OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Girl, who moves my world (2)

09.08.2013 (13:00) • Bess • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1174×

Kapitola II: Vraj ma všetci nenávidia.  

Chrobák, ktorý som riadila dosť často od svojich osemnástich, bol nehlučným partnerom na cestách aj napriek svojmu vysokému veku. Človek by povedal, že taký stroj s hrdzavými blatníkmi a prasknutým spätným zrkadlom na mieste spolujazdca, nepatrí na cesty, tobôž nie na londýnske. Ale všetci sa mýlili, tento chrobák zvládol aj dlhé trate do severského Škótska.

Cesta mi vďaka londýnskej doprave trvala o niečo dlhšie, ako som si myslela, a preto som dorazila do školy s trojminútovým meškaním. Maurice som doviedla do londýnskej škôlky až priamo do triedy a počkala, kým nepríde aj jej bodyguard Bob, ktorý išiel za mnou celú cestu v druhom aute – v čiernom obrnenom mercedese najnovšej značky a s priestorom, v ktorom by sa dali organizovať narodeninové oslavy. Ak som sa nevozila v chrobáku, vozilo ma toto.

Ak som mala o niekoho starosť, tak to bolo o mladšiu sestru, preto som sa ubezpečovala, či je v škôlke a či sú pri nej dotyční ľudia. Potom som s Duncanom vedľa seba šoférovala o trošku akčnejšie ako predtým, čo ho dosť rozptyľovalo a kŕčovito sa držal sedadla akoby mal každú chvíľu umrieť. Zabávala som sa na ňom a môj nedokonalý smiech zmiešaný s kašľom ho rozrušoval ešte viac. Mala som pocit, že keby na nás teraz zaútočili teroristi, asi by som ho musela ja zachraňovať a nie on mňa.  

Aj napriek tomu, že som do školy meškala, na zasneženom parkovisku za školou ma čakala spolužiačka francúzskeho pôvodu, Geraldine. Do Anglicka pricestovala pred štyrmi rokmi, narazili sme do seba v zime, keď sme obe korčuľovali na zimnom provizórnom klzisku uprostred Trafalgarského námestia. Ako ospravedlnenie som ju pozvala na horúcu čokoládu v domnienke, že čokoláda nič nepokazí, no nakoniec sme aj s jej bratom Markom skončili v neďalekom pube nad pohárom piva a chladnej cigaretky. Vtedy ešte otec nebol premiérom a ja som nemusela všade chodiť s Duncanom. Ani som nemusela mať vek na pivo.

„Meškáš,“ poznamenala znudene Geraldine, keď som opatrne vystúpila z chrobáka na cestu a dôkladne ho zamkla. Kabát som si pritisla ku krku a merala každý svoj krok na zasneženej, možno i zamrznutej ceste. Počasie sa behom cesty schladilo, čo pocítil aj Duncan vo svojom provizórnom kabáte. Mala som pocit, že mi chlad rozreže pľúca a všetky dýchacie cesty. Vyfukovala som obláčiky teplej pary.

Pozrela som sa na Geraldine a musela sa usmiať. Bolo to nádherné dievča, navonok pôvabné, nežné a roztomilé. Bola jedna z tých dievčat, na ktoré by ani ten najvyberavejší chlap nepovedal, že je škaredá. Mala hladkú, bezchybnú pleť, ktorá sa milo červenala chladom a črty tváre tak nádherne vytesané, že vyzerala ako socha slávneho umelca.

Sedela na najspodnejšom schodíku veľkého schodiska, ktoré viedlo do krásnej tehlovej školy, ktorá v Londýne stála už desaťročia. Čupela tam v tenkých pančuškách, dlhom svetri a hnedom kabáte, ktorý jej zakrýval celé telo okrem hlavy a nôh. Pri ústach si držala karamelovú cigaretu a pomaly vyfukovala nikotínový dym.

„Môže za to londýnska zápcha...“ vysvetlila som na svoju chabú obhajobu a sadla si na studený schodík vedľa nej tak tesne, aby ma jej telesná teplota trošku zahriala. Od tejto chvíle sa Duncan premenil na môj vzdialený tieň. Mal ma za úlohu strážiť, nie držať sa ako kliešť. Bola som šťastná, že o ňom väčšinu času ani neviem – mal však so mnou dohodu, že ak by sa hocičo dialo, vždy musel byť na dohľad. Takže ak by som sa hocikde obzrela, vždy by som ho našla. „Alebo fakt, že som sa vôbec nesnažila ponáhľať. Dokonca som aj s Maurice hodnú chvíľu čakala v škôlke.“ 

„To si celá ty,“ uškrnula sa Geraldine a objala ma okolo ramien, pretože vytušila, že sa chcem zohriať. Ponúkla mi cigaretu, tak som si z plných pľúc potiahla a vzápätí sa chrapľavo rozkašľala.

„Prečo sedíme vonku? Poďme dnu,“ navrhla s úsmevom a postavila sa. S radosťou som prikývla a rýchlo si vydupala schody k hlavného vchodu, ktorý stál vzadu kvôli parkovisku. Predným vchodom som prechádzala snáď len v prvý deň, keď všetci študenti museli kráčať centrom Londýna k ministerskému parlamentu na znak zahájenia školského roku.

„Ako to vyzerá u vás doma?“ spýtala sa už v budove a po ceste si vyzliekala svoj ozrutánsky kabát. „V správach je tvoj otec vykreslený všelijako...“

„Doma sme všetci v pohode, ale vonku je to iné. Maurice sa bojí novinárov, takže s ňou otec veľmi nevychádza von. Prestal ju voziť do škôlky, čo ma dosť hnevá, pretože to je teraz moja práca,“ hovorila som a dávala si dole rukavice. Kráčali sme prázdnou chodbou smerom do ateliéru, obe sme mali spolu prvú hodinu.

„A Vic?“

„Ten čoraz častejšie dostáva prácu vo Francúzsku, anglickí diplomati v zahraničí mu dávajú čoraz viac zodpovednosti,“ mykla som plecami a zložila si dole čiapku. „A Maurice je v poslednom čase strašne šibnutá. Neviem, či je to tým, že Vic nie je doma alebo že je všade toľko pozornosti, ale je roztržitá a nikde neobsedí. Dokonca nechce chodiť sama ani na hodiny baletu.“

„Možno by ti prospel malý výlet,“ usmiala sa, pohodila dlhými hnedými vlasmi a oči jej šibalsky zaiskrili. Rozopla som si kabát a rozviazala pevne uviazaný šál. Zastavila som sa pred šatňou, ktorú vlastnil náš ročník.

„Počúvam.“

„Čo keby sme sa zajtra uliali zo školy, nasadli do chrobáka a odviezli sa napríklad do Brightonu alebo Bristolu? Môžeš si vybrať,“ usmiala sa zhovievavo, no ja som sa v duchu aj tak zasmiala. Ona si vybrala dve mestá, do ktorých by rada zašla a keď si dnes vyberiem jedno, o pár dní to bude určite to druhé.

Zavesili sme si kabáty a všetky teplé veci na háčiky v šatni. S topánkami som sa neobťažovala, za to Geraldine sa prezula do svojich béžových látkových balerín, o ktorých sa vyjadrovala len v superlatívoch. Neznášala som ich, boli vojenské a volali na všetky strany.

„Briston je ďaleko a Írske more bude v tomto období až zúfalo chladné. A v Brightone som bola nedávno, keď mal otec kampaň,“ povedala som a pritom si šuchorila svoje blonďavé vlasy. V malom zrkadielku, ktoré som si kúpila vo Švajčiarsku, som si skontrolovala make-up.

„No a čo, že si tam bola! A je mi ukradnutá aj teplota Írskeho mora,“ vyprskla sarkasticky a vyšla zo šatne. S pobaveným úsmevom som ju nasledovala, už bolo načase, aby sme sa dostavili na hodinu. Meškali sme sedem minút. Za cesty som si napravovala kraťasy a podkolienky.  

„Chcem tým povedať, že mi je jedno, kam pôjdeme. Tentoraz si vyber ty, ale ber ohľad na chrobáka,“ zobrala som ju za ruku a dala jej na opačnú stranu dlane veľkú pusu. Mrkla na mňa.

„Naznačuješ mi, aby som si vybrala Brighton, však?“

„Je tam krásna reštaurácia neďaleko pláži v mierne mystickom duchu. Môžeme si dať vyveštiť,“ usmiala som sa anjelsky a ona sa nahlas rozosmiala.

Vtedy sme už boli blízko ateliéru. Boli na ňom dokorán otvorené dvere, pretože známy londýnsky maliar, ktorý nás učil, neznášal výpary z temperových farieb, s ktorými sme tento mesiac pracovali. Asi bol na ne alergický, rozumnejší dôvod ma nenapadal. Na Geraldinin smiech reagoval až vtedy, keď sme vkročili dnu. Zdvihol zrak od svojho plátna a zachmúrene na ňu fľochol pohľadom.

„Slečna Haytonová,“ oslovil ju prísne. „Sadnite si na miesto a prestaňte sa rehotať ako stará dievka! Nepristane vám to!“

Maliar Bill bol postarší pán okolo štyridsiatky, ktorý musel učiť na londýnskej umeleckej škole len kvôli tomu, aby vyžil. Jeho diela mu neprinášali veľa peňazí, nebol ktovieako známy v zahraničí, aj keď v Anglicku mal pomerne známe meno. To meno mu však nestačilo na to, aby bol pozývaný na prominentné večierky londýnskej smotánky ako ostatní umelci.

Keď vyhrešil Geraldine, ktorá si so sklopenými ušami a hundraním popod nos sadla na svoje obvyklé miesto pri okne, pozrel sa na mňa. A široko sa usmial.

„Slečna Chamberlainová,“ tleskol nadšene rukami a privolal si ma k sebe dvoma dlhými prstami ako vždy. S úsmevom na perách som sa oprela o jeho stôl. V triede nás bolo sotva desať, z toho nikto nevedel poriadne kresliť a každý si cez hodinu výtvarnej robil niečo úplne iné, čo s umením nemalo vonkoncom nič spoločné. Niektorí si čítali knihy, iní sa učili na ďalšie hodiny alebo jednoducho počúvali hudbu v slúchadlách. Na hodiny výtvarnej sa nezapisovalo veľa študentov. Preto ma maliar Bill zbožňoval, ja som sa totiž jediná zo svojej triedy zaujímala o umenie. A okrem iného, bola som predsa premiérova dcéra.

„Dobrý deň, Bill!“ pozdravila som ho a užívala si ten pocit, keď spolužiaci afektovane pretočili očami alebo žiarlivo zamľaskali. Neznášali, keď som bola obľúbená u profesorov. Nanešťastie, každý profesor na škole ma mal takpovediac rád. Takpovediac - musiac približne tri mesiace.  

Duncan nenápadne prešiel okolo otvorených dverí a uisťoval sa, či som vnútri.

„Dnes som pre teba pripravil záslužnú tému, Robin,“ usmial sa nadšene maliar Bill a prstom zabodol do nosa osoby, ktorú naskicoval na plátno behom tých osem minút, ktoré som meškala. Prezrela som si plátno a uškrnula sa. Na plátne bol nakreslený Billov veľký nos a tenké pery.

„Autoportrét?“

„Samozrejme,“ zvolal nadšene, takmer sa rozplynul, keď som uhádla jeho skicu. „Zachytíš samú seba v tom najčistejšom výraze, pravdivom pohybe a vystihneš celý svoj charakter. Dnes chcem, aby si nakreslila pravý obraz samej seba. Zachyť realitu, nie fantáziu alebo sny,“ nakázal a potom mávol rukou do triedy.

Usmiala som sa a sadla si na svoje zvyčajné miesto vpredu triedy. Pred sebou som mala veľký stojan s čistým plátnom, na ktorom som doslova videla štvorčeky nití. Ponad plece som sa pozrela na Geraldine, ktorá s vyloženými nohami čítala starú francúzsku knihu a sem-tam sa pozrela von oknom. Uškrnula som sa, pohľadom prešla po celej triede, až som zakotvila na profesorovi, ktorý už zahĺbene čmáral na plátne svoj autoportrét. Podľa môjho skromného názoru nevedel kresliť, ale ak malo byť umenie voľnomyšlienkárske, tak potom bol talentovaný umelec.

Vyzliekla som si hrubý sveter, vytlačila si na umytú paletu niekoľko temperových farieb a začala som načrtávať ceruzkou svoj autoportrét.

Nakoniec sa mi portrét podaril, aj keď nebol úplne dokončený. Dohodla som sa s maliarom Billom, že prídem cez poslednú hodinu chémie do ateliéru a dokončím ho. Profesorka chémie síce nebude nadšená, ale mňa to nezaujímalo. Umenie nad ostatnými školskými predmetmi vždy vyhralo, aspoň v mojom prípade.

„Neznášam ťa. Len sa chvastáš,“ pretočila očami Geraldine, keď sme vyšli z ateliéru a kráčali preplnenou chodbou do ďalšej učebne. Robilo nám problém pretláčať sa pomedzi dav študentov, ktorý sa v tieto dni zdvojnásobil. Ďalším predmetom bola angličtina s profesorkou, ktorá si dávala záležať na každom anglickom autorovi, na všetkých literárnych obdobiach európskej histórie a nevynechala nikdy ani svoje pätnásťminútové gramatické cvičenie. Na žiadnom inom predmete sa toľko neučilo.

„Keď viem kresliť,“ pokrčila som plecami nad kamarátkinou rozhorčenosťou a žiarivo sa usmiala. V tom som narazila do vysokého ryšavého chlapca, ktorého som v živote na škole nevidela a poriadne si udrela nos. Keďže som ho v živote nevidela, znamenalo to len jedno – patrí medzi boháčov, ktorí vďaka novému zákonu museli nastúpiť do školy.

„Hej, čo nedávaš pozor!“ osopila som sa na neho hneď zúrivo, pretože mi spadla z pleca taška a s hlasným dunením dopadla na zem. Mala som obavy, či sa mi nerozbila fľaška pomarančového džúsu. Bola totiž sklenená a mohla sa rozliať po mojej obľúbenej taške.  

Ryšavý chlapec mi ju zo zeme zdvihol a chcel mi ju s ospravedlňujúcimi slovami vrátiť, no náhle si uvedomil, že pred ním stojí dcéra anglického premiéra, ktorý ustanovil nový zákon o školskej dochádzke. Poznal ma z televízie, ktorú v poslednom čase asi musel pozerať každý večer. Nahromadila sa mu v tele horúca krv, celý sčervenel a hodil tašku znova o zem. Taška tentoraz padla na zem s väčšou razantnosťou a bolo jasné, že sa džús rozlial po celom vnútrajšku.

„HEJ!“ vyskočila na neho aj Geraldine hrozivo, no chlapec ju ignoroval, hrôzostrašne sa ku mne naklonil a dôrazne prehovoril.

„Nečakaj, že ťa bude každý milovať tak, ako tvojho úžasného otecka! Táto škola bude onedlho miesto, kam sa budeš báť chodiť! O to sa postarám,“ vyhlásil a chvíľku na mňa vážne hľadel. V duchu som sa pýtala samej seba, či sa mi už niekedy niekto vyhrážal. Nie, no i napriek tomu som vedela, čo robiť. Opätovala som mu kamenný pohľad, ani som sa neobťažovala zdvihnúť si tašku. Odrazu som za sebou cítila Duncana, ktorý na neho určite pokojne zazrel tým svojím nebezpečným pohľadom. Keď chcel, vedel sa tváriť naozaj hrôzostrašne. Ryšavý chlapec viditeľne zbledol, no ešte na mňa uprel zlý pohľad a potom odišiel chodbou preč.

Študenti stojaci na chodbe boli ticho, všetky oči sa upierali na mňa a ja som s nahnevaným výrazom hľadela pred seba. Geraldine mi zdvihla tašku zo zeme, oranžová mláka jasne naznačovala, že sklenená fľaška už nie je celá. Schmatla ma za ruku a viedla na dievčenské záchody. Duncan nás nasledoval, ale počkal zdvorilo vonku.

Tam som sa zúrivo nahla ponad umývadlo a vrhla do zrkadla vražedný pohľad.

„Neznášam tých namyslených hlupákov!“

„Len sa upokoj, malá!“ poznamenala Geraldine pokojne a vyberala všetky mokré zošity a učebnice z tašky. Kľačala na zemi. „Chcú, aby si zúrila a prskala na všetky strany. Nesmieš sa hnevať a nesmieš sa ani báť. Musíš sa správať ako dáma, vyžaduje sa to od teba. Proste ho budeme ignorovať, jasné?“

„Tebe sa to povie,“ odsekla som. „Vedela som, že keď sem prídu, bude to zmätok. A ak budú urážať môjho otca...“

„Tak ich urazíš aj ty,“ mykla plecami a s inteligenciou v očiach na mňa zazrela. „Pokoj je najdôležitejší v hádkach aj v boji. Porazí ich, keď si nebudeš ich útoky všímať! Viem, že si natoľko chytrá, aby si to dokázala a nakoniec si nájdeš vlastnú taktiku, aby si ich rozzúrila ešte viac. Máš na to predpoklady...“

„Veľmi mi veríš,“ zachichotala som sa s trpkosťou v hlase, poriadne si odkašľala a čupla si vedľa nej na zem. „Kde je Lori? Nestretla si ju? Nevolala mi už niekoľko večerov...“

„A ani nebude, Robin!“ pozrela sa na mňa a jej sekundovú chvíľku múdrosti vystriedal smútok. Znova som si odkašľala.

„Ako to myslíš?“

„Videla som ju s Clerence Stewartovou, je to dcéra majiteľky jedného butiku na OXFORD STREET. Včera boli spolu na káve a okolo seba mali samé rovnaké dievčatá. Bola som s babičkou na čokoláde, videla som ich jasne – sotva sa mi pozdravila. Asi zapadla do ich kruhov. Možno si povedala, že to tak bude mať jednoduchšie,“ povedala pomaly a opatrne. Nahlas som si vzdychla, posadila sa na zem a zobrala si do rúk zničenú tašku. Nevedela som, či sa mi oplatí drhnúť ju. Na učebnice som sa ani neodvážila pozrieť, aj keď ich oranžový nádych volal na všetky strany.

„Prečo nám to nepovie do očí? Kde ostala naša skvelá komunikácia? Keď som mala pupáky na nose alebo sa mi objavili tie škaredé pehy, povedala mi, aká som škaredá a vôbec sa za to nehanbila. Prečo teraz mlčí?“

„Možno si ešte nie je istá, na ktorej strane chce byť!“

„A ty vieš, na ktorej chceš byť?“

„Samozrejme,“ usmiala sa nežne. „Boháčov neznášam. Majú priveľké reči a malé skutky.“

Šťastne som sa zasmiala a objala svoju kamarátku. Vtisla som jej bozk na líce práve vo chvíli, keď dozorkyňa na chodbe – malá útla upratovačka – vošla na záchody a vrhla na nás prísne pohľady. Nakázala nám, aby sme obe hneď odišli na vyučovanie.

Bez protestov sme sa zdvihli a s hrdo vystretou hlavou išli na hodinu angličtiny, Duncan na nás dával väčší pozor a nasledoval nás v menšej vzdialenosti. Aj napriek škaredým pohľadom sme mali výhodu. Zmeškali sme profesorkinu pätnásťminútovku gramatiky.

Obedová prestávka bola viditeľnejším znakom toho, že tínedžeri, ktorí dnešným dňom oficiálne začali chodiť do školy, nenávideli premiérovu dcéru. Dávali mi to jasne najavo, keď som prechádzala okolo ich stolov alebo keď ma videli na chodbách. Chlapci to veľmi neriešili, pokiaľ neboli naozaj zazobaní a celý život nemuseli nič robiť. To boli väčšinou hlupáci, ktorí nedokázali nájsť ani správnu učebňu a celú hodinu sa dokázali hádať s profesorkou o tom, že oni nemusia chodiť na hodiny načas. Nechápali vyučovaniu, nikdy nemuseli byť sústredení viac ako hodinu denne a neboli naučení všeobecnému školskému systému.

S Geraldine sme sa na nich smiali. Nič iné si nezaslúžili.

Zato bohaté dievčatá boli iná kategória. Boli tu dve skupinky. Tie, ktoré boli natoľko plaché, že sa nevedeli skamarátiť so žiadnymi inými dievčatami a po chodbách kráčali ako neviditeľné tiene, ktoré by boli ochotné pri najmenšom náznaku nebezpečenstva darovať svoj orgán. Alebo ostatné, ktoré zdedili po svojich rodičoch šialené vodcovské povahy a nedali sa riadiť žiadnou autoritou, ani riaditeľskou. Tie si nárokovali na všetko dokonalé, nosili značkové a do detailov upravené oblečenie, na hodinách si pilníkovali nechty a väčšinou mali prefarbené vlasy na úplne opačný odtieň, ako bol ten ich pôvodný.  

Tie sme hravo ignorovali, o plaché dievčatá sme sa takmer potkýnali a s ľútosti o nich radšej ani nehovorili.

Ale bola tu ešte jedna skupinka dievčat, ktorá pozostávala so sotva piatich členov. Boli to herečky, divadelné alebo televízne, ktoré hrali v známych filmoch a poobedia mali nabité všelijakými premiérami, večierkami alebo foteniami. Tieto dievčatá boli sebavedomé, jemne depresívne a neuveriteľne inteligentné. Nerobil im problém zemepis, na chémii sa jemne spotili, no dokázali pochopiť jednoduchému názvosloviu vzorcov a na politológii vychrlili jasný názor na hocijakú politickú situáciu v akejkoľvek krajine.

Hneď sme pochopili, že tieto dievčatá vedia, čo v živote urobiť správne. Svoju hereckú kariéru si právom vydobyli a boli na ňu aj patrične hrdé. No vedeli byť aj skromné, čo boháči vedia len máloktorí. Tieto dievčatá sa nám páčili a boli sme zvedavé, či tiež cítia ku mne hnev. Na obede sa ukázalo, že minimálne jedna z nich ho necíti.

Sedela som v jedálni sama s Geraldine a obe sme boli vysmiate od ucha k uchu. Neboli sme smutné, že s nami nesedí aj niekto iný. Zvyčajne sme mali štvormiestny stôl vždy zaplnený, pretože s nami sedela ešte aj Lori a Geraldinin brat Mark. No ten bol na ďalekej pracovnej dovolenke a Lori sa neukázala, takže miesta boli prázdne. Duncan stál pri neďalekej stene, sledoval dianie v jedálni s viditeľným odporom – bolo jasné, že svoju strednú školu nemal veľmi rád – a snažil sa zrásť s béžovou stenou.

Odrazu k nám prišla známa blondínka s vlnitými vlasmi, oblečená v jednoduchom roláku a džínsoch. Na rukách si opatrne niesla obedový podnos s vyprážanou rybou a zemiakovou kašou. Vyzerala tak normálne a obyčajne, že som ju takmer prehliadla. Nikto by na ňu nikdy netipoval úžasnú hereckú kariéru a pár miliónov libier na účte.

„Ahojte, dievčatá. Môžem si k vám prisadnúť? Celá jedáleň je plná,“ usmiala sa na nás milo, s obavami v očiach a slušne čakala na odpoveď. Geraldine po mne súhlasne mrkla a ja som s úsmevom prikývla.

„Si tu vítaná,“ povedala som nahlas a nohou jej odsunula stoličku. Blondínka si s vydýchnutím sadla a položila si podnos jedla pred seba. Mala celú dĺžku stolu pre seba, pretože sme si s Geraldine nosili vlastné jedlo, ktoré sme už mali takmer zjedené, no ona si pokorne zabrala len svoju časť.

„Ďakujem. Bolo naozaj ťažké nájsť jedno voľné miesto. A pri chlapcoch som nemala chuť sedieť. Neviete si predstaviť, aké sú to prasce,“ poznamenala a na konci sa zasmiala. Potom utíchla a opatrne na nás mrkla. „Asi viete, ako sa volám, no je slušné predstaviť sa. Som Mya Evansová. A vy ste?“

„Geraldine Haytonová,“ usmiala sa na ňu Geraldine hneď a nahla sa k nej, aby jej vlepila uvítací bozk na líce. Mya sa radostne usmiala. „A ona je Robin Chamberlainová.“

„Rada vás obe spoznávam,“ usmiala sa a na obidve vrhla vďačné pohľady. Potom sa otočila na mňa. „Je mi ľúto, čo sa ti stalo na chodbe, Robin. Gerald je niekedy naozaj šialený, čo sa týka jeho pohodlia. Je neskutočne lenivý na to, aby chodil do nejakej školy, už z toho vyrástol a dostalo ho, že musí absolvovať posledný rok na strednej. Nevie ani kresliť, ani spievať. Len hrať...“

„Takže vieš, kto som, však?“ overovala som si.

„Samozrejme,“ zasmiala sa, akoby som len povedala milý vtip. „A nehodlám sa na teba hnevať len kvôli tomu zákonu. Tvoj otec má pravdu. Aj my by sme mali chodiť do školy. Podporujem to a teším sa, že sem budem chodiť. No bude dosť náročné skĺbiť školu s nakrúcaním...“

„Hádam to pochopia aj ostatní,“ uškrnula sa Geraldine a zahryzla do svojho rožka. Mya sa jej páčila a dávala jej plusové body k tomu, že podporuje politiku Chamberlaina ako ona.

Ja som si dávala ešte pozor na svoje pocity, mala som vždy problém dôverovať neznámym ľuďom, aj keď bola Mya známa nad anglické pomery. Poznal ju celý svet, pretože hrala v dvoch uznávaných filmoch, ktoré boli ocenené viacerými oceneniami, vrátane Oskara a musela sa spávať slušne – jej povesť bola takmer bez škandálov, pokiaľ som vedela. A bola aj celkom milá. No kým sa s ňou začnem priateliť, musí ubehnúť ešte veľa času.

Po obede nasledovalo niekoľko hodín, ktoré mohli byť pre mňa nočnou morou, no všetko išlo ľahšie, keď som svojich spolužiakov ignorovala. S Myou som nemala ani jednu hodinu a Geraldine tiež nemohla byť stále so mnou. Tak som si v mysli prehrávala všetky svoje šťastné momentky zo života, kreslila som si do zošitov a svet bol hneď o niečo krajší. Najmä keď mi pred očami opätovne vyskakovala kučeravá hlava vysmiateho mladíka.  

Keď som domaľovávala svoj autoportrét na hodine chémie a takmer bola hotová, vo vrecku zničenej tašky mi nahlas zapípal mobil. Maliar Bill a trieda, ktorá mala momentálne hodinu výtvarnej, sa na mňa zvedavo pozrela, a preto som mobil okázalo ignorovala. Keď som však svoju kresbu dokončila a vybehla z triedy, na mobile som si našla úžasnú správu od svojho priateľa: Teš sa na mňa, malá. Sedím v lietadle a práve sme prekročili anglický vzdušný priestor!

Nečakala som na nič, rýchlo som si išla odsedieť krúžok klavíru, na ktorý som sa zapísala kvôli otcovej záľube v klavírnych piesňach a keď krúžok skončil, cez začínajúcu snežnú fujavicu som prebehla parkoviskom do modrého chrobáka, zapla si kúrenie, počkala na Duncana a vyrazila na londýnske letisko. 

 zhrnutie • ďalší diel

Ospravedlňujem sa, že diel zverejňujem tak neskoro! 

A ďakujem za komentáre, každý ohlas ma poteší. :) A preto tento diel venujem Dory a Hurricane.  

Autor: Bess (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Girl, who moves my world (2):