Gambit bohov - Kapitola 78. • OurStories.cz ~ naše povídky

Za všetko sa musí platiť

06.03.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 773×

Kapitola 78.

Essien

Pripadalo mu zvláštne, že po tom všetkom sa mohol skrátka vrátiť naspäť. Presne v to síce dúfal hneď od začiatku, ale takto si to najskôr nepredstavoval. Nazdával sa, že bude aspoň trochu... spokojný. Veď ak by našiel svoju cestu späť do toho sveta patriaceho zvláštnym vodnou mágiou nadaným ľuďom, znamenalo by to, že v ňom magický učiteľ prebudil všetky sily. Ale miesto triumfu cítil len ťažobu zodpovednosti.

To, čím si musel kvôli novej sile prejsť... Pokrútil hlavou.

Nemohol očakávať, že ho to nijako neovplyvní.

Napriek pochybnostiam však tvrdohlavo pokračoval vpred. Oči, ktoré ho sledovali na ceste dovnútra, ho sprevádzali aj teraz. Ale necítil sa tými pohľadmi ohrozený. Skôr v ňom vyvolávali smútok. Vedel, že minimálne jeden z nich patril jeho učiteľovi. Možno aj jeho učňom, jeden nikdy nevie. A hoci mu ten mohutný drak neustále dokazoval, aký nízky mal názor na ľudí a že nimi v podstate pohŕdal... za ten čas sa stal jeho priateľom.

Sám seba sa začínal pýtať, s koľkými sa ešte bude musieť rozlúčiť, kým konečne splnia svoju časť misie. On, ktorý sa nazdával, že nikoho a nič nepotrebuje. Život mu práve ukazoval, že aj napriek tomu mu môže chýbať niečia prítomnosť. Rovnako ako mu zo začiatku dobrodružstva v magickej ríši chýbali Wen s Rae a dokonca aj ten otravný starec Diallo, podobným spôsobom teraz bude so smútkom spomínať na draka a jeho troch mladých nasledovníkov.

Aspoň jeho skúšky konečne skončili, s tými sa rozlúčil veľmi rád.

Cesta späť na povrch bola podozrivo krátka. Čoskoro už na tvári cítil pohladenie vetra a v ušiach sa mu ozýval šuchot stromov. Zarazene však ostal stáť. Okolitá krajina jeho jazyku chutila úplne inak – akoby sa za ten čas zmenila. Akoby sa zmenil on sám. Teraz to všetko vnímal úplne inak. Cítil prúdenie sily vo svojom okolí, vnímal pôsobenie živlov, o ktorom nikdy predtým nepremýšľal.

Vďaka tomu vedel zistiť, že v jeho okolí nie je žiadny nepriateľ – ich kroky sa neniesli zemou, ich dych nevíril vzduch. Len jediná prítomnosť mu robila spoločnosť. A tú by spoznal aj bez schopností. Diallo. Skutočne na neho počkal. Aj keď nie celý čas, kým bol preč.

Podľa všetkého ešte len teraz niekedy musel doraziť.

Pretože nikde nevidel postavený tábor, vyhorené ohnisko alebo aspoň kôpku suchého dreva pripraveného na podpálenie. Skôr to pôsobilo tak, akoby Diallo ešte len teraz všetko zbieral, aby si tábor založil. Čo bolo nanajvýš podivné. Ale nie natoľko, aby tam aj naďalej stál a mlčal. Chcel pozdraviť svojho starého priateľa. Pretože túžil po jeho spoločnosti.

Skôr, ako stihol niečo povedať, Diallo sa k nemu otočil. Premeral si ho prižmúrenými očami, hodnotil ho. Essiena to zarazilo, ale nepoľavoval v chôdzi. Keď konečne pristúpil až k starcovi, ten už na zem hádzal prvú hromádku haluzí.

„Zdá sa, že si tomuto výletu nedal ani najmenšiu šancu,“ skonštatoval takmer kyslo.

Essien jeho slová prekvapili, preto sa ani nezmohol na odpoveď.

Diallovi to neprekážalo. „Koľko si tam vydržal? Pár minút? Takže keď som sa ja dostal späť, ty si sa už otáčal na odchod. Nemôžem povedať, že by ma to prekvapilo. Rátal som s tým. Podobná skúška je dosť desivá aj pre miestnych, nieto ešte pre prišelcov, ktorí nepoznajú vlastný pôvod.“ Jeho hlas získaval hnevlivý tón a Essien mu stále nerozumel. „Asi bolo priskoro, aby som neičo také od teba žiadal...“

Jeho slová sa nakoniec vytratili do sebaobviňujúcej zachmúrenosti.

Vzápätí Diallo pokrútil hlavou, akoby sa chcel prebrať z omámenia emócií.

„Asi som s tým mal rátať,“ zabrblal a o neičo hlasnejšie dodal: „Čo už, tak si sa vrátil. Nemá zmysle ti to teraz vyčítať. Toľko som si povedal, keď som ťa v tej jaskyni nechal. Aby si sa rozhodol podľa seba. Hoci som si myslel, že si pochopil a rozhodol sa vykročiť.“

Essien stále netušil, čo by mal povedať. Nerozumel tomu, čo sa deje. Veď bol preč dlhé týždne. Minimálne. Kým zložil všetky skúšky a kým sa naučil aspoň čiastočne ovládnuť nové schopnosti, ubehlo naozaj veľa času. Drak bol náročný učiteľ a k svojmu poslaniu pristupoval zodpovedne, pretože vedel, že... Zrazu sa Essien zarazil. Čo to hovoril o tom čase? Že sa zakráda a beží a zastavuje. Že sa o jeho plynutie nemusí starať, pretože...

„... kým tu prejde jeden deň, tvoj svet si ani nevšimne, že si odišiel,“ zamumlal polohlasne.

Tak toto tým drak vtedy myslel! Kým sa Essien strachoval o to, že svojim výcvikom stráca čas a ohrozuje nielen Wen a Rea a naplnenie misie, ale aj tento vodný svet, drak sa mu snažil naznačiť, že jeho starosti nie sú na mieste. Pretože on bol dostatočne mocný na to, buď aby ovplyvnil plynutie času v skutočnom svete, alebo aby svoji dimenziu postavil mimo čas. Tak či onak, fungovalo to. Pretože v skutočnosti stratil len niekoľko minút, hoci v skutočnosti tam mohol byť pokojne aj mesiace.

„Čo si to tam šomreš, chlapče?“

Otriasol sa. Netušil, či bol správny čas na to, aby mu to všetko vysvetľoval.

Tak len pokrčil plecami a nič nehovoril. Nech si Diallo vysvetlí ako uzná za vhodné.

Starec si povzdychol. „A to som si myslel, že by si...“ Hodil rukou. „Vlastne ani nič.“ Povzdychol si. „Asi by sme sa mali najesť a vybrať sa späť. Keď už si neuspel, aspoň si môžeme urobiť pekný výlet.“

Essien naďalej nič nehovoril. Len sledoval Dialla, ako zhŕňa na hromadu tenšie haluze a vytvára z nich provizórne ohnisko. Niekde dokonca našiel aj veľké kamene, ktorým uzatvoril budúci plápolajúci oheň. Teda, hneď po tom, ako sa mu podarí tú malú vatru aj zapáliť. Pretože sa zdalo, že niečo nevedel nájsť.

„Kde som dal to kresadlo,“ šomral akoby v odpovedi na Essienove myšlienky.

V ten moment Essien zacítil svoju šancu. Namiesto toho, aby sa mu pokúsil vysvetliť neičo, čomu by najskôr aj tak neveril, mu to ukáže. Predtým, než sa na toto miesto dostali, vedel ovládať len vodu a aj to len veľmi obmedzene. Odvtedy sa ju naučil používať rovnako dobre ako ktorúkoľvek inú zbraň. Možno aj lepšie, nakoľko táto sila ho inštinktívne poslúchala.

Ostaným živlom síce nerozkazoval s rovnakou istotou, ale na tom až tak nezáležalo. Vedel ich využiť. Rovnako ako teraz, keď si predstavil, ako sa v jeho tele prebúdza horúčosť, sústreďuje sa v jeho natiahnutých prstoch a úplne nečujne a nebadateľne preskakuje na suché konáriky.

Najskôr sa ozvalo slabé puknutie, neskôr sa objavil maličký plamienok nasledujúcich štipľavým dymom – pretože Diallo tam nepridal len suché konáre. Ten smrad nakoniec prilákal starcovu pozornosť. Nechápavo sa díval na ohnisko pred sebou a až potom podozrievavo zodvihol obočie. Keď sa jeho pohľad konečne sústredil na Essiena, bolo v jeho očiach poznanie.

„Ako si to...?“ dostal zo seba priškrtene. Akoby nevedel, čo presne by mal povedať.

Essien pohodil plecami. „Ukázalo sa, že mágia strážcu živlov je omnoho väčšina, než sa ktokoľvek nazdával. Dokonca sa zdá, že vie nejakým spôsobom ovplyvniť aj plynutie samotného času.“ Takmer nebadane sa usmial. „A zatiaľ čo tam ubehli celé mesiace, tebe sa zdalo, akoby som nikdy neodišiel.“

Diallo mal v sebe toľko sily, že dokázal priznať svoj omyl.

Nakoniec vyzeral takmer zahanbený svojim predchádzajúcim hnevom.

Nahradeným sklamaním, pretože sa vo svojom odhodlaní mýlil.

„Zdá sa, že som ti predsa len krivdil,“ priznal aj nahlas. „Ale prečo si neičo povedal?“ čudoval sa.

„Pretože som tomu ani sám úplne nerozumel,“ vysvetlil mu. „Akoby sa vôbec dalo rozumieť zámerom najmocnejšej bytosti, ktorá bdie nad osudom sveta bez toho, aby do nej zasahovala a jej jedinou úlohou je dať moc tomu, kto si ju zaslúži.“

„Kto si ju zaslúži?“ opakoval prekvapene Diallo.

Essien prikývol. „Hádam si si nemyslel, že by ti niekto dal niečo len preto, že o to požiadaš? Ten drak má svoje spôsoby, ako sa uisť, že to, čo robí, je správne. Predpokladám, že preto sa odtiaľ toľko ľudí nevrátilo – pretože úspešne prekonať jeho skúšky nie je jednoduché. A väčšina návštevníkov musí prejsť len jednou.“

„Koľkými si musel prejsť ty?“ vyzvedal Diallo.

„Tromi. Za každý nový živel jednou,“ zašomral, ale bol by radšej, ak by sa ho na to starec nepýtal. Nie, ak sa mienil tváriť ako matka pozerajúca sa na svoje dospelé dieťa, ktoré je pripravené vydať sa do sveta.

Hlavne keď si ho Diallo celé minúty len obzeral.

„Mal som to vedieť,“ zakončil nakoniec prúd myšlienok vo svojej hlave. „Nie si rovnaký, ako keď si do tej jaskyne vstúpil.“

„Nie som?“ začudoval sa Essien.

Diallo prikývol. „Nie si,“ prisvedčil. „No neviem to celkom vysvetliť. Máš rovnakú tvár, no napriek tomu akoby tu teraz so mnou sedel niekto úplne iný. Možno pokojnejší. Možno múdrejší.“ Takmer nebadane sa pousmial. „Ale predpokladám, že si aj sám uvedomuješ, že nie si tým mužom, ktorý vstúpil do ríše mágie.“

„Nie,“ pošepol v odpovedi, „to nie som.“

Po tom medzi nimi zavládlo ticho. Nebolo to napäté mlčanie pred vypuknutím hádky. Skôr mier dvoch starých priateľov, ktorí sa rozhodli spoločne povečerať, keď sa už náhodou stretli na svojich cestách. A pritom ani jeden z nich nemusel prehovoriť, pretože obaja podvedome cítili, čo si ten druhý myslí.

Essien navyše s veľkou vďakou prijal ponúkané jedlo – hoci bolo suché a takmer bez chuti, nakoľko to boli zvyšky toho, čo Diallo priniesol. Po dlhom čase, keď ho netrápil ani hlad a ani smäd, bolo opäť vložiť do úst ďalší hlt ako niečo medzi spásou a zatratením. Jeho telo sa bránilo, ale jeho vôľa prežiť sa prejavila silnejšie. Napokon, keď všetko zjedli, tam len tak sedeli a odďaľovali nevyhnutné.

Až napokon prehovoril Essien – aj to len preto, že mal pocit, akoby ho niečo v diaľke volalo.

„Asi by sme sa mali vybrať na cestu.“

Diallo sa na neho nepozrel, no prikývol. „Asi by sme mali.“

Mlčky zahasili dohárajúce haluze, pozbierali si to málo, čo Diallo vybral zo svojho vaku, a vyrazili. Diallo ich viedol, nakoľko len on sa tu dokonale vyznal a Essien ešte stále podvedome hľadal mohutné skaliská, ktoré by vo svojich tieňoch dokázali ukryť nemalého draka. Alebo možno aj štyroch.

Možno aj preto začal rozprávať. Nie preto, že by Diallo vyzvedal, ale preto, že Essienovi bolo smutno. A tak hovoril o všetkom, čo zažil a prežil, hoci obsah skúšok si nechal sám pre seba. Nie preto, že by o nich hovoriť nechcel – skôr na to ešte nebol pripravený. Tie skúšky boli vybrané pre neho, ušité jemu na mieru. Bol si tým úplne istý. Nemal však toľko odvahy, aby čelil tomu, kým v skutočnosti je. Čo sa skrýva v jeho vnútri. Čo ho trápi a čo už nie.

Vďaka tomu spiatočná cesta trvala oveľa kratšie, než predpokladal.

Pravdepodobne si už len nepamätal, ako dlho vlastne kráčali, keď ho Diallo viedol k jaskyni. Vtedy ho zamestnávala aj vlastná nevedomosť. Teraz bol len šťastný, že sa konečne vrátil. Znamenalo to, že sa s Wen a Rae mohli posunúť z miesta. Malý úspech, ale vo svetle toho ostatného nedomysleného a pobabraného to malo väčšiu váhu ako konečné víťazstvo. No príliš sa sústredil na to, čo bude. Až tak veľmi, že si nevšímal to, čo sa okolo neho v skutočnosti dialo.

Až kým starec pred ním nezastavil.

Vtedy Essien zodvihol hlavu. Zarazil sa.

Cez túto dedinu predtým prechádzali. A predsa sa zdalo, že tam nikdy predtým neboli. Zatiaľ čo predtým toto miesto hýrilo životom, pomedzi domy sa naháňali deti a vedľa nich štebotali ich rodičia, teraz sa vo vzduchu ani lístok nepohol. Napokon obaja s Diallom podvedome zastavili a začali sa ozberať. Toto nemohlo byť normálne.

Podozrievavo očakával, že sa niečo stane. Keď sa však v ich blízkosti ozvalo zasyknutie, predsa ho to prekvapilo. Otočil sa. Cez škáru v jednom z okien na neďalekom dome na nich niekto zasyčal. S Diallom sa podvedome vybrali tým smerom. To malo za následok, že osoba na druhej strane s viac stiahla. Preto opäť zastali a Diallo sa šeptom spýtal:

„Čo sa tu stalo?“

Essienovi sa zazdalo, akoby si niekto odfrkol.

„Musel si byť dlho preč, keď to nevieš,“ osopil sa na neho očividne ženský hlas. „Rebeli konečne povstali. Zmocnili sa paláca a uväznili kráľovskú rodinu. Čoskoro ich popravia. Vraj by nám mal vládnuť niekto, komu záleží na blahu ľudu. Mal by nám vládnuť niekto, kto nebude nútiť ostatných, aby sa podriadili rozhodnutiam jednej rodiny.“

Essien sa takmer zasmial. Veď presne to tí takzvaní rebeli robili.

Chceli rozkazovať ľuďom. Chceli im prikázať, čo si majú myslieť.

To bolo ešte horšie než to, čo dokázala napáchať priemerná kráľovská rodina.

„Niečo také sa nemohlo stať zo dňa na deň,“ zašomral Diallo.

Ale vďaka okolitému ticho ho počula aj osoba v dome.

„Nestalo,“ prisvedčila žena. „Už celé týždne žijeme v strachu.“

Celé týždne? Essien sa zarazil. Zadíval sa na Dialla, ktorý ho sledoval spýtavým pohľadom. Drak mu predsa hovoril o plynutí času a Essien sa domnieval, že sa vrátil do toho istého okamihu, z ktorého odišiel. Ale miesto toho si neičo také myslel len Diallo – a aj to asi preto, že bol v blízkosti tej jaskyne, keď sa Essien vrátil. Vo zvyšku sveta však čas plynul normálne.

Kvôli jeho výcviku skutočne prišli nielen o vzácne dni, ale celé mesiace. V tých mohli pomôcť miestnym a zabrániť tejto vzbure skôr, ako prerástla do ozrutných rozmerov. Essien teda získal novú moc, ale začínal sa sám seba pýtať, akú veľkú cenu za ňu nakoniec bude musieť zaplatiť. Niečomu mu našepkávalo, že to asi nebude len stratený čas.

Diallo, napriek pochybnostiam, sa ho na nič z toho neopýtal.

Miesto toho pokračoval v rozhovore: „To sa ich nikto nepokúsil zastaviť?“

Niekto sa zasmial. „Zastaviť? Nikto nie je taký blázon.“ A potom, akoby si len na niečo spomenula, tá žena dodala: „Teda, len tie dve bojovníčky. Ale tie rýchlo zmizli, takže ak nie sú mŕtve, určite robia spoločnosť kráľovskej rodine.“

Essien niekoľkokrát zažmurkal. Dve bojovníčky?!

Zrazu mal chuť sa rozbehnúť. Wen a Rae práve teraz trpeli v dôsledku jeho neprítomnosti.

Podvedome si však uvedomoval, že aj keby tu bol s nimi, skončil by rovnako.

Čo mu však nezabránilo vo výčitkách – a v plánovaní pomsty.

Kapitola 77. ¦ Kapitola 79.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování