Gambit bohov - Kapitola 63. • OurStories.cz ~ naše povídky

Na konci mrazivej cesty bola... nádej?

19.11.2018 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1040×

Kapitola 63.

Zara

Neboli sme väzňami. Na druhej strane sme neboli ani úplne voľní. Postarali sa o to naši sprievodcovia. Nezviazali nás. Vraj nás nepovažujú za svojich zajatcov. Ale šípy natiahnuté v tetivách a pripravené na okamžité zasiahnutie cieľa hovorili niečo iné. Mali istú voľnosť pohybu, ale tú im ponechali len preto, aby sa s nimi nemuseli naťahovať.

Bolo ich presne šesť – všetci sedeli na chrbtoch svojich vlastných chlpáčov.

Tí neboli len bieli, čo ju prekvapilo. Kožuch im žiaril rôznymi farbami od modrej až po krvavočervenú. Domnievala sa, že to malo niečo spoločné s ich silou. Zdalo sa, že farby za sebou nasledujú v istej postupnosti. Nebola si tým istá, ale predpokladala, že každý odtieň predstavoval inú úroveň moci. Len sa nevedela rozhodnúť, či modrí boli najsilnejší, alebo naopak tí červení. Ak by poznala presnú odpoveď, veľmi by im to pomohlo.

Vedela by totiž, či jej chlpáč patrí k slabým alebo mocným.

Čo by aj tak nemenilo nič na situácii, že by nebola nič podnikla. Mierili na neho. Jemu sa to nepáčilo a vrčal na nich, ale napriek tomu bol v ohrození. Zara nebola márnivá alebo slaboduchá. Ona sa mohla zachrániť. Bohovia, veď nikto z týchto smiešnych vojačikov by ju nedokázal zastaviť. Bola predsa mŕtva. Pre ňu platili úplne iné pravidlá. Ale v momente, keby sa o to pokúsila... keby využila schopnosti a zmizla by... odniesol by to za ňu práve chlpáč. A radšej bude vnímať jeho hnev. Ten bol lepší ako bolesť alebo smrteľná ničota.

Obzrela sa, aby sa zadívala na Accaia. K dispozícii dostala len niekoľko krátkych okamihov predtým, než ju okríkli. Poslúchla ich. S hlbokým nádychom sa trochu upokojila. Accai nebol nahnevaný ani nervózny. Ovládal sa tak dokonale, ako vždy. Doteraz ho dokázali rozčúliť len naozaj neúnosné okolnosti a za to bola vďačná. Mohol jej tak poslúžiť ako zdroj pokoja. Kiežby sa aj ona vedela podobným spôsobom ovládať. Aspoň by častejšie získavala výhodu nad svojimi nepriateľmi.

Pohľadom skontrolovala Batuine telo stále visiace cez chlpáčov chrbát. Tí, čo ich zajali, sa neobťažovali kontrolou toho vaku. Asi predpokladali, že sú tam ukryté zásoby. Čo iné si aj mali myslieť. Bez ohľadu na to, aký dlhý čas ubehol od jej smrti, jej telo stále nepáchlo. Akoby len spala. Potriasla hlavou. To bolo nemožné. Do cesty sa im najskôr priplietlo nejaké milosrdné kúzlo, ktoré ochránilo ich čuch. A teraz im získalo miernu výhodu pred ostatnými. Vzhľadom na to, že odtiaľto Batu pochádzala by určite neboli nadšení jej smrťou. Zara im to nemohla vyčítať.

Zrazu si jej pozornosť získal iný pohľad. Spomedzi snehom pokrytých vrchov sa vyšvihla vysoká veža. Postavená z dreva a silného kovu majestátne strážila nielen cestu, ale aj priľahlé územie. Navyše bola dostatočne vysoká na to, aby dala strážam tú pravú výhodu – dokázali vidieť nepriateľa dlho predtým, než si vôbec uvedomil, že ho niekto zbadal.

Hoci medzi jednotlivými kopcami museli hľadať skutočne pozorne, aby niekoho zahliadli.

Prítomnosť tej veže vysvetľovalo, ako ich mohli objaviť. Nevysvetľovalo to však, prečo bol ten chlpáč taký nadšený, keď zbadal hniezdo ich nepriateľov. Možno mu preskočilo z hladu. Alebo celý čas mieril práve sem a radoval sa, že sa tam dostal. Čo bolo smiešne. Prečo by ich viedol k niekomu, o kom netušili, či mu mohli veriť?

„Tak poďme. Rýchlo. Temujin sa s vami určite bude chcieť porozprávať.“

Temujin. To bol určite ich vodca. Alebo niekto dostatočne dôležitý na to, aby si mohol dovoliť sedieť na zadku vo veži, zatiaľ čo ostatní pobehovali v snehu. Teda, možno nie tak úplne vo veži. Keď sa bližšie prizrela tej stavbe, uvedomila si, že v skutočnosti je to rozsiahle sídlo postavené z kameňa. Ako prvé však videli jeho najrozsiahlejšiu časť a tou bola práve rozhľadňa.

Pôsobilo to tam ako panstvo nejakého významného kráľa, ktoré však bolo dlho opustené. Jedno z najvzdialenejších krídiel bolo rozborené a ostali z neho len sutiny. Nemohla si tým byť úplne istá, ale mohla by odprisahať, že za sídlom sa rozprestierala hlboká priepasť. Lenže nebolo im dovolené skúmať ich okolie. Nahnali ich po úzkom chodníčku až k vysokej bráne. Vráta boli dokorán a keď cez ne prešli, privítalo ich nádherne príjemné teplo.

Zara si pomädlila ruky. Až teraz si uvedomila, aká hrozná zima jej bola.

Čoskoro si však jej pozornosť získalo niečo iné. Bola to socha. Ak by sa Accai postavil na jej plecia, bola by stále vyššie aspoň ešte o jedného celého človeka. Musel to byť nejaký boh. Kto iný by mohol mať na krku dve hlavy. Jednu s úsmevom na perách, druhú ukrytú pod kapucňou a zahalenú v tieňoch. Ruky zdvihnuté pred sebou naznačovali zaklínanie. Čo iné by aj mohli, keď sa mu medzi dlaňami vznášala ohnivá guľa.

Nech už bol kýmkoľvek, museli ho tu mať vo veľkej úcte. Pretože keď okolo neho prechádzali, ich sprievodcovia sa pri ňom pristavili, aby sa mu uklonili. Zara dostala príležitosť poobzerať sa ešte viac. To si však už vyslúžilo zavrčanie od jedného z chlpatých miláčikov tých vojakov. Tak sa aj naďalej dívala pred seba. Pred ňou kráčal jej osobný chlpatý zlý sen a za ňou sa lopotil Accai. Po ich stranách pochodovali striedavo ľudia a ich kožušinoví nosiči.

Keď prešli cez veľkú vstupnú halu, ocitli sa na vnútornom nádvorí. To sa hemžilo mnohými postavami. Zara si s prekvapením uvedomila, že všetci boli mladší ako ona. V podstate to boli ešte len deti. Oblečené do akýchsi rovnošiat a v neustálom pohybe pôsobili ako... Potriasla hlavou. Toto nemohla byť škola. Kto by chcel svoje deti poslať do učenia niekam do hôr, odkiaľ neviedla žiadna bezpečná cesta a bolo pravdepodobné, že by tu mohli umrznúť?

Lenže to boli otázky, na ktoré nepotrebovala vedieť odpovede.

Viac ako to ju zaujalo, akým spôsobom sa tie deti klaňali ich sprievodcom a s akým pokojom oni prijímali prejavy ich úcty. Zara ich ostražito sledovala. Až vtedy si uvedomila, že minimálne jeden z tej šestice je vlastne žena a pri ďalšom minimálne pochybovala. Jej pozornosť si však takmer okamžite získala vôňa jedla. Vinula sa, spolu s džavotom a štrngotaním, dokonca niečím, čo pripomínalo povzbudzovanie, z ďalšej chodby.

Ale oni tam nezamierili.

Samozrejme, že sa museli vybrať k monštruóznemu schodisku dosť rozmernému na to, aby sa naň zmestili aj všetci chlpáči. A samozrejme, že hneď potom museli zamieriť do toho najvyššieho poschodia. Takže v čase, keď konečne dorazili na samotný vrchol, bola zadýchaná a mierne dezorientovaná. Čo bol jednoznačne ich zámer – ak neplánujete svojho oponenta hneď zabiť, postačí, ak ho aspoň oslabíte.

Miestnosť v strážnej veži bola rozmerná – ale len do momentu, kým sa do nej všetci nahrnuli. Potom v nej začala prebúdzať úzkosť. A to ešte predtým, než sa zadívala na ich takzvaného hostiteľa. Sedel za svojim slotom a pred ním ležalo niekoľko listín. Predstieral, že si práve jednu z nich prezerá, hoci vďaka rámusu, ktorý robili na schodisku, ich musel počuť už dávno predtým, než sa tam vôbec ukázali.

Za nim sa rozprestieral nádherný výhľad zasnežených hôr, ktorý odhaľovalo vysoké okno. Aby mohli ešte lepšie preskúmať svoje okolie, stál tam aj ďalekohľad. Ten najskôr zabezpečil vojakom, že ich našli v tých závejoch. Pohľadom sa vrátila k tomu mužovi. Poskladaný za stolom pôsobili ešte o čosi nebezpečnejšie, ako ohromná sila čakajúc na jedinú zámienku. Telo mal chránené koženým brnením a hrubý plášť zase premieňal okolitú zimu na príjemné teplo. Na boku mu trčala rukoväť pravdepodobne jednoručného meča. Čo znamenalo, že bol najskôr obratným súperom, nakoľko vládol ľahšej zbrani.

Jeho tvár bola vážna a pod hustým strniskom prekvapivo mladá, hoci ju lemovali biele kadere. Teda, až na jeden čierny prameň, ktorý mu neustále padal do očí. Zara sa mu nemohla venovať podrobnejšie. Pretože si jej pozornosť opäť nárokoval chlpáč svojim nadšením.

V rohu miestnosti ležali na zemi ešte dva zvery. Takže okrem toho muža spoza stola tu prebýval ešte niekto. Zara nedokázala sledovať, či sa k nim odniekiaľ nezakráda. Pretože jej chlpatý prenasledovateľ sa práve nadšene vítal z tými dvomi, ktorí už neležali tak pokojne a vlastne tiež pôsobili pomerne rozradostene.

Cítila, ako sa vedľa nej postavil Accai.

Podľa toho, ako sa ostatní mračili, ho tam najskôr dostrkali.

Až vtedy k nim muž zodvihol oči. Accai vedľa nej stuhol.

Zara netušila prečo. Poznal ho snáď? Pochybovala o tom. Ale pravdepodobne si takisto domyslel, že toto je ten Temujin, o ktorom predtým hovorili ich sprievodcovia. Ten, ktorý s nimi bude chcieť hovoriť. Namiesto toho, aby k nim prišil on, nechal si ich doviezť.

Čím im chcel dať jasne najavo, že je omnoho dôležitejší ako oni traja dokopy a nebude sa znižovať tým, aby ich naháňal. Takže bolo viac ako len pravdepodobné, že mal celé toto sídlo na povel. Avšak nevyzeral ako panovník. Pôsobil ako vojak. Mohli mať toľko šťastia, aby sa dali chytiť a doviezť práve do vojenskej základne?

„Povedal by som, aby ste si urobili pohodlie, ale podľa všetkého sa tu ten malý cíti ako doma.“

Zara mlčala. Rovnako aj Accai. Ten chlap sa ich nič nepýtal, prečo by teda mali hovoriť?

Asi si to aj on uvedomil, pretože si povzdychol.

„Prečo ste sem prišli? Tieto hory nie sú práve prívetivé, takže asi nie ste na výlete.“

Pozrela sa na Accaia. Ten len prikývol. Mala s nimi hovoriť.

Bohužiaľ však už nepovedal, ako veľmi by mala klamať alebo hovoriť pravdu.

Odkašlala si. „Naša... priateľka nás požiadala, aby sme pre ňu niečo urobili. Bolo to jej posledné želanie, tak sa ho snažíme čo najlepšie splniť. Preto sme sem prišli.“

Neklamala. V podstate hovorila pravdu. O to jednoduchší bol ich rozhovor.

Veliteľ si ju zamyslene premeral. „A čo od teba chcela tvoja... ako sa to nazývate... vždy zabudnem... ach, áno. Čo chcela tvoja cechová sestra? Alebo ako to samy seba nazývate? Jasné, zabudol som... ste pre seba len sestry.“

Bola prekvapená jeho odhalením, ale snažil sa to všemožne maskovať. Jej biele vlasy stále kričali svoju jasnú správu. Čo na tom, že jej oči už nevyzerali tak, ako mali. To bola len maličkosť. Okrem toho si museli všimnúť jej meč. Neodzbrojili ich. No dali im najavo, že akýkoľvek útok bude ešte v zárodku zastavený. Mali luky – to im ako výhoda stačila. Navyše im ani nechceli utiecť. Aj keď teraz si začínala myslieť, že to možno mali urobiť, kým mali tú šancu.

Keď stále neodpovedala, pokračoval ďalej: „Alebo by som sa mal najskôr spýtať, kde ste kúpili toho malého. Podľa toho, ako sa správajú, predpokladám, že je to ich stratený potomok, ktorého ukradli z brloha pár dní potom, ako sa narodil. Takže sa spýtam ešte raz – čo tu chcete?“

Tentoraz už znel jeho hlas výhražne. Jej však na jeho slovách prišlo niečo smiešne.

Pretože sa takmer nahlas rozosmiala. Čo bolo absurdné. Vzhľadom na ich situáciu.

„Neuniesli sme ho. Ani sme ho nekúpili od kohokoľvek, kto vás okradol. Našli sme ho. A odvtedy sme sa ho snažili niekoľkokrát zbaviť, ale je to dosť náročné. Nemienil sa vzdať.“

Niekto za ňou si odfrkol. „To je nemožné! Nepatríte k nám, prečo by si niekoho z vás vybral?“

Zara sa usmiala a prehodila cez plece: „Vaše nepochopenie zdieľam. To stvorenie je naozaj veľmi otravné. Ale ako som povedala, nepodarilo sa nám ho striasť. Skrátka je príliš tvrdohlavé.“

Chlpáč si vôbec neuvedomoval, že s rozprávajú o ňom. Bol príliš fascinovaný svojim momentálnym stretnutím. On bol úplne nadšený a dvoch zvyšných zverov s nadšením ovoniaval. Tí dvaja však boli opatrnejší. Krčili sa pred ním a dôkladne si ho prezerali. Keď sa k nemu priblížili, dokonca vrčali.

Akoby tomu nemohli uveriť. No on sa nenechal zastrašiť.

Ňufákom do nich strkal. Dobiedzal toľko, až sa nakoniec poddali a nakoniec sa o neho tiež začali obtierať. Zvieracie objatie. Prejavovali si nežnosti. No Zara ostávala ostražitá. Mohlo za do jedno z tých dvoch stvorení. Pôsobilo takmer až zúbožene. Zúfalo, ubolene. Srsť malo zlepenú, na niektorých miestach dokonca strapatú a niektoré kusy kože boli holé.

Akoby si zúfalstvom trhalo vlastný kožuch. Okrem toho bolo vychudnuté.

Pre niečo odmietalo žrať. Bolo nervózne. A keď sa priblížilo k Zarinmu chlpáčovi a oňuchalo ho, premenilo sa opatrné mrnčanie na bolestné úpenie. To, že je v ohrození si uvedomil o okamih neskôr ako Zara. Ale to už sa k nemu vrhala. S vytaseným mečom sa postavila pred neho. Dobiedzal do nej ňufákom a snažil sa ju prinútiť prestať, ale ona odmietala. Nedovolí tým ostatným, aby ho roztrhali. Jej správanie bolo v ostrom protiklade k jej predchádzajúcim slovám. Ale nezáležalo jej na tom.

„Zdá sa, že ste nám predsa len klamali,“ skonštatoval ich veliteľ pokojne. „Nechcete nám znovu povedať, prečo ste tu? Alebo ešte lepšie – ukážte nám, čo je v tom vaku.“ Jeho hlas bol síce pokojný, ale posledné slová mu dodali istú ostrosť. Ukrývala sa v nich vyhrážka. Ak neuposlúchnu, prinútia ich k tomu.

Zaškrípala zubami, nepúšťajúc meč. Vrčanie ešte stále neutíchlo. „Povedali sme vám, prečo sme sem prišli. To, že nám neveríte nie je naša starosť. A to, čo je vo vaku, tiež nepotrebujete vedieť. Je to súkromné. S vami to nemá nič spoločné!“ Prebúdzal sa v nej ochranársky inštinkt.

Musí Batu ochrániť. Musí.

„Všetko, čo si predtým povedala, bolo klamstvo. Kde ste našli toho malého?“

To, ako sa dožadoval jej odpovedi... ju ešte viac rozčuľovalo.

Niekoľkokrát zažmurkala. „V hore! Dobre?! Naši sme ho v hore!“

Tým im zatvorila ústa. Im všetkým. Malo by ju to prekvapiť. Podľa všetkého vedeli, o akej hore hovorí. Ale nebola schopná to vnímať. Nie úplne. Nie keď na nich tie zvery stále vrčali. Ohrozovali Batu. Musí ju ochrániť. Pred nimi. Pred všetkým. Nesmie ju znovu sklamať. Musí ju dostať až domov. Odovzdať do rúk jej rodine. Im a nikomu inému.

„Takže tam odnášajú tie ukradnuté mláďatá. Mal som to vedieť...“ Jeho hlas bol zamyslený, ale nie prekvapený. Tak Zara spoznala, že naozaj hovoril pravdu. To nič nemenilo na fakte, že predstavoval hrozbu. Jeho nasledujúce slová to len potvrdili: „Povedz nám, čo je v tom vaku. Nemusíš sa báť. Neublížime nikomu z vás.“

Škrípala zubami. Prečo to neustále opakoval?

Myslel si snáď, že mu vďaka tomu uverí?!

„Nie!“

„Zara!“ okríkol ju Accai.

Zradca jeden! Otočila sa k nemu a mračila sa.

„Nie, Accai, nemajú právo žiadať to od nás! Povedali sme im, prečo sme sem prišli.“ Rozhadzovala rukami a každý slovom bol jej hlas o niečo hlasnejší. No potom, rovnako nečakane, prešiel do sotva počuteľného šepotu: „Musím splniť jej želanie. Zaslúži si to.“

Podišiel k nej a položil jej ruku na plece.

„Ale my sme ho splnili. Našli sme tých, ktorých sme hľadali.“

To ju opäť rozzúrilo. Ako mohol vôbec niečo také tvrdiť? Batu by nikdy nepatrila k niekomu... takémuto... Nie. Kým v ruke nemala rukolapný dôkaz, nemienila im nič prezrádzať. Čo na tom, že tie ich zvery zachytili, že v tom vaku nebudú zásoby. Boli to zvieratá, určite mali lepší čuch.

„To nemôžeš vedieť! Nemôžeš vedieť, že... oni... nie!“ Zúrivo krútila hlavou. „Nemôžeš to vedieť!“

Očakávala, že na ňu Accai zaútočí. Že sa ju pokúsi znehybniť, aby tak ostatným uvoľnil cestu k Batu. Ale neurobil to. Miesto toho len spevnil stisk na jej pleci a nespúšťal z nej zrak. V tvári sa mu preplietalo niekoľko emócií. Desilo ju, že jednou z nich bol súcit. Čo si to vôbec dovoľoval! Ona predsa nebola tá, ktorá by si zaslúžila ľútosť.

Len Batu na ňu mala nárok. Len ona a nikto iný!

„Zara, ona je tu doma,“ zapriadol takmer hypnoticky.

„Nie! Toto nie sú tí, ktorých hľadáme!“

„Ale sú!“ zodvihol hlas.

Dochádzala mu trpezlivosť. Výborne. Aspoň vedel, ako sa cítila.

„Nedovolím im, by mi ju zobrali! Znovu už nie!“

Na potvrdenie svojich slov pevnejšie zovrela rukoväť meča.

Ak chcú Batu, budú musieť prejsť cez ňu. A cez chlpáča, podľa toho, ako vrčal.

Accai sa sklonil až k jej uchu a naliehavo mrmlal: „Viem, ako sa cítiš. Máš pocit, že si ju sklamala. Mala si ju chrániť vlastným životom. No nedokázala si to. Ona zomrela a ty si zlyhala.“ Pri tých slovách sa strhla, no Accai jej nedovolil odtiahnuť sa. „Tak si ju zobrala a odhodlala sa odniesť ju domov. Chrániť ju, aby ju nenašli divé zvery. Zara, ja ti rozumiem,“ zopakoval nežne, „ale už stačilo. Ona je už doma. Títo ľudia sú jej rodina.“ Prečo to stále opakoval? Ako niečo také mohol vedieť? Akoby počul jej myšlienky, dodal: „Ja to viem. Lebo... som ich videl. Oni k nej patria. Tu už bude v bezpečí.“

Cítila, ako zrýchlene dýcha. Ako sa jej telo trasie.

„To nevieš... nevieš, či... nevieš...“ habkala vyčerpane.

Ruka sa jej tak chvela, až hrozilo, že z nej vypadne meč.

„Viem len, že majú právo vedieť, čo sa stalo. Dovoľ im smútiť.“

Divoko krútila hlavou. Trhane. Zúfalo.

„Nemôžem ju sklamať.“

Accai sa opatrne usmial. „Nesklamala si. Ty si ju predsa nezabila.“

Chcela mu vykričať, že ju neochránila a tým pádom akoby ju zabila. Chcela mu pripomenúť, ako tam len tak stála a dovolila im, aby ju zničili. Ako zareagovala príliš neskoro. Mala niečo urobiť. Ovládnuť svoju moc. Veď nejakú mala! Bohovia nech ju zatratia, ale ona mala schopnosti. Netušila koľko a aké silné boli, ale vládla nimi. Chcela mu o tom všetkom povedať. Aby sa jej prestal zastávať, aby jej prestal hovoriť, že to nebola jej chyba. Pretože bola. Lenže nič z toho neurobila.

Náhle akoby ju opustila všetka sila. Bezmocne ochabla v Accaiovom zovretí. Meč síce stále zvierala, ale triasol sa tak mocne, že by s ním aj tak nič nezmohla. A oni to vedeli. Vedeli a využili to. Podišli k chlpáčovi. Ten a veľmi nebránil, keď z jeho chrbta sťahovali ten bezvládny balík. Už nevidela, ako ho odbaľujú. Uvedomovala si len ich tlmené výkriky. Vzdychy. Snáď vzlyky.

Zvesila hlavu. Nemal už ani toľko sily, aby si opäť niečo vyčítala.

A tak sa prinútila pozerať sa na ľudí, ktorí nakoniec boli Batuinou rodinou. Dívala sa a vnímala ich smútok. Ich žiaľ. Ich bolesť. Zízala na nich a preciťovala ich pocity. Vstrebávala ich. Vnímala ich ako zbrane namierené proti nej. Každá slza bola ako pripomienka. To ona toto spôsobila. Nezabránila im a tým pádom bola tiež vinná.

Ich veliteľ sa napokon postavil. Líca mal mokré od plaču.

A Zara dúfala.... dúfala, že sa pokúsi vybiť si na nej zlosť.

Uvítala by to.

Miesto toho však začal zovretým hlasom rozprávať: „Batu... Vedela, čo ju čaká. Videla to. Predvídala to dávno predtým, než sa to stalo. Len čakala, kým sa narodia tí správni ľudia.“ Pomaličky krútil hlavou, akoby tomu všetkému stále nemohol uveriť. Akoby odmietal prijať, že Batu skutočne zomrela a on si ju bude naveky pamätať ako mŕtvolu nehybne ležiacu na zemi. To jediné totiž dokázala vidieť Zara. Bez ohľadu na to, že spolu vyrástli. Teraz videla len to, ako padá k zemi. Muž pokračoval:

„Keď odtiaľto pred rokmi odchádzala, vedela, že sa už nevráti. Jej nkita sa z toho zbláznila.“ Rukou ukázal k tomu zničenému tvorovi. „Keď prestala žrať, vedel som, že sa Batuine vízie naplnili. No stále som dúfal, že sa mýlila. Ale ako vždy, aj teraz mala pravdu.“

V jeho hlase sa podivným spôsobom miešal smútok a pobavenie.

Akoby si spomínala na všetky príležitosti, pri ktorých sa stalo to isté.

„Čo teraz urobíte?“ spýtala sa opatrne.

Stále čakala, že sa na ňu vrhnú. Uvítala by to.

„To, čo nás prinútila odprisahať, aby sme urobili. Napravíme to.“

Jeho slová ju nemohli viac prekvapiť.

„Napravíte? Ona je mŕtva! To nemožno napraviť!“

No podľa toho, ako sa tváril on i všetci ostatní... si jednoducho neuvedomovali, že smrť znamenala koniec. Nebolo z nej návratu. Ona toho bola dôkazom. Niekto by jej síce mohol odporovať, ale pravdou bolo, že bola stále mŕtva. Nežila. Nemenila sa. Už nebola tou Zarou ako predtým a ak by sa pokúsili to isté urobiť Batu... Netušila, či by dokázali to kúzlo zopakovať. A možno to bolo od nej sebecké, ale takýto život by pre Batu naozaj nechcela.

„A si si tým naozaj istá?“ odporoval jej veliteľ.

Potriasla hlavou. Naivní rojkovia boli vždy najhorší.

„Videla som ju zomrieť!“ okríkla ho netrpezlivo.

On však len zodvihol obočie. Akoby jej už len tým gestom odporoval. „Nie, videla si ju padnúť.“ Zadíval sa na Batu a jeho oči sa opäť zaleskli slzami. Bolel ho pohľad na ňu. Tak prečo sa týral planými nádejami? „A predsa... predsa jej telo nie je zranené. Uvažuj. Stalo sa to už dávno. Jej telo však nesmrdí. Nezačalo sa rozkladať. Pôsobí tak, akoby len spala. Akoby sa každým okamihom mala zobudiť.“

To vzbudilo jej pozornosť. A prebudilo to v nej... ešte čosi.

Nevšimla si aj ona, že jej telo nesmrdí tak, ako by malo?

Potriasla hlavou. Prekliata nádej. „To je len kúzlo.“

„Je to viac ako len kúzlo,“ oponoval jej s úsmevom, „je to dômyselná zrada. Taká, ktorú na svojich ľuďom pácha zúfalá vládkyňa v snahe dočkať sa vlastného potomstva. Preto miznú ľudia. Preto zomierajú bez toho, aby vykvitli tie ich kvety. Preto sa strácajú tí, ktorí sa pýtajú. Pretože ak by sa pýtali, mohli by odhaliť, čo sa deje celé roky.“

Pri jeho slovách zareagoval už aj Accai. Zara si spomenula na jeho sestru. Nehovorila predsa Femi, že toto všetko podstupuje preto, aby spoznal pravdu o jej smrti? Ale viac ako to Zare prišlo známe niečo iné. Tie deti... ako ozvena starého príbehu. Rozprávky na dobrú noc, ktorú zabudla ešte v detstve. O bohyni... ktorej lono prekliali? Ale čo to má spoločné s Batu?

Akoby potrebovali ešte viac prekážok. Ešte viac problémov.

„A čo presne sa deje?“ odvetila unavene.

Muž však pokrútila hlavou. Takmer v náznaku ľútosti. „To vedela len Batu. Len ona tomu úplne rozumela.“ Aké pohodlné! „Nám toho veľa nepovedala. Bála sa. Povedala, že ak by o tom vedelo príliš veľa ľudí, mohlo by to prilákať neželanú pozornosť.“ Pohodil plecami, akoby vôbec nehovoril o niečom, čo by im mohlo pomôcť uspieť. Alebo zlyhať. „Tak mlčala. Celé roky. No pravdu odkladala príliš dlho. Už nám to nestihla povedať.“

Pošúchala si koreň nosa. „Povedala vám aspoň, čo máme robiť?“

„Nám nie. Len svojej nkite. A tá sa s nami odmieta rozprávať.“

Očividne tento prejav musel veľmi dlho nacvičovať. Pretože určite nemohol len tak bez prípravy niečo naznačovať a zároveň im hovoriť, že im v podstate nevie pomôcť. Tak na čo sa vôbec snažiť? Veď pri nohách im ležala mŕtva Batu! Mali by si ju uctiť a potom pomstiť jej smrť.

„Môžeme sa to dozvedieť iným spôsobom?“ zamiešal sa do rozhovoru Accai.

Prečo tých bláznov ešte podporoval?!

Veliteľ pokrútil hlavou. „Nie. Môžeme sa oprieť len o to, čo nám povedala predtým, než odtiaľto odišla.“

„A čo presne to bolo?“ nabádal ho Accai.

Zara mala pocit, akoby sledovala doťahovanie dvoch detí.

„Povedala nám, aby sme hľadali. Mali sme nájsť niečo, o čom ľudia dávno zabudli, že to jestvuje. Mali sme sa prehrabať stáročiami zamlčiavania, aby sme našli to jediné, čo nám v tejto situácii môže pomôcť.“

Vnímali by ako útok, ak by začala zívať?

Accai bol však rozhodne vo svojom živle. „Čo také?“

„Vchod do toho vášho Ọchiri.“

To si získalo už aj Zarinu pozornosť. Pozrela sa na Accaia. Očakávala, že sa niečomu takému vysmeje. Veď on vedel všetko o všetkom a ak nie všetko, tak o tom minimálne počul. Ak by vedel do bráne do Ọchiri, jednoducho by cez ňu prešli, aby ju priviedli do sveta smrteľníkov. Alebo nie?

Ale on sa na ňu nepozrel. Nevysmial sa tomu prehláseniu.

Zara začala mať pochybnosti.

„Vchod do Ọchiri? To je nemožné!“ zvolal Accai prekvapene.

Veliteľ sa tomu zasmial. Vlastne všetci sa tomu zasmiali.

„Nemožné? Niekto by povedal, že je nemožné dostať sa cez tieto hory. Niekto by povedal, že je nemožné prežiť vlastnú smrť. A predsa tu stojíte a pozeráte sa na telo ženy, ktorú obrali o dušu, ale nezabili ju pri tom. Ak jej toto všetko možné, tak jestvuje aj brána do sveta mŕtvych a my sme ju našli.“

Odvážne tvrdenia. Veľmi odvážne. Ba až nebezpečné.

Zara sa zdráhala. Smútok ju nezaslepoval dostatočne na to, aby sa poddala.

Lenže... bolo by to také krásne. ak by dokázali nájsť jej dušu, mohla by ju odprosiť. Požiadať o odpustenie za to, že ju neochránila. Za to, že ju nechala napospas smrti. Za to, ako ju opustila, hoci si prisahali, že sa nikdy nebudú samy. Cítila, ako jej v hrdle narastá akási hrča. Ťažšie sa jej dýchalo.

Zubami-nechtami sa držala. Nemôže začať dúfať.

Zlomilo by ju, ak by to všetko bola len rozprávka.

Accai, nevšímavý k všetkému okolo seba, len ďalej pokračoval: „A viete nám vysvetliť, ako sa tam dostať?“

Veliteľ bez zaváhania prikývol.

„Áno, ale najskôr musíme urobiť niečo iné. Niečo oveľa dôležitejšie.“

To Zaru prebralo. Najskôr vyzerajú, že sú zničení jej smrťou a ľutujú to. Prišli predsa o člena rodiny, hoci netušila, kto je s Batu akým spôsobom spriaznený. A keď presvedčia Accaia, že hovoria pravdu a Zara s nimi tiež bude musieť ísť, lebo by nemohla ostať na neznámom mieste, utnú to. A nakoniec im povie, že to bude musieť počkať?

Takýto sú oni lojálni k svojej milovanej?

Hnevom sa jej roztriasli ruky. Jej hlas bodal ako dýky.

„Čo môže byť dôležitejšie než pomoc Batu?“

Zodvihol obočie, akoby ju vyzýval, aby urobila to, čo si predstavuje v mysli. „Neprišli ste sem náhodou kvôli inej misii? Nehľadali ste náhodou prísadu do toho vášho zázračného kúzla? Alebo vám ten mráz zmrazil mysle a vy ste na to zabudli?“

Uškrtí ho už len preto, že si ich takýmto spôsobom doberá.

A urobí to s veľkou radosťou.

Kapitola 62. ¦ Kapitola 64.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování