OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 55.

24.09.2018 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 960×

Kapitola 55.

Zara

Ubehlo veľa času. Napriek tomu bola uväznená v tom istom momente. Bude to vidieť až do skonania sveta. Kým nenadídu jej posledné okamihy v tomto svete, naveky si zapamätá, ako jej telo bezvládne padá k zemi. Ako sa nevedome díva kamsi v diaľ a už nič nevidí. Verila, že ak by odteraz vo svojom živote vídala len krásu, nikdy by nedokázala zatieniť tú dokonalú hrôzu jediného okamihu.

Moment, keď si uvedomila, že nejde len o jej život.

V tejto hre platili za jej chyby všetci zúčastnení. Batu zaplatila tú najvyššiu cenu. Čo na tom, že napokon po tých dlhých týždňoch, po horúcom piesku a haďom jede... že po tom všetko predsa len získali to, po čo sem prišli. V ruke zvierala ten predmet, ktorý si vyžadovalo kúzlo. Taký maličký a pritom taký kľúčový. Nebyť jeho, možno by... Čo? Možno by ich Ọnwụ nenašla?

Všetko to bolo len otázkou času.

Pátrala po nich. No Zara jej to predsa len uľahčila.

Ukázala na nich.

Nakreslila im na chrbty terče. A teraz jej je ľúto, že ich niekto trafil. Ọnwụ dokonca zasiahla úplný stred. Pevnejšie zovrela ten maličký prívesok. Ak by ho rozdrvila v dlani, neuľavilo by sa jej. Napriek tomu sa o to opakovane pokúšala. Kým jej visel na krku, dokázala aspoň predstierať, že to všetko malo svoj zmysel. Pravdepodobne aj malo. Priblížili sa svojmu cieľu. Splnili polovicu misie. A zaplatili za to.

„Zara. Mali by sme ísť. Tým, že tu otáľame, nikomu nepomáhame,“ ozval sa za ňou Accai.

Naďalej v ruke prevaľovala hadí zub.

Nebyť neho, ani by neodišla z hadej ríše.

***

Ajuala sa plazila pred nimi. Akoby ostatných upozorňovala na ich prítomnosť. Nič také predsa nebolo nutné. Zara v kostiach cítila, aké sú ostatné hady okolo nich nepokojné. Ako sa chcú priblížiť, ale na druhej strane im v tom čosi zabraňuje. Možno samotný Sachap. Ktovie. Ešte stále boli v jeho časti ríše. Blížili sa k jeho dúpäti.

Sotva prepletali nohami. Nie preto, že by boli takí vyčerpaní. Skôr na to nemali silu. Zara rozhodne nie. Po tom všetkom... po tých otázkach... Nepoznala odpovede. Nevedela, kde sa v nej zobrala sila, aby dokázala odporovať bohyni. Uvedomovala si len to, že ju v sebe objavila až príliš neskoro. Prinútila Ọnwụ utiecť. Alebo možno len vykonala to, na čo k nim prišla. Tak či onak, už na nich nedopadal jej zlovestný tieň. Možno preto, že teraz kráčali v temnote.

Ajuala v náručí zvierala Batu. Akoby to bola jej najdrahšia hračka a niekto sa opovážil ju rozbiť. Niekde v polovici jej chvosta sedel Accai. Posadil sa tam len nedávno. Keď jeho nohy konečne vzdali snahu kráčať ďalej. Hlavu mal sklonenú. Možno smútil pre Batu. Pravdepodobne však len rozmýšľal. Jeho myseľ vždy zaťažovali mnohé otázky. Aj preto dokázal nájsť ako prvý odpovede.

Lenže tentoraz mlčal. Nemohol jej poskytnúť nič.

Na smrť nejestvoval liek. Vedela to. A predsa dúfala.

Ona si sadla takmer na samotný koniec chvosta. O pravý okraj jej stehna sa sem-tam otieral piesok. O jej chrbát v pravidelných intervaloch dopadala chlácholivá váha chlpatej hlavy. Cítila smútok toho stvorenia. Jeho pocit viny. Bolo presvedčené, že to ono môže za to, čo sa stalo.

Nemala silu, aby mu to vyvracala.

Niektorá jej malicherná časť chcela, aby sa ten chlpáč cítil vinný. Bolo to kruté. Ona chcela byť krutá. Aspoň na chvíľu chcela predstierať, že môže byť bezohľadná. Neľútostní ľudia netrpeli tým, že stratili niekoho blízkeho. Pretože k sebe nikoho nepustili. Tým pádom im nemohli chýbať ľudia, ktorých nepoznali, nemali radi a nezáležalo im na nich.

„Sssessstrička,“ ozval sa syčivý hlas. Dunivý a hlboký, mohol patriť jedine mužovi.

Zvláštne, ani si nevšimla, že by dorazili na miesto.

„Sachap, braček, ani nevieš, ako rada ťa vidím,“ zvítala sa s ním Ajuala. Tentoraz jej hlas neprezrádzal jej pôvod. Už nebola rozrušená. Upokojila sa.

Kiež by to dokázala aj Zara.

Tú búrku emócií a výčitiek však nedokázala utíšiť.

„Predsssa to dokázzzali. Zzzachránili ťa. Neveril sssom, že ťa ešššte niekedy uvidím.“

Jeho hlas znel nadšene. Takmer až maznavo. Nepatril tomu šialenému prízraku, ktorý ich napadol a poslal do hadieho sveta bez toho, aby ich na čokoľvek pripravil. Možno takto vyzeral kedysi. Hrdý a mocný, neschopný pred kýmkoľvek a čímkoľvek sa skloniť. Alebo bol zlomený a šialený a teraz sa predvádzal kvôli sestre. Nech to bolo akokoľvek, Zara z toho bola unavená. Z tejto pretvárky. Z tých nekonečných hier. Akoby sa nemohli konečne zvítať, aby mohli pokračovať ďalej. Nech im dajú to, čo potrebujú a oni sa tak budú môcť vydať na cestu.

„Ja som im to takmer nedovolila. Ale sú presvedčiví.“ Zara cítila, ako sa na ňu Ajuala pozerá, ale odmietala sa poddať. Bude si musieť jej pozornosť získať inak. „Pomohli mi a ukázali, že všetko ešte nie je stratené. Že sa ešte môžem vrátiť domov a matka mi odpustí.“

„Nikdy sssa na teba nehnevala.“

„S tým nemôžem súhlasiť. Ale nebudem sa s tebou ani hádať,“ oponovala mu princezná. „Pošleš nás teraz domov? Ešte to neskončilo. Ešte na nás čaká príliš veľa práce.“

„Sssessstrička...“ začal pobavene, „mňa nepotrebuješšš. Sssama máššš moc dossstať sa domov. Ssstačí prejsssť bránou.“

Zara ich prestala počúvať. Na jednej strane to bol súkromný rozhovor. Podľa všetkého sa títo dvaja nestretli už celé roky. A len o bohovia vedia, ako dlho trvalo ich odlúčenie predtým. Sachap prebýval v púšti a pripravoval svoju pomstu dlho predtým, ako sa Ajuala rozhodla zostúpiť z hviezd, aby sa neskôr nechala zotročiť obyčajným smrteľníkom.

No aj keby nešlo o ich dlho odkladané opätovné stretnutie, nevenovala by im pozornosť. Pretože nechcela. Unavovalo ju to. Rozčuľovalo ju predstierať, že ju to zaujíma. Jediné, čo ju mohlo trápiť, bolo bezvládne telo v princezninom objatí. A to tam stále len viselo. Rovnako nehybne ako pred niekoľkými momentmi.

Netušila, o čom sa ešte tí dvaja rozprávali. Uvedomila si len toľko, že v jednej chvíli okolo nich cítila prítomnosť stoviek hadov, ktorí sa krčili kdesi v kúte, a v tom ďalšom ich obklopovalo niekoľko vojakov. Oštepy mali vystreté pred sebou. Pripravení na boj. No váhali. Dívali sa totiž na princeznú. Určite ju museli ihneď spoznať. Ale váhali, či je to ona. Možno si mysleli, že ich klame zrak. Zaru to netrápilo. Ak by sa teraz rozhodli zabiť ich, asi by im to dovolila. Otestovali by, či je možné zabiť dušu už mŕtvej cechovníčky. Ako ona mohla žiť ďalej, keď Batu...

Začula okolo seba mrmlanie. Zodvihla pohľad. Nie preto, že by bola zvedavá. Cítila ostýchavosť svojho chlpatého prenasledovateľa. Hadí strážcovia si chlpáča premeriavali so zmesou zvedavosti a strachu. Niečo také nikdy predtým nevideli. Nepomáhalo ani to, že na nich po istom čase začal ceriť zuby. Vtedy v rukách pevnejšie zovreli svoje zbrane.

Zara nemala náladu čokoľvek im vysvetľovať. Takže len vyššie zodvihla svoj dovtedy neškodne odpočívajúci meč. Nebolo to výhražné gesto. Len im pripomínala, že ak by od chlpatého niečo chceli, museli by prejsť cez ňu. A keďže pomohla oslobodiť ich princeznú... Nie, hnev svojej kráľovnej nechceli riskovať. Čo neznamenalo, že ich nesledovali ako akúsi atrakciu celú cestu až k palácu.

Zara si nevšímala výkriky radosti. Keď na ňu dopadol niektorý zblúdilý kvietok, odhodila ho na zem. Smiech po nej stiekol ako dážď. Mračila sa. No vo vnútri bola vyprahnutá. Nedokázala cítiť nič okrem smútku a hnevu. Nadšenie ostatných ju urážalo. Akoby svet nemohol na chvíľku spomaliť. Ale nič z toho nevyslovila nahlas. Len sa nechala dotiahnuť do paláca.

Vtedy sa už aj Ajuala usmievala.

Snažila sa to zakryť, ale nedarilo sa jej. Kto by ju aj vinil? Vrátila sa domov. Batu možno kvôli tomu zomrela, ale to nemohlo pokaziť tú veľkoleposť jej návratu. Cítila voči nej len vďačnosť. Batu bola jedna z troch šialencov, ktorí sa rozhodli jej pripomenúť jej pôvod. Čo na tom, že pri tom zomrela. Ajuala ju ľutovala. Ale o niekoľko dní na ňu zabudne. Rovnako ako celý svet.

To Zaru rozčuľovalo asi najviac.

Nebolo to jej vlastné zlyhanie. Nebola to ani zákernosť bohyne. Len fakt, že Batu zomrela a svet pokračoval ďalej, akoby sa podobné tragédie stávali denne. A pritom neostane nikto, kto by si ju pripomínal. Len pár vyvolených si spomenie na to, že niekedy žila. Ona. Accai. Ostatné sestry, ktorých prítomnosť cítila v mysli. Boli tam od momentu, keď Batu padla k zemi. Dorážali na jej myseľ. Chceli ju utešiť. Podeliť sa o svoj žiaľ, o svoju nenávisť. Ale nemohla im to dovoliť. Ešte nie. Ešte neprišiel ten správny čas.

„Ajuala,“ ozval sa pred nimi zvučný kráľovnin hlas. Zara sa tak stratila vo vlastnej mysli, že si vôbec nevšímala okolie. Ktokoľvek ju mohol napadnúť a ona by si ani len nevšimla rozdiel. „Vitaj doma, princezná.“

Ktorá matka víta svoju dlho stratenú dcéru tak formálne?

Zadívala sa na dvojicu. Za nimi stáli nejakí vojaci. Snáď kráľovnina osobná stráž. Okrem nich sa tam pretlačili aj akési ženy. Afektovane poťahovali nosmi a utierali si imaginárne slzy. Ak toto bol kráľovský dvor, možno boli dvorné dámy. A teraz srdcervúco predstierali, aké sú šťastné, že sa ich doteraz nezvestná princezná predsa len vrátila domov. Predstieranie muselo byť naozaj náročné.

Postavila sa na nohy. Zastala miesto vedľa Accaia.

„Nechajte nás osamote. Potrebujem sa s dcérou zvítať ako sa patrí.“ Kráľovnej sa v očiach nebezpečne blyslo, ale Zara nadobudla pocit, že jej nevôľa nesmerovala k Ajuale.

Skôr k tým nemožným dotieravcom.

Jeden po druhom sa pomaly vytrácali. Nakoniec ostali len dvaja strážcovia pri každých z dvoch dvier. Zara predpokladala, že mali strážiť kráľovskú rodinu pred útokmi. Ona videla Ajualu bojovať. Ak by bol niekto taký hlúpy, aby prišiel do trónnej sály hľadať problémy, určite ich nájde vo forme rozzúrenej hadej princeznej. Ak by toho Zara bola schopná, cítila by sa voči tým opovážlivcom previnilo.

Miesto toho len tupo hľadela pred seba.

„Koho to držíš?“ opýtala sa kráľovná. Stále sa nezdalo, že by svoju dcéru chcela objať.

Ajuala mierne zodvihla ruky. Zare stuhlo telo.

Akoby jej Batu ponúkala ako nejakú obetu.

„Pomáhala pri mojom oslobodení. Ale padla. Môžeš pre ňu niečo urobiť?“

Kráľovná pokrútila hlavou. Ani sa na ňu nepozrela!

„Rada by som jej pomohla, ale jej telo...“ Zatvárila sa ospravedlňujúco. „Nemôžem jej pomôcť. Ja nie. Moje schopnosti už nič nezmôžu. Je neskoro.“

Mala kráľovná dar uzdravovať? Možno. Zaru to nezaujímalo.

„Pomohla pri mojom oslobodení!“ zvýšila hlas Ajuala. „Obetovala sa. Prišla po mňa aj potom, ako ma zavrhla vlastná matka. Namiesto toho, aby si mi pomohla ty, poslala si týchto troch! A ona za to zaplatila! Dlžíme jej to! Dlžíme im pomoc. Im všetkým! Aj jej!“

Opäť zatriasla telom mŕtvej Batu.

Zara škrípala zubami. Ešte raz... ešte raz... Vyzývala ju v duchu.

Keby jej tak dala dôvod, prečo na ňu zaútočiť...

Kráľovná podišla k dcére. „Ja si vážim jej pomoc, Ajuala. Vážim si to viac ako čokoľvek iné na svete. Dokázali ťa priviesť. Splnili úlohu, v ktorej som zlyhala aj ja. Naveky im budem vďačná. Ale tejto žene napriek tomu nemôžem pomôcť. Nemôžem jej vrátiť niečo, čo som jej ja sama nezobrala. To je v rukách iných.“

V hlave jej v ozvene zneli jej slová. Čo to znamenalo?

Existoval niekto, kto by dokázal Batu pomôcť?

Aj keď... to ťažko. Ọnwụ ju zabila. Na to nejestvoval liek.

„Takže neurobíme nič?!“ okríkla matku Ajuala.

„Môžem im dať to, čo si tvojou záchranou zaslúžili. Ale nič viac.“

Zara si uvedomovala, že sa na ňu Accai pozerá. Možno očakával, že sa Zara vrhne na kráľovnú za to, že odmietala pomôcť Batu. Naozaj to zvažovala. Predstierala, že sa snaží byť statočná a ovládať sa, pretože tu išlo o viac ako o jeden zmarený život.

V skutočnosti však bola touto situáciou vyčerpaná.

Celé to naháňanie sa skončilo. Končene našli to, po čo sem prišli. Nedokázala sa však radovať. Neverila, že by sa ešte niekedy dokázala smiať. Toto všetko bola jej chyba. Mala by sa všetkého vzdať a vrátiť sa do Ọchiri. Lenže útek nebol riešením. Batu to život nevráti. A ani neuľahčí Zarinmu svedomiu.

„To je chabá útecha,“ zamumlala princezná.

Kráľovná sa tvárila takmer porazene. „Jediná, ktorú im môžem ponúknuť.“

Vtedy sa však stalo niečo nepochopiteľné. Okolo Zary niečo prebehlo. Niečo malé, rýchle a... chlpaté. S vrčaním sa vrhlo na kráľovnú. Niekoľko okamihov bola schopná len nemo pozerať pred seba. Snažila sa pochopiť. Vo svojom vnútri cítila chlpáčov nepokoj a hnev. Ak ona dokázala vycítiť jeho emócie, možno to fungovalo aj naopak.

Nejaká jej časť možno predsa len túžila kráľovnú za jej slová potrestať.

Iniciatívy sa ujal chlpatý prenasledovateľ. Teraz v úlohe pomstiteľa. Vrhol sa na kráľovnú a ruku jej trhal ostrými zubami. Pri ozrutnom haďom tele pôsobil akosi krehko. Zara pocítila záblesk bolesti, keď ho od seba kráľovná odstrčila prudkým úderom do rebier. Zavrčala. Možno aj zakričala. Ktovie.

Vedela len, že v jednom okamihu stála na mieste. V tom ďalšom sa už vrhala na kráľovnú a sekala pred sebou mečom. O niekoľko sekúnd bolo po všetkom. Chlpáč sa snažil postaviť a neprejaviť pri tom slabosť. Kráľovná si ruku pritískala na brucho, kde sa jej vynímala dlhá rezná rana. Zara sa zmietala v zovretí dvoch strážcov. Od stien sa odrážalo vrčanie a výkriky. Accai čosi vysvetľoval. Strážcovia mu oponovali. Kráľovná sa mračila.

Možno ich nečaká odmena, ale trest.

***

„Naozaj by sme mali čo najskôr vyraziť,“ pripomenul jej Accai, čím ju vrátil to prítomnosti.

Niekoľkokrát zažmurkala. V mysli sa zatúlala poriadne ďaleko. No jej telo aj naďalej zotrvávalo na púšti. Pri nohách jej ležal chlpáč a spal. Aj v spánku však jeho telo trápila bolesť. Kráľovná ho udrela poriadnou silou. Ako zázrakom nemal polámané kosti, ale veľa k tomu nechýbalo.

Obďaleč na piesku ležalo zabalené telo. Hadí národ aspoň spravil ústupok v tom, že im venovali akési plátno, aby Batu mohli zabaliť. Zara už poriadne dlho len tak sedela a premýšľala. Vlastne sa týrala spomienkami. Mala by sa so sestrou rozlúčiť. Dopriať jej pokoj. Napriek tomu to nedokázala urobiť. Nedokázala sa k tomu prinútiť.

Pretože potom by priznala, že je koniec. Že to takto dobabrala ona.

Odkašlala si. „Prepáč... potrebujem... ešte... chvíľu...“

Slová zo seba vyrážala s nechuťou. Netúžila po rozhovoroch.

Chcela pomstu.

„Chceš vôbec pokračovať ďalej?“ spýtal sa jej náhle.

Uvedomovala si, že mal pochybnosti. Pretože si myslel, že ona má pochybnosti.

To jediné však v jej mysli bolo jednoducho rozhodnuté.

„Túto misiu sme prijali dobrovoľne bez ohľadu na to, čo sa nám snažila Ọnwụ natárať. Prijali sme zodpovednosť a vedeli sme, že to nebude jednoduché. Pripravovali sme sa na to, že sa možno ani všetci nevrátime. A o to sa postarala Ọnwụ. Pretože je bohyňa a pretože vie, že ju nemôžeme zastaviť.“ Snažila sa nemyslieť na tú čudesnú spomienku, v ktorej ju zastavila svojimi schopnosťami. Akoby niečoho takého bola schopná! Veď Ọnwụ je bohyňa! „Lenže ona sa našej misie bojí. Neprišla by za nami a nezabila by Batu, ak by nemala obavy. Sme dostatočne vytrvalí na to, aby sme nakoniec uspeli. A to ju desí. To, že by mohla prísť o moc.“

Zadívala sa okolo seba. Po prvýkrát po mnohých rokoch sa začala sama seba pýtať, ako sa tam tá púšť vlastne zjavila. Iste, kolovali tie rozprávky o Efụ a jej hneve. Premenila najúrodnejšiu časť cisárstva na pustatinu, pretože verila, že ľudia si nezaslúžia hojnosť prírody.

Čo ak toto všetko mala na svedomí Ọnwụ? Ak sa niečo naučila, keď boli u Navida doma, tak to, že božská moc mala svoje obmedzenia. Nebola zadarmo. Ak chceli robiť zázraky, museli pre to niečo obetovať. Možno sa Ọnwụ rozhodla obetovať silu tohto miesta, aby... aby čo? Na čo presne by bohyňa potrebovala toľko moci?

Spomenula si na podivné miesto strážené obrovskými monštruóznymi ženami.

Potriasla hlavou. Teraz nebol ten správny okamih.

Zadívala sa na Accaia. „Pýtal si sa, či chcem pokračovať. Moja odpoveď je áno, ja musím. Pretože iným spôsobom za to Ọnwụ nezaplatí. My ju nemôžeme poraziť. Na to musíme oslobodiť ostatných bohov.“

Doteraz ich misia nebola osobného rázu. Všetci mali svoje dôvody, pre ktoré sa do toho pustiť. Možno preto, že chceli urobiť niečo správne. Možno pre to boli jednoducho predurčení. A možno, rovnako ako Zara, len chceli nájsť odpovede na niektoré otázky. Tak či onak, poháňala ich vytrvalosť. Lenže teraz... ju poháňa pomsta. Túžba splniť úlohu, pretože to jediné znamenalo dať Ọnwụ príučku.

„Mali by sme Batu dopriať pokoj.“

Mal pravdu. Mali by. Ale ešte nemohli.

Pretože keď jej telo zahrabú, bude po všetkom.

Napriek tomu, že to videla na vlastné oči. Precítila v mysli. Videla v spomienkach. Napriek tomu všetkému jej to nepripadalo skutočné. Verila, že by sa to mohlo nejako vyriešiť. Aká naivná bola! Batu bola mŕtva. Na svete nejestvovala sila, ktorá by to dokázala zmeniť. Ọnwụ sa o to postarala. Aj keď prinútila Pána lesa, aby sa o to postaral. Asi si nechcela pošpiniť ruky. Takto mohla stále bez výčitiek tvrdiť, že má dobré úmysly. Nikto by ju nemohol usvedčiť z klamstva.

„Zara,“ začal varovne, „čím dlhšie tu budeme ostávať, tým náročnejšie to bude. Musíme odísť. Skôr, ako sa Ọnwụ vrátiť. Tentoraz by sme už nemuseli mať šťastie.“

„A bolo by také zlé chcieť jej dať príučku už teraz?“

Nechcela to vysloviť nahlas. Ale nakoniec sa to predsa stalo.

„Sama si pred chvíľou povedala, že na to nie sme dosť silní.“

My. Nie ona. Plánovala sa pridať k jej boju.

To ju upokojilo.

„Asi by sme teda mali urobiť to, čo je treba.“

Chcela to všetko ukončiť. Naozaj áno. Plánovala to tak. Ale nedostala na to príležitosť. Pretože ich tu skutočne niečo našlo. Nebola to však Ọnwụ. Tá sila bola príliš divoká. Chutila ako letný vánok. Ako rozzúrený dážď. Ako dotyk temnoty. Už predtým bola v jeho prítomnosti. Vedela, kto za nimi prišiel. Ọsis. Poslala snáď Ọnwụ Pána lesa, aby opäť vykonal jej špinavú prácu?

Zjavil sa pred nim náhle a v celej svojej znetvorenej kráse.

Pripravila sa na jeho útok. No ten neprichádzal.

„Povedal som ti, že tu nemáš čo robiť. Máš si užívať život, ktorý som ti dal. No ty si neposlúchla. A ona za to musela zaplatiť,“ vyčítal jej. To ju rozzúrilo. Kto bol on, by jej niečo podobné vyčítal? Veď to on ju zabil! „Nezaslúžila si to. Nikto si to nezaslúži. Ale ja nemám na výber!“ kričal na nich, no zároveň to vyzeralo, akoby kričal hlavne sám na seba. Výborne. Ďalší šialenec. „A možno mám,“ dodal. Podišiel k nim bližšie. Naliehavo. Zara pred seba zodvihla meč. „Musíte sa ponáhľať. Ešte je čas! Blíži sa! Nedovoľte jej zobrať ju! Zaneste ju domov. Tam budú vedieť, čo robiť.“

Rovnako rýchlo, ako sa tam zjavil, sa aj vyparil.

„Ešte je čas!“ ozvalo sa šeptom predtým, než na nich padlo ticho.

Accai sa tváril rovnako zmätene, ako sa Zara cítila.

„Bohovia, prečo nám to nemôžu povedať jednoducho?!“ rozohnil sa.

Zasmiala sa. „Pretože potom by naša cesta bola príliš jednoduchá,“ pripomenula mu.

Zamyslela sa nad slovami Pána lesa. Čo sa im to snažil naznačiť? O chvíľu sa Zara dozvedela aj to. Sachap im ponechal ich schopnosti. Sám povedal, že to, čo bolo raz darované, nemohol len tak zobrať späť. Zara sa sama seba pýtala, na čo by jej mali byť hadie schopnosti.

Iste, nikdy ju nepohryzie žiadny plaz. Pretože vycíti jeho prítomnosť. Rovnako ako teraz. Lenže tie hady sa neblížili k nim. Oni pokračovali ďalej. Pred niečím unikali. Pred niečím veľkým, čo ich vydesilo a prinútilo konať takto šialene. Zara cítila ich nepokoj na jazyku. Mal ostrú príchuť. Zara sa zadívala smerom, z ktorého prichádzali. Ihneď pochopila, čo sa stalo.

Na obzore videla, ako sa vo vzduchu víri piesok. Niečo sa k nim blížilo.

Niečo veľké a bezohľadné, čoho sa báli aj hady.

Konečne dorazila tá chýbajúca armáda. Tá obrovská procesia, ktorá zabíjala v mene cisárstva a cisárskej rodiny. Práve teraz sa blížila k nim. Predstavovala si, že sú tam stovky bojových mágov. Možno aj nejaké sestry z cechu. Ktovie. Ona rozhodne nie. A nechcela na tom nič meniť. Nemohli čeliť takej obrovskej presile. Ọnwụ sa teda rozhodla ich zadupať do zeme. Ponúkla im spoluprácu. Chcela, aby sa k nej pridali. No oni odmietli. A toto bola odplata. Nestačilo, čo všetko im zobrala. O koho ich okradla.

Ona si žiadala aj ich životy.

Zúfalstvom sa jej roztriasli ruky.

Batu bola mŕtva. Ona vlastne tiež. Ostávali len Accai a chlpáč.

Ich už nemohla obetovať.

„Čo urobíme? Sú v mnohonásobnej presile. A my sme tu sami. Ďaleko od hadej ríše,“ naliehavo hovoril Accai. Tí vojaci ho dostávali do zložitej situácie. Znepokojovali ho.

Čo znamenalo, že bežná osoba by tu už bezradne pobehovala.

Zara zatvorila oči. Keby tak mohla... keby tak... Čo? Čo presne by mohla urobiť? Dokázala uspávať ľudí. Vkrádať sa im do snov. Lenže aj jej sila mala svoje obmedzenia. Musela by im dovoliť prísť pomerne blízko. A ani to nezaručovalo, že by dokázala ovládnuť všetkých. Cítila, že to nedokáže.

Musí byť nejaký spôsob! Na čo sú jej tieto schopnosti, ak nedokáže nikomu pomôcť? Telo sa jej búrilo návalmi hnevu. A bezmocnosti. Len tak stála, keď Batu zomierala. Hrala sa na hrdinku. Postavila sa Ọnwụ na odpor. Jej armáde nemôže vzdorovať. Keby tak... keby tak mohli utiecť! Zbabelci by teraz prežili. Ale kam by ušli? Ktorým smerom?

Prekliata púšť! Keby tak boli kdekoľvek inde!

Frustrácia jej zatemňovala myseľ. Preto jej chvíľku trvalo, kým si uvedomila, že sa niečo deje. Rovnako rýchlo, ako sa predtým objavil Ọsis, sa teraz niečo vytratilo. Očakávala Ọnwụ. Alebo iného mocného neporaziteľného bojovníka. Nedočkala sa. Ale veď... otvorila oči.

Nikto neprišiel.

To oni... odišli?

Prostredie okolo nich sa zmenilo. Vysoké stromy. Divoká príroda. Útesy. Morský vzduch. Neboli teraz na púšti? A prečo sa cítila taká vyčerpaná? Do morku kostí. Ako na začiatku výcviku. Nohy sa jej triasli. Musela sa posadiť. Na zemi ležala Batu. Zabalená v látke. Chlpáč sa ani nepohol. Všetko to prespal.

Len Accai vypliešťal oči akoby to tu poznal.

„Ako sme sa dostali k bráne do Veľkej knižnice?“

Veru, ako sa tam dostali? 

Kapitola 54. ¦ Kapitola 56.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 55.: