OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Girl, who moves my world (4)

07.09.2013 (17:00) • Bess • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 891×

Kapitola IV: Brighton

Nikdy som nemala silný spánok, vždy ma zobudil aj ten najtichší hluk alebo pohyb. A keď som prespávala u Georga, bola som už zvyknutá na to, že ma budila Louise svojou hlučnou rannou očistou. Louise sa vždy ráno niekam ponáhľala a robila množstvo vecí naraz. Nebrala ohľad na to, že v byte ešte niekto spí, pretože Georgovi to nevadilo. Ten by dokázal zaspať aj počas vojny. Ja však nie.

„George, Louise je už zase hore,“ zabručala som rozospato, keď som precitla z pekného sna o slnečnej dovolenke v Karibiku a opäť som zaregistrovala tečúcu vodu a hlasné búchanie Louisiných náramkov o umývadlo. George sa ospalo pretočil na druhý bok, tvárou ku mne a nie práve najsviežejšie sa na mňa uškrnul.

„Moja mama je úžasný budíček, čo?“

„Momentálne by som ju najradšej zaškrtila,“ vzdychla som si a pričapila si na tvár vankúš, ktorý špeciálne pre mňa George kúpil pred vyše rokom. Nikto ho nepoužíval, len ja. Bol totiž špeciálne pre astmatikov.

„Mama! Môžeš byť po tichšie?“ zakričal bez varovania tak nahlas, že som sa preľaknuto mykla a začala od ľaku kašľať. Vrhla som na neho škaredý pohľad spopod vankúšu a tisla si dlaň k ústam.

„Ospravedlňujem sa, Robin!“ nakukla Louise do izby a anjelsky sa usmiala. Nesprávala sa ako mama, ale ako pubertálna sestra. Dokonca tak aj vďaka svojej genetike a rannému make-upu vyzerala.

„To nič, aj tak už musím ísť do školy,“ zašomrala som rezignovane a odložila svoj vankúš. Veď som sa na ňu nemohla hnevať, aj keď som s ňou mala viac priateľský vzťah ako autoritatívny.

„Požičiam ti svoj sveter! Ako ospravedlnenie!“ navrhla a posadila sa na posteľ. Prehrabla Georgovi vlasy, možno aby vyzerala ako matka.

„Ten biely, poprosím,“ usmiala som sa a rozospato si pretiahla telo. Zasmiala sa a odišla preč hľadať svoj biely sveter. Už som poznala jej šatník naspamäť. Vždy, keď ma zobudila, požičala mi niečo zo svojho šatníka a ak si niečo nového kúpila, vždy mi to nadšene ukázala.

„Aspoň si máš čo obliecť a nemusíš sa trepať do školy v tom, čo včera,“ podotkol George rozumne a ja som na neho opäť vrhla škaredý pohľad. Radšej by som spala dlhšie.

Odrazu začal vyzváňať jeho mobil a ja som sa s hlasným protestom zahrabala pod perinu. Rozosmial sa a načiahol sa k svojej ručnej taške pohodenej pri posteli.

„Áno, Geraldine?“ zdvihol mobil ešte stále s veselým smiechom a Geraldine na druhej strane hovoru ho začala hlasno okrikovať. Pod perinou som si plesla po čele – zabudla som, že sa dnes moja kamarátka chcela uliať zo školy a ísť do Brightonu.

„Dobre, drahá. Všetko vykonám, ty máš na starosti Marka. Prídem po vás o takú hodinku, možno budeme meškať... Dobre, nebudeme meškať!“ povzdychol si pobavene a vypol hovor. Nakukol pod perinu ku mne a zdvihol obočie.

„Brighton?“

„Zabudla som sa ti o tom zmieniť,“ uškrnula som sa a nevinne mrkla očami. Zasmial sa a jedným chvatom odokryl celú perinu.

„Tak sa postav, slečna a bež sa dať do poriadku. Nesmieme meškať, podľa rozkazov Geraldine. Urobím ti zatiaľ raňajky, čo by si si dala?“

„Hrianku,“ zívla som si a zodvihla sa z postele. Znova sa zasmial a ako vychádzal z izby, stretol sa s Louise, ktorá mi už niesla svoj biely sveter. Krásne sa na mňa usmiala, vtisla mi do ruky ešte svoje biele náušnice a s hlasným pozdravom odišla z bytu.

Takmer poslepiačky som prešla do kúpeľne s Georgovým mobilom na uchu a volala Rose, aby som jej dala vedieť, kde som. Vedela od Duncana, že som prespala u Georga, ale neodpustila si dlhú prednášku plnú irónie o tom, ako som jej narušila všetky dohodnuté plány a ako musela poslať troch mužov k tejto bytovke. Potom som dostala k telefónu otca, ktorý ma prísne napomenul, že som mu nedala dopredu vedieť. Nemal kto totiž zobrať Maurice zo škôlky, pretože otec to včera opäť nestihol a Vic bol preč. Mne to však starosti nerobilo, v dome bolo toľko schopných ľudí, že by som sa naozaj čudovala, keby niekto nemal čas vyzdvihnúť moju mladšiu sestru zo škôlky.

Možno len jej pocity mi vytvárali obavy.

Keď som ukončila hovor, dôkladne som sa umyla, vyčistila si zuby svojou vlastnou zubnou kefkou, ktorú som tu mala od nepamäti a pravidelne som si kupovala novú a potom som sa v izbe prezliekla. V Georgovej skrini som mala schované staré džínsy modernej modrej farby, keby nastala taká situácia ako dnes. Georgov byt bol ako môj druhý domov a to nielen ako metaforická fráza.

Mala som veľa času na to, aby som sa mohla vliecť. Z Louisiných šminiek som si vybrala modré očné tiene a hrala sa s farbami až dovtedy, kým som nebola spokojná. Potom som si naniesla na pery tmavý rúž a strčila si ho do vrecka džínsov, keby ho ešte dnes bolo treba použiť. Keď už bola cítiť z kuchyne lákavá vôňa vajíčok, Georgov mobil opäť začal zvoniť. Bezmyšlienkovite som ho zdvihla a ozvala sa zvodným hlasom kvalitnej prostitútky.

„Georgov mobil, prosím?“

„Tu je Dane Jacobe, mohli by ste mi, prosím, zavolať k telefónu Georga?“

„Oh, netykaj mi!“ začala som sa smiať, aj keď som človeka na druhej linke vôbec nepoznala. Slušný tón som rozhodne neočakávala. „Som ešte mladá a krásna, teraz si ma urobil starou a škaredou.“

„Ospravedlňujem sa,“ zasmial sa neznámy. „Kto je na druhej strane?“

Usmiala som sa. „Georgova vynikajúca kamarátka. Neboj sa, hneď ti ho predám!“ povedala som a vyšla z izby.

„Nevadí mi rozprávať sa s tebou. Aké je tvoje meno?“ vyzvedal neznámy, no to som už bola v kuchyni a podávala telefón Georgovi. Ten dotyčného hneď spoznal.

„Dobré ránko, Duncan!“ usmiala som sa na Duncana, ktorý si v mobile kontroloval dnešné aktuality a pil rannú kávu. Vyzeral trošku unavene, asi bol dlho hore, no na mňa sa usmial sviežim úsmevom.

„Aj tebe. Chcete ísť dnes do Brightonu aj napriek tomu, že máš školu a vieš o tom, že ju máš?“ spýtal sa zvedavo a ja som jednoducho prikývla. Vedel, že to myslím vážne, a preto pobavene zakrútil hlavou. „Otcovi to asi nebudem hovoriť...“

„Dozvie sa o tom, neboj sa!“ skrivila som tvár. „Som ostro sledovaná ešte aj profesormi.“

„Dobre teda. Vybavím všetko potrebné, ale Rose o tom poviem,“ postavil sa a odišiel do obývačky, odkiaľ určite volal Rose. Musel sa uistiť, aby o tom vedela ochranka, keby sa niečo stalo. A musel si zaobstarať šoféra, ktorý by ho viezol za nami, lebo nás išlo dosť na to, aby sa nezmestil do auta. Bol však nadšený, že nemusí sedieť v chrobáku – to bolo vidieť.  

Zobrala som si tanier s hriankou a volským okom a sadla si k stolu. Prekrížila som si na stoličke nohy a s chuťou začala jesť. George si ku mne o chvíľu sadol a vyložil si na moje prekrížené nohy vlastné.

„Kto to bol?“ spýtala som sa s plnou pusou.

„Jeden kamarát, s ktorým som nedávno fotil,“ usmial sa a prstom mi frnkol do nosa. Zachichotala som sa, ale skôr nad jeho vetou ako nad jeho gestom. Ešte stále som si nezvykla na to, že môj kamarát príležitostne pracuje aj ako model.

„A čo chcel?“

„Ty si ale zvedavá!“ zvolal a otočil sa k svojmu tanieru. „Ide s nami do Brightonu, ak ti to nevadí. Chcel si dnes niekam vyraziť, tak som ho pozval. Akurát sa zmestí do auta.“

„Budeme v chrobáku dosť napchaní.“

„Nemohol som ho nechať tak.“

„Ja viem,“ usmiala som sa a pohladila ho po strapatých vlasoch. „Si jednoducho dobrý človek.“

„Ale ten dobrý človek ti teraz káže, aby si nerečnila a radšej jedla, lebo tu bude o 5 minút.“

Dane Jacobe bol naozaj veselý človek. Hneď, ako som mu bola predstavená, so mnou začal slušne vtipkovať o našom rannom telefonáte a ja som mu na jeho hru hneď skočila a veselo si ho doberala. George bol rád, že sme si sadli a mohol tak nerušene šoférovať po meste, kde bolo ráno toľko veľa ľudí, ktorí mohli v závale ranného šprintu do roboty skočiť pod auto toľkokrát, že by sa to nedalo spočítať na prstoch rúk..

„Takže, koľko sa vy dvaja poznáte?“ nahla som sa ponad svoju sedačku a s veselým úsmevom si kľakla na kolená. Dane bol na zadnom sedadle jemne skrčený, mal pozoruhodnú výšku, no nezdalo sa, že by mu stiesnený priestor vadil tak ako Duncanovi. Všimla som si, že vysoký človek sa dokáže poriadne vystrieť len na mieste šoféra, čomu som absolútne nechápala. 

„Pár mesiacov. Fotili sme spolu pre Burberry,“ odvetil Dane a krásne sa na mňa usmial. „Tipovala by si ma za modela?“

„Skôr za modelku,“ uškrnula som sa a obaja chlapci sa rozosmiali.

„Takže by som si mal nechávať zarásť bradu, aby bol pohlavný rozdiel viditeľnejší?“ zdvihol obočie a ja som sa nahlas rozosmiala. Radšej som sa otočila naspäť na cestu. Duncanovi som sľúbila, že budem poslušne sedieť na sedadle pripútaná a že nebudem Georga pri šoférovaní rozptyľovať. Otec by ho zabil, keby vedel, že nejdem s ním v aute. Ale až po tom, ako by zistil, že som sa uliala zo školy.

Akurát sme vchádzali do ulice, kde bývali Haytonovci. Už ich každý videl čakať na zasneženej ceste, mrzli a ruky mali zastrčené hlboko vo vreckách. A hádali sa. Ako vždy.

„Oh, kde ste toľko trčali?!“ vyprskla na nás hneď Geraldine a vliezla na zadné sedadlá k Danovi. Keď si ho všimla, hnev zmizol. Nepatrne sa na neho usmiala a vystrela k nemu ruku. „Som Geraldine Haytonová, fešák. Zapamätaj si to, lebo to dnes viackrát nebudem opakovať.“

„A ja som jej brat Mark,“ predstavil sa aj Mark, keď nastúpil z druhej strany do auta a veselo mu podal ruku. Na zadné sedadlá sa len tak-tak zmestili. Aj Dane sa predstavil a oni dvaja hneď vedeli, kto to je. Predsa len, Geraldine rada surfovala po internete.

„Takže ste s nami zbalili herca? Tomu sa hovorí úspech,“ podotkla Geraldine a začala si vyzliekať kabát, pričom všetkých okolo seba dobila. V chrobákovi bolo teplo, kúrilo sa. Ja som mala kabát už dávno vyzlečený.

„Nie, ja to zahrňujem do výhod, ktoré nadobúdam, keď sa kamarátim s kapelou,“ usmiala som sa na ňu a opäť sa nahla cez sedadlo. George sa už pohol a kútikom oka dával pozor aj na dianie v aute. „Tak, aký je plán? Čo si vymyslela?“

„Pôjdeme najprv na pláž, poprechádzame sa a potom pôjdeme na obed do tej tvojej slávnej mystickej reštaurácie. Vtedy prevezmeš velenie na chvíľu ty,“ hovorila a očami prechádzala po všetkých zúčastnených ako učiteľka. „Potom pôjdeme do toho vychýreného pubu, dáme si pár pív a na internete som našla, že v týchto dňoch je v Brightone výstava pop-artu, mohli by sme sa na ňu zájsť pozrieť, čo vy na to?“

„Súhlasím,“ zdvihli naraz ruky všetci v aute, ktorí vedeli oceniť kvalitné umenie. Nanešťastie, bola som to len ja a Mark. Všetci sa zasmiali a ja som sa opäť otočila na sedadle.

Všetci sa spolu začali baviť hneď, ako sme vyšli z Londýna na diaľnicu smerujúcu do Brightonu. Rozprávali sme sa o našich spomienkach na mesto, každý v Brightone aspoň raz v živote bol. Geraldine s Markom tam chodili ako malí, keď navštevovali Anglicko vtedy ešte s francúzskym občianstvom. Nechodili do Londýna, chodili na kamenistú pláž v Brightone, pretože to bolo bližšie. Ja som nikdy nevynechala výlet, keď otec chcel navštíviť svoje rodné mesto. Áno, pán Chamberlain nevyrastal v Londýne, ale v Brightone aj so svojím bratom a mladšou sestrou. George? Ten tam vystupoval spolu s kapelou pomerne často, niekedy aj dvakrát za mesiac, pretože tam mali dosť veľký fanklub a miestny bar im vždy poskytoval kvalitnú spoluprácu. Dane zase precestoval mnoho miest so svojím povolaním herca a modela, vedel o všetkom všetko a všade bol. Bol veľký cestovateľ, bolo to na ňom dokonca aj vidieť.

Takže do Brightonu sa každý rád vracal.

Chvíľu v aute som si vyplnila po svojom. Tak, aby som Georgovi neprekážala, som si vyložila na jeho stehná nohy a oprela si hlavu o studené sklo svojho okna. Sedela som dosť nebezpečne, keby sme havarovali, určite by som mala najväčšie zlomeniny, ak by som vôbec prežila. Duncan by ma prerazil, keby ma videl. No na túto polohu sme boli s Georgom zvyknutí, dokázala som si všade poriadne skrčiť alebo vykrútiť telo. George sa na mňa len usmial a ďalej sa pozeral pred seba. Bral šoférovanie veľmi vážne, hlavne ak mal premiérovu dcéru v aute.

Skrčila som si jedno koleno a oprela si oň svoj veľký skicár plný kresieb, ktoré videl len on alebo Maurice. Všade som si skicár brala so sebou. Uhlíkom, ktorého som mala vždy dosť, som začala na čistý papier čmárať nesúmerne čiary, ktoré len mne dávali zmysel. Očkom som sa pozerala po Georgovom profile, sem-tam sa zapojila do Danovej spovede, keď ho Geraldine mučila svojimi zvedavými a nikdy sa nekončiacimi otázkami. 

Po hodine krátkej cesty George zaparkoval chrobáka na najbližšom parkovisku k pláži v Brightone. Bolo takmer prázdne, o takomto čase boli všetci v práci, v škole alebo doma. Snežilo, oceán nebol takmer vidieť. Všetci ľudia z chrobáka vyliezli von takmer okamžite, aj hodinová cesta dala našim kĺbom poriadne zabrať. Všetci sme sa museli poriadne ponaťahovať, aspoň tí, čo sedeli vzadu. Ja s Georgom sme sa na nich veselo smiali a doberali si ich.

„Čo si nakreslila v aute? Je to dokončené?“ opýtal sa ma, keď sme sa vybrali na pláž a zostali sme trošku pozadu, aby sme počkali na Duncana v ďalšom aute, ktoré išlo celý čas za nami.  

„Mhm,“ zabručala som a vytiahla svoj skicár z jeho tašky. Pretočila som stránky na svoju dnešnú kresbu a ukázala mu ju. Jeho tvár sa nežne rozjasnila.

„Je to krásne, Robin. Ale prečo vždy kreslíš mňa?“ pozrel sa na mňa. Musel si kresbu pozrieť detailnejšie, len ja som ho vždy dokázala zachytiť tak reálne. Ešte aj s jeho jemným úsmevom, keď bol nad niečím sústredený.

„Nekreslím len teba,“ pretočila som očami. „Kreslím ľudí, ktorých mám rada. V tomto skicári mám milión sestriných podobizní, nehovoriac o Geraldine alebo Lori. Si tam aj ty, ale musíš uznať, že Maurice tam má viac miesta.“

„To je pravda,“ usmial sa, keď si pretočil páč stránok dozadu. „Kreslíš nádherne, povedal som ti to už?“

„Hovoríš mi to stále,“ zasmiala som sa a chytila ho pod pazuchu. George mi vlepil malú pusu do vlasov, ale za cesty na pláž si ďalej prezeral moje kresby. Nevadilo mi to, on si ich mohol pozerať. Už sme videli Duncana a jeho šoféra, ktorý sa volal Bo, ako nás nasledujú pešky.

„A kde je vlastne Lori? Nechcela ísť s nami?“ spýtal sa odrazu, keď svoj pohľad zabodol do červenovlasého dievčaťa načrtnutého na papieri spolu s Geraldine.

„Nezmestila by sa do auta...“

Odvrátila som zrak a George sa ďalej nepýtal, pochopil, že medzi nami nie je všetko v poriadku. Často sme sa hádali, no nie tak, aby sme sa spolu nerozprávali viac ako hodinu. Vždy jedna prišla a ospravedlnila sa, bolo jedno ktorá - vtedy už bolo všetko odpustené. Teraz sme sa však nehádali, tak kto sa má ísť za čo ospravedlniť?

Pozrela som na svojich kamarátov, konkrétne na súrodencov Haytonových, ktorí svojimi otázkami ešte stále otravovali Dana. Duo špekulantov a vyšetrovateľov.

„Myslím, že by sme mali zachrániť Dana,“ navrhla som Georgovi, ten sa hneď pozrel pred seba a uškrnul sa. Založil skicár do svojej tašky a zakričal na ostatných. „Nepočkáte na nás, ľudia?“

Vtedy sa Dane vďačne usmial a už sa snažil zostať v jeho prítomnosti. Predsa len, bol jediný, koho poznal. Radšej sme si vymenili miesta, chytila som za ruku Geraldine a kráčala s ňou popredu.

Keď sme sa dostali na kamenistú pláž, kráčali sme blízko popri vode a s úžasom sa pozerali na ďaleké vlny. Breh bol zamrznutý aj s malou časťou vody. Chlapci preberali vážnejšie témy, takmer politické a vlny mora ich nezaujímali.

V hlave sa mi miesili rôzne obrazce, plno obrazcov, ktoré by som dokázala dať v sekunde na papier. V duchu som si hovorila, akými farbami by som všetko vymaľovala, čo by som vytieňovala a ktorým smerom by som nakreslila jas slnka odrážajúci sa od zamrznutého oceána. Mark nebol klasický umelec dušou i telom ako ja, venoval sa radšej počítačovej grafike a všetko, čo nakreslil, vedel previesť do grafickej podoby. To ho väčšmi bavilo. Preto som nemala komu povedať o svojich pocitoch, Geraldine by ma nepochopila a aj keď by sa George snažil, ani on by mi nerozumel. Preto som na sekundu osmutnela.

A vnímavá Geraldine si ihneď všimla môj smutný pohľad smerujúci na morskú hladinu.

„Čo sa stalo, Robin? Je ti ľúto, že si nemôžeš ísť zaplávať? Ale tu sa ani v lete ľudia nekúpu,“ stisla mi ruku a prihovorila sa mi hlasom jemnejším, ako keď sa matka prihovára svojmu malému dieťaťu. Niekedy starosť o kamaráta je väčšia, ako starosť o vlastnú rodinu.

„Nie, nie,“ pozrela som sa na ňu a behom sekundy vyjasnila svoju skrivenú tvár. Bola som majster v usmievaní sa a v optimizme. Aj keď mi srdce plakalo, vždy som vyčnievala radosťou a veselým úsmevom. Aj teraz som sa rozosmiala. „Nechcem sa ísť kúpať, Ger.  Veď by som zomrela...“

„Tak sa netvár tak smutne... Alebo si len rozmýšľala?“

„Áno, len som rozmýšľala!“ prikývla som a usmiala sa. Dala som svojej kamarátke vďačnú pusu na líce a potom sa obrátila na chlapcov. Potrebovala som zamestnať svoju myseľ a aký spôsob by bol lepší, ak nezamestnať aj svojich kamarátov?

„HEJ, chalani!“ zvolala som nahlas a šibalsky sa usmiala. „Stavím sa s vami o 5 libier, že my dve budeme na móle skorej ako vy!“

Geraldine sa na mňa pobavene pozrela a už sa pomaly pripravovala na beh. Chalani sa rozosmiali a viac viditeľnejších signálov nebolo treba, všetci sme sa rozbehli k neďalekému mólu, ktorý bol vzdialený minimálne kilometer pomalej chôdze. Samozrejme, že chalani boli rýchlejší a dobehli na mólo skorej.

„Bože, toto ma zabilo,“ vzdychala Geraldine na móle a držala sa za brucho, akoby jej mali vyletieť všetky brušné orgány z tela. Chalani sa oduševnene smiali, ale ja som sa necítila zahanbená. Dobehla som na mólo ako tretia, tesne po Georgovi a Danovi a zatienila tak Markovu telesnú zdatnosť.

„Si šikovná,“ usmial sa na mňa Dane svojím elegantným úsmevom a ja som sa zadychčane zasmiala. Tento beh nebol dobrý nápad. Studený vzduch neurobil mojim pľúcam po zápale dobre. Veľmi som sa premáhala, aby som potlačila hurónsky kašeľ.  

„Ty si šikovnejší. Máš u mňa5 libier,“ vyhlásila som a očami hľadala Duncana, ktorý nenápadným klusom bežal k nám. Ľutovala som ho, no teraz som potrebovala svoj inhalátor. Prečo ho v poslednom čase nosil Duncan a nie ja? Veď ja som bola astmatička, nie on!

„Nechaj si ich. Tebe pomôžu viac ako mne,“ usmial sa a podal mi ruku. Ostatní už boli dávno na druhom konci móla, nasledovali rozčúlenú Geraldine a opierali sa tam o zábradlie. Chytila som Dana za dlaň, asi si všimol moje ťažké dýchanie a zobral ma pod pazuchu. Vysilene som sa o neho oprela a poprosila ho, či by sme nemohli počkať na Duncana.

„Asi je výhodné, keď má človek osobného strážcu,“ podotkol a nežne sa na mňa usmial. Opatrne som si odkašľala a mrkla na neho.

„Ty nejakého nemáš, keď si taký slávny herec?“ zachrapčala som. 

„Len na premiérach v Amerike, v Anglicku ho nepotrebujem.“

„Tak to máš fajn,“ zamumlala som a keď ku mne Duncan podišiel, natiahla som k nemu ruky ako malé dieťa. Vtom som sa naplno rozkašľala, až ma bolel hrudník. Môj kašeľ však nebol obyčajný, znázorňoval čistý príklad chorého človeka.  

„Potrebuje inhalátor,“ vysvetlil Dane a pobúchal ma po chrbte. Duncan chápavo prikývol a siahol do svojho vrecka. Podal mi malú bielu vecičku a dozrel na to, aby som ho poriadne použila. Nosil ho všade odo dňa, keď doktor priznal svoje obavy o mojom nevyliečenom zápale. Nevyužívala som ho už dlho, astma bola na chvíľku potlačená, ale po chorobe som ho často využívala.

Očkom som stále sledovala svojich spoločníkov a z celých pľúc dýchala, akoby mi išlo o život. Cítila som sa trápne, že som takto zlyhala. Keď som skončila, celá som očervenela. Nie od zimy. Podala som inhalátor Duncanovi a rýchlo vykročila k ostatným. Dane ma bez slova dobehol a nič nehovoril. Jeho ticho som si vážila.

„No schválne, dovidíte na francúzsku pevninu?“ zvolal nahlas, keď sa aj on oprel o zábradlie ako všetci ostatní a ja som sa nahla vedľa neho, aby som dovidela na vlny pod sebou. Podo mnou bola pozoruhodná výška, až sa mi zatočila hlava.

Preto som nechala všetkých, nech filozofujú a hádajú sa, kto vidí pevninu, podišla som k Georgovi a strčila mu skrehnuté ruky do vreciek. Chcela som sa zohriať. A George si ma pravdepodobne ani nevšimol, len ma automaticky objal.

zhrnutie • ďalší diel

Autor: Bess (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Girl, who moves my world (4):