Gambit bohov - Kapitola 88. • OurStories.cz ~ naše povídky

Otvoriť sa možnostiam a pritom riskovať

13.05.2019 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 686×

Kapitola 88.

Zara

S Kaciou sa pohádali.

Čo vlastne nebola novinka. Ony dve si s obľubou a poriadne často liezli na nervy, čiže na seba aj rovnako pravidelne vrieskali. Tým, že Zara zomrela, sa toho síce veľa zmenilo, ale niektoré záležitosti ostávali rovnaké. Čo ju osobne veľmi netešilo, ale nezdalo sa, že by s tým mohla niečo urobiť. Navyše nemohla očakávať, že rozhovor s Kaciou sa bude odvíjať práve týmto smerom.

Začalo to pomerne nevinne. Ako všetky epické súboje. Prakticky si vymieňali zážitky. Dopĺňali medzery a dávali dokopy príbeh svojej vlastnej misie. Až pokým sa Kacia až príliš nezačala zaujímať o Zarin božský pôvod, o jej nadania, mágiu a všetko ostatné. Nie však preto, lebo by bola zvedavá.

Snažila sa len pochopiť, koľko výhod mali k dispozícii.

Čomu Zara veľmi dobre rozumela, ale so sklamaním musela opakovane konštatovať, že jej moc síce bola veľká, ale nemohla ju používať podľa ľubovôle, čo ju do značnej miery ovplyvňovalo. Uprostred bojov asi len sotva nájde tiché miestečko na to, aby si mohla premyslieť, či prípadné víťazstvo stojí za to, aby riskovala smrť svojich spolubojovníkov následkom akejsi zvrátenej dane za to, že ovplyvnila osud niektorého bezvýznamného smrteľníka.

Jednoduchšie už bolo všetkých naokolo uspať a zabíjanie prenechať iným. Hoci to bol veľmi nečestný druh boja. A pri časti o jej nadvláde nad snami a schopnosti kohokoľvek na počkanie uspať, sa Kacia doslova zarazila.

„A to keď rozkazuješ snom, nemohla by si nejakú tú nočnú moru zhmotniť, aby bojovala na našej strane?“ Vtedy si Zara vlastne uvedomila, že presne to predtým urobila, lenže netušila, či by to mohla zopakovať.

Tým jej Kacia nasadila chrobáka do hlavy a nakoniec bola Zara presvedčená, že toto je presne to, po čom túži aj ona. Čo bol Kaciin jednoznačný zámer, pretože ak si bude Zara myslieť, že od začiatku chcela poznať odpoveď, nebude potom Kacii vyčítať, že zbytočne strácala čas – hlavne v prípade, ak sa jej nič nepodarí zistiť. Takže bude musieť absolvovať výlet až do domény samotného Ahụhụ, ktorý jediný by jej dokázal dať uspokojivú odpoveď.

Čo veľmi nepotešilo práve Kaciu, nakoľko sa domnievala, že by Zara mohla momentálne vyčarovať nejakú nočnú moru a pribaliť im ju na cestu. Kacia totiž sledovala len záujmy svojho nového národa, čo jej Zara rozhodne neplánovala vyčítať. Lenže tiež nevedela robiť zázraky na počkanie a doteraz, ak sa jej aj niečo podobné podarilo vytvoriť, bola to skôr náhoda.

„Lenže my potrebujeme odpovede teraz a nie až o niekoľko dní. Vieš, že ráno vyrážame,“ nástojila a pripomínala jej zároveň.

Akoby Zara mohla vôbec zabudnúť na to, že toto bola na dlhý čas ich posledná hádka.

„Naposledy ti predsa výlet do ríše snov netrval až tak dlho,“ podotkol správne Accai.

Zara si vtedy šúchala bradu, ale ani to jej nepomohlo prísť s lepším riešením.

„V ríši snov predsa čas plynie inak,“ vysvetľovala im, „je teda dosť možné, že keď sa odtiaľ vrátim, neuplynie v tomto svete ani okamih navyše. Takže by som vás mala zastihnúť ešte predtým, než vôbec odídete.“ Keďže sa však Kacia tvárila stále rovnako nedôverčivo, dodala ešte: „Okrem toho, ak by ste náhodou medzitým stihli odísť, stále sa s vami môžem porozprávať v snoch.“

Nezdalo sa, že by ich práve to konkrétne uistenie upokojilo, ale Zare na tom vlastne ani nezáležalo. Bolo pre ňu bytostne dôležité preskúmať rozsah vlastných schopností. Zrodili ju bohovia a vytvorili z nej nástroj. To muselo znamenať, že jej schopnosti je možné využívať. A s tou myšlienkou sa ponorila do sveta snov. Tentoraz bolo oveľa jednoduchšie ich nájsť. Dokonca aj Ahụhụ jej vyšiel v ústrety. A miesto privítania ju hneď okríkol, akoby bola len neposlušným dieťaťom.

Vedela, že v porovnaním s ním bola presne tým, čo však neznamenalo, že sa jej to páčilo.

Práve naopak. Musela sa ovládať, aby mu nepovedala niečo podobne hnusné.

Lenže otázkou ostávalo, ako je možné uraziť niekoho, kto videl všetky snové hrôzy.

„Nočné mory nie sú hračkou a nemali by byť ani nástrojom. Ich prostredníctvom smrteľníkov varujeme, zoceľujeme a hoci ich aj trestáme, nepoužívame ich na to, aby sme ich zabíjali.“ Len Ahụhụ ju dokázal prinútiť cítiť sa ako dieťa – a postačilo mu na to niekoľko slov.

Prižmúrila oči. „Ja predsa nechcem nikoho zabíjať,“ teda, chcela, ale to on vedieť nepotreboval, nie teraz, „chcem len vedieť, či by som mohla svoju moc nad snami použiť vo vojne, ktorá sa blíži.“

„Prečo ti tak veľmi záleží na nejakej vojne?“ vypytoval sa nechápavo. „Ríša snov je pred útokmi ostatných v bezpečí. Pretože len tí, ktorí v sebe majú moc snov, sa sem nakoniec aj dostanú.“

„Lenže ak vojna zničí svet a sním aj všetkých smrteľníkov, načo bude ešte potrebná Ríša snov?“

Zdalo sa, že na takú otázku Ahụhụ nemal odpoveď, a preto mlčal. Zara to nepovažovala za výhru, skôr naopak. Ak ani všemocný Strážca snov netušil, čo presne by mal robiť, ostatní by sa mali naozaj obávať. No ona sa odmietala vzdať. Prišla sem pressa s istým zámerom a mala by ho naplniť skôr, ako sa bude musieť vrátiť. Cítila, ako sa jej telom preháňa nástojčivosť. Dusila ju a gniavila.

Bola to jej jediná šanca, ako byť ostatným prospešná.

Ak totiž nevyjde ani tento nápad, môže tu odrazu ostať.

Pretože ostatným nevie nijako pomôcť. Pretože ak má silu, ktorú nemôže používať, potom sa nemala vôbec pomáhať. No akoby v odpovedi na temné myšlienky si spomenula, ako všetkých uspala. Nemohla síce zabíjať, ale nebola bezmocná. A bolo by lepšie, ak by si to zapamätala a prestala sa ľutovať.

V duchu si za podobné nápady nadávala. Vedela, že v podstate sa neľutuje, bola nahnevaná. V jej tele sa ukrývala všetka tá moc, obrovská a nedozerná, neprebádaná a taká, ktorá by dokázala všetkým pomôcť – ak by ju mohla naplno využiť. Lenže nesmela, inak by niesli následky práve tí, ktorých by chcela najviac ochrániť. Nie, ona sa neľutovala, cítila sa bezmocná a zbytočná. Čo bolo ešte horšie. Takí v boji zomierali ako prví.

Zaťala sánku a prinútila sa sústrediť na Strážcu snov.

„Je možné vedome zhmotniť nočné mory, aby tak smrteľníci aj v bdelosti museli čeliť svojim démonom?“ Rozhodla sa svoje predchádzajúce slová preformulovať. Hoci pochybovala, že by uspela s diplomaciou.

Ahụhụ sa zatváril pobúrene. „Samozrejme, že je to možné. Lebo moc snov je obmedzená len predstavivosťou toho, kto ju ovláda. A preto jestvuje len málo bytostí dostatočne mocných na to, aby mohli sny nielen strážiť, ale ich aj ovplyvňovať.“ To už vedela. To bola jedna z prvých lekcií, ktoré jaj Ahụhụ udelil, hoci vtedy ešte netušila, aká mocná presne je. „Ale prečo trápiť smrteľníkov nočnými morami, keď bdejú? Veď v spánku prichádza ten pravý trest, keď dúfajú, že zatvoria oči a utečú svojmu trápeniu, no to na nich zaútočí práve vtedy, keď sú najzraniteľnejší.“

Zara si v ten moment uvedomila, prečo je Ahụhụ taký obávaný. V očiach iných mocných bol možno len Strážca snov, no to mu prepožičiavalo neskutočne obrovskú moc a len malé obmedzenia. Sny mohli byť krásne, no väčšinou boli skôr kruté. Ahụhụ totiž nemal súcitnú povahu a nevedel odpúšťať. Bolo by šialenstvo pokúšať sa znepriateliť si ho.

Napriek tomu presne to Zara práve teraz robila.

„A práve vtedy ich trápime ich vlastným strachom,“ skonštatovala Zara v predstieranom úžase.

Ahụhụ ju však zatiaľ z ničoho nepodozrieval.

„Len ich vlastným strachom? To by sme ich nepotrestali takmer vôbec. Smrteľníci len zriedka majú dostatok predstavivosti na to, aby sme ich mohli vďaka tým predstavám skutočne potrestať.“ Strážca snov sa teraz otvorene smial. „Nie, my ich vystavíme náporu bolesti, strachu a hnusu, ktorí prežili všetci tí, ktorí sú už mŕtvi.“ Vtedy sa jej zadíval hlboko do očí a ten pohľad v nej vypaľoval dieru. „Čo by si vedela, ak by si tu ostala a naďalej cibrila svoje schopnosti.“

„Všetko má svoj čas,“ pripomenula mu.

Aj keď vedela, že on ani na chvíľu nezabúdal na jej sľub.

„Niekedy to však trvá pridlho,“ vytkol jej.

Čo mu na to mala povedať? Nemohla zastierať pravdu a priznať, že sa veľmi neponáhľala so splnením svojho sľubu, nakoľko vo svetle ostatných starostí na to celkom zabudla. Pretože ak nesplnia svoju misiu, pochybovala, že existencia Ríše snov bude ešte potrebná. Bez ohľadu na to, čomu chcel veriť Ahụhụ. No nič z toho mu opäť nepovedala. Nevidela v tom totiž dôvod.

„V tejto ríši som strávila nejaký čas a nikdy som nenašla strach a nenávisť už mŕtvych smrteľníkov,“ dodala opatrne a predpokladala, že nemohla byť ani nápadnejšia v tom, ako sa od neho snažila drankať odpovede.

Ahụhụ si to pravdepodobne aj tak uvedomil, no rozhodol sa byť milosrdný.

„Ríša snov je rozsiahla a dokonca ani ja nepoznám všetky jej zákutia,“ vysvetľoval jej pomaly, „no niektoré nie je náročné nájsť, aj keď som ich nikdy nevidel na vlastné oči. Ak chceš nájsť strach, choď tam, kde sa bojí vkročiť čo i len zrniečko svetla.“

Najskôr mu chcela poďakovať. Lenže potom si uvedomila, čo vlastne povedal.

„Choď? Ale veď...“

Nedovolil jej dohovoriť. „Možno neviem, ako smrteľníci žijú, ale jedno viem – nikto sa nepýta zbytočne. Ty chceš to miesto nájsť a dúfaš, že besov ovládneš, aby si pomohla tým svojim milovaným smrteľníkom.“ V jeho hlase sa ukývalo pohŕdanie. Zara sa rozhodla, že to nebude vnímať ako osobnú urážku. Vzhľadom na to, čo jej vlastne povedal.

„Myslela som si, že ich nenávidíš.“

Ahụhụ sa zamyslel. Akoby sa snažil nájsť pravý význam jej slov. Hľadal porozumenie. „Nie je to tak, že by som ich nenávidel, ale ich životom nepripisujem takú veľkú dôležitosť ako ty.“

Takže len oveľa jemnejšie povedal, že im je jedno, či budú žiť, alebo zomrú.

Zara sa však odmietala nechať odradiť. Musel jestvovať dôvod. „Čo nemení nič na fakte, že mi napriek tomu pomáhaš nájsť spôsob, ako ich zachrániť.“ Podišla k nemu. „Prečo?“

„Pretože čím skôr im pomôžeš, tým skôr splníš svoje slovo.“

Jeho hlas v sebe niesol úplnú samozrejmosť. Zara sa nad tou emóciou až zarazila. Už sa nádejala, že im snáď niekto chce naozaj pomôcť. Bola naivná. A zbytočne. Veď Strážcu snov už poznala. Mala niečo podobné očakávať. Vlastne aj očakávala. No aj tak bola z tých slov rozčarovaná. Ale skôr preto, že čo i len na krátky okamih očakávala inú odpoveď.

„Takže mi nepomáhaš z dobroty srdca,“ skonštatovala.

Premeral si ju pohľadom. „Ak by som nemal srdce, nepomohol by som ti.“

„Nie, nepomohol by si mi vtedy, ak by si sám nič nezískal,“ oponovala.

„Myslím, že tí tvoji smrteľníci tomu hovoria výmenný obchod.“

„Tomuto hovoria využívanie.“

„Ak s tým súhlasíš, nie je to využívanie.“

Zamračila sa na neho. Vlastne netušila, prečo sa s ním hádala. Veď tým aj tak nič nezíska. Jeho požehnanie dostala a dozvie sa, kde prebývajú nočné mory. Vedela, že teraz ich so sebou nemôže zobrať, ale aspoň skúsi zistiť, či ich vie ovládnuť. Ak by tu bola Nrọ, tá by jej určite prezradila viac. Pomohla by jej. Keď o nej premýšľala, podvedome očakávala, že sa niekde predsa len objaví. Práve, keď sa chystala opýtať, ozval sa Strážca snov:

„A teraz choď a vykonaj, čo potrebuješ. Ja mám aj iné povinnosti ako starať sa o teba.“

Jeho tón rozhodne neoceňovala. Ani to, ako sa pod nej začala vzďaľovať.

Vykročila a natiahla ruku. „Počkaj ešte! Kde je Nrọ?“

To meno si získalo jeho pozornosť. Hoci sa k nej neotočil.

„Nrọ?“ začudoval sa. „Tá predsa dávno odišla a nevrátila sa. Predpokladám, že išla na miesto, odkiaľ pochádza.“

Absolútne jej to nedávalo zmysel. „Odkiaľ pochádza? Veď sa zrodila zo snov!“

Ahụhụ sa k nej otočil. Na takú diaľku nevedela určiť, ako sa tvári. „Narodila sa zo snov,“ súhlasil netrpezlivo, „ale nie z mojich snov. Ja som v jej stvorení nehral nijakú úlohu. Len som jej pomohol nájsť tu na nejaký čas domov. Ale jej moc pochádza z iného miesta.“

„Takže sa vrátila k Ezemu? Do jeho väzenia?“ Pošúchala si bradu. „Odtiaľ pochádza jej moc.“

„Si si tým istá?“ nadhodil pochybovačne.

To ju rozčúlilo. Nemusí sa s ňou rozprávať ako s deckom.

„Čo tým myslíš? Jasné, že som si tým istá! Eze stvoril Nrọ.“

Strážca snov prikývol. No ešte neskončil. „Aj tebe dal život.“ Premeral si ju pohľadom, akoby jej chcel snáď ušiť šaty. Pre Zaru to nebola príjemná skúsenosť. „A vieš, čia je sila, ktorá ti koluje v žilách?“

Začala krútiť hlavou. Odmietala čo i len zvážiť možnosť, ktorú jej naznačoval. Niečo také nemohlo byť možné! Áno, vedela, kto sú pravdepodobne jej rodičia, ale moc sa týmto spôsobom nededí. Ak by to tak bolo, nestrávila by Ọnwụ celý život tým, že sa snažila získať mágiu takú veľkú, akou vládne Eze.

„Ale veď... to nie je možné,“ zahabkala. „Nrọ používala svoju moc aj potom, ako som zomrela.“

„Naozaj je to tak? Používala si ju snáď v jej prítomnosti?“

„V jej prítomnosti?“ začudovala sa.

No aj jej samotnej tie slová vyzneli chabo. Pravda bola taká, že Nrọ síce svoju moc používala, ale sama hovorila, že slabne. Spomínala si, že jej to niekoľkokrát povedala. Vtedy sa Zara nezamýšľala nad tým, prečo to tak je. Skrátka k tomu pristupovala ako ku skutočnosti. Lenže čo ak celý čas slabla preto, lebo Zara mocnela? Vysávala z nej moc akoby bola parazit. Znechucovalo ju to. Miatlo. Netušila, aký presne by mala zaujať postoj k tejto novej informácii.

„Nepoužívala a sama to vieš,“ odsekol Ahụhụ, pretože si myslel, že Zara stále pochybuje o jeho slovách. Hoci ona sa neúspešne snažila vyrovnať s následkami toho odhalenia. „Jej moc teraz patrí tebe, preto si vôbec v mojej prítomnosti a preto ti dovolím snoriť tu a hľadať odpovede na otázky,“ vrčal na ňu nevrhol. Potom zopakoval, aby náhodou nezabudla: „Ty máš teraz jej moc. Ty si teraz Nrọ. Dala ti život a dala ti svoju moc. A to, čo ostalo z jej vedomia, sa vrátilo tam, odkiaľ to prišlo – do hlavy najvyššieho z bohov.“

To ju konečne prekvapilo dostatočne na to, aby sa vytrhla z tranzu.

„Takže Nrọ je... v mysli iného boha?“

Dlho sa na ňu len díval. „Vyzeráš byť prekvapená.“

„Samozrejme, že som prekovaná!“ rozhodila rukami. „Toto všetko je pre mňa nové!“

Priestorom sa rozľahol zvláštny zvuk. Až po niekoľkých okamihoch si uvedomila, že sa Ahụhụ začal smiať. Doslova sa jej vysmieval. Mala chuť ublížiť mu. Lenže on nemal hmotné telo, nie úplne. Bol len zhmotnenou predstavou. Navyše tu bol doma. V Ríši snov sa naňho mohla len mračiť a predstavovať si, ako ho pomaly reže na kúsky.

„Si bohyňa, ktorá nevie nič o svojom živote, poslaní a dokonca ani schopnostiach.“ Očividne sa na nej veľmi dobre zabával. Cítila sa, akoby v nej niečo bublalo. „Bohovia nás zatraťte.“

„Bohovia nás už dávno zatratili!“ zavrešťala naňho, napoly frustrovane a napoly bezmocne.

Jej slová prekvapivo zapôsobili.

Prestal sa smiať. „Ak je to tak, prečo si sa zrodila?“ No nedovolil jej nič povedať, pretože hneď dodal: „Choď nájsť svoje nočné mory. Ja som s tebou skončil.“

Aby svojim slovám dodal na vážnosti, otočil sa a vyparil. Doslova sa premenil na vzduch. Patrilo to k jeho schopnostiam, ale nepoužíval ich vždy. Tvrdil, že ho to zbytočne vyčerpáva a prečo by mal mágiou plytvať na niečo také jednoduché ako je lietanie v priestore. Očividne mu to až tak veľmi neprekážalo, keďže práve teraz to urobil. Alebo sa len nevedel dočkať, kým sa odtiaľ dostane, pretože nemohol vystáť jej spoločnosť.

Nezaoberala sa tým. V hlave jej hučalo až príliš veľa protichodných myšlienok. Nápady a obvinenia, úvahy a priznania. Všetko sa nej premieľalo a netušila, čomu by sa mala venovať ako prvému. Tak sa rozhodla radšej nemyslieť. Násilím v sebe potlačila všetky pochybnosti a miesto toho sa sústredila na úlohu, ktorá na ňu čakala.

Ahụhụ jej povedal, že má nájsť miesto, kde sa ani svetlo neodváži ukázať. Vedela presne ktorú časť Ríše snov má na mysli. Pretože jej do nej opakovane zakázal ísť, vždy si ta povedome našla cestu. Ale nikdy sa nepriblížila. Len sa z diaľky prizerala. Niečo ju... skrátka ju to desilo. Teraz už vedela čo presne to bolo.

Nájsť tam cestu nebolo náročné. Zabralo jej to len niekoľko krátkych okamihov. Bola by tam aj skôr, keby sa nepristavila pri jednom zo snov. Normálne nepoletovali len tak neriadene priestorom, ale toto boli predstavy dieťaťa. Tie sa len sotva riadili pravidlami ostatných. Tie farby a šialenosti ju pobavili.

Lenže úsmev jej zamrzol na perách, keď si uvedomila, že možno už čoskoro všetky tie farby nahradí temnota strachu a smrti. Pretože bez ohľadu na to, čo im Sadiki hovorila, museli počítať so všetkými možnosťami. A to aj s tou, že misiu splniť nestihnú. Veď vlastne ani nebola ďaleko od pravdy.

Opäť sa dala do pohybu. Vedela, že sa blíži. Najskôr jej začali vstávať chlpy na rukách nasledované krátkymi vlasmi na zátylku. Neskôr ju zamrazilo. Ľad sa jej štveral po chrbtici nahor, neskôr sa vkradol aj do jej tela. Začalo sa jej ťažko dýchať. Pery sa jej rozochveli, nasledované prstami na rukách. Zatavila.

Jej cieľ bol na dosah ruky. Temný bod v inak svetlom priestranstve. Neverila, že to vážne chce urobiť. Že sa tam chce dobrovoľne vydať. Lenže potom si spomenula na sen toho dieťaťa. Na nevinnosť, na radosť a všetko ostatné, čo možno už čoskoro naveky vymizne z Ríše snov, aby prepustilo svoje miesto práve tej istej temnote, do ktorej sa ona pozerala.

Nočné mory boli v tejto forme neškodné. Nemali tvar. Ten získavali až v ľudských mysliach. Až tam nabrali tvary a rozmery toho, čo dotyčného najviac desí. Čo ho najviac trápi. Len tí bez svedomia dokázali oklamať besy natoľko, aby si ich nevšímali. Toto boli navyše desy tých, ktorí už zomreli, čiže v sebe niesli aj niečo z pochmúrnosti Ọchiri. Už len to ju malo presvedčiť, aby odtiaľ čo najrýchlejšie odišla.

Miesto toho vykročila. Nazdávala sa, že jej pomôže bdelý stav.

Mýlila. Zabudla totiž na to, že nočné mory vedeli byť zákerné aj v čase, keď ich obeť nespala. Najskôr začula len nejaké šuškanie. Nezreteľné a otravné. Neskôr akoby sa premenili na ozvane niečieho kriku. V čase, keď začala rozoznávať jednotlivé slová, úplne prepadla ich moci. Okrajovo si uvedomovala, že jej nič nehrozí, je v bezpečí v Ríši snov. Lenže jej telo odmietalo poslúchnuť a pripravovalo sa na útok. A to ju nesmierne rozptyľovalo. Stačilo by len málo a mohla by ich...

Myšlienky jej vyfučali z hlavy. Dokázala sa sústrediť len na ten obraz pred sebou. Všade popol, vo vzduch poletoval dym. Cítila jeho ostrý pach. Pálil ju v nose. Z toho neznesiteľného tepla jej až slzili oči. Svet zhorel... No ju to netrápilo. Bola hypnotizovaná výjavom pred sebou. Ani nie dva kroky pred ňou stála navŕšená hromada. Mohyla z mŕtvych zakrvácaných tiel. Podišla bližšie. Nechcela, ale niečo ju ťahalo. Všemožne odvracala zrak. Niečo jej však zadržalo hlavu.

Poznala tých ľudí a videla to, čo z nich ostalo. Ohorené zlomené ostatky. Svedkovia neznesiteľnej bolesti. Oči vypleštené v nekonečnom strachu. Ale slepé. Dôkazy smrti. Ich otvorené rany ani nemohla spočítať. Ich odtrhnuté končatiny akoby sa štverali naspäť k nej. Musel to byť masaker... Všetci, ktorých kedy poznala, nevŕšení na jedinej hromádke plnej utrpenia. Niekto sa jej vysmieval. Počula ten zvuk. Dráždil jej uši. Chcela si ich zakryť, zakryť sa pred...

Triasla hlavou. Nechcela vidieť ich tváre. No musela. Počítať ich. Prezerať ich. Hľadať v ich pohľadoch iskierku života. Tá nejestvovala. Zomrel spolu s nimi, spolu s touto zemou, spolu s celý svetom. A ona nad tým stála a mohla len čeliť ich vyčítavým pohľadom. Accai. Essien. Jej sestry. Chlpáč. Vojaci. Mágovia. Všetci. A na samotnom vrchole, niečia hlava. Odvrátila sa. Hoci tušila, že patrí jedinému konkrétnemu bohovi.

Vraj najmocnejší...

Zarazila sa. Ten pohľad. Tá tvár. To bola... Batu? Batu... Batu! Zrazu jej myseľ plnili spomienky. Výjavy temné, no skutočné. Ako sa po ňu vrátili do Ọchiri. Ako sa takmer zbláznila. A bola to práve tá bolesť, tie výčitky a všetko ostatné. To ju prinútilo uvedomiť si, že to ona rozkazuje snov. Nie oni jej. Kým na to bude pamätať, vždy ich ovládne. Rovnako ako teraz.

Opäť bola Ríši snov. No to, čo videla, už nevedela vyhnať z hlavy. Desilo ju to. Mátalo. Nútilo ju to obávať sa zajtrajšku. Ešte viac ako kedykoľvek predtým. Nedokázala sa toho striasť. Dokonca ani vtedy, keď sa vrátila do skutočného sveta. Keď v ušiach začula ozvenu hlasov ostatných. Boli živí a zatiaľ aj zdraví, dokonca zvedaví. Lenže ona im nevedela odpovedať. Ešte nie. Nevedela zo seba vydolovať jediné slovo. Pretože stále premýšľala nad tým, čo videla. Premýšľala a rozhodovala sa – či to všetko bola len predstava vyvolaná jej najtajnejším strachom, alebo to bola vízia toho, čo príde.

Hoci si priala, aby to bola tá prvá možnosť, obávala sa, že pravdivá bude tá druhá.

A Zara netušila, ako by sa s tým mala vyrovnať.

Kapitola 87. ¦ Kapitola 89.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování