OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 84.

15.04.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 939×

Kapitola 84.

Femi

Zastonala, keď jej to otvorených očí náhle preniklo ostré svetlo. Niekoľkokrát zažmurkala, aby si zvykla. Začula, že sa okolo nej hýbu aj ostatní. Podoprela sa na lakti. Ležali na zemi, akoby ich tam niekto náhodne porozhadzoval. Len Zara nad nimi všetkými stála bez hnutia a podľa toho, akú mala výraznú bradu, by hádala, že pevne stíska zuby.

Femi si vedela domyslieť, čo sa asi stalo, ale odmietala to vysloviť. Ešte nie.

Pretože nechcela premýšľať o tom, čo by to pre nich znamenalo, ak by to bola pravda. Miesto toho sa porozhliadla. Husté vysoké kríky a nízke stromy im dopriali dostatočný úkryt. Teda, kým ležali na zemi. Horšie to bolo, ak by stáli. Museli byť nikde na polceste do hôr, nakoľko ležala na niekoľkých pomstychtivých nepohodlných kameňoch.

Netušila, kde presne to boli, ale niečo jej hovorilo, že v cisárstve to nebolo. Pravdepodobne sa nachádzali niekde na polceste do hôr a jediné hory, ktoré dominovali ich domovine, boli Ọrọdské vrchy. Lenže ak by boli práve na ich úpätí, museli by ich obklopovať dúhové stromy. Tu nič také nezahliadla.

Femi sa pomaly pozviechala na nohy.

„Ty si nás sem preniesla?“ pýtala sa Zary, hoci odpoveď poznala.

Tá len prikývla. Tvárila sa pri tom nanajvýš unavene. Neprítomne hladkala toho svojho chlpatého kamaráta po hlave. Ak by bola ešte nažive, práve teraz by ju asi niekto musel podopierať. Prenášať ľudí z jedného miesta na druhé muselo byť vyčerpávajúce a náročné. Hoci... stále ostávala otázka, ako niečo také vôbec dokázala. Za života takou mocou nevládla. A smrťou sa predsa nemení ľudská podstata.

„A kde presne to vlastne sme?“ zamiešala sa do rozhovoru Kacia.

Neznela však útočne, skôr len zvedavo.

Čo však nemalo účinok na Zarinu ostrú reakciu.

„Tak prepáč, že som sa nepozerala do mapy, keď som sa nás snažila zachrániť.“

Hoci jej odseknutie bolo bojovné, chýbala v ňom tá pravá jedovatosť.

Pravdepodobne si pokladala rovnakú otázku a nebola nadšená z toho, že nenašla odpoveď skôr, ako Kaciu napadlo vysloviť ju. Femi si s miernym pobavením uvedomila, že napriek všetkému sa v ich vzťahu zmenilo len máločo. Aj keď celý svet okolo nich sa pomaly menil na jedno obrovské pohrebisko.

„Myslím, že sme v Ȧudobskom kráľovstve,“ ozvala sa Batu.

A pretože to vyslovila práve ona, pristupovali k tomu ako k faktu.

„Prečo by som išla práve sem? Nikdy predtým som tu nebola. Nemala som dôvod,“ obhajovala sa Zara.

„Ktovie,“ nadhodila Batu opatrne, „možno si sa rozhodla vydať sa na územie nepriateľa. Keďže kráľovstvo je dlhoročným nepriateľom nielen cisárstva, ale aj našej obľúbenej bohyne, možno si sa nazdala, že by sme tu mohli byť v bezpečí,“ podsúvala jej pohodlné vysvetlenia.

Lenže Zara celý čas krútila hlavou. „V podstate nie sme v bezpečí nikde,“ skonštatovala otrávene. „Vyzerá to totiž tak, že sa buď cisárovná alebo bohyňa dohodla s miestnym kráľom. Vojská sa spojili. To jediné by dávalo zmysel.“

„Nemáme dôkaz,“ pripomenula jej Batu.

Femi chcela protestovať. Veď práve sotva unikli spojenému útoku oboch armád. Lenže vzápätí sa zarazila. Len ona, Kacia a Zeki vedeli, že pri Nkọche na nich čakala oveľa väčšia presila. Oni videli len bojových mágov, ktorých Accai poľahky zadržal. Nemohli vedieť, že za nimi sú légie ȧudobských vojakov s pripravenými trojčepeľami.

„Po cisárstve sa pohybujú Ȧudobčania a nikto ich nenaháňa. Okrem toho na nás niekoľkokrát zaútočili, pričom na to nemali dôvod. Nijako sme ich nenapadli. Nevšímali sme si ich,“ vysvetľovala trochu nasrdene Zara. Akoby ju obťažovalo, že jej to musí hovoriť, pretože bola v tom čase najskôr mŕtva a to ju stále hnevalo. Femi to dokázala pochopiť. Cítila sa rovnako. „Ambarská cisárovná a ȧudobský kráľ uzatvorili nejaký druh dohody. Len ešte nevieme, aké sú jej podmienky.“

„To znamená, že ani tu nie sme v bezpečí,“ skonštatovala Batu.

Zara sa zasmiala jej reakcii. „My nie sme v bezpečí nikde. A to od momentu, keď sme sa vybrali na túto šialenú misiu. Stali sme sa bábkami v rukách bohov a tí sa s nami hrajú, ako sa im zapáči. Ak sa rozhodnú, že už nás majú dosť, rozpučia nás ako švábov.“

Podľa toho, ako Kacia a Batu kyvkali hlavou, bolo jasné, že majú rovnaký názor.

Femi bola trošku opatrnejšia, hoci možno bola len tvrdohlavá.

„Tak potom je dobre, že nám je jedna bohyňa obzvlášť naklonená,“ skonštatovala celkom pokojne Sadiki.

Zara na kňažku prižmúrila oči. „Nezačínaj s tým. Sama dobre vieš, že nebyť teba, neboli by sme tu.“

Keď sa na seba začali veľavýznamne dívať, bolo jasné, že obe vedia o niečom, o čom im ostatným nemienili nič prezradiť. Aspoň zatiaľ. Femi bola presvedčená, že to bolo niečo, čo ich mohlo potenciálne zabiť. Vlastne ju to neprekvapovalo. Túto misiu aj tak nikto z n ich neprežije. Batu sa možno vrátila medzi živých, ale nebude jej to nič platné.

Aj keby mali... „O akej bohyni to hovoríte?“ dokončila nakoniec myšlienku nahlas.

Zara na ňu významne krútila hlavou. Akoby sa ju snažila mlčky presvedčiť, aby s tým nezačínala.

Bolo neskoro.

Pretože sa ozvala aj Kacia: „Áno, to je dobrá otázka. Aká bohyňa je na našej strane? Ak nám chcela pomáhať, mala to urobiť už dávno.“

Pritom mávala rukami, teda aj tou, o ktorú prišla. Nebola to výčitka kvôli nej samotnej, ale pravdepodobne kvôli okwụlom a šamankám, ktoré zahynuli. Femi sa cítila, akoby Kacia rozhorúčeným mečom krútila v jej sotva zhojených ranách. Akoby potrebovala viac pripomienok toho, že ako sestra zlyhala.

„Tak premýšľajte,“ vyzvala ich Sadiki. „Kto vám už predtým pomohol?“

Femi naklonila hlavu. „Nrọ?“

Tá jej napadla ako prvá. Veď práve vďaka nej sa im podarilo dostať Zaru späť do sveta živých. Hoci keby vtedy tušili, čo na nich všetko čaká, asi by sa rozhodli inak. Ona určite. V poslednom čase zisťovala, že zbabelci majú veľmi jednoduchý život. Nehrnú sa do nebezpečenstva a tým pádom často ako jediní prežijú. Naproti tomu oni sa po hlave vrhali do všetkých možných a nemožných nebezpečenstiev. Vlastne bolo s podivom, že doteraz prišli len o Batu.

„Tá už asi nikomu nepomôže,“ zamumlala Zara potichu, takže si Femi nebola istá, či to vôbec vyslovila.

Sadiki sa zasmiala. „Ale no tak, nemala by si byť génius? Tá, ktorá všetko vie?“ podpichla ju. Jej slová ocenila zazretím. „Tak ti pomôžem. Rozmýšľaj. Kto nás sem všetkých preniesol a takmer sa pri tom nezapotil? Znie ti to povedome?“

Otočila sa k sestre. „Zara, hovorí pravdu?“

Vlastne sa pýtať nemusela. Dôkazy mala pred sebou. A nenapadlo jej niečo podobné, keď sa prebrala na tomto mieste? Lenže nemohla nahlas povedať niečo, čo si nemohla priznať ani v duchu. Znamenalo by to totiž, že Zara, ktorú považovala za sestru a vo všetkom jej verila, vlastne ani nikdy neexistovala. A niečomu podobnému teraz nemohla čeliť. Vlastne nikdy sa tomu nechcela postaviť čelom.

A zdalo sa, že Zara si niečo z toho tiež uvedomovala, lebo mlčala.

„Zara!“ okríkla ju Kacia. „Tak odpovedz!“

„Dostala som nás odtiaľ, pretože to bola naša jediná možnosť. Nestačí vám takéto vysvetlenie?“ vykrúcala sa. Čo bolo takmer ako prikývnutie a potvrdenie ich predpokladov.

Kacia sa však nedala odbiť. Pristúpila k Zare.

„Hovorí pravdu?“

Zara sa až potom konečne poddala. Hoci podľa jej kyslého výrazu z toho nebola nadšená.

„A čo ti mám povedať?“ zakričala na ňu. „Áno, Sadiki má pravdu a je už nie som taká, ako predtým? To sme vedeli už dávno!“ rozhodila rukami. „Len sme nevedeli, ako veľmi sa odlišujem od svojho niekdajšieho ja.“ Nakoniec sa do jej hlavu vkradla únava, snáď vzdor. Pravdepodobne sa jej veľmi nepáčilo, čím v skutočnosti bola. Možno totiž nebola výsledkom niečej tajnej lásky, ale skôr prostriedkom v tejto vojne. Možno to mala na mysli, keď hovorila o božských hrách. Samu seba považovala za bábku.

„Mala si nám to povedať!“ napomenula ju Kacia.

Zara si stlačila koreň nosa. „A na čo by to bolo dobré, Kacia? Som bohyňa, alebo aspoň to najbližšie bohyni, čím sa môžem po smrti stať. Ale tam moje vedomosti končia. Netuším, kým som, len viem, že mám určitú moc. Ktorú vlastne nemôžem používať, pretože potom by sa Ọnwụ dozvedela, čo robím a kde som.“

„Ale vďaka tebe máme konečne aj nejakú výhodu,“ nadhodila spokojne Kacia.

„Výhodu? Výhodu?!“ zareagovala ostro Zara. „Ja ti poviem presne, akú výhodu máme – vôbec žiadnu! Veď svoju moc ani nemôžem použiť na to, aby som niekoho zabila! Lebo tento tu,“ rukou pohodila Accaiovým smerom, „stále tvrdí, že by som musela niesť následky svojho konania.“

Kacia sa uškrnula. „Akoby si nikdy predtým nikoho nezabila. Som si istá, že tvoje svedomie by to zvládlo.“

Femi sa podvedome tiež uškrnula. Spomenula si totiž, ako kedysi dávno, ako deti, sedeli pri ohni a tvárili sa, že práve rituálne obetujú svoje svedomie bohom. Bola to snaha malých dievčat nabrať odvahu a prijať osud, ktorý im bol určený. Akokoľvek krvavý mal byť.

Bolo smutné a zarážajúce, ako veľmi sa vzdialili tomu obetnému ohňu.

„O moje svedomie tu nejde. Teda, nie, že by som ešte nejaké mala,“ dodala Zara porazenecky. „To len... stále tie reči o sfére vplyvu a o následkoch použitia moci a že nesmieme zasahovať do osudu smrteľníkov... a blablabla...“ Hoci jej slová boli stále vážne, zrazu stratili aj ten jemný náznak humoru. „Skrátka, existuje predpoklad, že ak by som niekoho zabila, mohol by na to doplatiť niekto z vás. A neviem ako ty, ale ja už som jednu sestru stratila a nemienim riskovať, že by sa to mohlo opakovať.“

Femi to prekvapilo. Aj keď asi nemalo. Bolo to predsa viac ako len logické.

Každá moc si vyžadovala svoju daň. A čím väčšia bola, tým viac zodpovednosti si vyžadovala.

„Ale to predsa...“ Nech chcela Kacia povedať čokoľvek, Zara jej nedala príležitosť dokončiť.

„A tým by som túto tému uzatvorila,“ skočila jej rezolútne do reči. „Musím premýšľať nad iným. Napríklad treba vymyslieť, ako sa odtiaľto dostaneme naspäť,“ mrmlala a obzerala sa, akoby snáď hľadala najkratšiu cestu.

Kacia rozhodila rukami. „Späť? A prečo by sme chceli ísť späť? Veď sme sotva vyviazli!“

Femi súhlasila. Ešte stále si pamätala na vojakov, ktorí ich obklopili.

Nechcela im znovu čeliť. Bol rozdiel v prijatí osudu a v bezhlavom vrhaní sa do náručia smrti.

Zara pristúpila ku Kacii a pri tom na ňu žmúrila oči. „Možno si na to zabudla, je náročné si to pamätať, ja viem, ale našou úlohou je vyslobodiť bohov.“ Keď Kacia nič nehovorila, pobádala ju Zara ďalej: „Aby si mohli tento bodrel upratať, keď už mu nedokázali predísť. Prečo by sme po nim mali upratovať my?“

„Lenže tu ide aj o osud sveta,“ pripomenula jej pokojne Batu.

Aj na ňu Zara zazrela. „Svet je stále v nebezpečenstve. Táto naša misia to len dokazuje.“

„A nezabudla si na niečo?“ pristúpila k nej Sadiki. „Nemáte predsa všetky prísady.“

Vtedy Zara rozhodila rukami, akoby sa skrátka už vzdávala. „S Accaiom sme našli Sachapa a získali od neho to, čo sme potrebovali.“ Do vzduchu zodvihla šnúrku, na ktorej viselo niečo veľmi podobné zubu. Femi chcela vedieť viac, ale tak trochu sa obávala – bohovia, trhali snáď jej sestry s výdatnou pomocou bojového mága zuby obrovskému plazovi? „Problém tvorí tento chlpáč,“ podvedome ho pohladila po hlave, nakoľko sa od nej odmietal pohnúť, „s tým nemôžem nadviazať puto, lebo som mŕtva. Ale to sa dá vyriešiť,“ dodala rýchlo, hoci bolo jasné, že riešenie ešte stále nenašla.

„Nemôžeš nadviazať puto?“ zamiešala sa do toho Batu. „A skúškou si aj tak prešla?“

„Prešla,“ odpovedal jej ten Temujin, jej údajný druh. „Zvládla to nad očakávania dobre.“

„Ale ty nie si mŕtva,“ začudovala sa Kacia, čím prerušila ich rozhovor.

Zara pokrčila plecami. „Nie som ani živá a kým to nevyriešime, môžeme tejto prísade zamávať.“ Teraz sa striedavo pozerala na Kaciu a Femi, pričom sa snažila odhadnúť, ako do toho všetkého za padá Zeki. Femi sa podvedome začala cítiť ochranársky. „Predpokladám, že vy ste našli to, čo ste hľadali.“

Femi kývla na Zekiho, ktorý z tašky vybral ten prekliaty červený kameň.

Ona sa naň nedokázala ani pozrieť, nieto sa ho ešte dotýkať.

„Nakoniec sa nám to podarilo,“ skonštatovala očividné, „aj keď sme zaň zaplatili vysokú cenu.“

„Ako za všetko, čo nás Eze poslal pozbierať,“ prisvedčila Zara.

„Nechýba vám ale ešte niekto?“ nedala sa odbiť Sadiki.

Zara sa na ňu opäť zmračila. „Nuž, dvojčatá a Essien sú niekde... kdekoľvek... a stále plnia svoju časť misie.“ Femi bola prekvapená, že Zara sa so Sadiki rozpráva tak otvorene. To ju nútilo domnievať sa, že Zara veľmi dobre vie, kým je Sadiki v skutočnosti.

„Ale bez nich je zbytočné vracať sa k Nkọche, pretože bohov aj tak neoslobodíte.“

Podľa výrazu v jej tvári Zara nebola nadšená tým, že jej to Sadiki pripomína.

„Tak si na spiatočnej ceste urobíme zastávku, aby sme ich našli,“ navrhla víťazoslávne.

„Lenže problém je, že nevieme, kde sú,“ zamiešala sa do toho Kacia.

Teraz Zara zazerala aj na ňu.

„Sú to predsa vaše sestry, nemôžete nejako ich prítomnosť vycítiť?“ pýtala sa Sadiki.

„Tak to nefunguje...“ začala Kacia blahosklonne v ten istý moment, ako Zara vyhŕkla: „Mohla by som to skúsiť.“

Opäť sa všetci pozerali na Zaru. Accai uznanlivo kýval hlavou, rovnako ako Batu. Tí dvaja asi ako jediní vedeli, o čom hovorí. Temujin sa vôbec tváril, akoby tam ani nebol, rovnako ako Zeki. Tí dvaja sa pravdepodobne cítili rovnako odseknutí od zvyšku skupiny. Femi predpokladala, že sama sa tvári podobne nedôverčivo ako Kacia.

Najšťastnejšie zo všetkých boli tie tri chlpaté stvorenia.

Femi sa na ne dívala a mala pocit, že o nich niekde niečo čítala.

Ale teraz sa jej o tom nechcelo premýšľať.

„To jediné ma Ahụhụ naozaj dobre naučil. Nájsť niekoho,“ vysvetlila Zara. Vzápätí sa pozrela na Sadiki. „Veď aj teba som vďaka tomu našla.“ Následne sa zadívala aj na ostatných. „Ak sú teda tí traja sále nažive, nájdem ich.“

Nesadla si, ani nič neurobila. Teda, okrem toho, že tam len tak stála so zatvorenými očami. Femi takmer ani nedýchala. Fascinovali ju Zarine nové schopnosti. Chcela sa o nich dozvedieť viac. Možno práve tie by mohli predstavovať to rozhodujúce, čo... Potriasla hlavou. Nemala by príliš prepadať zbytočným nádejam. Túto misiu aj tak nemajú šancu prežiť.

Miesto toho sa sústredila na svoje okolie.

Na spojencov a spolubojovníkov.

Akurát začala rozmýšľať o rozličných úlohách, ktorých sa museli zhostiť za taký krátky čas, keď sa Zara napriamila a začala žmurkať. Keď sa na nich nakoniec zadívala, pohľad mala sústredený a zvyšok tela pokojný. Akoby sa práve zobudila z dlhého ozdravujúceho spánku. Čo teoreticky nemuselo byť až tak ďaleko od pravdy. Hlavne ak predtým naozaj hovorila o Strážcovi snov.

„Našla som ich,“ skonštatovala napokon očividné Zara.

„A kde sú? Nepáči sa mi predstava, že by sme sa mali trmácať touto bohmi zabudnutou krajinou,“ zahrmela Kacia a niekomu, kto ju nepoznal, by to pripadali ako ponosy rozmaznaného dieťaťa.

Pravda bola, že Kacii sa len nepáčila predstava pochodu cez nepriateľské územie.

Femi to chápala. Cítila to rovnako. A podľa všetkého aj ostatní.

„Neboj sa, nepôjdeme ďaleko,“ upokojila ju Zara. „Podľa všetkého sú tu neďaleko... ale akoby boli... vo vode?“ začudovala sa nakoniec.

„Vo vode?“ zopakovala Kacia. „Išli sa snáď kúpať?“

Femi pochybovala, že by sa tí traja venovali niečomu podobne jednoduchému.

Ale nevyslovila svoj názor nahlas.

„To zistíme, keď tam prídeme,“ zhrnula Zara a otočila sa smerom, ktorým mali vykročiť.

Kacia ju však zastavila: „A čo ak po ceste natrafíme na nepriateľov? Je nás síce viacej ako predtým, ale stále nie dosť na to, aby sme mohli cestovať bez rozmyslu.“

„Vždy ich môžem zabiť,“ dodala rýchlo Zara.

„Zara!“ napomenul ju dobromyseľne Accai.

Prikývla a zodvihla ruky v nevinnom geste. „A si si tým istý? Naozaj ich nemôžem zabiť?“

„Chceš riskovať životy ostatných?“ ponúkol jej protiargument.

Zare sa podľa všetkého ani v najmenšom nepáčil.

Tvárila sa totiž, akoby jedla niečo pokazené.

Femi by sa tomu výrazu zasmiala. Ak by sa nachádzali v trošku inej situácii.

„No dobre, no dobre,“ zabrblala nakoniec. „Ale potom netuším, na čo sú moje schopnosti dobré. Nemôžem ich prakticky proti nikomu použiť zo strachu, že by na to niekto mohol doplatiť,“ rozohnila sa. „Teda, jasné, vlastne ich môžem poslať do ríše snov!“

„Aj to je mocná a prospešná schopnosť,“ pokúšal sa ju uchlácholiť Accai.

Zara sa zazubila. „Som Zara!“ rozhodila rukami. „Tá, ktorá uspáva. Fakt desivé.“

„Môžeš ich uspať naveky,“ ponúkla jej Femi.

Zara sa nadýchla, akoby chcela oponovať, ale vzápätí ústa rovnako rýchla zaklapla.

Ukázala na Femi prstom a niekoľkokrát ním pokývala. „To... vlastne nie je zlý nápad.“

Spokojná s takouto odpoveďou Zara bola ešte pripravenejšia vyraziť. Nikto nedokázal nájsť dôvod, prečo ju nenasledovať. Boli stále na nepriateľskom území, ktoré navyše ani trochu nepoznali. To, že ostatnú na jednom mieste, z nich urobí o to jednoduchší terč. A čím skôr nájdu ostatných, tým skôr sa budú môcť rozhodnúť, čo urobia ako ďalšie. Pretože bez plánu takisto dlho neprežijú. Čo Femi nútilo premýšľať o tom, že sú vlastne zatratení a bolo by nemúdre pokúšať sa to poprieť.

Počas pochodu cez krovie a skalami posiatu pustinu nikto z nich neprehovoril.

Hoci postupovali pomerne pomaly a dosť rýchlo. Čo bolo v priamom rozpore so Zariným tvrdením, že ostatní neboli ďaleko. Keď sa porozhliadla, zistila, že v podstate sa snažia neutekať dole kopcom. Zazdalo sa jej, že v diaľke zazrela obrysy nejakej vodnej plochy. Možno jazerá? Zdalo sa jej, že niekto o nejakých hovoril. Asi Essien, ešte kedysi dávno, keď stáli na začiatku svojej cesty. Varoval ich pred tým miestom, hoci on sám, len v spoločnosti Wen a Rae, sa tam vybral. A pravdepodobne sa tam niekde stratil. Veľmi dúfala, že sa nikto z nich neutopil. Spoliehala sa na to, že Wen a Rae ešte stále matne cítila vo svojej mysli. Tým pádom nemohli byť mŕtve. Odmietala nad tým čo i len premýšľať.

Kým sa v mysli presviedčala a upokojovala, Zara zastala.

A všetci okrem Femi si to všimli. Tá skoro vrazila do Kacie.

„Zara?“ vyzvedala Kacia.

Zara niekoľkokrát potriasla hlavou. „Predpokladám, že to nič nie je, ale radšej tu na chvíľu počkajte a...“ Čokoľvek povedala, už ju nepočuli, nakoľko hlas neustále stišovala, až napokon prešla do šepotu. Zakrádala sa poza prekvapivo husté krovie, akoby niečo hľadala.

A pravdepodobne to aj našla.

Keď sa ozval šuchot, všetci spozorneli. Nasledovala ozvena úderov, nezameniteľne mužský chechot, vzápätí opäť výkriky nasledované rozčúlenými slovami „čo robíš“ a „čo to je“ a „zabije to už niekto“. Vtedy už všetci podvedome vykročili ku kríkom, ale Accai s Batu sa ich snažili zastaviť. Na zem dopadlo niečo ťažké. Nasledované ešte niekoľkými podobne tupými údermi. Keď sa Zara víťazoslávne zasmiala, niečo z ich napätia opadlo. Ale opäť sa rýchlo vrátilo, keď Zara zavrčala a povedala niečo, čo znelo ako „ty prekliaty bastard“, ale tie slová zanikli v ozvene krokov. Femi sa podvedome pripravovala na najhoršie.

Ale keď konečne videla to, čo sa deje, neverila vlastným očiam.

Meč jej takmer vypadol z náhle ochabnutých prstov.

Spoza kríkov vyšiel muž očividne príliš vysoký na to, aby sa za nimi mohol ukryť. No predsa sa mu to podarilo. Bol obrovský, statný, tak trochu zlatý a v zodvihnutej ruke zvieral lem Zarinej haleny. Spolu s jej oblečením ju držal poriadny kus nad zemou a ani sa pri tom nezapotil. Tvár mu zdobil namosúrený úškrn nedobrovoľne prebudenej šelmy. Zara vyzerala najmä rozladene.

„Naozaj trváš na tom, že ho nesmiem zabiť? Tomuto sa totiž nechce spať,“ skonštatovala nakoniec, akoby sa tým celá táto bizarná situácia vysvetľovala.

Femi mala chuť sa smiať.

Kapitola 83. ¦ Kapitola 85.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 84.: