Gambit bohov - Kapitola 71. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ako privítať nevítaných hostí?

14.01.2019 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 763×

Kapitola 71.

Zara

Udalosti posledný dní jej splývali. Aj tak boli len zhlukom vášnivých debát, tajných porád a horúčkovitého vytvárania akejsi provizórnej armády. Teda, ak sa niekoľko desiatok vojakov a ich chlpatých miláčikov dalo považovať za neičo viac ako palácovú stráž. Temujin tvrdil, že v ich krajine sa všetci vedeli postarať sami o seba. Ale možno viac ako sebaobranu ich mali naučiť chrániť aj ostatných a svoju krajinu. Pretože útekom do hôr si možno zachránili zadky, ale takisto ponechali svoj domov bez dostatočnej ochrany.

„To z ľudí nerobí zbabelcov,“ pripomenul jej Temujin, keď mu povedala, že takí ľudia sú každej krajine len na príťaž. „Chcú sa ochrániť. Seba aj svoje rodiny. V horách ich nikto nebude hľadať.“

„Ale zatiaľ čo sa budú skrývať, ich krajina zhorí.“

„Doteraz sme nikdy nemuseli čeliť takémuto útoku, nevedia, čo by mali robiť,“ obhajoval ich správanie Temujin.

Do určitej miery to mohla byť pravda. Predsa ak ich nikto nikdy nepripravil na možnosť útoku, bola ich prvá reakcia panika. Preto aj utiekli. Lenže na tej druhej bola stále znechutená. Toto bol predsa ich domov. Tu prežili celé svoje životy a určite dúfali, že tu budú žiť aj ich deti a vnúčatá. A miesto toho, aby sa postavili na odbor nevyprovokovanému útoku utiekli ešte skôr, ako ich boj vôbec začala. Neboli tu, aby videli plachty lodí pretínajúce obzor. Pretože teraz už sedeli prikrytý niektorou náhodou kôpkou snehu a dúfali, že ich tá zmrznutá voda ochráni pred nepriateľmi.

To bola reakcia dieťaťa.

Očividne však Zara nemala predpokladať, že by sa tak nemohli správať aj dospelí.

„Útek nie je riešením,“ odpovedala mu Zara oveľa pokojnejšie, než zamýšľala „Aj keď ste nikdy nebojovali so svojimi susedmi a správate sa neutrálne, nemôžete sa spoliehať na dobrú vôľu ostatných kráľov. Skôr alebo neskôr sa nájde niekto, kto bude chcieť pričleniť vaše územie k tomu svojmu.“

„Lenže naše územie nie je výhodné pre nikoho. Agbata sa stará o svoje a my ich nezaujímame. Dokonca by sa dalo povedať, že vďaka dávnemu sobášu našej princeznej a ich princa sme sa stali tajnými spojencami. Nakoľko sú kráľovské rodiny oboch krajín spriaznené krvou.“

„Ale na vás neútočí Agbata,“ pripomenula mu Zara.

„Nie, útočí na nás Ȧudobské kráľovstvo,“ prisvedčil ponuro Temujin, „a jednoducho tomu nerozumiem. Nikdy sme s nimi nemali žiadne spory. Pretože sa nemiešame do politických hier našich susedov. A teraz na nás útočia. Čo dúfajú, že dosiahnu?“

Vtedy sa do ich rozhovoru zamiešal aj Accai. „Ak by obsadili vaše územie, mohli by získať výhodu nad cisárstvom. Mohli by ich napadnúť od púšte a tam by to nečakali.“

„Jasné, že by to nečakali, pretože je to bláznovstvo,“ oponovala mu Zara. „Tá púšť je nebezpečná a nedá sa cez ňu len tak nepozorovane prejsť. Ale to sme už zistili. Ak by ju chcel niekto využiť ako vojenskú výhodu...“ Pokrútila hlavou. „To je číre šialenstvo.“

„Rovnako ako je šialenstvo útočiť na krajinu plnú snehu v čase, keď začína zima.“

Zara sa zadívala na Temujina. To o začínajúcej zime už niekde počula.

„Veď tu máte stále sneh! A to mi chceš tvrdiť, že zima ešte len začne?“

„V horách je stále sneh, to máš pravdu. Ale tu dole, v prístave a aj v kráľovskom meste, sa sneh občas aj roztopí a nadíde krátke a nie až také horúce leto. Preto ľudia odišli do hôr. Tam sa skôr ukryjú.“

Zara rozhodila rukami. „Zbabelo utiekli, to urobili! Mali ostať a bojovať. Nepovedal si predsa, že vám bohovia dali do vienku moc ovládať okolitý sneh?“

„A ty si už niekedy bojovala snehom proti mečom? Myslíš si, že keď tie lode zguľujeme, tak sa vojaci preľaknú a vrátia sa tam, odkiaľ prišli?“

Musela uznať, že Temujin má pravdu. Mali mágiu, ktorá bol skôr obranná a dokázala im pomôcť skrývať sa zahnať malé hrozby. Ale použiť ju na útok? To nemuselo dopadnúť dobre. Obhadzovať snehom lode plné ozbrojených vojakov bolo ako hádzať piesok na Sachapa a dúfať, že ho zahrabe skôr ako jemu dôjde trpezlivosť a svojho protivníka zožerie.

Ich situácia bola každou ďalšou hodinou vážnejšia.

Stáli na hradbách vyprázdneného prístavu.

Pri najlepšej vôli tam nebolo viac ako stopäťdesiat vojakov, pričom minimálne päťdesiat z nich bude chrániť kráľa a nebude sa snažiť poraziť nepriateľa. Jedinou ochranou teda predstavovala tých niekoľko ochotných vojakov a ich nkity, vysoké kamenné hradby opevnenia a obranné zbrane. Po celej šírke ich bolo rozmiestnených asi pätnásť a pripomínali obrovské kuše na otáčavých nožičkách, z ktorých bolo možné vystreliť šípy veľkosti oštepov.

Problém bol, že nepriatelia by museli byť už v zátoke, aby na nich mohli vystreliť.

To neboli práve svetlé vyhliadky.

Keďže sa medzi nimi ešte stále našli niektorí jedinci, ktorí verili, že ide len o zdvorilostnú návštevu. Lenže kto príde na návštevu s dvadsiatimi loďami a posádkou ozbrojenou až do úplne posledného utierača paluby? Zara by chcela trpieť podobnými bludmi. Lenže nemohla. Na to videla už dostatok bojov a krviprelievania. Prenasledovala údajných nepriateľov cisárstva a na podľa príkazov ich často popravila. Niekedy v ich vlastných posteliach.

Nerada spomínala na tieto roky svojho života. Vtedy jej na tom neprišlo nič zvláštne. Plnila svoje poslanie. Na to ju celý život vychovávali. Vycvičili ju k tomu, aby ničila potenciálne hrozby. S odstupom rokov si uvedomovala, že tí ľudia možno boli nevinní, ako jej to aj tvrdili.

Potriasla hlavou. Bolo bezpečnejšie nepremýšľať o tom.

Miesto toho sa sústredila na blížiace sa nebezpečenstvo. Jej chlpáč to vycítil. Poskakoval okolo nej ako šialený, premenlivo kňučal a vrčal. Bol jediným dôkazom toho, že sa naozaj neovládala až tak dobre, ako si mali všetci myslieť. V jej vnútri zúrila búrka. Všetko toto ju rozčuľovalo. Koľko prekážok sa im ešte postaví do cesty, kým konečne budú schopní dokončiť svoju úlohu?

Batu bola mŕtva a jej telo teraz opatrovalo len ticho prázdneho domu v opustenom kráľovskom meste. Potrebovali ďalšiu časť kúzla, ktoré najskôr nikdy nezíska, pretože je mŕtva. A ešte sa k tomu všetkému pridával pocit, že niečo nie je v poriadku. Femi bola v nebezpečenstve. Jasne o tom vypovedalo nepríjemné mravčenie a ťažoba v mysli.

Lenže nemohla sa jej spýtať. Nemohla sa s ňou spojiť.

Pretože na to nebola dostatočne pokojná.

A ešte sa tu ukázali aj títo panáci.

Stále sa približovali. Nebude trvať dlho a dorazia do prístavu, aby ich zničili. Ak by sa poddala svojim divokým predstavám, bola by ochotná prisahať, že sa títo vojaci spojili s Ọnwụ. Lenže to bolo vyslovene šialenstvo. V kráľovstve sa klaňali inej bohyni. Možno to bola všetko len náhoda.

Aj keď veľmi detailne zameraná práve na ich prítomnosť. Nemohlo byť náhodou, že sa všetky pohromy odohrávajú až po tom, ako sa tam objavia oni. To, ako ich prenasledovali v púšti, ako ich nakoniec dohnali a ako zabili Batu. Aj všetko ostatné. Muselo to byť súčasťou nejakého plánu. Nemohli mať skrátka takú smolu.

Ako tam stála a čakala na nevyhnutnú zrážku, jej chlpatý prenasledovať bol čoraz neznesiteľnejší. Poskakoval okolo nej. Akoby si chcel získať jej pozornosť. Otočila k nemu hlavu a chcela ho zahriaknuť. Ale nakoniec si to rozmyslela. Pretože sa tak správali aj iné nkity. Vlastne takmer všetky. Poskakovali a kňučali, vyslovene sa snažili získať pozornosť svojich ľudí, ale nikto sa k nim ani len neotočil.

To muselo znamenať viac ako len nervozitu z prichádzajúceho boja. Alebo nedočkavosť. Takmer to vyzeralo, akoby ich chceli... varovať. Spolu s tou myšlienkou Zara použila svoje zmysly. Schopnosti k nej stále prichádzali o niečo viac prirodzene. Stačilo si pomyslieť a urobili presne to, čo chcela. Rovnako aj teraz, keď ich rozprestrela ako prikrývku.

Cítila svojich budúcich spolubojovníkov. Vnímala mysle nepokojných námorníkov pripravených na boj. No okrem toho aj niečo iné. Najskôr si myslela, že je to len ozvena niečoho iného. Lenže sa mýlila. Boli to mysle. Prítomnosť desiatok neznámych ľudí, ktorí sa k nim pomaly kradli, zatiaľ čo oni sledovali väčšiu hrozbu. Na to sa ich chlpáči snažili upozorniť. A nikto si ich nevšímal. Až takmer bolo neskoro.

„Pozor, útočia zozadu!“ upozornila ostatných.

Keď sa k nim otočila, všimla si, ako sa rozhliadajú okolo seba a hľadajú údajných nepriateľov. No nikoho nevideli. Tvárili sa skepticky. Nečudovala sa. Keby ich necítila vďaka svojim nadaniam, tiež by pochybovala.

„Nikto tu nie je,“ vysvetlil jej Temujin nástojčivo.

Accai sa tváril stále ostražito. Zdalo sa, že ten jej uveril.

Lenže on s ňou tiež strávil viac času.

„Nkity ich cítia,“ poznamenala a bradou ukázala na stále nepokojných chlpáčov.

Vyzeralo to tak, že ostatní si len teraz uvedomili, aké boli tie zvery podráždené.

A to s nimi žijú celý život.

„Cítiš ich aj ty?“ spýtal sa jej Temujin.

Na chvíľu zaváhala. Mala by im to vysvetľovať? Ale potom si uvedomila, že vlastne na tom nezáleží. Prečo by im mala hovoriť o svojich nadaniach a schopnostiach a o tom, čo ju naučil strážca snov a čo pochopila sama a podvedome. A čo všetko si ešte nedokázala priznať a možno to ani nikdy nebude schopná vysloviť nahlas. Pretože to bolo príliš šialené a ak by to bolo pravdivé... Pokrútila hlavou.

Na nič z toho teraz nemajú čas.

Nakoniec teda len prikývla. „Áno,“ odvetila jednoducho.

Zara sa snažila nebrať si osobne pohľad, ktorý jej Temujin venoval. Ani fakt, že sa skrátka otočil k Accaiovi a žiadal od neho vysvetlenie bez toho, aby čo i len otvoril ústa. Čiastočne jej namrzenosť nakoniec utíšil Accai tým, ako bez zaváhania prikývol. Bez slov súhlasil s tým, čo povedala. Aspoň niekto tu mienil brať do úvahy jej názor. Teda, jej obavy a takisto obavy každej jednej nkity, ktorá tu ešte ostala.

Vtedy sa Temujin otočil a zadíval sa na svoju nkitu. Nevyslovil ani jediné slovo. Jeho tvár bola prázdna. Ale Zara predpokladala, že to museli mať nejako nacvičené. Možno sa dorozumievali v mysli. Každopádne sa potom jeho nkita a postupne aj všetky ostatné otočili a zamierili do mesta.

Čoskoro však už utekali a viac ako čokoľvek iné to vyzeralo počiatok zúrivého útoku. Pravdepodobne len čakali na to, kým si niekto všimne ich odhalenie a dá im za pravdu. Alebo to možno bol spôsob ich boja. Vyraziť predtým ako ich spriaznené duše, ochrániť ich svojou mohutnosťou a silou.

Nech už to bolo akokoľvek, ešte sa ani nestihla úplne otočiť smerom k moru, a nkity už mizli za rohmi domov a za sudmi a debnami, ktoré po sebe zanechali utekajúci robotníci. Začula vrčanie. No uvedomovala si to len okrajovo. Pretože stále počúvala šepkanie svojich schopností. Mohla by ich všetkých uspať. Preniknúť im do mysle a prinútiť ich snívať ich najhoršie nočné mory. Pomiatli by sa z toho. A šialený nepriateľ je rovnako nebezpečný ako ten živý.

Kým tam ona stála a premýšľala, ostatní konali. Alebo aspoň ich chlpatí priatelia.

Ostatní sa dohadovali. Vnímala ich len okrajovo. Nevedeli pochopiť, ako sa vojaci dostali do mesta. Niekto dokonca navrhol, že by mohli prísť cez pláne Agbaty, ktoré sú nestrážené a otvorené pre kohokoľvek, kto je dostatočne šialený na to, aby cez ne prešiel. Zaru však netrápilo to, ako sa tam dostali. Ale to, že tam vôbec boli. Ich prítomnosť ju znechucovala.

Takisto ich chlipné a násilnícke mysle. To, ako si predstavovali vraždenie nkít...

Škrípala zubami s vymýšľala pomstu. Spriadala svoje snové plány.

Stačilo málo a už nikdy by nechceli spať. Tak veľmi by sa desili vlastného podvedomia a...

Lenže vtom niečo jej myšlienky prerušilo. Najskôr to bolo nevtieravé. Akási ozvena. A neskôr to prepuklo naplno. Ťaživá žeravá bolesť, akoby ju niekto spálil na prach. Netušila, či vykríkla. Musela. Na pleci zacítila niečiu ruku. Striasla ju. Ako v mrákotách vyrazila dopredu. Ak niekoho stretla, nepamätala si to. Vedela len, že sa niekam musí dostať. Hneď. Teraz. Už bolo neskoro. Nemali tak bezducho vyraziť. Mali ich zastaviť. O to išlo nepriateľovi. Rozdeliť ich. Oslabiť. A oni pristúpili na ich hru.

Našla svoj cieľ. Prudko dýchala. Plecia sa jej triasli. Klesla na kolená. Jej malý chlpáč, zrazený k zemi nesmiernou bolesťou. Zranili ho. Tí prekliati bastardi ho zbabelo napadli. Bodli ho od chrbta, aby mu nemuseli čeliť. Čím dlhšie o tom premýšľala, tým väčšmi sa chvela.

Ruky zatínala do pästí. Prechádzali nimi po jeho srsti. Bola pri ňom. Vedela, že sa spamätá. Čo nemenilo nič na jej rozpoložení. Zaslúžia si trest. Príliš veľa ľudí si myslelo, že môžu ublížiť jej milovaným. Príliš často bola bezmocná. Ale už nie. Už viac nie. Postavila sa. Zaplatia za to. Za to všetko, čo kedy urobili. Za všetky tie rany. Všetky zrady. Za zbabelosť, s akou útočili.

To, že kričí, si uvedomovala len okrajovo. Postavila sa. Zdvíhala ruky. Teraz sa jej už netriasli. Boli pevné. Avšak svoje telo si uvedomovala len okrajovo. Miesto toho vnímala všetkých ostatných. Všetkých vojakov. Nepriateľov, ktorí im chceli ublížiť. Ktorí im už ublížili. Úmerne tomu, ako dvíhala ruky, sa vzniesli aj ich telá.

Cítila ich zmätok. Strach. Kúpala sa v ich hrôze.

Keď mala ruky takmer úplne vzpažené, zastavila sa. Na niekoľko okamihov nastalo úplne a ticho. Jeho drsná ozvena jej duto udierala do spánkov. A potom sa pohla. Prudko klesla na jedno koleno. Ruky spustila, až sa nimi dotýkala zeme. Rovnako rýchlo padli aj vojaci. Počula ich výkriky. Vnímala ich bolesť.

Ale ešte neskončila. Oni by neprestali. Nezastavili by sa. Prečo by sa mala ona? Znovu vstala. Znovu zodvihla ruky. Aby vzápätí znovu klesla k zemi. Ľudské bábky nasledovali jej príklad. Keď to zopakovala piaty raz, nepočula už ich kvílenie a stonanie. Len buchnutie, keď ich telá bezducho dopadli na zem.

Otočila sa. Mysle týchto v meste už spali. Nekričali na ňu. Privítala ich otvorená náruč temnoty. Čo iné si zaslúžili za svoje zločiny? Prišli sem, aby jej opäť zobrali niekoho milovaného. Aby ničili. Aby zabíjali. Musela ich potrestať. Rovnako ako musí potrestať tých, ktorí ešte len prídu. Vykročila späť k múru. Vedela, že ju niekto nasleduje.

Nkita. Jej chlpáč. Zranený, avšak nie slabý.

Stačilo málo a tiež by o neho prišla. Vlastne o ňu. Ako jej neustále všetci opakovali. Bola to samica. Ale na tom teraz nezáležalo. Existovala len ona a jej nepriatelia. Neprišli na návštevu. Nechcú zložiť poklonu kráse miestnej kráľovnej. Nechcú podpísať výhodnú obchodnú zmluvu. Prišli ničiť. Zabíjať. Kradnúť. A ona netušila prečo. Bol to niečí príkaz? Nechcela sa tým zaoberať. Nepotrebovala to. Pretože ona sa už rozhodla.

Niekto sa jej niečo pýtal. Neodpovedala. Len pokračovala ďalej. Začali sa pred ňou rozostupovať. Áno, tak to oblo správne. Mali by jej uvoľniť cestu. Zadívala sa na obzor. Na mori sa plavilo niečo vyše dvesto duší. Nemali až takú veľkú prevahu. Len spolu s tými, ktorí ich mali napadnúť od chrbta... Padli by. A to posilňovalo jej odhodlanie. Poddala sa tomu pocitu. Zmizla pod hladinou vlastnej krvilačnosti.

Opäť zodvihla ruky. Sústredila sa. Načrela hlboko do svojho vnútra. Tam, kde sa ukrýval všetok hnev a bolesť. Kde odpočívali jej obavy a nevraživosť. Kde sídlila jej potláčaná pomstychtivosť. Kúpala sa v tých pocitoch. Pritiahla si ich k telu ako plášť. Zavrela oči. Spoľahla sa na inštinkty. Na schopnosti. Hoci musela zatínať zuby.

Vyhľadala vedomia všetkých vojakov. Cítila ich, akoby stáli vedľa nej. A pritom by trvalo ešte niekoľko hodín, kým by všetci prirazili k brehu. Nadýchla sa. S výdychom otvorila oči. Ruky vystrela pred seba. Začala zohýbať prsty. Doľahla k nej ozvena lámajúceho sa dreva. Výkriky. Panika. Zúfalstvo. Ale nezastavila sa. Pokračovala ďalej. Vyrovnane a odhodlane. Rovnako, ako oni mierili k nim. Aby ich pozabíjali.

Nechty jej ostro narazili do pokožky. Zatlačila ešte viac. Dlane ju štípali. Nevšímala si to. Len sledovala, ako sa lode ich nepriateľov rozpadajú na kúsky. Ako ich láme neviditeľná sila. Ako štiepi sťažne a trhá plachty. Ľadová hĺbka rozbúreného mora otvárala svoju náruč. Vojaci do nej s krikom padali. Pretože ich lode, takmer pevná paluba pod ich nohami, sa rozpadli. Ostali z nich len triesky.

Ale tam sa nezastavila. Nemohla. Musím to dokončiť.

Opäť sa sústredila. Ani na moment nepúšťala zo svojich osídiel ich mysle. Vedela, čo cítia. Užívala si ich hrôzu. Tentoraz však nezodvihla ruky, aby spečatila ich osud. Stačila myšlienka. Sneh bol len zamrznutá voda. Ako more v pevnej podobe. Sústredila sa teda na oceán s plávajúcimi nepriateľmi.

Z hlbín začali stúpať ostré hroty.

Ľad.

Bez upozornenia... bez milosti.

Prepichli telá. Zničili životy Kropili nekonečné hĺbky červenosťou krvi. Nepriateľské mysle jej unikali zo zovretia. Jedna po druhej. Alebo aj naraz. Musela zatínať zuby. S každou ďalšou sa jej o čosi viac rozklepali kolená. Až nakoniec vo svojej hlave ostala sama. Zakísala sa. Ale nepadla. Pretože ju niekto podoprel. Accai. Prijala jeho pomoc.

„Čo to... čo to... bolo...“ habkal Temujin.

Zara sa unavene zadívala na Accaia. Prikývol. Odpovedal na jej nezodpovedanú otázku.

Určite si bol istý skôr ako ona. Rád pozoroval ostatných. Všetko potom prehodnocoval a nachádzal vlastné závery. Možno to vedel už vtedy v púšti. Alebo neskôr pri knižnici. Alebo ešte oveľa skôr. Ešte predtým, než našli Sachapa. Ktovie. Ona sama si to uvedomovala len okrajovo. Videla tie schopnosti. Rozmer tej sily. Počula Strážcu snov. Ahụhụ povedal, aby sa vrátila. Tiež povedal, že len smrťou sa mohla prebudiť jej pravá podstata. Len ona si to odmietala pripustiť.

Mimovoľne jej napadlo, či to vedela aj Batu. Či to videla predtým, než odišla z domova.

Či ju to prinútilo aspoň na chvíľu zaváhať, alebo jednoducho sklonila hlavu a vykročila.

„Čo sa to práve stalo,“ pokračoval v dumaní Temujin.

Teraz prišiel čas, aby Zara prikývla na Accaiovu nevyslovenú otázku.

„To,“ začal opatrne Accai a pritom sa jej díval do očí, „bola sila bohyne.“

A tak tam stála a pozerala mu do očí, aby tak mohla ignorovať pohľady ostatných.

No raz im bude musieť čeliť. Ale teraz ešte nie.

Kapitola 70. ¦ Kapitola 72.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování