Gambit bohov - Kapitola 57. • OurStories.cz ~ naše povídky

Keď sa snúbi minulosť s budúcnosťou

08.10.2018 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 747×

Kapitola 57.

Essien

Skrýval sa za vysokou hŕbou kamenia, ktorá kedysi mohla predstavovať čokoľvek od sochy až po chlievy niektorého hodnostára. Život pod hladinou Roztrúsených jazier vyzeral pozoruhodne rovnako ako ten na súši. Len s tým rozdielom, že tam mal oblečenie premočené len v prípade, ak pršalo. Nezáležalo mu na tom. Chcel sa len dostať späť, aby mohol pokračovať v misii.

Čo sa ukázalo byť problematické.

Iste, Wen s Rae svojim vyčíňaním vyriešili ich nepríjemnosti. Už neboli zatvorení v celách. Vďaka hnevu, ktorý ich ovládol v dôsledku smrti ich sestry. Pobili všetkých strážcov. Dokonca sa zbavili Nuru. Ale tam ich šťastie skončilo. Iste, vďaka tomu kúzlu, mohli poľahky dýchať aj pod vodou. Lenže tam sa to končilo.

Nerobil si ilúzie. Doteraz ich prenasledovala jedna katastrofa za druhou. Unikli zo zajatia. Ale ďalej sa nedostali. Pretože nevedeli, kam presne sa mali dostať. Keď sa Essien prepracoval k posledným strážcom stojacim pri vchode do tej obludnosti nazývanej sídlo, doľahol k nim krik ich spolubojovníkov. To mladé ucho sa triaslo tak silno, že takmer spadlo z nôh.

„To... čo.... hľa-hľadáte... má... má... má...“ Prehltol, akoby mu pod náporom zrady vyschlo v krku. „Má to kráľ!“ vykríkol nakoniec.

V konečnom dôsledku mu to nezachránilo život. Skôr naopak. Dvojčatá sa na neho vrhli ako psy na posledný kus mäsa. To, čo z neho ostalo, už sa nepodobalo na živú alebo mŕtvu bytosť. Bola to len krvavá kopa polámaných údov. Zatvrdil sa voči podobným pohľadom. Ale napriek tomu ho to trápilo. Nie preto, že by mal voči nemu výčitky. Zabil by ho sám – lenže až potom, ako by sa od neho dozvedel všetko, čo potreboval. Takto mohli len hádať, čo presne to má kráľ a ako sa k nemu dostať.

Pretože to zistili až potom. Z vodnej ríše nemohli len tak odplávať, hoci boli na dne jazera. Nie, museli nájsť prestupné brány, vybrať si jednu a dúfať, že sa skrz ňu dostanú tam, kam potrebujú. Nájsť ich bolo oveľa jednoduchšie, než si myslel.

Masívne kamenné oblúky obrastené všakovakými podvodnými rastlinami, koralmi a obývané maličkými rybkami a svetielkujúcimi bludnými machuľkami, stáli pokojne usadené na dve hlbokej priepasti. Stáli k sebe otočené chrbtom, takže vytvárali pravidelný trojramenný útvar. Poskytovali zdroj svetla v takmer absolútnej temnote. Tú využil na svoj úkryt aj Essien.

Wen s Rae boli ešte stále premožené smútkom. Bolo jednoduché si presvedčiť, aby ostali v sídle a čakali na príchod prípadných posíl. Už sa neobťažoval im povedať, že by ich musel privolať Nuru a to akosi nebolo možné. Práve teraz najskôr ešte stále kráčal k vzdialenému pobrežiu. Mrazilo ho pri myšlienke, ako bude trpieť, ak poslúchne ich príkazy. Ale na druhej strane sa už zdráhal priznať, čo by sa mohlo stať, ak by nakoniec ich kúzlo prelomil.

Tak alebo onak, dvojčiat sa potreboval zbaviť. Ukrytý a sám pokojne sledoval svoje okolie. Takto sa mu páčilo pracovať. Sám. Na nikoho sa nemusel spoliehať. O nikoho sa nemusel starať. Navyše ho nečakali žiadne prekvapenie. A čo bolo najdôležitejšie – nejestvovala možnosť, že by ho niekto zradil. Po nútenom odchode z Aghanskej pevnosti sa zatvrdil. Naučil sa spoliehať len sám na seba. Veril, že len on jediný dokáže splniť všetko to, čo si predsavzal.

Sedel a obzeral sa. Nezachytil žiadny pohyb. Nech tie brány používal na prechod ktokoľvek, teraz tu nebol. Neprekážalo mu čakať. Lenže ich čas sa pomaly krátil. Útok na Batu a ostatných im len pripomenul, ako pálčivo potrebovali dokončiť svoju misiu.

Wen s Rae tvrdili, že nevedeli, čo sa stalo s ostatnými. Nevedeli prísť na to, či vôbec niekto našiel to, čo hľadal. Ich cechovnícke puto neprenášalo myšlienky. Ukazovalo im obrazy. A Zara ich ignorovala. Osobne to ich puto považoval za smiešne a úplne zbytočné, ale nemienil to vyslovovať nahlas.

Nechcel vyvolávať šarvátky aj v ich malom nefunkčnom tíme.

Skôr to pripomínalo zvrchovanú nadvládu – on im rozkazoval a ony počúvali.

Bolo to tak jednoduchšie. Bezpečnejšie. Nemohol si ich tým pádom obľúbiť. A ak s ich neobľúbi, nezačne ich mať rád a tým pádom mu na nich nikdy nebude záležať a ak by ho náhodou aj zradili, nebolelo by ho tak a s radosťou by ich zradu oplatil smrťou. Nie ako... Potriasol hlavou. Na to bude čas aj neskôr.

Zrazu zachytil pohyb. Pevnejšie zovrel rukoväť meča. Pripravil sa na útok. Rozhodne im to neuľahčí. Nedostanú ho tak jednoducho. Vzápätí ho však bojovný duch opustil. Nahradilo ho rozčarovanie. Snáď frustrácia. Asi mal niečo podobné očakávať.

Do jeho zorného uhla sa prepracovali dve veľmi známe plávajúce postavy.

Asi ich tam mal priviazať.

„Čo na rozkaze ‚ostať vo vnútri a dávať pozor‘ bolo také nepochopiteľné?“

Ani sa nesnažil skrývať svoje rozladenie.

Wen s Rae sa zatavili až pred ním. Zasykol na nich. Netušil, ako mohol cech vyrovnávať takéto neschopné sestry. Absolútne nič nevedeli o dobrej stratégii. Nedbali na nebezpečenstvá svojho okolia. Pokojne sa producírovali pred nepriateľom. Čo na tom, že teraz tam nikto nebol. Ak by sa ukrýval niekde za skalou, teraz by si už z tela najskôr vyberali šípy.

Schmatol ich za ruky a vtiahol ich hlbšie do tieňov.

„Nikto sa nevráti. A ty to veľmi dobre vieš,“ obvinila ho Wen.

To, že prekukli jeho snahu zbaviť sa ich, ešte neznamenalo, že sa bude cítiť vinný.

„Dostali ste rozkazy. Mali ste ich splniť.“

Wen zodvihla bradu. Nemienila sa pred ním krčiť.

Za iných okolností by to možno ocenil.

„Dostali sme rozkazy, ktoré slúžili len ako zámienka, aby si sa nás zbavil,“ zavrčala mu do tváre. Rae síce nehovorila, ako bolo jej zvykom, ale svoju sestru podporovala kývaním hlavy. „Pritom sa tu hráš na hrdinu a nás nechávaš hniť v tom sídle. Akoby sme tam niekoho mohli nájsť! Je tam len ten šialený jašter a ten odmieta čokoľvek prezradiť!“

Naklonil hlavu k strane. To ho zaujalo.

„Vy ste hovorili s tým jašterom? Myslel som si, že odtiaľ odišla hneď, ako mohol.“

Wen sa na neho mračila. Potom si povzdychla. „Áno, hovorili sme s ním. On totiž neodišiel. Aj keď sme otvorili jeho celu, on sa len viac presunul do tieňov. Nechce odtiaľ odísť. Hoci naozaj netuším prečo. Nevysvetlil nám to. Vlastne nám nepovedal nič iné okrem toho, že odtiaľ máme odísť skôr, ako nám odhryzne hlavy, ale keďže sme obe v jednom kuse, asi ti nemusím hovoriť, ako veľmi sme jeho vyhrážkam verili.“

Pošúchal si tvár. „Takže stále nevieme, či to, čo hovoril ten vojak, je aj pravda.“

„Je to ale naša najlepšia stopa. Nevieme, kam máme ísť. On povedal, že to, čo hľadáme, má kráľ. To je lepšie stopa ako žiadna. Okrem toho aj ten jašter povedal, že jeho poklad je ďaleko. A kráľovské mesto naozaj nie je za ďalším rohom. Navyše...“ Zarazil sa. Vzápätí pozdvihla zrak a zasyčala na neho. „Nemysli si, že neviem, čo robíš!“

Nemohol sa nijako brániť. Pretože mala pravdu. Naozaj sa ich snažil zbaviť.

Ak niečo, tak bol len nahnevaný, že mu to naozaj nevyšlo.

„Mali ste tam ostať tak či tak. Neposlúchli ste rozkazy.“ Jeho hlas ale neznel tak ostro, ako zamýšľal.

„Ostať? Nie sme tvoji poskokovia! Sme v tom spoločne. Sme tím!“

Niečo také ako tím nejestvovalo. Keď na to prišlo, boli len jednotlivci náhodne zaradený do tej istej skupiny. Keď prišlo k tomu najhoršiemu, oplatilo sa len spoliehať sám na seba. Nikdy sa nenarodil nikto, kto by druhému dobrovoľne kryl chrbát. Pretože nutnosť prežitia zahŕňala len jeho.

„A čo ste dosiahli tým, že ste sem prišli?“

„Tu nejde o to, čo sme dosiahli! Nemal si nás takto klamať! Nemal si nás posielať preč len preto, lebo sa ti to hodilo. Sme tu pre teba! Chceme ti pomôcť! Ale ty nás nenecháš. Odkedy nás poslali na túto cestu, rozhoduješ sa len sám za seba. Aj do tohto zajatia sme sa dostali kvôli tebe.“

„Ak chceš niekoho obviňovať, Nuru bude vďačná obeť,“ pripomenul jej.

Ignoroval jej predchádzajúce slová. Lebo ak by ich analyzoval, zistil by, že mala pravdu.

A to sa mu momentálne nechcelo priznávať nahlas.

„Nuru bol len nástroj! Ale nebyť teba, neboli by sme tu!“

Zamračil sa. „Nuru by nás nenechal odísť tak či tak. To, že som prijal jeho ponuku, ešte nič neznamená!“ rozohnil sa. „Kráľ ho vyslal, aby nás našiel a priviedol. A to by urobil, či by sme súhlasili alebo nie. Takto to bolo pre neho len jednoduchšie, pretože nemusel nič nikomu vysvetľovať. Ale ani na moment sa nemýľ – ak by sme nesúhlasili, nemal by problém zviazať nás a dotiahnuť do kráľovského paláca za koňmi. Aj keby nás mal pri tom úplne zodrieť. Urobil by to.“

Jeho hlas bol ostrý. Odsekával ním jednotlivé slová, akoby to boli hlavy nepriateľov.

„Musíme sa spojiť! Ak nás budeš neustále odháňať, nepomôže to nikomu! Čas sa nám kráti! A...“ Zrazu stíchla. Prekvapene sa ne ňu pozrel. Nepôsobila ako niekto, kto len tak stíchne uprostred zlostnej tirády. „Myslím, že niekto prichádza.“

Otočil sa a naozaj, jedna z brán začala podivne žiariť. Ešte skôr, ako sa stihol sám seba spýtať, čo by to mohlo znamenať, svetlo náhle pohaslo. Prikrčil sa vo svojom úkryte. Keď sa o niekoľko okamihov neskôr opäť zableslo, bol aj rád, že tak urobil. Pretože z mohutného oblúka sa zrazu vyvalilo niekoľko postáv. Spoznal by ich kdekoľvek. Aj keby v rukách nedržali trojčepele, vedel by, o koho ide. Ȧudobskí vojaci. Podľa všetkého generáli a vodcovia.

Ruka ho vyslovene svrbela. Ako rád by sa k nim vrhol a zbavil svet ich prítomnosti.

Ale nakoniec sa ovládol. Dúfal, že podobným spôsobom má pod kontrolou svoje reakcie aj Wen s Rae. Necítil žiadny pohyb. Krčili sa za ním. Spoločne sledovali svojich nepriateľov. Ako sa doberajú medzi sebou. Ako sa smejú. Ako tak mimochodom plávajú okolo. Mierili do sídla. Dostanú sa až tam a tam zistia, že ostatní ich priatelia... sa už nikdy nebudú s nimi zabávať. Náhlivosť prebudila jeho telo. Ak sa odtiaľ čoskoro nedostanú, už sa odtiaľto nedostanú vôbec.

Dlhú chvíľu im spoločnosť robilo len ticho. Nikto ďalší neprišiel.

„Nemali by sme prejsť cez tú istú bránu?“ zašepkala mu pri uchu Wen.

Pokyvkal hlavou. Bol rád, že ich hádka bola dočasne zabudnutá.

„Neviem, mohli prísť aj z iného miesta. Vojaci sú rozmiestnení po celom kráľovstve, lebo kráľ je trochu paranoidný. Čo vzhľadom na vzťahy s cisárstvom nie je až také prekvapivé,“ skonštatoval. „Mohli prísť z hradu. Ale celkom rovnako sa sem dostali z Igby.“

Wen s Rae sa na seba zadívali. „Nemyslím si, že záleží na tom, odkiaľ presne sem prišli. Ale my sa odtiaľto musíme dostať. A radšej skôr ako neskôr.“

Súhlasil. Čiastočne preto, že súhlasil s jej názorom. Čiastočne pre to, že nedokázal nájsť inú alternatívu. Poobzerali sa. Nikoho nepočuli, Rovnako ani nevideli. No mal pocit, akoby ho niekto sledoval. Ten sa ukázal byť pravdivý. Keď sa zableslo, cez bránu prešlo niekoľko vojakov. Mysleli si, že všetci svorne zamierili do sídla. Ale nebolo to tak.

Jeden z nich ostal strážiť pri prechode.

Možno aby sa tam nedostal nikto nepovolaný. Alebo ako poistka, ak by sa tí zvyšní nevrátili z pochôdzky. Tak či onak predstavoval prekvapivú prekážku na ceste k relatívnej slobode. Ihneď ich zbadal. Oni jeho až o niečo neskôr. Trojčepel mal pripravenú na útok. Pozorne ich sledoval. Pripravoval sa na útok. Aspoň to si mysleli. Lenže on nezaútočil. Miesto toho sa nadýchol a začal pískať.

Zvuk najskôr nevýrazný a tlmený sa postupne menil, až nakoniec pripomínal vreskot.

Essien si neskoro uvedomil, že on nemal príkaz zabíjať. Mal za úlohu upozorniť ostatných na prípadné problémy. Prezrádzal ich. Cítil, ako čosi vedľa neho zasvišťalo. Hvízdanie sa stíšilo. Do brblavého kňučania, do náhleho ticha. Wen s Rae získali späť svoje milované luky. Nemyslel si, že je možné vystreliť šíp aj pod hladinou. Ale ak boli schopní dýchať, vidieť a dokonca pozdvihnúť meč, prečo by nemohli napnúť tetivu.

„Rýchlo, musíme ísť,“ súrila ho Wen.

Poslúchol ju. Tentoraz ani nenamietal. Pretože ani on nechcel, aby ich chytili.

V momente ako vkročil do podivného studeného tepla portálu, začul za sebou výkriky.

Posily prišli neskoro...

Očakával, že sa ihneď nájdu na opačnej strane prechodu a budú musieť rýchlo vymyslieť nejakú obranu. Pretože ostatný vojaci patriaci k tomu mŕtvemu ich nenechajú len tak utiecť bez trestu. Lenže čím dlhšie sa nachádzal v tej ťaživej ľahkosti, tým viac si uvedomoval, že to nebude až také jednoduché. Jeho telo si pohadzovala neznáma sila.

Akoby nebol viac než len hračkou v rukách obrovskej mocnosti. Kmásala ním. Ťahala ho. Strapatila mu vlasy. Šepkala mu do ucha. Lákala ho do záhuby. Alebo ho viedla k spáse? Sám nevedel. Len sa s ním všetko točilo. Chcel, aby to skončilo. Chcel... čo vlastne? Krútil hlavou. Prižmúril oči. Videl podivnosti. Príšery. Nádherné princezné. Paláce. Koruny... Koruny? Veď kráľ bol len jeden.

A náhle, rovnako rýchlo, ako to všetko začalo, aj prestalo.

Otvoril oči. Vedel, že sa niečo zmenilo. On sa zmenil. Zažmurkal. Zodvihol ruku. Bola taká... malá. Patrila mu a predsa nebola jeho. V mysli videl seba. Ale aj obraz mladej krásnej dámy. Nebola najkrajšou ženou, akú kedy videl. Ale mala v sebe istý druh majestátnosti. Vyľakalo ho, že sa na svet pozerá jej očami. Ešte viac ho však vyľakali jej pocity, ktoré prežíval, akoby boli jeho vlastné.

Strach. Niečo ho prenasledovalo. Ju. Niekto ju prenasledoval. Niekto nebezpečný. Mocný. Niekoho, koho sa obávala. Ruky sa jej triasli. Vlasy mala strapaté. Medzi jednotlivými prameňmi boli uväznené lístky. Konáriky. Na tvári jej zasychala krv. Z temena sa šírila tupá bolesť. Pulzovanie. Do rytmu rozochveného srdca. Poobzeral sa okolo seba. Temná jaskyňa. Vlhký zatuchnutý vzduch. Ozvena krokov.

Zjavili sa náhle. Najskôr tam boli. A potom už nie.

Podivní ľudia. S modrými perami. Zelenou pokožkou. Prenikavými zlatými očami.

Namiesto vlasov mali morské riasy.

Mala by brániť. Mala by. Lenže nemala na to silu. Nevedela ako.

Jej rodičia by nikdy... Povzdychla si. Jej rodičia už neboli.

„Kto si a ako si sa sem dostala?“ dožadovali sa odpovede. Oštepy držali pred sebou.

Akoby sa chceli chrániť pred premrznutým sotva dospelým dieťaťom.

Zodvihla bradu. „Neviem, ako som sa sem dostala. Viem len, že ma naháňali. Chceli ma chytiť. A keď tak urobili, nezabili ma. Privliekli ma na späť ku nej. Aby rozhodla. A ona rozhodla, že si nezaslúžim žiť. Zviazali ma. Hodili do tohto jazera. Vraj ak sa neutopím, určite aspoň zošaliem. Potom ma už nikto nebude počúvať.“ Náhla odvaha ju opustila rovnako rýchlo, ako sa v nej prebudila. Sklonila hlavu. „Nakoniec som sa prebudila tu. Neviem ako. Neviem prečo. Ale... prežila som.“

Jeden z nich prekvapivo postúpil dopredu. Bol mladší než ostatní.

Essien cítil, že dievčaťu, v ktorého tele bol uväznený, sa páčil.

„Kto ale si, že si si zaslúžila takýto osud?“

Ruky zaťala do pästí. „Ja som si tento osud nezaslúžila a predsa mi ho prisúdili. Rovnako ako mi prisúdili meno a nepýtali sama, či unesiem jeho váhu.“ Prekvapilo ho, ako vznešene hovorila. Asi nebola obyčajným dievčaťom. „Moje meno je Zea.“

Essien sa zarazil. Medzi mužmi do zašušťalo.

„Cisárska dcéra?“

Zasmiala sa. Ten zvuk bol žalostný. „Možno som sa tak narodila. Ale už ňou nie som. Nie po tom, ako sa na trón posadila uzurpátorka nosiaca tvár mojej sestry.“

To prebudilo ešte viac mrmlania. Nech sa stalo čokoľvek, títo ľudia o tom veľa vedeli. Alebo o tom len veľa počuli. Ktovie. On sám netušil, čoho sa to práve stal svedkom. Snažil sa rozpamätať na cisársky rodokmeň. Ak sa v ňom niekde nachádzalo meno Zea, muselo to byť veľmi dávno. Alebo z neho bolo odstránené. Každopádne si naň nespomínal. Čo ale nemuselo nič znamenať. Mená nikdy nepatrili k jeho prednostiam. Preto jeho kone dostávali mená podľa farieb, ktoré boli na nich dominantné. Pokým vyrastal, sedel minimálne na štyroch rozdielnych Hnedákoch.

„A tak si bola odsúdená na vyhnanstvo v našom svete?“ ozval sa opäť ten mladý.

Dievčina naklonila hlavu na stranu. Akoby uvažovala, či svoje slová naozaj myslí vážne.

„Mňa odsúdili na smrť. Čokoľvek so mnou teda urobíte bude príjemnejšie ako to, čo sa mi stane, ak by som sa vrátila na pevninu.“

Snažila sa pôsobiť odhodlane. Snáď nebojácne. Ale ruky sa jej triasli a kolená podlamovali.

Na nohách sa držala už len silou vôle.

„Tak prečo neostaneš s nami?“ ponúkol jej nečakane jeden z vodných ľudí a natiahol pred seba ruku.

Essien s ňou chcel zatriasť. Bola to očividne pasca. Pokojne jej mohol ponúkať pomoc, ale hneď ako bude môcť, ju zabije. Lenže on v tejto situácii nemal žiadnu nadvládu. Musel len sledovať vystrašené dievčatko, ako sa snaží rozhodnúť, hoci poznalo odpoveď.

Nemalo domov. Prišlo o všetko. Rodičia boli zavraždený. Ona len náhodne prežila. Ak by aj chcela získať naspäť svoje postavenie a pomôcť svojim ľuďom, nikto by jej neveril. Cítila sa zlomená. Unavená. Beznádejná. A pred ňou stál úplný cudzinec, ktorý jej ponúkal nečakané láskavé gesto.

Váhavo vložila ruku do tej jeho.

V momente, keď sa ich pokožky dotkli, sa opäť niečo stalo. Celý svet sa okolo neho za točil. Cítil, ako ho čosi trhá na kúsky. Zakričal by, ak by nebol taký zaskočený. Netušil, čo sa s ním deje. Bol snáď obeťou nejakého žartu? Preto sa ocitol v tele zmäteného dievčatka? Dúfal, že to tak nebude. Nemal náladu na prekonávanie takýchto prekážok. Túžil len po tom, aby sa im konečne začalo dariť.

Chcel snáď tak veľa?!

Očividne áno. Z prudkým výdychom dopadol na zem. Ostré kamene mu začali počítať kosti. Hlasno zastonal. Bohovia, ak ho chceli zabiť, mohli to aspoň urobiť rýchlo. Lenže čas plynul a on stále žil. Zažmurkal. Bol stále v tej istej jaskyni, ako predtým to dievča. Svedomito si prezeral ruky. Patrili jemu. Nachádzal sa vo svojom vlastnom tele. To ho neupokojilo. Pretože keď sa s námahou postavil na nohy, všimol si, že tam nebol sám.

Wen s Rae postávali pri stene. Neboli väznené. Ale to ešte nemuselo nič znamenať.

Nad ním sa skláňal starší muž. Mohol vyzerať ako človek. Nebyť tej zelenkavej pokožky.

Vyzeral síce viac ľudsky ako tí bojovníci z jeho... vízie, ale stále sa dalo poznať, že patrí k ich národu. Takže sa nejako dostali na to isté miesto. Takmer si povzdychol. Prevrátenie očí však už nezastavil. Toto ich prekliate šťastie ich raz dovedie rovno do pazúrov smrti.

Ak existovala nejaká tajná cesta do Ọchiri, určite ju skôr alebo neskôr nájdu.

„Tak si sa vrátil,“ povedal podivný vodný človek.

Essien si ho prezrel. Na hlave mal niečo, čo vzdialene pripomínalo korunu.

Takže kráľ. Bohužiaľ však nesedel na ȧudobskom tróne.

Bohovia, čo príde nabudúce? Hovoriaca ryba?

Kapitola 56. ¦ Kapitola 58.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování