OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 70.

07.01.2019 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 728×

Kapitola 70.

Essien

Predpokladal, že strážca mágie živlov ho bude chcieť ihneď podrobiť ďalšej skúške. Aby sa nemohol pripraviť. Čím sa zvyšovala pravdepodobnosť, že niečo podobné skrátka nezvládne. Čo by draka určite potešilo – považoval ho predsa za červa. Za čosi nechutné a nehodné jeho pozornosti.

Lenže napriek čakaniu sa nič nestalo.

Neocitol sa v tele nikoho iného.

Nenašiel sa v podivnej krajine, ktorú mal začať volať domov.

Alebo aspoň dočasný domov.

Miesto toho drak niekoľkokrát podivne zahvízdal, až sa strop a steny otriasali a hrozili, že Essiena zavalia, a následne sa pri ňom zjavili okrídlení trpaslíci. Až oveľa neskôr pochopil, že to boli tri miniatúrne verzie veľkého zvera tvoreného skalami, ohňom a vodou, ktorého milosrdne skrývali aj stromy a iné rastliny. Keď napokon nahlas vyslovil svoje prekvapenie nad existenciou nejakých drakových potomkov, obor sa mu vysmial.

„To ste celí vy. Predpokladáte, že keď je niekto mocný, tak oplýva nesmrteľnosťou alebo sa o ňu aspoň usiluje.“ Essien odmietal priznať, že to si pomyslel. Také obrovské stvorenie, ktoré očividne žilo samo... predsa muselo byť nesmrteľné. Alebo sa vo svojom úsudku unáhlil? „Sme dlhovekí, no nie sme nesmrteľní. Kým títo drobci dospejú a dorastú mojich rozmerov, hory v tvojom svete trikrát padnú a znovu narastú.“

Možno by ho to malo desiť. Tá konečnosť jeho života. Ale nestalo sa tak.

Miesto toho sa tým cítil byť len mierne fascinovaný. Asi toho zažil už príliš.

Väčšinu z toho odo dňa, keď sa vydal na túto šialenú misiu.

„Ale prečo sú traja? Nestačí len jeden?“

Nazdával sa, že sa steny okolo neho začali triasť. Čoskoro si uvedomil svoj omyl.

To sa len ten drak smial, akoby nikdy nepočul nič zábavnejšie.

„A vari si myslíš, že by som tento svet dokázal chrániť sám?“ Aj naďalej sa pochechtával. „Nie, nie som len ja. Tiež mám dvoch druhov, obaja na opačných koncoch tohto sveta. Keď týchto drobcov naučím všetko, čo viem, vyšlem ich na cestu.“

„A čo také ich muší naučiť, čo ich nemôžu naučiť iní?“

Neuvedomil si, že by svojimi slovami niekoho urážal, ale tí drobci mali iní názor. Jeden alebo dvaja na neho zavrčali a tretí ceril zuby. Hoci si predtým nahováral, akí sú maličkí, teraz si to už nemyslel. Iste, v porovnaní s dospelým drakom pôsobili ako malé potkany, ale v porovnaní s Essienom... už teraz sa mu dokázali spriama pozerať do očí a dokonca pri tom ani nemuseli stáť.

Našťastie ich obrovský učiteľ voči Essienovi nepociťoval hnev.

Inak by z neho neostalo ani tak veľa, aby v tom ostatní spoznali jeho mŕtvolu.

„Tento svet je tvorený oveľa väčšou silou než sú len obyčajné živly. Lenže ak by som ti to chcel vysvetliť, nikdy by si sa odtiaľto nedostal živý. Kým by som sa dostal k podstate, umrel by si na starobu.“ Essien nemal ďaleko k tomu, aby draka označil za nenapraviteľného chvastúňa. „Pre teba je dôležité len to, že ja ich učím o živloch. Oni ich vedieť ovládať a vedia, že tou silou vládnu. Ale musia sa naučiť vyhľadávať túto moc v iných a ukazovať im, ako presne ju v sebe môžu prebudiť.“

To dávalo zmysel. Až sa čudoval, že mu to nenapadlo skôr.

Lenže kto by si pri prvom stretnutí s obrovským drakom pomyslel, že ho niekto do tajov jeho mágie musel zaučiť? On osobne dúfal, že viac takých ako on nejestvuje, pretože netušil, či by im dokázal čeliť. A oni žili ešte ďalší dvaja, aj keď dostatočne ďaleko na to, aby ani jedného z nich nestretol.

Aspoň v to dúfal.

Potriasol hlavou a nútil sa sústrediť na ich rozhovor. „Ale ak len jeden z nich zdedí tvoju úlohu, prečo učiť o mágii všetkých troch? Neušetrili by ste čas tým, len ak by ste každý u čili svojho nástupcu?“

Tentokrát, keď sa drak zasmial, bolo jasné, že sa Essienovi vysmieva.

„Povedz mi, človiečik, je lepším kráľom ten, kto pozná svoj ľud, jeho slabosti i silné stránky, kto rozumie moci toho druhého; alebo je lepším kráľom ten, kto okrem kopčeku, na ktorom sedí, nevie o svojej krajine vôbec nič?“ Ani nedovolil Essienovi odpovedať. „My sme jediná sila, ktorá chráni tento svet, jeho tajomstvá a jeho mágiu. Ak by som nepoznal aj silu svojich bratov, nikdy by som nevedel, čo všetko ti môžem povedať, v čom ti môžem a v čom naopak nesmiem pomôcť, pretože to patrí k moci jedného z ďalších dvoch strážcov. Preto je náš výcvik dôležitý – a preto vyučujem všetkých troch naraz, pretože to potrebujú počuť a pretože mi to takýmto spôsobom šetrí čas.“

Neochotne teda musel uznať, že sa mýlil. Hoci nahlas to nevyslovil. Miesto toho len čakal. Na to, čo príde, čo sa ešte dozvie a čo bude musieť urobiť. Lenže nič z toho neprichádzalo. Dni plynuli, doslova utekali bez toho, aby ich dokázal dohoniť a stále sa nič nedialo. Ak to takto pôjde ďalej, svet, do ktorého sa chcú tak veľmi vrátiť, sa medzitým premení na prach. Svoju obavu nakoniec vyslovil aj pred drakom, to ten sa opäť len zasmial.

Asi sa rád smial úbohým smrteľníkom a ich obavám.

„Čas je nestály. Niekedy sa zakráda, inokedy beží, aby vzápätí mohol opäť zastaviť. O jeho plynutie sa nemusíš starať. Kým tu prejde jeden deň, tvoj svet si ani nevšimne, že si odišiel.“

Čo nebola veľmi uspokojivá odpoveď alebo niečo, čomu by skutočne rozumel.

No poddal sa. Viac asi ani nemohol očakávať.

A tak sa obrnil trpezlivosťou a začal si viac všímať svoje okolie. Čo bolo niekedy náročné. Ten svet bol naozaj obrovský, avšak prázdny a viac ako čokoľvek iné ho tvorili kamene a temnota. A tí traja učenci, ktorí keď na neho prestali vrčať, tak mu dovolili priblížiť sa. Nedozvedel sa od nich veľa. Ani len ich mená.

Ako mu prezradili hneď potom, ako sa prestali smiať, oni žiadne nepotrebovali. Vedeli, kým sú a neskôr ich budú ostatní rozoznávať podľa toho, akú úlohu v tomto svete získajú. Takže to tu možno nebolo až také prázdne, ako si Essien pôvodne myslel. Žili tu aj iné bytosti, avšak tie sa drakovi vyhýbali. Tí traja o tom nič nevedeli a odmietali mu to prezradiť aj po tom, ako sa s nimi Essien pokúsil spriateliť.

Keďže nemali mená, začal ich rozoznávať podľa toho, ako vyzerali. Jeden z nich mal na hlave parohy, nie jednoduché rohy. Druhého chvost bol ukončený nebezpečne vyzerajúcimi ostňami. A ten tretí mal zakrpatené krídla. Nevedel lietať. Mohol sa len vznášať.

Hoci bol spočiatku ich spoločnosťou nadšený, postupom času sa ukázalo, že boli rovnakí pokrytci ako ich učiteľ. Každý deň – teda, vlastne nevedel, či to boli dni, ale každopádne to robili pravidelne – sa vždy niekam vytratili spolu s veľkým drakom. Essiena zožierala zvedavosť. Oni moli toto miesto opustiť. Pozrieť sa, čo leží za ďalším kameňom. Ale Essienovi bola taká výsada odopretá.

„Ak vy môžete vidieť zvyšok tohto sveta, prečo nemôžem aj ja? Mám tu len tak sedieť a čakať, čo sa stane? To čakanie ma zabije!“

„Našim údelom je toto miesto spoznať, ale pre teba nič neznamená. Ty odtiaľto odídeš a nikdy sa nevrátiš. Prečo by si teda mal toto miesto vidieť? Lepšie ho spoznať? Vari tvoj svet nemá dosť zákutí, ktoré si ešte nevidel?“ vysvetľoval mu blahosklonne ten s parohami.

Ten mu vôbec často pripomínal, že nie je ako oni a nikdy nebude.

Pocit vlastnej dôležitosti mu tlačil na rozum rovnako výdatne ako tie prerastené konáre!

„Lenže v mojom svete nesedím so založenými rukami! Ani tu si to nemôžem dovoliť! Máte ma predsa učiť ovládať živly! Miesto toho lietate niekde bohom poza chrbát a ja tu len sedím a nerobím nič. Takto si predstavujete učenie?“

Vtedy sa k nemu sklonil veľký drak a pokračoval v prednáške:

„Si rovnakí ako ostatní z tvojho plemena. Prihrniete sa sem ako veľká voda a vyžadujete, aby sme vás niečo naučili. Najlepšie hneď. Ale nikto z vás si neuvedomuje, že učenie si vyžaduje čas. Vari ste sa naučili utekať zo dňa na deň? Nie, najskôr ste museli urobiť prvé kroky, museli vám spevnieť roztrasené nohy. Až potom ste, opatrne, začali bežať, hoci častejšie ste padali na zem. A ovládanie mágie si vyžaduje trpezlivosť. Sebaovládanie. Ty si neovládol ani jedno.“

„Na podobné zbytočnosti nemám čas! Môjmu svetu hrozí záhuba!“

Drak sa k nemu až nebezpečne naklonil. Akoby si ho chcel prezrieť skutočne zblízka.

Naprázdno prehltol – no plameň jeho hnevu to neutíšilo.

„Záhuba hrozí len tebe, smrteľník. Tebe a nikomu inému. Tvrdíš, že sa chceš učiť, ale zabúdaš na disciplínu. Si vojak a neriadiš sa zásadami, ktoré si vtĺkal do svojich cvičencov. A čo je ešte horšie, ty pochybuješ. Čím dlhšie tu sedíš, tým menej veríš v mágiu tohto miesta. V mágiu v sebe. Najhoršie však je, že sa nevieš ovládať. Chceš rozkazovať živlom a pritom nevieš rozkázať ani sám sebe.“

Pretrel si tvár. Áno, drak mal pravdu. Ale prečo cítil potrebu neustále mu to pripomínať?

A ešte k tomu tým príšerne blahosklonným tónom...

„Ak vo mne neprebudíš mágiu, nemôžem sa ju naučiť ovládať. Nemôžem sa naučiť ovládať niečo, čo nemám. To sa rovno môžem vrátiť späť a dúfať, že voda bude na našu záchranu stačiť.“

Drak zakašlal.

„Ak v tebe prebudím plameň, spáli ťa na prach a spolu s tebou aj celý svet.“

„Naučím sa ho ovládnuť,“ trval stále na svojom.

Drak však pokrútil veľkou hlavou až sa okolo neho roztancovali veľké kvapky vody.

„Nevieš ovládnuť ani oheň vo svojom vnútri. Ako chceš ovládnuť požiar?“

Essien vedel, o čom drak hovorí. Musel sa veľmi snažiť, aby sa tým necítil zahanbený. Jeho sebaovládanie nebolo najlepšie. Kedysi dávno, pred jeho vyhnanstvom, bol dokonalým vojakom. Poslušným a pokojným, taký, ktorý čaká na rozkazy a potom ich bez zbytočných slov spĺňa. Lenže potom ho zradili.

Jeho vlastný otec sa ho zbavil ako zdochliny a prišiel o všetko, čo kedy mohol nazývať svojim.

Odvtedy v ňom tlel a nedal sa uhasiť. Zhubný plameň jeho hnevu. Bezmocnej zúrivosti, ktorá neustále narastala. Bola ako zviera zavýjajúce v jeho vnútri. Väčšinou sa mu darilo vlastné vnútro skrývať. Snažil sa čo najviac ovládať. No v poslednom čase... to bolo takmer nemožné. A tento drak to veľmi dobre vedel. Videl doňho. Čítal v ňom ako v nejakej prekliatej knihe. Len tým rozdúchaval žeravé uhlíky v jeho duši.

„Ale dobre, človiečik, dám ti šancu dokázať mi, že sa mýlim,“ pokračoval drak, keď Essien nič nehovoril. Ako aj mohol, keď sa nevedel ovládnuť natoľko, aby povedal niečo zmysluplné? „Neďaleko odtiaľto stojí osamotená hora. Nikto tam nikdy nezavíta, a tak sa stala domovom vetra. Vyjdi na túto horu a udomácni sa tam. Dovoľ tomu vetru, aby uhasil tvoj plameň. Ak to dokážeš, darujem ti ďalší živel. Ale ak nie, budeš aj naďalej len nečinne sedieť a čakať, čo sa stane.“

Nebolo to tak, že by mal na výber. Po dlhom čase to bolo konečne niečo, čo mohol robiť.

A aké ťažké bude vysedávať na vrchole hory v spoločnosti vetra?

Ak by bol vedel to, čo vedel teraz, niečo také by si nikdy nepomyslel. Iste, vyliezť na horu bolo dostatočne nenáročné. Nezaťažoval ho žiadny náklad, nakoľko si uvedomil, že v tomto svete nikdy necítil smäd ani hlad. Vlastne tu nemal žiadne potreby, možno okrem spánku, ale mal podozrenie, že aj to robil vlastne len zo zvyku.

Vrchol hory našiel pomerne jednoducho. Ešte nebol ani v polovici cesty, keď okolo neho začal tancovať vietor. Kým zdolal dve tretiny cesty, vánok sa premenil na búrliváka. Keď konečne našiel vrchol pohoria, víchrica okolo neho hrozila, že ho jednoducho uchytí a odnesie na druhý koniec sveta. Vyvolávalo to v ňom celú škálu pocitov od zrady až po hnev. Ten drak musel vedieť, ako veľmi náročné bude udržať sa na vlastných nohách.

Určite preto ho tam poslal. Aby ho ešte viac rozčúlil.

Avšak nechcelo sa mu stáť len tak vonku a dovoliť vetrisku, aby mu bičoval tvár Po krátkom obzretí sa si uvedomil, že obďaleč je vchod do jaskyne. Nebola útulná, ako zistil, keď vošiel dnu, ale aspoň tam nedobiedzal nezbedný vietor. Tu vnútri začul len jeho zavýjanie. Čo bolo podobným spôsobom otravné, ale aspoň jednoduchšie ignorovať.

Rozhliadol sa.

Jaskyňa bola pustá a okrem ochrany pred vyčíňaním počasia neposkytovala veľa útechy. S povzdychom vykročil do vzdialeného rohu. Zdalo sa mu, že tam začul zurčanie vody. A skutočne, nemýlil sa. Malý potôčik končiaci v malom jazierku. Netušil, kam tá voda potom odtekala, ale nezaujímalo ho to až tak veľmi, aby to išiel osobne preskúmať. Miesto toho sa posadil na jeden z pohodlnejšie vyzerajúcich kameňov. Ten bol zhodou okolností na brehu tej veľkej mláky.

Povzdychol si. netušil, čo tu vlastne mal robiť. Pred drakom vypínal hruď a so všetkým súhlasil, ale pravdou bolo, že to robil len preto, aby aspoň na chvíľu zmenil prostredie. Obával sa, že by čoskoro zošalel. A všetko bolo lepšie ako nečinné sedenie v spoločnosti dráčikov v učení. V podstate však vo svojom zúfalstve vymenil jeden druh nečinnosti za iný. Škoda, že tu nemal svoj meč. Mohol by sa ním aspoň oháňať, aby mu čas rýchlejšie ubehol. Ale to boli len plané priania.

Rukou šmátral okolo seba. Malé kamienky. Nabral ich za hrsť a pomaly po jednom ich hádzal do vody. Zábava hodná päťročného dieťaťa. Čeril pokojnú hladinu, automaticky zdvíhal stále viac kamienkov. Jednotlivé vlnky narážali do brehu. A v tej súhre náhodného svetla akoby niečo... rozoznal. S prudkým výdychom sa napriamil. Bol to... on? Teda, niekto kto sa podobal na jeho mladšie a oveľa spokojnejšie ja. Hrdo si vykračoval v tábore a zdravil sa s ostatnými mágmi. Skláňali pred ním hlavy, takže to muselo byť v čase, keď bol veliteľom.

Ruky zaťal do pästí.

Pripravoval sa na to, čo príde. Videl to už tisíckrát vo svojich nočných morách. Ani tento okamih nebol iný. Vždy najskôr videl sám seba na vrchole moci, aby vzápätí ešte trpkejšie vnímal svoj pád. Keď ho vyhnali. Keď mu nadávali. Keď ho obviňovali zo smrti ostatných. A možno to bola jeho vina. Mal bojovať silnejšie. Mal sa vzoprieť tým rozkazom. Mal sa stať rebelom.

Tiež by ho vyhnali.

Ale aspoň by neskončil ako najhorší z najhorších.

Len preto, lebo niekomu prekážal!

Zdvihla sa v ňom vlna hnevu. V poslednom čase nikdy neustávala. Narážala na múry jeho odmeranosti, jeho rezervovanosti. Držal si všetkých od tela, aby nikto nespoznal, kým je v skutočnosti. Aby ho nemohli zadusiť plamene, ktoré ho pomaly pálili zvnútra. Vždy očakával, že otvorí ústa a vyjde z nich len dym.

Telo sa mu začalo triasť. Zlosť v ňom sa menila na obrovskú beštiu s dokorán otvorenou papuľou. Zhltla ho ako nejakú bobuľu. A on jej to dovolil. Dokonca to vítal. Hnev bol jeho zbraňou. I jeho obranou. Štítom, o ktorý sa rozbili všetky pokusy o normálny život. Na čo by sa aj mal snažiť? Ostatní ho len zraňovali. Sklamávali ho. Prinášali mu trápenie. Ak sa bude spoliehať len sám na seba, nikdy nebude prekvapený tým, ako všetko dopadne.

Tak veľmi sa ponoril do svojej zlosti, že si najskôr nevšimol zmenu odrazu na hladine. Nevidel už seba. Ani svoje spomienky, ktoré aj tak žili v jeho vnútri a zakaždým z neho odhryzli o neičo väčší kus. Nie, miesto toho zazrel... čosi iné. Niekoho iného. Bola to dedina uprostred podvodnej ríše. Spoznal to podľa tých domov. Podľa Wen a Rae, ktoré tam pobehovali. Zúrila tam búrka. Nivočila všetko, čo jej prišlo do cesty.

„Odkiaľ sa tá búrka prihnala?!“ vrieskal niekto.

„Neviem! Ale čoskoro nás zničí!“ zakričal niekto zúfalú odpoveď.

Díval sa na obrovské kvapky máčajúce zem. Cítil šľahanie vetra vo svojej tvári. S každým novým úderom hromu sa jeho vnútro viac prepadalo do priepasti. Blesk bol jeho vlastným zábleskom bolesti. Krivdy. Sklamania. Nevšímal si utrpenie obyvateľov tej dediny. Nemohol im pomôcť. Nikdy nikoho nezachránil. Dokonca ani sám seba. P

onáral sa viac do svojho vnútra. Užíval si tú rozbúrenú búrku.

Chránila ho pred ostatnými. Pred svetom.

Zabalil sa do nej ako do mrazivej prikrývky.

Blesky ďalej križovali obzor jeho videnia. Hromy naďalej triasli jeho ušami. Mohutné otrasy ním prechádzali akoby boli len neškodnou triaškou. No neboli. Cítil, ako ho pomaly ovládajú. Dovolil im to. Kým bol v strede búrky, nikto na neho nemohol dočiahnuť. Nikto mu už nemohol ublížiť. Pretože tam, v samotnom strede toho všetkého, kde sa ani lístok nepohol a nepadla jediná kvapka dažďa, tam kdesi ukrytý pod nánosom bahna strachu sedel chlapec.

Malý a vystrašený. Uzimený a trasúci sa.

No spokojný, pretože tam vnútri mu nikto nemohol ublížiť.

Nemohli ho zradiť. Ani vyhnať. Teraz mohol vyhnať od ich. Použiť ten nesmierne mocný živel na to, by si všetkých držal ďalej od tela. Jeho vnútro bolo kvôli tomu prázdne a uzimené rovnako ako jeho telo. Prahol po ľudskom teple. Po dotyku. Po porozumení. Po... priateľoch. Lenže ten malý chlapec uprostred búrky bol vystrašený. Zničený zradou ostatných. A viac ako čokoľvek iné... si prial už nikdy nepocítiť ten ničivý pocit zrady. Lenže ani ten najsilnejší hrom neprehlušil panické výkriky dedinčanov. Ak niečo, tak ich len umocňoval.

„Niekto to musí zastaviť!“ vykríkla žena. Mohla to byť Wen alebo Rae. Alebo niekto úplne iný.

„Túto búrku môže zastaviť len ten, kto ju sem poslal!“

„Kiež by tu bol Essien! Ten by nám vedeli pomôcť!“

A prečo by im mal pomáhať? Rozhorčene rozhadzoval rukami. Prečo by mal pomôcť im, keď oni nepomohli jemu? Len sa prizerali jeho utrpeniu. Jeho priatelia, druhovia. Vysmievali sa mu. Horšie, uverili, že by bol schopný urobiť to, z čoho ho obviňovali. Nepoznali ho snáď celý život? Nevyrastali spolu? A pritom stačilo zazrie prvú príležitosť na možné povýšenie a všetci zabudli jeho meno. A oni teraz chceli, aby im pomáhal?

Nech zhoria! Nech ich tá búrka roztrhá na márne kúsky!

Chlapec v oku tornáda sedel a usmieval sa. Malicherne ich nechal lopotiť sa vo svojom vlastnom utrpení. Mal by pomôcť niekomu, kto nepomohol jemu? Nikdy! Lenže muž, ktorý už zabudol hovoriť a len tíško sedel v kúte mysle toho zroneného chlapčiska, húdol inú pesničku. On videl a zažil mnohé.

Putoval s ostatnými. Videl ich oddanosť. Zazrel mieru ich rozhorčenia i bolesti, keď ich sestru zabili. Oddane pokračovali ďalej. Útrpne ho nasledovali. Podporovali ho. Ochraňovali. Snažili sa mu pomôcť. Neodvrátili sa od neho len preto, že im nevedel dať to, čo si ich misia vyžadovala. Miesto toho mu dali čas, ktorý vlastne ani nemali.

Chlapec a muž v jeho vnútri sa pustili do boja. Lenže ten mladší z nich mal navrch. Bol silnejší. Odhodlanejší. Tvrdohlavejší. A viac preciťoval bolesť, ktorú v ňom prebudili ostatní tým, že ho zradili. Essien vedel, že na niečo podobné nikdy nebude môcť zabudnúť. Vždy ho to bude desiť. Ale... ostatní by za jeho utrpenie nemali pykať. Sústredil sa na búrku.

Presviedčal ju i ovládal. Bojoval s ňou a zároveň prehrával.

Chlpy na rukách mu vstávali dupkom, keď neopatrne zápasil s bleskami.

Hromy mu bubnovali v hlave.

Dážď však slabol. Najskôr na sladkú letnú prehánku. Neskôr na nečujné mrholenie.

Len jeho vlasy boli premáčané a kvapkalo z nich stále viac. Vo vzdialenej ozvene sa k nemu vracali radostné výkriky ostatných. Búrka ustala. Rovnako rýchlo ako sa prihnala. Essien otvoril oči. Do očí mu kvapkala voda. Kvapky máčali jeho oblečenie. Síce ho už neohrozovali blesky, no búrka neustávala. Lenže tentoraz sa sústreďovala len na neho. Ostatní by nemali trpieť preto, že on chcel tvrdohlavo sedieť v srdci toho všetkého a ešte sa z toho tešiť.

„Správne, človiečik,“ zahrmel zrazu vedľa neho drakov hlas a Essien nadskočil od prekvapenia, „tvoja búrka patrí len tebe. Ty si jej pánom a ty jej môžeš prikazovať. Ale len keď sa začneš ovládať môžeš ju prinútiť, aby ostatných ušetrila.“

„Takže to bolo skutočné? Tá búrka?“

Drak naklonil hlavu. „V tomto svete je všetko skutočné len vtedy, ak veríš tomu, že je to skutočné.“

Prevrátil očami. Vynikajúca nič nehovoriac odpoveď.

„Predtým si hovoril o plameni.“

„Hovoril. No ty si plameň vymenil za búrku,“ pokračoval drak zamyslene. „Plameň je možné uhasiť, rozdupať uhlíky. Ale búrka? Je nepredvídateľná. Silnie a zase ustáva ako sa jej zachce a nejestvuje pred ňou úkryt. A ty tu búrku objímaš ako najlepšieho priateľa. Máš pred sebou ešte dlhú cestu.“

Frustrovane si povzdychol. „Takže som neobstál?“

„Ak by si neobstál, teraz by sme spolu nehovoril.“

„Takže som to dokázal...“ vydýchol a vzápätí sa zarazil: „Čo som to vlastne dokázal?“

Drak sa zasmial. „Vyhral si. Presvedčil si ma, že si zaslúžiš ďalší živel. Ale varujem ťa, s plameňom sa neradno zahrávať. Ten neupokojíš rovnako rýchlo ako ten tvoj dáždik. Na ten budeš potrebovať oveľa viac sebaovládania.“

„Počkaj... plameň?“ vyhŕkol zoskočene. „Ja som práve získal plameň? Veď som bojoval s búrkou!“

„K poznaniu nevedie vždy priama cesta. Niekedy je kľukatá a náročná, inokedy vedie cez kopce. Inokedy máš pocit, že mieriš niekde úplne inde, aby si na konci zistil, že si celý čas vlastne bojoval o niečo úplne iné. Tak ako teraz. Bojoval si svojou búrkou a tým, že si ju dokázal utíšiť, si preukázal, že máš v sebe dostatok sebaovládania. A oheň si ho vyžaduje. Pretože ak tvoja búrka pokropí svet, je to ešte v poriadku. No ak svojim požiarom pohltíš všetko okolo seba... už niet návratu.“

Essien pokrútil hlavou. „Ale ja neviem, či sa dokážem tak veľmi ovládať.“

„Teraz to už vieš. Vieš, aké náročné je udržať si chladnú hlavu, hoci by si chcel svojim hnevom spáliť všetkých svojich nepriateľov. Už si videl, čo spôsobil tvoj smútok a búrka v tvojom vnútri. Verím, že pri plameni si dáš väčší pozor.“

„A ak to nedokážem? Čo potom?“

Drak sa zasmial. „V tom prípade je dobré vedieť, že ja ovládam všetky živly a rád ťa oblejem vodou, ak sa podpáliš.“

Stoicky zodvihol obočie. Ten drak bol skutočne až príliš samoľúby. 

Kapitola 69. ¦ Kapitola 71. 

Venované SunShines. 

Ďakujem za podporu. 

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 70.: