OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 53.



Gambit bohov - Kapitola 53.Keď im zármutok dal silu

 

Kapitola 53.

Essien

Sedel opretý o stenu ich malej cely a premýšľal.

Netušil, čo vlastne mali robiť. Kamkoľvek sa vybrali, vždy len skončili v zajatí a bez nádeje úteku. Lenže, kam by aj utekali? Podľa všetkého sa práve nachádzali na dve jedného z Roztrúsených jazier. Očakával, že to miesto na nich čochvíľa začne doliehať. Už teraz v mysli počul podivné šepkanie, ktoré len tak-tak dokázal ignorovať. Ale čoskoro už nebude môcť. Pretože mu dochádzali témy, ktoré by v mysli mohol rozoberať.

Nemohol spať. Od udalostí, ktoré neodvratne viedli k strate všetkého, čo si kedy na svojom živote vážil, ho desili a prenasledovali výčitky a nočné mory. Jednoduchšie bolo nespať, alebo len driemať, zatiaľ čo jeho neutíchajúca myseľ vymýšľala nerealizovateľné únikové plány. Pozorne sledoval svoje okolie. Strážca časti kúzla, ktoré potrebovali, si ich nevšímal. Predstieral, že vôbec neexistujú. Nečudoval sa mu. Bolo jednoduchšie na nikoho sa neviazať. Spoliehať sa len sám na seba. Nikomu neveriť. Potom nebol sklamaný, ak ho niekto náhodou zradil.

On sám sa musel veľmi premáhať, aby sa s dvojčatami rozprával. Pre neho predstavovali záťaž. Niekoho, kto sa na neho zavesil a on sa ho nemohol striasť. Nie tak šikovne, ako by si určite prial. A proti svojej vôli musel priznať, že si na ich zväčša tichú prítomnosť vlastne zvykol. Nie tak, aby im dokázal veriť. Takú silnú oddanosť nepociťoval voči nikomu. Ale stále si ich obľúbil dostatočne na to, aby mu záležalo na ich osude.

Aj preto vlastne nespal – veril tomu, že by mal stále niekto strážiť.

Bez ohľadu na to, že ozbrojení strážcovia chodili po väzenských chodbách. Možno aj vďaka tomu si všimol tú náhlu zmenu. Wen s Rae spali opreté o stenu. Sedeli pri tom, takže neplánovali spať dlho. Alebo sa len necítili pohodlne. Kto by ich z toho vinil. Veď boli zatvorené v podvodnom väzení. Ich tváre však boli pokojné. Až do momentu, keď neboli.

Najskôr sa mierne zamračili. Ich výraz bol identický, takže teraz ešte viac ako predtým vyzerali ako zrkadlový obraz jedna druhej. Ich obočie sa zvraštilo. Snáď v hlbokej myšlienke. Snáď v náznaku bolesti. Potom roztvorili oči. Vytreštili ich, akoby ich niečo vydesilo. V modrých očiach sa im zračilo zdesenie. A potom bolesť. Svetlé vlasy im padali do tváre. Pôsobili takmer až bezradne. A potom zrazu neboli.

Postavil sa. Tušil, že sa niečo deje. Niečo zlé. Potreboval sa pripraviť.

Lenže na to, čo sa stalo potom, sa pripraviť nedokázal.

Zrazu vyskočili na nohy. Pohyb taký plynulý a elegantný, že by ho ohúril, ak by ho zočil za iných okolností. Lenže v tejto situácii ho ešte viac znepokojil. Keď sa zamračili, vedel, že nech sa dialo čokoľvek, nebude sa mu to páčiť. A skutočne sa nemýlil.

Pretože keď im začali viať vlasy pod náporom vetra, ktorý on necítil, presvedčil sa, že ich situácia je vážna. Doslova z nich vyžarovala moc. Oči im svietili. Zatínali ruky do pästí. Zdalo sa mu, akoby začul podivné praskanie. Ako hrom udierajúci bičom neposlušného koňa. Ich sila ho ohromila. Telá im pretekali mágiou. Tým druhom, o ktorom nič nevedel.

„Čo sa deje?“ spýtal sa ich, no ony ho ignorovali.

Keď sa pohli vpred, uhol im z cesty. A urobil dobre. Pretože tam, kde pred chvíľou stáli pevné mreže, ktoré sa niekoľkokrát snažil uvoľniť, ostala len ozrutná diera. Jednotlivé tyče sa zubato vyškierali jeho nechápavosti. No netrvalo mu dlho dať sa dokopy. Nasledoval ich. Nemal práve na výber. Nemienil ostať zatvorený v cele.

Zazdalo sa mu len, že strážca tej tajomnej prísady do kúzla, sa zvedavo pozeral ich smerom. Nevenoval mu však veľa pozornosti. Ak chcel, mohol sa k nim pridať. Bohovia, keby chcel, mohol odtiaľ určite poľahky odísť. Keď sa k nemu priblížil, zacítil auru jeho schopností. Buď niekto jeho moc zviazal – alebo tam ten tvor sedel dobrovoľne. Tak či onak, nemienil sa tým zaoberať. Nie, keď sa kúsok pred ním v chodbe strhli zvuky boja.

Dobehol tam neskoro. Keď zastavil, ležali pri jeho nohách piati strážcovia. Ich meče teraz v rukách zvierali dvojčatá. Keď mu Wen jeden hodila, nenamietal. Len ho rýchlo chytil. Stále vyzerali nebezpečne. To, ako sa mračili... nechcel sa im postaviť do cesty. Miesto toho ich nasledoval. Dúfal, že na konci toho všetkého dostane nejaké vysvetlenie. Pretože toto nebolo normálne.

Vedel o tom, že cechovníčky majú svoju vlastnú mágiu. Rovnako ako všetci členovia akejkoľvek frakcie, ktorú pred dávnymi vekmi vytvorili a obdarili bohovia. Lenže tam, kde schopnosti bojových mágov slúžili predovšetkým na útočenie a bránenie, tam cechovnícka mágia zabezpečovala úplne iné služby – pomáhala im stopovať, skrývať sa pred nepriateľom. Určite nespôsobovala, že vlasy na hlavách ich nositeľov začali lietať v podivnom tanci a takisto nezapálila svetielko za ich očami, ktoré teraz doslova žiarilo v tme.

Vlastné inštinkty mu našepkávali, že ide o čosi celkom iné. Ale nevedel čo. Nebol o nič múdrejší ani o niekoľko momentov neskôr, keď Wen s Rae zložili na zem ďalších strážcov. Takmer vôbec sa ich nedotýkali. Akoby ich prinútili vzdať sa len silou ich vôle. Nejako ich... premohli. Desilo ho to. Ale aj fascinovalo.

Keď sa konečne prepracovali do trónnej sály, ostali za nimi ležať desiatky tiel. On osobne sa nikoho z nich nemusel dotknúť. Meč, ktorý stále zvieral v rukách, mu pripadal nepatričný. No nemienil sa ho vzdať. Šťastie praje pripraveným. Aj v prípade, že ich šťastie niekto ukradol a premenil ho na nikdy nekončiace pole plné nešťastia a podivných náhod.

Na tróne sa rozvaľoval Nuru. Tváril sa, akoby tam patril.

Pritom vyzeral rovnako prirodzene ako v mori plávajúci vták.

Ich prítomnosť si všimol okamžite. A jeho postoj sa zmenil. Tiež cítil to, čo vyžarovalo z dvojčiat. Ale nenechal sa tým zastrašil. Takmer až lenivo vstal. Dával im najavo, že nech už si na neho pripravili čokoľvek, nemôžu ho tým poraziť. Essien si ale aj tak všimol jeho pevne zaťaté päste. V predstieraní vynikal. Ale ani on nebol úplný blázon.

„Neviem, o čo sa tu snažíte, ale je to úplne zbytočné. Veď toto miesto je váš domov. Prečo by ste odtiaľto chceli odchádzať. O chvíľu by vám chýbal. Ušetrite si spiatočnú cestu. Ostaňte. Vráťte sa do svojich izieb.“

Prehováral k nim z pozície starostlivého a trpezlivého otca.

V skutočnosti na ne používal svoje schopnosti. Essiena si nevšímal. Takže akúkoľvek silu musel na podobný trik vynaložiť, celú ju venoval dvojčatám. No ony ani len nežmurkli. Nezastavili sa. Nezložili zbrane a nepoklonili sa mu ako svojmu kráľovi, za ktorého chcel, aby ho považovali.

Miesto toho k nemu vykročili.

Oči mu žiarili zlatavými odleskami.

„Za všetko teraz zaplatíš,“ povedali jednohlasne.

Nikdy predtým ich nepočul takto rozprávať. Akoby boli pod vplyvom nejakého kúzla.

„Za čo by som mal zaplatiť?“ namietal Nuru. Hlas mu znel takmer až naliehavo. Obával sa toho, čo by mohli Wen s Rae urobiť. „Som váš vládca. Vodca, ktorému ste verné. Urobil by som pre vás čokoľvek. Aj vy by ste pre mňa urobili čokoľvek. Nie je nutné takto sa správať. Ste len rozrušené tým, čo ste zažili. Nebudem vám to vyčítať. Ale musíte sa vrátiť do svojich izieb.“

Essien by mohol odprisahať, že doslova cítil prúdenie jeho moci.

Bolo náročné odolať. A pritom ani nebol cieľom jeho zaklínania.

Možno, že ten tvor vo väzení ani nechcel ostať. Len ho niekto šikovne presvedčil, že uväznenie je to, po čom túžil. Nečudoval by sa tomu. Pri potenciáli toho, čo búralo zábrany Wen a Rae. Lenže ony tam ešte stále bez pohnutia stáli. Čelili jeho nátlaku.

A vyhrávali.

„Nie si starostlivý vládca. Nie si náš druh v zbrani. Si nepriateľ.“ Posledné slovo doslova zasyčali. „A teraz zaplatíš za to, čo si jej urobil. Za to všetko zaplatíš. Nemal si právo niečo také urobiť.“

Essien pochopil, že dvojčatá najskôr nehovorili o mužovi, ktorý stál pred nimi.

Len mal tú smolu, že sa nachádzal v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Odnesie si bolesť náležiacu niekomu inému.

Takmer mu ho prišlo ľúto. Takmer.

Keď sa na neho dvojčatá konečne vrhli, nepohol sa. Len tam stál a fascinovane sledoval, čo robia. Predtým sa krotili. Inak si to nevedel vysvetliť. Pretože to, čo dopadlo na Nuruovu hlavu sa nepodobalo ničomu, čo predtým videl alebo cítil. Hoci predtým vykročili, o chvíľku sa zastavili. Rozkročili sa, akoby očakávali útok. No nečakali na moment, keď sa budú môcť začať brániť. Sami iniciovali prvý úder. Alebo čokoľvek, čo sa mu podobalo.

V jednom momente Nuru stál pred trónov. V nasledujúcom už jeho telo viselo vo vzduchu. Oči mu nenávistne žiarili. Nohami i rukami pohyboval. Snáď v náznaku prichádzajúcich úderov. Proti nadvláde dvojčiat bol bezbranný. Práve na vlastnej koži zažíval, ako sa cítili jeho vlastné obete. Úbohí slabosi, ktorí sa nezmohli na odpor. Pretože ho považovali za svojho priateľa. Zo svojho sna sa prebudili až príliš neskoro. Až keď im na krky dopadli sekery katov.

Nuru mal oproti nim výhodu – on určite veľmi dobre vedel, čo sa s ním deje.

Prezrádzala ho jeho tvár.

Dvojčatá k nemu vykročili. Meče mali tasené. Nezvyčajný pohľad. Predtým sa vždy oháňali šípmi. Tetivy boli predĺžením ich končatín. A teraz zvierali rukoväte zlovestne zahnutých čepelí. Neboli také pôsobivé ako plamenné meče Sachapovho cechu, ale aj tak stačili. Umne nimi krúžili. Vedeli ich používať obojručne. Nemali vybranú jednu ruku. To ho zvláštnym spôsobom fascinovalo. Bez ohľadu na napätosť situácie, v ktorej sa ocitli. Neprestali výhražne krútiť zápästiami ani vtedy, keď stáli na tom istom schodíku ako Nuru.

Rozhodol sa im pomôcť. Hoci v rukách zvieral meč, ktorý mu dvojčatá venovali, ani raz nedostal príležitosť skutočne ho použiť. Pretože mu to nedovolili – a takisto to nestihol, nakoľko dokázali nájsť a premôcť nepriateľa oveľa rýchlejšie, než on stihol premýšľať. Netušil, prečo sa vôbec domnieval, že by sa skutočne mohol zapojiť do bojov. Pretože v momente, keď napriamil ruku s mečom, jeho nohy skameneli. Doslova ho primrazili na mieste. Neschopný pohybu sa mohol tomu všetkému len neveriacky prizerať.

Netušil, odkiaľ sa vzala ich náhla sila. Tušil však, že sa mu ten dôvod nebude pozdávať.

„Teraz zaplatíš za všetko, čo si urobil,“ zavrčali dvojčatá.

Zatínal zuby od námahy. Chcel sa pohnúť. Chcel vykročiť vpred. Zastaviť ich, aby Nuru nezabili. Nemal ho rád, ale na druhej strane im mohol byť prospešný. Hlavne teraz, keď jeho schopnosti na Wen a Rae nepôsobili. Lenže nech sa snažil akokoľvek, nepohol sa ani o piaď. Len tam stál, mával okolo seba rukami ako blázon a nohy mal vrastené do podlahy. Vyvolávalo to v ňom hnev. Posadla ho podivná zúrivosť. A nesúhlas. Toto nemohli robiť!

Na jeho protesty nedbali.

Alebo možno aj hej. Sledoval, ako tam nepohnute stáli. Šírila sa z nich tá divoká moc. Aj keď teraz o čosi slabšia ako predtým. Čokoľvek sa v nich prebudilo, chystalo sa to opäť zaspať. Všimol si to aj Nuru. Vzpieral sa ich zovretiu. Primrazili ho na jedno miesto tou istou silou, ktorá nútila Essiena len sa mlčky prizerať. Takto zneškodnený Nuru pôsobili takmer až zraniteľne. Mohli kedykoľvek pozdvihnúť meče a prebodnúť ho nimi. Neurobili to. Miesto toho sa na neho len pozerali.

„Zabudni na to, že si sem niekedy prišiel,“ začali odriekať spoločne, „zabudni na to, že si nás našiel. Vykroč do vody a stále pokračuj vpred. Nezastavuj sa ani vtedy, keď ti začnú krvácať nohy. Kráčaj tak ďaleko, ako ti to dovolí pevnina. A keď nájdeš jej okraj, posaď sa na zem a čakaj. Čakaj až kým sa nevráti tvoj najlepší priateľ.“

Tie slová ho desili svojou chladnosťou. Ale ho aj tešili.

Boli dôkazom, že čokoľvek sa práve dialo, nezmenilo ich to na iné osoby.

Pretože si stále pamätali na to, čo im o ňom rozprával.

A takto sa Nuruovi pomstili. Tým, že ho prinútili myslieť si to isté, čo aj jeho obete.

Nuru vykročil. Telo sa mu podivne chvelo. Ruky aj nohy sa mu mykali v podivnom rytme. Občasné zášklby poznačili aj jeho tvár. V jeho vnútri sa odohrával boj. Chcel poslúchnuť príkazy dvojčiat, no na druhej strane sa im bránil. Takto hlboko rozorvaný pomaly pokračoval vpred. Až napokon zmizol z ich dohľadu a jediným dôkazom jeho prítomnosti bola tlmená ozvena jeho krokov.

Essien sa tak sústredil na jeho odchádzajúcu postavu, až zabudol, že vlastne stále bojoval so spútaním, do ktorého ho dostali Wen s Rae. Preto keď náhle pominulo, prepadol dopredu a len vďaka sile vôle a kúsku šťastia sa nerozpleštil na podlahe. Zodvihol pohľad. Wen s Rae k nemu stáli otočené čelom. Oči im prestali žiariť. Vlasy im opäť nevinne lemovali tváre.

Napriek tomu postupoval dopredu opatrne.

Pre istotu meč položil na zem. Na znak toho, že prichádza v mieri.

„Wen? Rae?“ oslovil ich opatrne. „Čo sa stalo?“

Ich meče s treskotom dopadli na kamennú podlahu.

Nepozreli sa na neho. „Je príliš neskoro,“ zaševelili polohlasne.

Nestihol sa spýtať, o čom hovorili. Pretože hneď potom sklonili hlavu a oddali sa tichému plaču. Plecia sa im otriasali zúfalými vzlykmi. Boli zničené bolesťou niekoho, kto prišiel o milovanú osobu. Žiaľ im prepožičal dostatok moci, aby si prebojovali cestu na slobodu.

Ak ich zármutok dokázal toto všetko, nechcel vedieť, o koho Wen s Rae práve prišli.

Proti svojej vôli sa odpovede totiž bál. 

Kapitola 52. ¦ Kapitola 54.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 53.:

2. LiliDarknight webmaster
Včera [16:03]

LiliDarknightSunShines, myslím si, že sa ti to ani páčiť nebude, keď si o tom v nasledujúcej kapitole prečítaš.

1. SunShines
11.09.2018 [17:37]

Som mimo. Zase raz nerozumiem, čo sa deje. Alebo možno skôr nechcem rozumieť. Aj by som sa tešila, že sa dostali zo svojho väzenia aj že vyhnali Nuru, ale to, čo ich poháňalo sa mi teda vôbec nepáči. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!