Gambit bohov - Kapitola 64. • OurStories.cz ~ naše povídky

Keď sa pripomínajú staré záležitosti

26.11.2018 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 742×

Kapitola 64.

Essien

Netušil, ako sa tam vôbec dostal. Vedel len, že jedného dňa sa rozhodol pomôcť starému mužovi, ktorý to očividne potreboval, ale bol príliš tvrdohlavý na to, aby to priznal nahlas. Aspoň nie kdekoľvek, kde by ho niekto mohol náhodne za počuť. Ak by predstieral, že ho nevidí, ako každý okoloidúci v tomto meste, mal b pokojný život.

Lenže nie. On sa musel postarať o niekoho, kto sa mu za pomoc odvďačil bolesťou.

Pretože to posledné dni cítil. Len nikde nekončiacu trýzeň – a občas aj zahanbenie, pretože ho Wen s Rae pozorne sledovali, keďže, ako samy tvrdili, nemali čo iné na práci. Na čo vždy zareagoval niektorou verziou svojho najhoršieho zamračenia. Nepotreboval takéto vzrušenie vo svojom živote.

Veľmi dobre vedel, kým bol. Hračkou pre svojich najbližších, obetný baránok pre zvyšok Ambarského cisárstva a momentálne aj korisť pre Ȧudobské kráľovstvo. A momentálne aj zdrojom neskutočnej zábavy a nový cvičenec vcelku príjemného starého pána, ktorý sa však na cvičisku menil na sadistického trýzniteľa. Len on mohol mať takéto šťastie.

„A útok!“ zavrešťal na neho starec, ktorý sa nakoniec pred stavil ako Diallo.

Essien sa ho pokúsil poslúchnuť. A inak sa to ani nedalo nazvať. Diallo, starec, ktorý vyzeral, že je sotva schopný vyjsť hore kopcom bez toho, aby sa pri tom nezadýchal, mu to neustále pripomínal. Kázal mu útočiť za pomoci jeho takzvaných schopností, o ktorých nič nevedel, ale údajne nimi vládol.

Netušil kde a kedy k niečomu takému malo dôjsť, lebo odvtedy určite zabudol, aká je vlastne podstate jeho moci. Inak sa nedalo vysvetliť, že v momente, keď nútil svoje telo vydať zo seba akýsi prúd vody alebo aspoň slabý dážď... stal sa presný opak. Totiž nič. A o niekoľko okamihov vždy dostal sprchu. Rovnako ako teraz.

Pretrel si oči. Začínal byť unavený. A nielen to. Bol rozladený.

Toto očividne nikam neviedlo.

Frustrovane rozhodil rukami. Presne v moment, keď na neho dopadla spŕška vody. Vlastne si pripadal, akoby vošiel do vodopádu. A jeho zodvihnuté ruky naznačovali, že niečo podobné dokonca vítal. Čo bola najväčšia lož, akú o ňom niekto mohol v tento moment povedať. Najradšej by za podobné praktiky toho starého blázna zaškrtil, problém však tkvel v tom, že sa k nemu nedokázal priblížiť. Prekliati čarodejníci a ich zbabelé steny z vody.

„A opäť si mŕtvy,“ skonštatoval Diallo pomerne pokojným hlasom. „Ak plánuješ podobným spôsobom ohúriť toho strážcu, obávam sa, že sa domov k mamičke nikdy nevrátiš.“

Provokoval ho. Robil to posledné hodiny opakovane. Lenže problém bol, že akokoľvek ho to rozčuľovalo, nevedel s tým nič urobiť. Pretože na to nemal dostatok sily. A Diallo to vedel. Preto naňho neustále dorážať. Essien s na to pomaly začínal zvykať. Teraz už nemal nutkanie uloviť toho starca a naporciovať ho ako krmivo pre divú zver. Momentálne sa uchyľoval už len k frustrovaným povzdychom.

„Začínam si myslieť, že si si tu už zvykol,“ podpichoval ho ďalej, keď nereagoval na poznámku o matke. Tým komentárom ho predtým tak rozzúril, že sa na neho vyrútil, za čo dostal len ďalšiu sprchu. Tak sa prinútil ovládnuť. Stálo ho to veľa síl, ale nakoniec sa mu to podarilo.

„Nikam to nevedie. Čokoľvek si myslíš, že si vo mne objavil... akúkoľvek silu... asi si to len predstavuješ.“

Nevzdával sa. Len sa snažil pre skúmať aj iné možnosti. Mali nájsť strážcu a presvedčiť ho, aby im otvoril bránu a oni sa mohli vrátiť na pevninu. Musia dokončiť misiu. Aj keď najskôr by bolo milé, ak by vedeli, čo to tak urputne hľadajú, ale nemôžu očakávať, že im všetko padne k nohám. Už vedia, že majú hľadať u kráľa. To okruh hľadania dosť zužuje.

Keby medzitým neboli zatvorení v tejto prekliatej podmorskej diere!

Diallo si odfrkol. „Hovoril som ti to už niekoľkokrát. Ak by aspoň jeden z vás nepatril do tejto ríše, nikdy by sa vám brána neotvorila. A pretože tieto tvoje ľúbezné spoločníčky sú nadané skôr s lukom a ich telá sú žalostne bez mágie... Ostávaš len ty.“

Táto jeho logika ho statočným spôsobom rozčuľovala.

Stlačil si koreň nosa.

„Ak je to tak, možno by som si mal nájsť schopnejšieho učiteľa, ktorý by moje schopnosti prinútil prejaviť sa. Ty ma len oblievaš vodou. Najskôr sa nudíš, čo ti nemôžem dávať za vinu. Asi sem veľa ľudí nezablúdi.“

Vedel, že to boli zákerné slová. Vedome sa ho snažil nielen zneistiť, ale hlavne nahnevať. No nedarilo sa mu. Aspoň to si myslel, keď sa na neho Diallo nepatrným spôsobom usmial. Až neskoro si uvedomil, že sa mu nevysmieval. Bol to vypočítavý výraz niekoho, kto plánoval útočiť od chrbta. Lenže nie na neho.

Kým stihol žmurknúť, voda sa zmocnila Wen a Rae, ktoré dovtedy len nemo prizerali ich výmene názorov. Posedávali pod jedným z mnohých stromov obkolesujúcich náhodnú lesnú čistinu. Až kým zrazu nepoletovali v ohromnej mase vody.

Essien vykročil.

Neistý, čo chce vlastne urobiť, ale vedel, že niečo určite áno. Bol však bezmocný. Jeho meč neprenikol vodou. Jeho ruky boli prikrátke. Počul ich kričať. Obe. Dokonca aj mlčanlivá Rae vrieskala panikou. Ich telá boli zabalené vo vodnej kukle. Kedykoľvek sa mohli utopiť. Stačil jeden nesprávny nádych.

Cítil, ako jeho vnútro ovládol nepokoj. Snáď strach. Jeho, ktorý nikdy niekoho nepotreboval. A predsa... predsa nechcel, aby sa tým dvom neičo stalo. Roztriasli sa mu ruky. Bol rovnako bezmocný ako pred rokmi, keď zmasakrovali jeho mužov a neskôr prehlásili, že to bola jeho vina. Rozdiel bol len v tom, že tentoraz to naozaj bola jeho chyba. On ho provokoval. Mal... nemal... jednoducho...

Myseľ sa mu rozpadla na segmenty. Musí s tým neičo urobiť!

Schytil svoj meč. Jeho čepeľ sa chvela v teplom vzduchu. Okolo neho sa ozýval hukot. Alebo mu len hučalo v ušiach? Podišiel k starcovi. Špičku ostria mu namieril na krk. Snažil sa pôsobiť rozhodne. Snáď výhražne. Len keby mu vnútro nezvierala panika. Nesmie sa im nič stať. Boli jeho... ničím. No aj tak sa o ne bál.

„Prestaň s tým divadlom a pusti ich. Oni s našou hádkou nemajú nič spoločné.“

Starec sa však len potuteľne usmieval.

Akoby to všetko bolo súčasťou nejakej starej zábavnej historky.

„Ale čo ja už môžem vedieť o mágii, chlapče. Som starý a nemohúci. Voda má svoju vlastnú hlavu. Ak chceš, aby tvoje priateľky prepustila, musíš ju k tomu prinútiť.“

Dýchal trhane. Ruka s mečom sa rozochvela ešte viac.

Stačilo tak málo a bol by svojho domnelého učiteľa porezal.

„Chceš aby som prosil? O to ti ide? Mám ťa odprosiť za to, že som ťa urazil?!“ zasyčal na neho.

Intenzita výkrikov sa zvýšila. Zneli naliehavejšie. Omnoho viac vydesene. Miestami však ustávali. Vtedy, keď sa ich hlavy ponorili pod vodu. Nevidel ich. Nemohol sa pozerať. No jeho uši ho odmietali pripraviť čo i len o jediný krvavý detail. Všetko si musí pamätať. Aby vedel, že tentoraz je to len jeho vina. Jeho a nikoho iného.

„Hoci by som ťa rád videl na kolenách, ušetrím ťa toho. Nemusíš ma prosiť. Ja nie som ten, kto žiada tvoje odpustenie. Ale čo tie úbohé dievčinky? Tie si ton nezaslúžia. Skús odprosiť ich, aby ti odpustili. Som si istý, že si na to nájdu časť hneď ako sa na chvíľku prestanú topiť.“

Zabáva sa na ňom. Dával mu jasný príkaz. On to mal zastaviť. Lenže ako niečo také mohol dosiahnuť? Zadíval sa na guľu vody. Zväčšovala sa. Zabezpečil, aby sa k nim nemohol dostať inak len s pomocou mágie. Lenže on žiadnou mocou nevládol! O tom sa presvedčil už v pevnosti, keď sa mu ostatní cvičenci posmievali, že nebyť jeho slávneho otca, nikdy by sa nestal bojovým mágom a veliteľom.

Akoby si nikdy nezaslúžil nič z toho, čo mal. Len sa mu vysmievali, osočovali ho. Rovnako ako teraz tento muž, ktorý sa domnieval, že je lepší ako on. Rozčuľovalo ho to. Jeho telo sa roztriaslo. Netušil, či hnevom alebo strachom. Cez jednotlivé vlnky rozoznávam Wen a Rae. Des zračiaci sa im na tvárach ho hlboko zasiahol. Bola to snáď jeho vina? Netušil. No musí to nejako zastaviť... musí...

V mysli začul akýsi šepot. Nevenoval tomu pozornosť. Akoby len začul vánok pohrávajúci si so suchou trávou, s prachom na vyprahnutých cestách. Nedokázal ho však ignorovať naveky. Čoskoro v jeho mysli začal formovať slová. Fúkal ich až do najzabudnutejších kútov jeho podvedomia. Uistil sa, že mu neunikne ani jediné slovo. Akoby dokázal uniknúť vlastným výčitkám!

Hlupák. Toto všetko je tvoja vina. Rovnako ako predtým! Môžeš sám seba klamať, no to ty si mohol za smrť tých vojakov Nepamätáš? Cisárovná ti ponúkla úlohu, no tebe sa nepáčila. Nezapadala do tvojho života plného cti, v ktorom si všetko musíš zaslúžiť. Žiadal od teba príliš? Mohol si skloniť hlavu a prijať jej ponuku a oni by žili. A t y to vieš...

Hlas mu pripomínal hrôzy minulosti. Zatvoril pred nimi oči. Ako zakaždým predtým. Nebola to pravda. Nebol zodpovedný za smrť niekoho, koho sa rozhodla zabiť cisárovná. Ak niekto, tak ona zradila svojich ľudí, privodila im smrť len preto, aby mohla potrestať Essiena. Za to, že odmietol jej ponuku. Že sa odmietal podieľať na jej špinavostiach.

Mal vedieť... mal aspoň tušiť, že to neostane bez odozvy. Varovala ho. Svojim sladučkým hlasom ho varovala. Upozornila ho, že ak odíde, už nikdy svoju ponuku nezopakuje a on bude ľutovať. Bude ľutovať... a on ľutoval... Tak veľmi, že sa nechal zradiť po druhý raz, keď prišiel o postavenie, úctu a hlavne domov. Keď tú ponuku, ktorú on odmietol, s radosťou a pýchou prijal jeho vlastný otec.

Mohol si to zastaviť. Rovnako ako si mohol predísť tomu, čo sa deje teraz.

Potriasol hlavou. Nebola to jeho chyba. Nebola to jeho chyba. Nie. Je. To. Moja. Vina! kričal v mysli. Ale nepomáhalo mu to.

Len sa v ňom prebúdzala ešte väčšia vina. Viac hnevu. Viac výčitiek.

Hlas sa s ním pohrával.

Si zaslepený! Skloň hlavu. Prijmi svoj trest a za chrániť ich. Prijmi to! Je to j tak tvoja vina!

Nie je, oponoval, no hlas mal nevýrazný. Akoby sa on sám premenil na ten tichý vánok.

Tak sleduj, ako zomrú! Vyzval ho.

Cítil, ako sa v ňom čosi prebudilo. Beštia stvorená jeho strachom a túžbou zakryť, že ho sprevádzal na každom kroku. Všetky jeho obavy, výčitky... to všetko na neho pozeralo z hrôzostrašnej temnej tváre. Vyškierala sa na neho zhnitými zubami jeho nádejí a odhodlaní. Útočila na neho jeho slabosťami. Pripomínala mu všetko, čo kedy urobil zle.

A ukazovala mu, čo všetko ešte len pokazí. Videl Wen a Rae, mŕtve a bezvládne ležiace na zemi. Videl sám seba, ako sa lopotí v prachu. Ako hľadá neičo, niekoho... čokoľvek. Ako padá a nevstáva. Ako je svet ničení. Ľudia utekajú a kričia, kričia a krvácajú. A on sa tomu len prizerá. Bezmocný. Vinný. Pretože zlyhal... zlyhal... zlyhal...

To posledné slovo sa v ňom ozývalo so zlomyseľnou ozvenou.

Ruky si pritláčal na uši. Nechcel to počuť. Nemohol... No ten hlas bol v jeho vnútri.

Zlyhal si! Zlyhal si! Zlyhal... spieval si ten zlomyseľník.

Už to viac nedokázal vydržať. Roztvoril oči. Pevne zodvihol meč. A zahnal sa ním. Bojoval však len sám so sebou. Každé seknutie si vyslúžilo novú urážku a ďalšiu výčitku. Medzitým však Wen a Rae kričali. Prosili. Prosili jeho. A on sa len zaoberal hlúposťami. Ako vždy... ako keď... keď... zlyhal... zlyhal... zlyhal...

„Dosť!“ zavrieskal na seba i na všetko ostatné. „Stačilo!“

Chcel len, aby svet stíchol. Aby sa zastavil. Aby sa všetko upokojilo. Meč mocným chvatom zabodol do zeme. Triasol sa. Nie, to ona sa triasol. Cítil, ako ho niečo opúšťa. Niečo mocné, čo ho zanechalo úplne vyčerpaného a... Namáhavo zodvihol hlavu. Prekvapene žmurkal. Voda sa niekam vyparila... ale... nie, nevyparila. Bola tam. Vznášala sa nad kašľúcimi dvojčatami. Ako búrka čakajúca na prvý blesk.

Nemohol byť tvorcom toho milosrdného prerušenia. Nemohol.

A v momente, keď jeho telo naplnila pochybnosť, stena vody sa spustila takmer k zemi. Wen s Rae začali kričať, hoci hlasy mali úplne zachrípnuté. Žmurkol. Opäť všetko zastalo. Snáď by on... mohol by... Nie, veď to ten starec. Určite za to všetko mohol on a...

„Stále si nepochopil?“ ozval sa akoby v ozvene na jeho myšlienky Diallo. „Ty v sebe tú silu máš. Narodil si sa s ňou, hoci si o nej nikdy nepočul. Ale nikdy sa ju nenaučíš ovládať, nie kým nezačneš veriť, že v tebe je. Že patrí tebe a nikomu inému. Musíš si uvedomiť, že len ak tomu budeš veriť, ušetríš svoje spoločníčky hrozného osudu.“

Vysmieval sa mu? Ak áno, robil to nesprávne. Jeho hlas neznel pobavene.

Bol až príliš vážny.

„Ja predsa... nemôžem... predsa som... nie...“ koktal, ani poriadne nevedel o čom.

Diallo sa však jeho rozpakom zasmial. „Živly nie sú pre slaboduchých. Ako chceš prikázať kameňom aby tancovali, ak nevieš prinútiť troške vody, aby ustúpila tvojim zámerom?“

Essien mu neodpovedal. Námahou zatínal zuby. Cítil, ako by mu na pleciach spočívalo čosi nesmierne ťažké. Ak by poľavil v sústredení, okamžite by ho to zadupalo do zeme. Mohlo to niečo byť práve živlom? Netušil. Nechcel sa pýtať. Dôležité bolo, že sa mu nejako podarilo prinútiť tú vodu, aby ostala vo vzduchu.

Nedovolil si však rozprávať.

Dúfal, že Wen s Rae pochopia, čo majú robiť – totiž utekať kadeľahšie.

Nakoniec síce neutekali, ale podarilo sa im prekĺznuť popod zurčiacu vodu. Ak by mu niekto niečo podobné rozpovedal večer pri ohníku, ihneď by ho obvinil, že príliš pil a mal by ísť spať. Ale teraz, keď to videl na vlastné oči... aj tak pochyboval. A čí viac o tom premýšľal, tým viac sa triasla nepokojná hladina víriacich prameňov.

V čase, keď Wen a Rae stáli po jeho boku, na obzore sa mihali kvapky a čoraz častejšie dopadali na zem. Až nakoniec celý obraz spadol sám do seba a mokrý živel pokropil už tak nasiaknutú zem. Mohol uveriť tomu, čo mu hovoril Diallo. Ale celkom rovnako si mohol myslieť, že to všetko patrilo k jeho snahe urobiť z neho čo najväčšieho hlupáka.

Prepaľoval Dialla pohľadom a čakal na čokoľvek, čo mu ešte chcel povedať.

A ten starec to najskôr pochopil, pretože sa na neho začal potuteľne vyškierať.

„Neveríš mi. Nevyčítam ti to. Keby som sa tu nenarodil a vyrástol by som inde, tiež by som pochyboval o tom, že jestvuje sila, ktorá ovláda živly. Ty si navyše vyrástol v cisárstve. Tam síce máte veľa mágie, ale nie tú správnu. A o okolitých krajoch toho veľa neviete.“

Zazeral na neho. Čo mu mal povedať? Že mal pravdu a v cisárstve žili ignoranti?

To už najskôr sám veľmi dobre vedel.

„Voda je najjednoduchší živel na ovládnutie. Pretože si nevyžaduje silu. Voda je hravá, ale aj smrtiaca. Stačí ju jemne usmerniť a bude robiť to, čo od nej žiadaš. Ale ostatné živly? To nebude také jednoduché. Na vzduch máš príliš horúcu hlavu. Tam musíš čakať. Oheň zase vyžaduje zodpovednosť a sebaovládanie. No a zem... zem je mnohotvárna a naučíš sa ju používať len vtedy, keď pochopíš, koľko tvárí sa skrýva v tebe samotnom.“

Pohrdlivo pohodil hlavou. „To sú naozaj krásne rozprávky. Ale ak dovolíš, máme veľa práce a nemôžeme sa zdržiavať. Musíme nájsť tú bránu.“

Ak z neho jeho slová robili zbabelca, bol tým najhorším zo všetkých. Nevedel ovládnuť svoju údajnú moc. Lenže s tým by dokázal žiť. Dávno prijal fakt, že jeho žilami jednoducho neprúdi mágia. Problém tkvel v niečom úplne inom. V tom pocite. Keď sa priblížil k vode a nejako ju možno aj dokázal zastaviť... niečo sa v ňom prebudilo. Čosi staré, čo dávno spalo a nútilo ho to myslieť na napoly zabudnuté predstavy a sny, ktoré vždy považoval za výplody detskej fantázie.

Nechcel čeliť možnosti, že by sa mohol mýliť.

Diallo však, na jeho veľké prekvapenie, ani slovkom neprotestoval.

Nevyslovil ani jediné slovko. Len pred seba vystrel ruku dlaňou nahor. Essien sa zamračil. Asi to nemalo byť protestné gesto. Ale čo mu ponúkal? Veď tam nemal nič položené. Čoskoro však pochopil. Akoby odnikiaľ sa mu taj zjavilo niekoľko kvapiek vody.

Už predtým mu vysvetlil, že živly nemožno stvoriť z ničoho a musia byť prítomné v jeho okolí, aby im mohol rozkazovať. Z tej malej mláčky sa čosi začalo... šíriť. Nie, nie šíriť. Pohybovať. Drobné ručičky a nožičky. Až nakoniec vytvoril malé zvieratko. Nedokázal ho úplne rozoznať, ale predpokladal, že bolo verné svojmu originálu. Fascinovane sledoval ten drobnučký pohyb.

Vzápätí však zvieratko zmizlo rovnako rýchlo, ako sa objavilo.

Zmätene sa zadíval na Dialla, neuvedomujúc si, že k nemu podvedome prikročil.

„Ovládanie živlov je viac ako len hrubá sila. Je to schopnosť, ktorú čím viac cibríš, tým jednoduchšie sa ovláda. Ty neveríš, že by si mohol mať toto nadanie. Neviem, čo všetko ti v detstve nahovorili, ale ver tomuto – ak by si v sebe nemal aspoň omrvinku moci, nikdy by si neprinútil tú vodu, aby ostala visieť vo vzduchu. Si nevytrénovaný a predsa si rozkázal obrovskej mase. Taký talent som nevidel od čias kráľovninho detstva. Ale sám sa rozhodni. Môžeš tu so mnou vytrvať a nazývam ma starým bláznom, alebo sa môžeš otočiť a nikdy nezistíš, kde sú tvoje vlastné hranice. Rozhodnutie je na tebe.“

Chcel mu niečo povedať. Hoci ešte nevedel, čo presne by to malo byť. Ale zastavil ho akýsi zvuk. Praskanie konárikov. Cez en sa k nim čosi blížilo. Otočil sa. Wen s Rae síce stále vyzerali ako zmoknuté kurence, ale luky mali pripravené. Hoci ak boli také mokré ako ony... museli sa používať naozaj náročne. Spomedzi stromov nakoniec vykročili dve mohutné postavy. Muži v najlepších rokoch, ktorí si vykračovali s istotu niekoho, kto bol presvedčený, že mu patrí svet.

Essien ani jedného z nich nepoznal. No už od prvého pohľadu sa mu nepáčili.

Jeho pocity len umocnili Diallove slová: „Už len títo nám tu chýbali.“

„Ale pozrime sa,“ začal jeden z nich. Zblízka sa až príliš podobali, takže museli byť určite bratia. Jeden z nich bol však asi o chlp vyšší. Práve ten prehovoril. „Starý blázon si našiel ďalšieho pochábľa, aby mu mohol mútiť hlavu nezmyslami.“

Diallo sa zasmial. Hoci ten zvuk bol plný napätia. „Však ostaň a pomútim aj tebe.“

„To ťa prv roztrhám na márne kúsky,“ odfrkol mu naspäť muž.

Essien mal nutkanie siahnuť po meči. Ale uvedomoval si, že by to vyznelo možno až príliš výhražne. Veď aj Wen s Rae sklonili luky, hoci veľmi neochotne. Rovnako ako on rešpektovali Dialla a uvedomovali si, že toto je jeho domov. On sa musí rozhodnúť, či tu chce týchto votrelcov alebo nie.

„Prečo ste prišli? Nespomínam si, že by som vás volal,“ osopil sa na nich Diallo.

Vyšší si odfrkol. „Dopočuli sme sa, že si si našiel ďalšieho blázna. Tak sme si povedali, že sa za stavíme, aby sme si to overili. Nemusím ti hádam pripomínať, čo sa stalo s tým posledným, ktorý príliš vystrkoval rožky.“

Essien si uvedomoval, že sa za tými slovami skrýval akýsi príbeh. vedel to Diallo. Vedeli to všetci. Tí dvaja sa dívali na starca. Akoby medzi nimi dochádzalo k akejsi komunikácii. Výhražne sa premeriavali navzájom a mračili sa. Netušil, kto v tomto ich malom pomyselnom pretláčaní vyhral, ale Diallo to asi nebol.

Povzdychol si. „Vaše obavy sú riadne zaznamenané. Nebojte sa, uistím sa, že tohto blázna,“ hlavou kývol na Essiena, „pošlem vašim smerom, aby sa čomusi priučil. Alebo aby niečomu naučil vás a toho vášho smiešneho vodcu. Kdeže to teraz prebýval? Ach, áno, už viem. V priepasti.“

Tentoraz bolo jasné, že si z nich Diallo uťahuje. Očividne trafil veľmi citlivú strunu.

Ten nižší po ňom vyštartoval. Ale jeho brat ho pridržal.

„Kráčaš po tenkom ľade. Vždy si to robil. Dávaj si ale pozor. Noci sú temné a chladné. Mohlo by sa všeličo stať.“ Pohodil hlavou. „Kráľovničke pripomeň, aby k nám neposielala tých svojich vojačikov. Nabudúce by sa nemuseli vrátiť.“

S tými slovami sa otočili a vrátili sa tam, odkiaľ príliš. Essien mlčal. Poznal podobné správanie. Výhražné a takmer násilnícke, aby ostatným pripomenulo, že majú v nejakom ohľade navrch. Netušil, čo sa medzi tou dvojicou a zvyškom sveta odohralo, ale očividne to malo za následok ostrú nevraživosť. Diallo bol toho dôkazom. To, aký bol napätý, až do momentu, kým si nebol úplne istý, že ich už nemôžu vidieť alebo počuť.

Povzdychol si. Avšak naďalej mlčal.

„Aj nám vysvetlíš, to malo to predstavenie znamenať?“

Opäť si povzdychol. No odpovedal mu: „Nežili sme vždy takto. Kedysi sme žili na súši s ostatnými našimi bratmi. Naši predkovia pochádzajú z Agbaty. Žili sme tam dlhé generácie. Až raz sa jeden kmeň nadaný živlovou mágiou postavil vtedajšej panovníčke na odpor. Vyhnala svojho nevlastného syna pod zámienkou, že ju napadol, avšak oni tomu neverili. Za to boli vyhnaní. Avšak aby ich potrestala, vyhnala spolu s nimi aj ostatné kmene, ktoré žili v tej oblasti. Postavili sa voči jej rozhodnutiu, ale nemali na výber. Museli sa pobrať,“ rozprával zachmúreným hlasom.

„Útočisko našli v močiarnej oblasti dnešného Ȧudobského kráľovstva. Avšak ani tu neboli v bezpečí. Pretože agbatská panovníčka v nich videla hrozbu. Obávala sa, že by mohli prezradiť jej tajomstvá. Že by povedali svetu, že to, čo urobila bolo protiprávne. Obávala sa, že by mohla prísť o trón. A preto na nich zaútočila. Bol to masaker. Zomrelo pri ňom priveľa ľudí, hlavne nevinných. Tých, ktorí si ničím nezaslúžili vyhnanstvo a mali len tú smolu, že žili v nesprávnej oblasti.“

Vtedy to Essien pochopil. Sám si predsa uvedomovala, že títo ľudia nepatrili k vodným národom.

„Tak sa rozhodli vytvoriť si domov pod vodou.“

Prikývol. „Dohodli sa s močiarnym kmeňom vodných ľudí. Prijali ich medzi seba výmenou za sľub, že ich ochránia. A oni to urobili. Postavili brány, potopili svoj domov a mágiou zabezpečili, že im tu nikdy nebude nič chýbať. Sme síce pod vodou, ale akoby sme žili na súši. A okolitý svet na nás zabudol. Žijeme si tu väčšinou pokojne, nikoho si nevšímame a najväčším vzrušením je obdobie narodenia nových prírastkov, kedy sa dohadujeme, či sa dieťa bude viac podobať na svojich vodných predkov, alebo na človeka.“

Essien kývol bradou k lesu. „Ak tu žijete v pokoji, kto boli tamtí dvaja?“

„Nie všetci sú spokojní s týmto spôsobom života,“ priznal Diallo. „Tí dvaja sú súčasťou pomerne veľkej skupiny rebelov. Všetci sú to potomkovia rodín, ktoré boli vyhnané spolu s mágmi vtedy pred dávnymi vekmi. V príbehu rokov sa ich počty zvyšovali a znižovali, rovnako ako sa menili ich prístup k tomuto životu.

„Nikdy sme síce nenažívali v mieri, ale občas zavládlo mierne prímerie. Ale posledné roky sú stále výbojnejší... každým rokom sa sila živelnej mágie zmenšuje. Čoraz viac detí sa rodí bez talentu. Rebeli vyčkávajú na svoju príležitosť. V momente, keď sa miska váh nachýli ešte viac ich smerom, zaútočia na kráľovskú rodinu, pobijú všetkých ich prívržencov a začnú nám vládnuť sami. Aby sa uistili, že to bude čím skôr, dokonca zabili korunného princa, o ktorom sa povrávalo, že už v kolíske prikazoval vetru, kedy má viať.“

To zase vysvetľoval o zvláštny smútok kráľovnej.

Ale stále to nezodpovedalo všetky jeho otázky.

„Prečo sem ale tí dvaja prišli?“

Diallo sa zasmial. Bol to desivý, neveselý zvuk. „Cítia sa ohrození. Ako vždy každým novým cvičencom, ktorý má nádej, že sa raz naučí ovládať aspoň jeden živel. Títo dvaja sú najhorší zo všetkých. Neštítia sa totiž zabíjať. Dnes sme prišli preto, aby ťa vydesili. Aby ťa prinútili utekať. A ak to neurobíš, ulovia ťa.“

„Cítia sa ohrození,“ zaševelil Essien skôr sám pre seba, no Diallo prikývol, akoby to bola otázka.

Nejestvovalo nič nebezpečnejšie ako nepriateľ cítiaci sa v ohrození. Takí vždy konali nepremyslene, takmer až nepredvídateľne. Spoliehali sa na hrubú silu a masakrovali všetko a všetkých, čo sa im priplietlo pod nohy. Ak sa cítili ohrození práve jeho prítomnosťou, až tak, že sa ho rozhodli vydesiť hneď prvý deň výcviku... To neveštilo nič dobré.

A aj keď stále necítil, že toto všetko je správne...

„Tak to by sme im mali dať dôvod, aby sa mnou cítili ohrození, nie?“ navrhol s úsmevom.

Diallo sa však tváril vážne. „Chlapče, uvedomuješ si, že svojim rozhodnutím neohrozuješ len sám seba? Mysli na svoje spoločníčky. A na vašu misiu. Ak sa príliš zapletieš do našej politiky, možno to budeš neskôr ľutovať.“

Pozrel sa na Wen s Rae. Tvárili sa tak nevraživo, že sa ich ani nemusel pýtať na názor.

Mysleli si približne to, čo on.

Len o čosi vulgárnejším spôsobom – ak správne pochopil to ich zamračenie.

„Vážim si tvoje upozornenie, ale už som sa rozhodol. Ak zo mňa chcú mať hrozbu, asi by som mal začať pracovať na tom, aby som sa ňou aj stal, nie?“

Diallo sa až vtedy zasmial. Zákerným smiechom niekoho, kto sa teší na to, ako sa dostane do problémov a je mu to úplne ukradnuté. Čo vysvetľovalo, prečo ho vyhodili z krčmy práve pre nejakú šarvátku. Asi nebude niekým, kto ostatným dovolí zametať ním ako so starým ometlom.

„To to by sme nemali strácať čas,“ súhlasil Diallo. „Tak poď, naučím ťa ako vyrobiť dážď.“

Bez upozornenia mu bola do tvár chrstnutá voda. To sa najskôr podobalo uvítaciemu rituálu.

Aké úžasné je byť niekde vítaný.

Kapitola 63. ¦ Kapitola 65.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování