napísala poznámku do diáru a mrkla na mňa. „Robin, Duncan ťa už čaká dole, tak keď sa naraňajkujete, vezmite Maurice do škôlky. Ušetrilo by mi to čas, tvoj otec sa potrebuje vyspať! Ledva drží tú kávovú šálku,“ hovorila diktátorským hlasom spojeným so srdečnosťou, čo bola nesmierne vzácna kombinácia a na konci svojho rozkazu vrhala na otca škaredé pohľady. Robilo jej nesmierny problém dostať otca do postele vtedy, keď má a jej pracovná doba kvôli tomu častokrát končila okolo jednej v noci. 

„Dobre,“ usmiala som sa a začala sa baliť.

„Vic? Tvoje auto už tiež čaká dole na hlavnej ulici, kufre máš odnesené,“ presunula svoj pohľad na brata a ten zľahka prikývol. „Let ti ide o polhodinu, vo Francúzsku ťa bude čakať osobný šofér Julian (žulián), ktorý ťa bude všade voziť. A hotel máš zarezervovaný.“

„Ďakujem, si skvelá, Rose!“

Rose sa len usmiala, znova si uchlipla z kávy a pozrela do diáru, kde mala všetko poznačené do najmenších detailov. Prezerala si dnešný deň a zamyslene ťukala umelými nechtami po kuchynskej linke. Pani Perlová ju s úsmevom sledovala, pripravená kedykoľvek doliať kávu.

„Dnes ma nečakajte,“ zašomrala som zaujato, keď som si spopod stola vyberala malú sklenenú fľašku na džús. Každé ráno Rose hovorila, čo všetko dnes treba urobiť, takže som dobrovoľne pridala informácie do éteru. „Mám hodinu klavíru a potom idem na letisko!“

„Dúfam, že ideš s Duncanom,“ poznamenal otec prísne, hneď som bezmyšlienkovite prikývla.

„Ona s ním nejde, on ide s ňou,“ zamumlala Rose naučene, na čo som sa musela uškrnúť. Túto frázu som toľkokrát opakovala, že to už každý poznal naspamäť. Zo začiatku som totiž mala problém zvyknúť si na osobného strážcu. Otec sa pobavene zasmial a zobral si od Vica noviny.

„Dobre, najvyšší čas odísť,“ zvolal Vic a začal sa lúčiť, všetkým naokolo vlepil bozk na líce a otca chlapsky objal. Mal byť preč niekoľko dní, aby sa vo Francúzsku stretol so známym luxemburským ministrom zahraničných vecí Jeanom Asselbornom.

„Prosím ťa, dávaj si na letisku pozor. Vieš, kto si a kto všetko ťa môže využiť,“ šepol mi do ucha, keď ma objímal a potom mi starostlivo pohladil vlasy. Nečakal na odpoveď, môj úsmev mu odpovedal.

„Dávaj si pozor, Vic!“ zavolal za ním otec a potom sa otočil na Rose. „Dokedy tam bude?“

„Niekoľko dní,“ odpovedala som mu namiesto nej a prehodila si tašku cez plece. „Ideme aj my. Maurice, choď si zobrať batôžtek. Počkám ťa pri schodoch,“ usmiala som sa na sestru, ktorá sa hneď spamätala, dala otcovi pusu na líce a rozbehla sa do svojej izby na poschodí ako malé hyperaktívne šidlo.

„Naspäť po ňu pôjdeme my,“ poznamenal otec a ja som prikývla, rýchlo si odkašľala, aby ma nezačalo drhnúť. Všetkých som objala, Rose zaželala pevné nervy a odišla som na chodbu, kde som počkala pri schodoch, z ktorých už letela Maurice dole.

„Pomaly, Maurice. Nieže sa potkneš,“ pohrešila som ju, ale aj tak nespomalila. Potom sme schodmi prešli na prízemie, kde už bolo plno ľudí, ktorí sa na nás priateľsky usmievali. Ja som však poznala asi len niektorých, ktorí tu pracovali stálo – administratívne pracovníčky sa neustále menili. Komorník Felipe k nám hneď prišiel aj s kabátmi, aby sme sa nezdržovali. Určite mu už Rose dala dopredu vedieť, že odchádzame.

„Dobré ránko, Felipe. Dnes je tu opäť rušno,“ povzdychla som si a začala obliekať Maurice, ktorá veľkými lesklými očami pochybovačne skúmala ľudí okolo seba. Felipe jej podal lízatko, bol veľmi dobrý. Bol starý, manželka mu už zomrela a on celý svoj voľný čas trávil tu. Do dôchodku ho ešte nikto neposielal, sám si o to žiadal. A otec ho mal rád.

„Ako vždy, slečna!“ usmial sa a okolo očí sa mu spravili vrásky. „Zavolám vám Duncana?“

„Áno, prosím!“ usmiala som sa na neho a ďalej sa venovala Maurice. Obliekla som jej hrubý kabát, čiapku, rukavice, obula jej čižmy a dôkladne si ju prezrela, či ešte niečo nemá zateplené. Hrubý šál som jej omotala okolo krku tak, aby zakryl aj jej ústa. No ona si ho dávala stále dole, pretože lízala lízatko.

Potom som sa sama obliekla, nevšímajúc si ostatných ľudí, ktorí ma zvedavo pozorovali a v mysli som si opakovala dnešné učivo z geografie. Mala som svoj osobitný štýl obliekania, ktorý ostatní veľmi neschvaľovali, ale kvôli nim som sa neobliekala – obliekala som sa pre seba.

„Zase ideme dnes šokovať všetkých naokolo tvojím oblečením?“ podišiel k nám mladý muž, o niečo starší od Vica, ktorý bol mojím osobným strážcom. Nesmela som sa bez neho pohnúť čo i len na krok, občas strážil aj Maurice, no ona mala vlastného bodyguarda.

„Ahoj, Duncan!“ usmiala som sa na neho a vrátila mu jeho rannú poznámku. „Zase ideme každého naokolo šokovať tvojím strniskom?“

Duncan sa zasmial a jeho smiech mu veľmi pristal. Bol to chlap ako hora, vytrénovaný a vo svojom rade všeobecne uznávaný. A i príťažlivý. Zbalil dokonca Rose, boli manželmi od minulého roka a bol to dosť výhodný sobáš, keďže obaja trávili väčšinu času v práci. Rovnakej.

„Vraj sa vám pokazilo auto,“ zaškerila som sa, keď som si obmotávala okolo krku zelený šál tak pevne, že mi zadŕžal kašeľ v hrdle a aby mi k pokožke neprenikol ani náznak zimy. Duncan už bol oblečený, chytil Maurice za ruku a do ucha si nastrčil slúchadlo, ktoré slúžilo na komunikáciu s ostatnými strážcami.

„Áno, Rose proste nevie šoférovať,“ mrkol na mňa lišiacky a zohol sa k Maurice. Začal jej hovoriť, čo všetko bude vonku za dverami a že sa nemusí ničoho báť. Otec to vyžadoval od každého, kto ide s Maurice von z budovy. Bol to jeden z mála príkazov, ktoré otec zaviedol. „Maurice, teraz pôjdeme opäť von, ako každý deň. Vonku budú tí istí páni, ktorí vždy a tých sa nemusíš báť. Proste si ich nevšímaj a ak chceš, môžeš sa na nich milo usmievať. Potešíš ich!“

„Pôjdeme dnes chrobákom, ten sa ti páči, však?“ pridala som sa k nemu a Maurice nás hltala svojimi veľkými očami ako kreslený film. Prikyvovala, vystrela ku mne ruky, aby som ju zobrala do náručia. Povzdychla som si, ale zobrala ju na ruky.

„Môžeme?“ spýtal sa Duncan s rukou na kľučke vchodových dverí a ja som prikývla. Otvoril ich a hneď nás oslepilo ranné mrazivé slnko a chlad nám dal poriadnu facku. Maurice zažmúrila a potom doširoka otvorila oči.

Na ulici pred domom, čo som dovidela, nikto nebol, len dvaja muži v čiernych oblekoch, ktorí boli členmi osobnej ochranky premiéra a dávali pozor na všetky vonkajšie podnety. Ale tam, kde Downing street oddeľovala čierna brána od zvyšného Westminsteru (pozn. aut. – Westminster je štvrť Londýna), bolo viac ľudí, viac členov ochranky. Tam sme nanešťastie kráčali.

Keď sme vyšli z domu, ochranka zaujala svoje pozície a keď sme podišli rýchlym krokom k bráne, zvedavých novinárov a ochromených turistov sa snažili držať čo najviac na uzde. Nikto sa však k nám nechcel dostať, všetci boli kľudní a slušní, najmä turisti, ktorí si nás len nevinne fotili. Boli nadšení, že nás vidia a vďaka nim som sa cítila ako celebrita. Tentoraz ani novinári nemali svoje zvyčajné otázky. Možno však bolo len skoré ráno, väčšinou mediálny šum nastával poobede alebo v deň, keď sa niečo zomlelo.

Usmiala som sa na strážnikov, ktorí strávili takmer celý svoj život pri tejto bráne a pozdravila som ich. Ľutovala som ich, no oni svoju prácu brali s takým nasadením, že som ich skôr obdivovala. Duncan ich pozdravil všetkých po mene a viedol nás k malému modrému chrobáku (pozn. aut. – chrobák je pomenovanie staršieho anglického auta), ktoré priviezol šofér Bo pred chvíľou z garáže.

Keď som ho zbadala, srdce mi radostne poskočilo. V taške som si nahmatala kľúče a zvesela nimi zaštrngotala pred Mauriciným nosom.

V chrobáku bolo útulne, čisto a hlavne teplo. Jeho majiteľ ho pravidelne čistil a umýval, staral sa o neho ako o niečo sväté. Preto som sa čudovala, keď mi ho požičal na dni, keď sa on bude opaľovať na slnečnej pláži v brazílskom Rio de Janeiro.

Duncan si sadol na zadné sedadlo, skrčil sa do nepohodlnej polohy a vedľa seba posadil vytešenú Maurice. Dalo mu veľa práce, kým ju zapásal a kým sa posadil tak, aby prežil jazdu. Ja som šoférovala, len ja som mala dovolené šoférovať toto malé stvorenie – to sa Duncanovi ani náhodou nepáčilo, no zakázala som mu vyjadrovať sa.

Takmer blažene som zastrčila kľúč od auta do zapaľovania, s neskrývanou jemnosťou naštartovala a tak, aby som chrobáka nepoškodila a nezhasol mi motor pred všetkými tými ľuďmi, som vyšla na frekventovanú cestu v centre Londýna.

ďalší diel

Ďakujem, že ste to prečítali až do konca.

Na môj vkus je to príliš dlhé, ale akosi som sa rozpísala. A to mám nanešťastie vo zvyku. :)

Som veľmi zvedavá, či sa vám to bude páčiť.  Bess

Autor: Bess (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Girl, who moves my world (prológ, 1):